5 ECdo 161/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 CoE 82/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti povinnému F. B., bývajúcemu v Ž., o vymoženie 2.469,40 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 13 Er
1017/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre zo 17.
decembra 2013, sp.zn.
11 CoE 266/2013 takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Levice 26. novembra 2009
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 70, IČO : 35 922 761,
z 5. októbra 2009, sp.zn. SR 07386/09 právoplatným dňa 19. októbra 2009. Okresný súd
Levice poverením z 1. decembra 2009 č. 5402 067126* poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
5 CoE 82/2014
Okresný súd Levice uznesením z 11. mája 2012, č.k. 13 Er 1017/2009-31 exekučné
konanie zastavil a nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. Súd prvého stupňa
predovšetkým konštatoval, že úverová zmluva uzatvorená medzi účastníkmi a na ňu
nadväzujúce všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru je jednoznačne zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako
aj v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len,,OZ,,). Uvedený právny vzťah
podrobil prieskumu v zmysle príslušných vnútroštátnych ustanovení upravujúcich právne
vzťahy so spotrebiteľom vychádzajúc pritom tiež zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993. Prvostupňový súd dospel k právnemu záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá
vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru k zmluve o úvere je neprijateľnou
podmienkou, ktorá je absolútne neplatná v zmysle § 53 ods. 5 OZ, pretože v dôsledku jej
uplatnenia došlo k obmedzeniu riešenia sporov zo zmluvy na rozhodcovský súd, znemožneniu
voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporov pred štátnym súdom, a to bez možnosti
individuálneho dojednania. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred
rozhodcovským súdom vo svojich dôsledkoch viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. OZ a tiež smernice Rady. Značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach dodávateľa a spotrebiteľa videl súd vo vzdialenosti
miesta rozhodcovského konania a tiež v pravidlách rozhodcovského konania odlišných
od predpisov upravujúcich občianske súdne konanie, ktoré boli v neprospech spotrebiteľa.
Poukázal tiež na rozpor úroku z omeškania priznaného rozhodcovským rozsudkom s dobrými
mravmi a nevykonateľnosť exekučného titulu z dôvodu absencie údajov špecifikujúcich
istinu a poplatok za poskytnutie úveru. Z dôvodu nepreskúmateľnosti exekučného titulu,
exekučný súd exekúciu v zmysle § 45 ods.2 zákona č.244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
zastavil. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania, nakoľko si
ich náhradu súdny exekútor neuplatnil.
Krajský súd v Nitre na základe odvolania podaného oprávnenou uznesením
zo 17. decembra 2013, sp.zn. 11 CoE 266/2013 potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a návrhy oprávnenej na prerušenie konania
zamietol. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, na doplnenie uviedol, že exekučný súd je oprávnený a povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené podmienky na vedenie exekučného 5 CoE 82/2014
konania. Zhodne so súdom prvostupňovým dospel k právnemu záveru, že rozhodcovská
doložka obsiahnutá vo všeobecných podmienok poskytnutia úveru predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku vyvolávajúcu hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, pretože nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a nútila
ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský rozsudok vydaný
na základe takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá bola od počiatku neplatná, nebol
materiálne vykonateľným exekučným titulom a exekučný súd bol v zmysle § 45 zákona
č.244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní oprávnený odmietnuť exekučnú právnu ochranu
nároku priznanému takýmto rozsudkom rozhodcovského súdu. Absencia materiálnej
vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku predstavovala neodstrániteľnú prekážku brániacu
vo výkone exekúcie a preto exekučný súd správne exekúciu zastavil. K návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods.1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p. (prvá otázka nastolená oprávnenou)
odvolací súd uviedol, že ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku nepripúšťa prerušenie
exekučného konania, okrem toho skutočnosti uvádzané oprávnenou boli už riešené
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012)
aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp.zn. IV.ÚS 368/2010 zo 7. októbra 2010)
a nemajú reálny dosah na prebiehajúci spor. V súvislosti s druhým návrhom oprávnenej
na prejudiciálnu otázku odvolací súd poukázal na tzv. generálnu klauzulu v § 53 ods. 1 OZ,
pod ktorú je možné subsumovať aj neprijateľné zmluvné podmienky nad rámec zoznamu
podmienok uvedených v prílohe smernice Rady alebo okruhu uvedeného v OZ. Vo vzťahu
k tretej prejudiciálnej otázke odvolací súd uviedol, že úniové právo je v tomto smere jasné
a zrozumiteľné, preto ho v súlade s doktrínou acté éclaire a acté clairé bolo možné aplikovať
bez potreby položenia prejudiciálnych otázok. K podaniu povinného označenom ako,,žiadosť
o odklad exekúcie,, odvolací súd uviedol, že exekučný súd exekúciu zastavil, a preto nebolo
potrebné osobitne rozhodovať o námietkach povinného proti exekúciu a o jeho žiadosti na jej
odklad.
Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Nitre zo 17. decembra 2013, sp.zn.
11 CoE 266/2013, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie,
ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva
Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke 5 CoE 82/2014
(m.m. IV. ÚS 206/08). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne
interpretoval a aplikoval ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.
Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.
Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
Proti tomu istému rozhodnutiu odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti podala
oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje
dovolanie odôvodnila tým, že súdy : 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58
ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), bez oprávnenia preskúmali exekučný titul
„metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už
právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna
a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4.oprávnenej
odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým,
že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky,
konali bez nariadenia pojednávania v rozpore s § 57 ods.5 Exekučného poriadku,
bez dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym
súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého
je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 a ignorovali
zásadu kontradiktórnosti konania. Poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-472/11 Banif
Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ 5 CoE 82/2014
O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Povinný žiadal dovolanie oprávnenej zamietnuť, uviedol, že nie je procesne prípustné
a nie sú ani dané dôvody na jeho podanie. Mal zato, že exekučný súd mal právomoc
rozhodnúť o zastavení exekúcie a posúdiť exekučný titul ex offo z hľadiska materiálnej
stránky opierajúc sa o rozsudok Súdneho dvora C-40/08 Asturcom Telecomunicationes SL
proti Cristine Rodriguezovej Nogueirovej, ako aj v zmysle § 45 ods. 2 zákona
o rozhodcovskom konaní. Poverenie na vykonanie exekúcie nemožno podľa jeho názoru
považovať za právoplatné rozhodnutie zakladajúce prekážku právoplatne rozhodnutej veci,
pretože ide o procesné rozhodnutie. Podľa jeho názoru oprávnenej nebola v exekučnom
konaní odňatá možnosť konať, keďže využila všetky dôležité argumenty a dôkazy, podala tri
krát odvolanie a tiež dovolanie a mohla sa písomne vyjadriť ku všetkým skutočnostiam.
Na záver uviedol, že istinu aj príslušenstvo pohľadávky uhradil v plnej výške, pričom
oprávnená v konaní naďalej neoprávnene vymáhala úroky z omeškania, nedoplatky
na nákladoch a trovy exekúcie vo výške 9.687,50 eur, čo odporuje dobrým mravom.
K odvolaniu oprávnenej uviedol, že nie je prípustné ani dôvodné, odvolací súd nebol povinný
súdne konanie prerušiť. Vzhľadom k právoplatnému skončeniu exekučného konania
považoval návrh oprávnenej na prerušenie súdneho konania za nezmyselný.
Súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr skúmal, či sú dané procesné
predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala
odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo
zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa
a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu 5 CoE 82/2014
odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014
sp. zn. 5 Co 20/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 54/2013, z 11.septembra 2013 sp.zn.
5 CoE 48/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 CoE 84/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.
3 Co 34/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 CoE 83/2013. Dovolací súd sa stotožňuje
s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená
v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už dovolací súd
vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky a navrhovala prerušenie
konania (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn.
5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013, z 11.septembra 2013 sp.zn.
5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. júla 2013 sp.zn.
7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.
3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn.
4 Cdo 40/2013). Dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi závermi
v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc
vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre
prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného 5 CoE 82/2014
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa iných skutkovo
a právne obdobných právnych vecí, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom
postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013,
z 11.septembra 2013 sp.zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013,
z 3. júla 2013 sp.zn. 7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra
2013 sp.zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra
2013 sp.zn. 4 Cdo 40/2013) a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto
rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
5 CoE 82/2014
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie
súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-
aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora (viď
aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn.
5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn.
III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
bez vykonania dokazovania (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný 5 CoE 82/2014
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
6. nedôvodná je námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali možnosť
konať pred súdom, keďže vo veci nebolo nariadené pojednávanie v zmysle § 57
ods. 5 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa túto povinnosť nemal, pretože
exekúciu nevyhlásil za neprípustnú podľa § 57 ods.1 písm.g/ Exekučného poriadku,
ale rozhodol o zastavení exekúcie v zmysle §45 ods.2 zákona č.244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní, na ktorý sa povinnosť nariadenia pojednávania
nevzťahovala,
7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj
v preskúmavanej veci.
5 CoE 82/2014
K bodu 5 dovolací súd navyše poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci vedenej pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 o návrhu na zjednotenie právnych
názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk
kontradiktórnosti konania, v ktorom prijal stanovisko, že pri preskúmavaní žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa môžu primerane uplatniť ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd
pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza
aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie
poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať
jej možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. V prípade, že tak exekučný súd
neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
oprávnenej vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku však postačuje, ak je
oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.
1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 44/201,
z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp.zn. 7 Cdo 17/2013).
5 CoE 82/2014
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania úspešnému povinnému
(§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému
povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech
nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší
súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal
z dôvodu, že povinný nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. septembra 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová