5 ECdo 1/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,.s.r.o.,.so sídlom v Bratislave,.Pribinova 25,.IČO: 35 807 598,.zastúpenej advokátskou kanceláriou F. P.,.s.r.o.,.so sídlom v,.B.,.IČO:X,.   proti povinnému G. K.,.bývajúcemu v,.Ž.,.o vymoženie 309,51 € s príslušenstvom,.vedenej na Okresnom súde

Veľký Krtíš,.pod sp.zn. 6 Er 95/2011,.o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 31. augusta 2012,.sp.zn. 2 CoE 355/2012 takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Veľký Krtíš 9. februára 2011

požiadal o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“),.a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu,.zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s.,.so sídlom v Bratislave,.Karloveské rameno 8,.IČO :

35 922 761,.z 10. decembra 2010,.sp.zn. SR 12003/10. Okresný súd Veľký Krtíš poverením

z 15. februára 2011 č. 5610021015* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na

základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Veľký Krtíš uznesením zo 7. decembra 2011,.č.k. 6 Er 95/2011-20 exekúciu

zastavil. Oprávnenej uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške

39,83 € v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol,.že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu,.ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pod sp.zn. SR 12003/10 z 10. decembra 2010.

Poukázal na bod 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,.ktorý upravuje riešenie

sporov – rozhodcovskú doložku. Súd aj bez návrhu účastníka skúmal rozhodcovskú

doložku,.berúc do úvahy kritéria,.na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej

podmienky,.a teda či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok   štandardnej

zmluvy   nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Uviedol,.že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou o spotrebiteľskom úvere.

Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu

všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka,.medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52

a nasl. týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa,.vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho

zákonníka. Rozhodcovská doložka,.ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre

exekučný titul,.znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom.

Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej

splynutie   s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok

odmietnuť,.alebo sa podrobiť všetkým Všeobecným obchodným podmienkam,.a teda aj

rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka je neprijateľná,.pretože nebola

spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť

rozhodcovskému konaniu. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým

mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,.súd zastavil

exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom

konaní.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 31. augusta 2012,.sp.zn. 2 CoE 355/2012

uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Preskúmaním rozhodných

skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého

stupňa v tom,.že zmluva o úvere č. 610300052,.ktorú uzatvorili oprávnená ako veriteľ

a povinný ako dlžník a predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 200 €,.je

spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase

uzatvorenia zmluvy (25. septembra 2009). Mal za to,.že súd prvého stupňa postupoval

správne,.keď rozhodcovskú doložku ako súčasť spotrebiteľskej zmluvy posudzoval aj

z hľadiska jej primeranosti s poukazom na ustanovenie   § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka,.pričom konštatoval jej neplatnosť s odôvodnením,.že rozhodcovská doložka

nebola individuálne dojednaná a narúša rovnováhu zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Poukázal na to,.že úlohou exekučného súdu je predovšetkým skúmať,.či mu bol v exekučnom konaní predložený exekučný titul v zmysle § 41 Exekučného poriadku,.a to v

ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Mal za to,.že rozhodcovská doložka,.ktorá nie je

individuálne dojednaná,.je spotrebiteľovi vnútená. Uviedol,.že takto vnútená

podmienka,.netýkajúca sa priamo predmetu zmluvy,.ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi

dodávateľom a spotrebiteľom,.je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka,.a teda je v zmysle

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Konštatoval,.že oprávnená spotrebiteľa nijakým

spôsobom neupozornila,.že je možné uzavrieť predmetnú spotrebiteľskú zmluvu aj

bez dohody o rozhodcovskej doložke,.pričom rozhodcovské konanie je založené práve

na tom,.že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb,.resp. súdu,.ktorých

objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak,.ak dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu

jednostranne určeným rozhodcom,.resp. rozhodcovským súdom,.tak ako to vyplýva

z formulára predmetnej zmluvy svojmu spotrebiteľovi,.spôsobuje tým značnú nerovnováhu

vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom. Podľa názoru odvolacieho

súdu už samotná forma,.v akej sú zmluvné dojednania napísané (drobulinký,.ťažko

čitateľný,.resp. takmer nečitateľný,.husto popísaný text),.už sama o sebe podstatne sťažuje

reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými.

Dospel k záveru,.že v prejednávanej veci sa jedná o dojednanie zvyšujúce nerovnovážne

postavenie účastníkov zmluvy tak,.že vyvoláva hrubý nepomer v neprospech spotrebiteľa,.a

preto ide

o dojednanie,.ktoré je svojím obsahom v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľovi bol

vnútený tak spôsob rozhodovania budúcich sporov,.ako aj subjekt,.ktorému má byť táto

kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou bez toho,.aby mal možnosť akejkoľvek

úpravy,.či zmeny,.pričom nejde o zmluvnú podmienku,.ktorá by sa priamo týkala predmetu

uzatváranej zmluvy. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie exekučného

súdu ako vecne správne s poukazom na § 219 ods. 1,.2 O.s.p. potvrdil.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie,.doplnené o právnu

argumentáciu podaniami zo 16. júla 2013. Navrhla,.aby dovolací súd napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl.

267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky,.ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým,.že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p.,.1. keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/

O.s.p.),.2. v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),.3. nepodal sa

návrh na začatie konania,.hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),.4. súd jej

svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.),.keď nerešpektoval

procesný návrh oprávnenej,.aby došlo k prerušeniu konania postupom podľa § 109 ods. 1

písm. c) O.sp. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a neumožnili jej tak v konaní

uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych nárokov,.keď

súdy nevytýčili pojednávanie,.hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku)

/zrejme v znení účinnom do 31.decembra 2012/,.§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Ďalej

uviedla,.že 5. súd bol nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.),.6. konanie je postihnuté

inou vadou,.ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p.),.keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,.pretože nevykonal náležité dokazovanie

a tiež aj to,.že

7. rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.). Svoju   argumentáciu   v   dovolaní   podrobne   a   rozsiahlo   rozvinula. K uvedeným

dôvodom dovolania uviedla,.že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom

právnom posúdení   rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej

zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky odvolací súd sa

odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne

normy,.ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí

základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti,.čím porušuje právo na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru dovolateľky,.závery

odvolacieho súdu,.že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,.že žaloby,.ktorých cieľom je

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd,.a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky,.a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo požadovať,.aby porozumel jej významu,.nie sú

zdôvodnené a preukázané,.predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,.ktorá nemá základ

v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla,.že podľa právnej doktríny smernica nemá

všeobecnú záväznosť ako nariadenie,.pretože je adresovaná iba členským štátom a nie

všetkým fyzickým a právnickým osobám. Podľa dovolateľky,. ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas,.je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986,.Marshall,.samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,.takže sa na ňu ako takú nemožno

odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä  

s   judikatúrou   Súdneho   dvora   EÚ   a   nezdôvodnili,. prečo   priamo aplikovali ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala

na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy

v slovenskom,.anglickom,.českom,.poľskom,.nemeckom,.a francúzskom jazyku a uviedla,.že

ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového

predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do

úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia

práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný,.musí byť toto ustanovenie vykladané

podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy,.ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa

dovolateľky) sa súdy vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnili,. prečo   považujú

rozhodcovskú doložku  

za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľka mala za to,.že v danom prípade je

nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny

dvor Európskej únie. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012,.sp.zn.:

IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla,.že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť

komplexne   posúdiť   exekučné   konanie   týkajúce   sa   záväzkových   vzťahov   v   rámci

spotrebiteľských zmlúv tak,.aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej

z   doterajšieho úniového práva   a   následnej aplikácii   vnútroštátnymi súdmi   Slovenskej

republiky.

  Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,.že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p.,.skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),.či je

dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp.zn. IV. ÚS 95/2010,.v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti

s (ne)predložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti

členského štátu   za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním

vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti

Rakúskej republike,.C-224/01). Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru

Európskej únie sa vzťahuje   na vnútroštátne súdy,.proti rozhodnutiu ktorých nie je

v konkrétnom prípade prípustné odvolanie,.sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce

preskúmanie rozhodnutia v právnych otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie.

Dovolateľka vyslovila názor,.že v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd,.proti

rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva),.preto

je dovolací súd povinný predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie

otázky,.ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania  

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to,.že podľa § 243c O.s.p.  

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa,.pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však  

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie

preruší,.ak rozhodol,.že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,.ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii,.orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,.že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia,.môže sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie,.aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom,.proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva,.je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať

absolútne,.t.j. že   vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie  

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT,.C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR),.str. 3415 uviedol,.že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle,.že súd,.proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,.  

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor,.ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva,.s výnimkou prípadov,.keď skonštatuje,.že položená otázka nie  

je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva,.alebo že

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,.že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti,.pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva,.osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.    

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,.ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha,.celkom jednoznačne vyplýva,.že o neprípustnosti a zastavení exekúcie

bolo rozhodnuté z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu,.nakoľko rozhodcovský

rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky –

rozhodcovskej doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä

v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. d/,.§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku,.resp. § 219

ods. 1 O.s.p. a § 45 ods. 1,.2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Zo strany

súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru,.že nie je daný žiadny dôvod,.  

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu,.či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu,.proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu,.pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,.ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,.b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,.ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,.ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa,.ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení,.že je dovolanie prípustné,.pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu,.b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,.c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu,.ktoré napadla oprávnená dovolaním,.nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa,.dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,.len

ak by v konaní,. v ktorom bolo vydané,. došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu),.ak a/ sa rozhodlo vo veci,.ktorá nepatrí do právomoci súdov,.  

b/ ten,.kto v konaní vystupoval ako účastník,.nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,.  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,.d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,.e/ sa nepodal

návrh na začatie konania,.hoci podľa zákona bol potrebný,.f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,.g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený,.ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

O.s.p.,.možno ním napadnúť aj rozhodnutia,.proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999,.R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania

v zmysle § 237   O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho,.že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je,.že k tejto

procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. netvrdila a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Dovolateľka v dovolaní namieta,.že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci  

(§ 237 písm. a/ O.s.p.)

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne

veci,.ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,.pracovných,.rodinných,.obchodných a

hospodárskych vzťahov,.pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a

rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní,.len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania,.ktorá

má ten dôsledok,.že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej,.ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu  

je daná,.ak súd rozhodol vo veci,.o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho,.že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala,.že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu,.metódou,.ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé,.že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní,.resp. namietala

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru,.že súdy

rozhodovali vo   veci,.ktorá patrí do ich právomoci,.keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní,.v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29,.§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.

Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

O.s.p. Tvrdí,.že o tom,.či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu,.bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal,.či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok,.ktorý už nemožno napadnúť odvolaním,.je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo,.nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak,.použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy,.ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,.keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,.o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté,.a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva,.že súdny exekútor,.ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu,.zriadeného

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.,.so sídlom v Bratislave,.Karloveské rameno

8,.IČO : 35 922 761,.z 10. decembra 2010,.sp.zn. SR 12003/10 požiadal súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Veľký Krtíš následne poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie (viď poverenie z 15. februára 2011 č. 5610021015*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,.nie je rozhodnutím o veci samej,.a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora,.aby vykonal

exekúciu,.je individuálny právno-aplikačný akt,.ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi,.na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012).  

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu,.ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere,.že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie  

je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol,.že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,.

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď

napríklad sp.zn. 1 Cdo 52/2010,.2 Cdo 269/2012,.3 Cdo 210/2011,.4 Cdo 52/2012,.  

5 Cdo 42/2012,.6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. I. ÚS 203/2011,.II. ÚS 417/2011,.  

IV. ÚS 456/2012),.ktorý konštatoval,.že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania,.a nielen pred vydaním poverenia,.plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku,.a nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku“ (viď bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky,.z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.,.sa prieči

podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej

správny,.nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších)

štádiách exekučného konania,.ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44

ods. 2 Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom,.ak exekúciu

zastaví súd,.ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie,.neskôr ale zistil,.že tvrdený

exekučný titul exekučným titulom nemôže byť.  

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru,.že oprávnená neopodstatnene

namieta,.že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/ O.s.p.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.,.lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž  

v   danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie,.o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.,.ale o námietku inú,.ktorú oprávnená uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci),.na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka zastáva tiež názor,.že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní,.ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania,.ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len  

v tom,.že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní,.obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania,. aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,. navrhovaním

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to,.aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný,.teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,.prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),.resp. toho,.aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,.ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97,.II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým,.že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil,.hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru,.že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu,.je exekučný súd oprávnený,.a zároveň povinný riešiť otázku,.či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,.  

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu,.ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,.ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona,.a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,.t.j.

oprávnenie posúdiť,.či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj

s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť,.že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012,.sp.zn. 6 Cdo 105/2011).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,.ktorým

je spotrebiteľ,.nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V   tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR  

z 18. septembra 2012,.sp.zn. 5 Cdo 230/2011.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu,.že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Oprávnená v dovolaní tiež namietala,.že súdy vykonali dokazovanie listinnými

dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka,.že v súvislosti

s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia,.návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma,.či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného

titulu,.nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach   § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž,.ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,.vrátane do neho

založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,.ktoré je zamerané na

posúdenie,.či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný,.nemusí vykonávať

na pojednávaní   a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom,.či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný

titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len

na základe údajov vyplývajúcich zo spisu,.obdobne,.teda aj bez   nariadenia

pojednávania,.vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného,.môže dospieť k tomuto

záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Rovnako námietka dovolateľky,.že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie,.aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť,.nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok,.ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods.

5,.v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g) a k).

Dovolateľka namietala,.že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu

za neprípustnú,.a následne ju zastavil,.preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.

Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa

uvedeného ustanovenia,.nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením

zo 7. decembra 2011 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 9. augusta 2012.

Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní

oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden

z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.),.pre ktoré predseda senátu

odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva,.že nariadenie

pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol

dôvody,.pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie,.či už pred súdom prvého stupňa

alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť,.že

v štádiu,.

pri ktorom súd skúma,.či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh

na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku),.sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124

O.s.p.),.postačujúce je,.ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu,.vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa

oboznamovanie s obsahom listín,.ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok

konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie,.nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného.

Námietka oprávnenej,.že odvolací súd tým,.že nerozhodol o jej návrhu na prerušenie

konania a ani neuviedol dôvody,.pre ktoré sa návrhom oprávnenej na prerušenie konania

nezaoberal,.čím oprávnenej odňal možnosť konať pre súdom,.nie je dôvodná. Súd prvého

stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne,.ak sa týmto návrhom oprávnenej

nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať. Aj keď

odvolací súd rozhodol o odvolaní oprávnenej uznesením z   31. augusta 2012,.návrh na prerušenie konania oprávnená doručila na exekučný súd 7. septembra 2012. Preto už nebol

dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať,.keďže už bolo o odvolaní oprávnenej

rozhodnuté. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť,.že oprávnená uvedeným postupom

navrhla prerušiť aj dovolacie konanie a dovolací súd o tomto návrhu rozhodol. Z uvedeného

dôvodu je neopodstatnená dovolacia námietka spočívajúca v tom,.že (v danom prípade)

rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.,.ako aj to,.že rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2

písm. c) O.s.p.

Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala,.že v danom prípade rozhodol nesprávne

obsadený súd v zmysle § 237 písm. g) O.s.p. V súvislosti s touto námietkou poukázala

na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.: IV. ÚS 206/08,.v zmysle ktorého zákonným sudcom

vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce podľa

osobitných predpisov,.ale aj komunitárny sudca,.lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach

interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením,.ktoré nemožno zásadne

obísť,.a ak,.tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Ak sa v spore v konaní pred

vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny

sudca,.hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej,.potom vnútroštátny

súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemožno

na daný prípad aplikovať. Z ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. vyplýva,.že súd

v skutočnosti môže ale nemusí prerušiť konanie; nie každý súd je povinný obrátiť sa na Súdny

dvor,.ale len súd,.ktorý rozhoduje v poslednom stupni a to bez toho,.aby sa mohol proti jeho

rozhodnutiu podať opravný prostriedok. Ak sa však súd rozhodol požiadať Súdny

dvor,.potom konanie preruší,.počká na právoplatnosť uznesenia o prerušení a až potom

predloží otázku na konanie podľa článku 234 Zmluvy o založení ES. Účastník môže navrhnúť

takéto prerušenie konania,.avšak súd nie je povinný takémuto návrhu vyhovieť.

Z vyššie uvedeného vyplýva,.že prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1

písm. c/ O.s.p. je procesný úkon súdu,.ktorý závisí od jeho úvahy,.či požiada Súdny dvor

o vyriešenie predbežnej otázky v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ( t.j.

otázky týkajúcej sa a/ výkladu zmlúv alebo otázky b/ platnosti a výkladov aktov

inštitúcií,.orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie),.a preto nemôže byť vyvolaný podnetom

alebo návrhom účastníka konania. Nie je preto opodstatnená námietka oprávnenej o existencii vady zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.; nepredloženie veci

Súdnemu dvoru ES v predmetnej veci takúto vadu konania nezakladá. Súd prvého stupňa

a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

a požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva –

komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke oprávnenej poukazuje aj na svoje

odôvodnenie týkajúce sa námietky oprávnenej – návrh na prerušenie konania v zmysle § 109

ods. 1 písm. c) O.s.p. dovolacím súdom.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru,.že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To,.že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu,.vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje,.aby na každý argument strany,.aj na taký,.ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný,.bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,.ktorý

je

pre rozhodnutie rozhodujúci,.vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,.séria A,.č. 303- A,.s.12,.§ 29,.Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994,.séria A,.č. 303-B,.Georgiadis c. Grécko z 29. mája

1997,.Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,.že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,.ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,.t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie,.čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov,.ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),.prípadne

iný účastník konania,.stručne,.jasne a výstižne vysvetlí,.ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie,.z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,.prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to,.aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak,.použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku,.ale iba na tie,.ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia,.ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru,.že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy,.ktoré aplikoval na prejednávanú vec,.a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací   súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   skonštatoval   správnosť   skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a   na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody,.pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktiež vysvetlil,.prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno

považovať za svojvoľné,.zjavne neodôvodnené,.resp. ústavne nekonformné,.pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,.že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,.a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.,.v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno

považovať to,.že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky,.že konanie je postihnuté inou vadou,.ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť,.že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),.avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,.že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,.mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia,.ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,.či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery,.prichádzalo do úvahy až vtedy,.keby dovolanie bolo

procesne prípustné,.ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť,.že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p.,.ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,.proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Pritom,.riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,.nezaoberal sa

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej,.ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu,.že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. septembra 2013

  JUDr. Vladimír M a g u r a,.v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová