5 ECdo 170/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 CoE 39/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti povinnému R. F., bývajúcemu v T., o vymoženie 727,18 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp.zn. 11
Er 1035/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 28.
februára 2013, sp.zn. 11 CoE 31/2013 takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Topoľčany 3. novembra 2009
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 70, IČO : 35 922 761,
z 16. júla 2009, sp.zn. SR 12160/09 právoplatným dňa 24.augusta 2009. Okresný súd
Topoľčany poverením z 9. novembra 2009 č. 5406 027527* poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
5 CoE 39/2013
Okresný súd Topoľčany uznesením zo 6. septembra 2012, č.k. 11 Er 1035/2009-17
exekúciu vyhlásil za neprípustnú podľa § 57 ods.1 písm. g/ Exekučného poriadku a zastavil
ju. Rozhodnutie o trovách exekúcie si vyhradil na samostatné uznesenie. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že súd je povinný aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení exekúcie, ak zistí
v rozhodcovskom konaní nedostatky vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods.1 ZoRK.
Konštatoval, že úverová zmluva uzatvorená medzi oprávnenou a povinným a na ňu
nadväzujúce všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru, je jednoznačne zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako
aj v zmysle § 52 a nasl. zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len,,OZ,,).
Rozhodcovskú doložku (čl. 17 všeobecných obchodných podmienok úveru) posúdil súd ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 OZ, nakoľko vyžaduje od spotrebiteľa, aby
sa spory s dodávateľom riešili výlučne v rozhodcovskom konaní a znemožňuje tak voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporov pred štátnym súdom, ak žalobu podá dodávateľ,
a to bez možnosti individuálneho dojednania takejto zmluvnej podmienky. Exekučný súd tiež
poukázal nato, že zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, preto sa
poskytnutý úver stal bezúročným a bez poplatkov, rozhodcovský rozsudok tak zaväzuje
povinného na zaplatenie právom nedovoleného plnenia. Súd tiež poukázal na nezákonnú
výšku úroku z omeškania. Keďže sa rozhodcovské konanie uskutočnilo bez riadneho
zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní
nemôže byť riadnym exekučným titulom a preto súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil ju.
Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 sp.zn. 11 CoE 31/2013 potvrdil
odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods.1, 2
O.s.p.) a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení sa v celom rozsahu
stotožnil so skutkovými zisteniami, vyhodnotením dôkazov a právnym posúdením veci
súdom prvého stupňa. Doplnil, že exekučný súd je povinný skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie počas celého exekučného konania. Zhodne
so súdom prvostupňovým dospel k záveru, že právny vzťah medzi oprávnenou a povinným je
vzťahom spotrebiteľským a rovnako súhlasil aj so záverom exekučného súdu o nekalom
charaktere rozhodcovskej doložky obsiahnutej v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a nútila ho
neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Predložený rozhodcovský rozsudok
vzhľadom k absencii právomoci rozhodcovského súdu v danej veci konať, nebolo možné 5 CoE 39/2013
považovať za spôsobilý exekučný titul a keďže ide o neodstrániteľnú prekážku brániacu
vo vykonávaní exekúcie, postupoval exekučný súd správne keď túto exekúciu zastavil.
K návrhu oprávnenej na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods.1 písm. b, c/ O.s.p.
odvolací súd uviedol, že Exekučný poriadok neumožňuje súdu prerušiť exekučné konanie.
Uviedol, že predpokladom povinnosti súdu začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa
výkladu komunitárneho práva je predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva
týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Jej zmyslom nie je rozhodnúť konkrétny spor, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva. Keďže oprávnenou nastolené otázky považoval odvolací súd za irelevantné pre daný
spor, pričom ich zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie a v súlade
s doktrínou acte éclaire a acte claire, ktoré predstavujú výnimku z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ, návrh na prerušenie konania zamietol.
Proti výroku uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 28. februára 2013 sp.zn.
11 CoE 31/2013 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie,
ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva
Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke
(m.m. IV. ÚS 206/08). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne
interpretoval a aplikoval ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.
Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.
Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
Proti tomu istému rozhodnutiu odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti podala
oprávnená dovolanie s označením doplnené o dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu
z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 18CoE 641/2011 z 30. novembra 2012,
doplnené podaním zo 16.júla 2013 s označením doplnenie dovolania o právnu argumentáciu
porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ. Navrhla, aby dovolací súd
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil podľa 5 CoE 39/2013
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila tým, že súdy : 1. rozhodli „nad rámec
zverenej právomoci“ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo
nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“),
bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci
neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/
v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť už bola
právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona
potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4.oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych
a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania
a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom
rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po
vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267. Ďalej uviedla, že
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr skúmal, či sú dané procesné
predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala
odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo
zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa
a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). 5 CoE 39/2013
Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014
sp.zn. 5 Co 20/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 54/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.
5 CoE 48/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 CoE 84/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.
3 Co 34/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 CoE 83/2013. Dovolací súd sa stotožňuje
s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená
v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už dovolací súd
vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky a navrhovala prerušenie
konania (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn.
5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.
5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. júla 2013 sp.zn.
7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.
3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn.
4 Cdo 40/2013). Dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi závermi
v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc
vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre
prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
5 CoE 39/2013
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa iných skutkovo
a právne obdobných právnych vecí, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom
postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013,
z 11. septembra 2013 sp.zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013,
z 3. júla 2013 sp.zn. 7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra
2013 sp.zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra
2013 sp.zn. 4Cdo 40/2013) a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto
rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie 5 CoE 39/2013
súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-
aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora (viď
aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn.
5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn.
III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
bez vykonania dokazovania (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 5 CoE 39/2013
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
7. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Tieto právne závery (viď 1. až 7.) zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj
v preskúmavanej veci.
Okrem vyššie uvedeného dovolateľka v tomto konaní tiež namietala, že súdy oboch
stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť.
Tak ako správne poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta
2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku
doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1
písm. g) a k). Uvedené ustanovenie bolo účinné do 31.12.2012, kedy na základe novely
exekučného poriadku č.335/2012 Z.z. bol vypustený odsek 5. Od 1.1.2013 tak súd nie je
povinný nariadiť pojednávanie v prípade, ak exekúciu vyhlási za neprípustnú podľa § 57
ods.1 písm. g/ exekučného poriadku. Zákonodarca ponechal súdu len fakultatívnu možnosť
nariadiť pojednávanie, pokiaľ je to potrebné pre objasnenie veci (§ 58 ods. 2 exekučného
poriadku).
Vzhľadom k tomu, že súd je povinný rozhodovať podľa stavu, ktorý tu je v čase jeho
rozhodovania, musel dovolací súd brať do úvahy zmenu právnej úpravy exekučného poriadku
v dôsledku ktorej, aj v prípade, ak by zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil
na konanie, okresný súd by už nebol povinný nariadiť pojednávanie vo veci zastavenia 5 CoE 39/2013
exekúcie z dôvodu jej neprípustnosti, respektíve bolo by ponechané na úvahe súdu, či
pojednávanie vo veci nariadi alebo nie, pričom táto úvaha je podmienená potrebou objasnenia
veci. Rozhodnutie súdu je založené na posúdení platnosti písomnej rozhodcovskej doložky,
ide o posúdenie právnej otázky, na ktoré nebolo potrebné nariadiť pojednávanie. Súd pritom
vychádzal práve z tvrdení oprávnenej uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a listinných
dôkazov, ktoré predložila, pričom námietky oprávnenej proti rozhodnutiu okresného súdu boli
preskúmané v rámci odvolacieho i dovolacieho konania. Preto nie je možné súhlasiť
s dovolateľkou, že nemala možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiam súdov, či predostrieť svoje
argumenty v konaní. Postupom súdu, ktorý vo veci nenariadil pojednávanie, jej teda nebola
odopretá možnosť na účinnú procesnú obranu, preto nebol naplnený jeden z predpokladov
vzniku vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nenariadenie pojednávania
v rámci exekučného konania teda ešte nezakladalo bez ďalšieho zmätočnosť súdneho
rozhodnutia, keď po zmene právnej úpravy nariadenie pojednávania v posudzovanej veci
nebolo zákonom vyžadované a účelné a súčasne oprávnená mala možnosť na procesnú obranu
v podobe opravných prostriedkov, ktorú aj využila. I keď teda okresný súd nepostupoval tak,
ako mu to procesný predpis v čase jeho rozhodovania ukladal, túto vadu nie je možné
v súčasnosti efektívne odstrániť. Pritom odvolací súd v tomto prípade postupoval v súlade
s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia
pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle
§ 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214
ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť
pojednávanie.
Navyše je dovolací súd toho právneho názoru, že uvedené pochybenie súdu prvého
stupňa nie je po zmene právnej úpravy platnej a účinnej od 1. januára 2013 možné účinne
reparovať a prípadné zrušenie napadnutých rozhodnutí súdov a vrátenie veci na ďalšie
konanie by bolo neefektívne a odporovalo by aj zásade hospodárnosti konania.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania 5 CoE 39/2013
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.
1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 44/201,
z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp.zn. 7 Cdo 17/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo
právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že
nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. júna 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
5 CoE 39/2013