5 ECdo 150/2014

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   5 CoE 78/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko,   s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej E. B.,

bývajúcej v B., o vymoženie 191,20 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Humenné, pod sp.zn. 19 Er 58/2005, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Prešove z 8.februára 2013 sp.zn. 4CoE 143/2012, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní   z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe

notárskej zápisnice spísanej 16. októbra 2004 notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou pod sp.zn. N 3519/2004, NZ 76279/2004.

Okresný súd Humenné uznesením z 21. mája 2012 č.k. 19 Er 58/2005-24 exekúciu

vyhlásil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

za neprípustnú a zastavil ju v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Súdnemu exekútorovi

JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie nepriznal. Svoje rozhodnutie oprel o právny

záver, že notárska zápisnica ako exekučný titul nezodpovedá požiadavkám § 41 ods. 2

písm. c/ Exekučného poriadku a preto nie je materiálne vykonateľným exekučným

titulom. Mal zato, že dohoda o plnomocenstve uzatvorená medzi povinnou a Mgr. Tomášom

Kušnírom bola v rozpore s § 31 Občianskeho zákonníka a rovnako uznanie záväzku a súhlas

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, ktoré následne zástupca urobil v jej mene, boli   5 CoE 78/2014  

absolútne neplatné právne úkony. Súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu

trov exekúcie nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 8. februára 2013 sp.zn.

4 CoE 143/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.,

návrh na prerušenie konania zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že notárska zápisnica je verejná

listina, ktorá je platná, pokiaľ má náležitosti vyžadované zákonom pre spôsobilý exekučný

titul. Mal zato, že predložená notárska zápisnica takýmto spôsobilým exekučným titulom nie

je, pretože je založená na neplatnom splnomocnení účastníka na strane povinnej osoby.

Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi neplatnosti tohto splnomocnenia, na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa a mal zato, že nemožno pripustiť, aby takáto notárska

zápisnica bola exekučným titulom. Uviedol, že exekučný súd podľa § 58 ods. 1 exekučného

poriadku môže exekúciu zastaviť na návrh aj bez návrhu v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, preto súd prvého stupňa postupoval správne keď exekučné konanie zastavil. Návrh

oprávnenej na prerušenie konania odvolací súd posúdil ako nedôvodný, pretože Exekučný

poriadok neobsahuje ustanovenia týkajúce sa prerušenia exekučného konania  

a v prejednávanom prípade ani neexistovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou

na Súdny dvor Európskej únie. Uviedol, že úprava vnútroštátneho práva dostatočným

spôsobom umožňuje aplikáciu smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 151 ods. 1

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred

súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)  

a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním doplneným

podaním zo 16. júla 2013 označeným - doplnenie dovolania o právnu argumentáciu porušenie

práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ, v ktorom uviedla, že súdy:

1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237   5 CoE 78/2014  

písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45

ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z., bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá

im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne

rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna

vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/

O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych

a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania

a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom

rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je

po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (IV. ÚS 206/08)“; súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak

boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku), 4. v súdnom konaní nerešpektovali

procesný návrh oprávnenej na to, aby sa konanie prerušilo podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, 5.sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nesprávne zistili

skutkový stav a nevykonali dokazovanie; 6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii

a interpretácii § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a tiež Smernice Rady

93/13/EHS (z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Z týchto

dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

a pre rovnaké vady aj uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby bolo dovolacie konanie prerušené podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O.s.p. a aby dovolací súd Súdnemu dvoru Európskej únie(ďalej len „Súdny dvor“)

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.

Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,  

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.   5 CoE 78/2014  

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred

Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala

odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo

zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa

a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9   ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8.januára 2014 sp.zn. 5 Co 20/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 54/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.

5 CoE 48/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 CoE 84/2013, z 3.októbra 2013 sp.zn.

3 Co 34/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 CoE 83/2013. Dovolací súd sa stotožňuje

s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)

po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá

O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už dovolací súd

vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky a navrhovala prerušenie

konania (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn.

5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.

5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. júla 2013 sp.zn.

7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.

3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn.

4 Cdo 40/2013). Dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi závermi

v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc

vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti

a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod

pre prerušenie konania.

  5 CoE 78/2014  

V danom prípade išlo zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku).

Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/, g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd

Slovenskej republiky vyjadril   vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych

veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky  

(porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014

sp.zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.

5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. júla 2013 sp.zn.

7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.

3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn.

4 Cdo 40/2013) a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú

plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej

republiky konštatoval, že:

  5 CoE 78/2014  

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie

súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.

Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-

aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora (viď

aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn.

III. ÚS 254/2012),

3. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

4. exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti

uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde

o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica,  

je exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu

(porovnaj obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný

exekučný titul, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného

konania (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 151/2011

a sp.zn. I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako

exekučného titulu je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak

niekto ako zástupca vysloví za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je

oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten,

záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý nebankový subjekt má vopred

vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého sledujú nie

záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu. Dohoda

o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka), preto je   5 CoE 78/2014  

absolútne neplatný aj Mgr. Tomášom Kušnírom udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej

vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku),

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto

tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2013 sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd

je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany

spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv

oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,

6. nedôvodná je námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali možnosť

konať pred súdom, keďže vo veci nebolo nariadené pojednávanie v zmysle §   57

ods. 5 Exekučného poriadku. Toto ustanovenie bolo zavedené do Exekučného

poriadku až novelou zákona č. 230/2012 účinnou od 9. augusta 2012 do 31. decembra

2012 (ďalej len „novela zákona“). Súd prvého stupňa túto povinnosť nemal, pretože

rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku bolo vydané dňa 21. mája 2012, t.j. pred účinnosťou novely.

Odvolací súd v tomto prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p.,

ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania.

7. súd neodňal oprávnenej možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p., keď

nerozhodol o jej návrhu podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. Ak súd v priebehu konania

nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, a preto konanie v zmysle

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nepreruší, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom

vnútroštátneho súdu nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani g/ O.s.p.,

8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním   5 CoE 78/2014  

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp.zn.

II. ÚS 78/05). Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci  

a stotožňuje sa s názorom súdov nižšieho stupňa, že v danom prípade notárska zápisnica nie je

vykonateľný exekučný titul.

K bodu 5 dovolací súd navyše poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp.zn. PLz. ÚS 1/2014 o návrhu na zjednotenie právnych

názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk

kontradiktórnosti konania, v ktorom prijal stanovisko, že pri preskúmavaní žiadosti exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa môžu primerane uplatniť ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd

pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza

aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie

poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať

jej možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. V prípade, že tak exekučný súd

neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva

oprávnenej   vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku však postačuje, ak je

oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj   5 CoE 78/2014  

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn. 2 Cdo 97/2010, sp.zn. 3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011 a sp.zn.

6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 236/2013).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo

na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala

návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. septembra 2014

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová