5CdoR/14/2023

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jany Haluškovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú P. G., narodenú XX. G. XXXX, E. - P. Š., Y. X, zastúpenú opatrovníkom Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Prešov, pochádzajúcu z matky nebohej U. B., narodenej XX. N. XXXX, zomrelej XX. P. XXXX a otca G. G., narodeného XX. D. XXXX, E., D. Y. X, zastúpeného advokátkou JUDr. Vierou Strakovou, Prešov, Námestie legionárov 5, o návrhu starých rodičov B.Š. B., narodeného XX. P. XXXX a G. B., narodenej XX. H. XXXX, obaja bytom E. - P. Š., Y. X, zastúpených advokátskou kanceláriou Hagyari & Partners, s. r. o., Bratislava, Vlčková 8/A, IČO: 51 473 208, o zverení do náhradnej osobnej starostlivosti, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 28P/243/2021, o dovolaní starých rodičov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. februára 2023 sp. zn. 4CoP/99/2022, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením z 25. apríla 2022 č. k. 28P/243/2021-65 rozhodol tak, že návrh zamietol (výrok I.). Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok II.). 1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania návrh na zverenie maloletej P. G. do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov B. B. a G. B. zamietol. V konaní bolo preukázané, že maloletá P. G. bol rozsudkom Okresného súdu Prešov pod sp. zn. 29P/5/2017 zo dňa 8.3.2018 bola schválená rodičovská dohoda, na základe ktorej bola maloletá P. zverená do osobnej starostlivosti matky, otec sa zaviazal prispievať na jej výživu sumou vo výške 70,- eur mesačne, pričom bol upravený styk otca s maloletou dcérou. Otec v rámci konania uviedol, že s maloletou dcérou sa stretával nad rámec súdom schválenej dohody o úprave styku, je pravdou, že maloletá dcéra u neho nikdy nespala z dôvodu, že to nechcela jej matka a on na ňu nechcel tlačiť. Matka maloletej dňa XX.XX.XXXX zomrela. Otec sa s maloletou dcérou stretáva od decembra 2021 nazáklade súdom určeného styku, teda dcéra u neho aj prespáva, a to počas týždňa ako aj počas víkendu. Starí rodičia na pojednávaní potvrdili, že styk otca s dcérou prebieha podľa nariadeného neodkladného opatrenia súdu. Žiadna zo strán, ani otec maloletej, ani starí rodičia neuvádzali žiadne problémy pri realizácii stretávania sa otca s dcérou, maloletá dcéra má k otcovi vytvorený blízky citový vzťah, čo bolo zistené kolíznou opatrovníčkou pri pohovore s maloletou už pri šetrení dňa 6.12.2021, kedy maloletá uviedla, že je jej dobre pri babke aj u ocka, pričom uvedené šetrenie bolo realizované v čase, kedy maloletá u ocka ešte nespala. 1.2. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine maloleté dieťa možno zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti ak to vyžaduje záujem maloletého dieťaťa. V najlepšom záujme maloletého dieťaťa je, aby vyrastalo pri svojich rodičoch, ak sa rodičia chcú o svoje maloleté dieťaťa postarať a majú vytvorené nielen materiálne podmienky na výchovu dieťaťa, ale je medzi rodičom a dieťaťom silná citová väzba a rodičia riadne zabezpečujú všestrannú a dôslednú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa. V danom prípade bolo preukázané, že medzi otcom a maloletou dcérou je blízky citový vzťah, ktorý sa postupne upevňuje tým, že sú spolu častejšie, maloletá dcéra u neho prespáva, otec zabezpečuje celkovú starostlivosť o dcéru, teda nie len vytváranie programu počas krátkodobého styku s dcérou, ale všestrannú starostlivosť. Súd tu nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zverenie maloletej do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov, naopak práve takýmto rozhodnutím by bolo porušené základné právo dieťaťa na to, aby vyrastalo v starostlivosti svojho otca, ktorý je schopný a chce sa o svoju maloletú dcéru starať. 1.3. Zároveň súd poukazuje na to, že bola zachovaná aj postupnosť režimu zvykania si maloletej P. na to, že bude žiť v spoločnej domácnosti s otcom a k starým rodičom bude chodiť na víkendy alebo prázdniny, podľa ich dohody s otcom maloletej. Pravidelné stretávanie sa maloletej P. s otcom aj s prespávaním sa realizuje od decembra 2021, pričom žiadna zo strán neavizovala žiadne problémy v tomto stretávaní. Takáto adaptačná fáza v trvaní štyroch mesiacov je podľa názoru súdu dostatočná, pretože maloletá P. predtým svojho otca poznala, cieľom bolo to, aby si zvykla žiť aj prespávať v domácnosti otca. 1.4. Samozrejme je potrebné, aby starí rodičia s otcom maloletej vzájomne komunikovali v prospech maloletého dieťaťa a maloletá P. mala možnosť tráviť určitý čas aj v domácnosti starých rodičov, podľa ich vzájomnej dohody. V spolupráci s kolíznou opatrovníčkou je zabezpečená spolupráca s občianskym združením Návrat, ktoré pomôže starým rodičov ako aj otcovi maloletej s prekonaním tejto ťažkej životnej situácie po smrti matky maloletej ako aj skvalitnením ich vzájomnej komunikácie. 1.5. Súd zároveň uvádza, že zamietol návrh na výsluch maloletej P. pred súdom na návrh navrhovateľov. Maloletá P. vyjadrila svoj názor pri šetrení vykonávanom kolíznou opatrovníčkou dňa 6.12.2021, kde uviedla, že má rada babku aj ocka. Najlepšie je jej u babky, ale chcela by byť aj u ocka. Súdu je zrejmé, že maloletá P. má vytvorenú silnú citovú väzbu k starým rodičom, predovšetkým k babke a aj k otcovi. Súd pri vyhodnotení názoru maloletého dieťaťa s ohľadom na jeho vek a rozumovú vyspelosť sa pri rozhodovaní musí vysporiadať aj s ostatnými dôkazmi v konaní a samotným charakterom konania. Vyjadrenie samotného maloletého dieťaťa, navyše vo veku šesť a pol roka, nemôže byť jediným podkladom súdu pre rozhodnutie vo veci. Z uvedených dôvodov tento návrh na doplnenie dokazovania, výsluchom maloletej zamietol, keďže už mal preukázané, že maloletá P. má vytvorený blízky citový vzťah k navrhovateľom ako aj otcovi. 1.6. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie starých rodičov rozsudkom z 28. februára 2023 sp. zn. 4CoP/99/2022 rozhodol tak, že potvrdzuje rozsudok (výrok I.). Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok II.). Dáva podnet súdu prvej inštancie na začatie konania o úprave styku mal. dieťaťa so starými rodičmi (výrok III.). 2.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol návrh starých rodičov maloletej na zverenie mal. P. do ich náhradnej osobnej starostlivosti a určenie výživného pre otca vo výške 70 eur mesačne. 2.2. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodneniarozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tomto výroku dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty starých rodičov mal. P. v odvolaní. 2.3. Navrhovatelia mal. P. zabezpečujú všestrannú starostlivosť od októbra 2021, teda od času, ako jej matka zomrela. Mal. P. poskytovali starostlivosť aj za života matky v čase, keď bola matka hospitalizovaná v nemocnici. Starí rodičia na výchove a starostlivosti o mal. P. participovali prakticky od jej narodenia, keďže matka na starostlivosť o maloletú bola v prevažnej miere sama, otec maloletej nebol vždy nápomocný, čo sa týka starostlivosti o mal. P.. Postoj otca k mal. P. sa však postupne menil. Ešte za života matky sa so svojou mal. dcérou stretával, pričom styk bol súdom upravený tak, že sa mal realizovať len za prítomnosti matky. Následne, po smrti matky, súd upravil styk otca s mal. P. tak, že mal. P. je v starostlivosti otca každý nepárny týždeň v roku od piatka 16:00 hod. do nedele 18:00 hod. a každý párny týždeň v roku od stredy 16:00 hod. do piatka 18:00 hod., teda u otca aj prespáva. Takto upravený styk otca s mal. P. sa realizuje už viac ako rok. 2.4. Je pravdou, že názory zúčastnených strán ohľadom vhodnosti usporiadania vzťahov v rodine mal. P. po smrti jej matky sa líšia. Rovnako sa líšia aj tvrdenia starých rodičov a otca ohľadom názoru a prianí mal. P.. Kým starí rodičia uvádzajú, že mal. P. chce bývať s nimi, na otázky ohľadom spoločného bývania s otcom odpovedá vyhýbavo, otec deklaruje, že mal. P. sa teší na spoločný život s ním a chce byť zverená do jeho starostlivosti. V tomto ohľade je potrebné si uvedomiť, že rovnako ako mal. deti pri rozvode rodičov sa cítia byť pod tlakom a majú obavy sa vyjadrovať ohľadom ich preferencií vo vzťahu k tomu-ktorému rodičovi, rovnako tomu môže byť aj v prípade mal. P.. Po smrti jej matky bola pre mal. P. jej najbližšou vzťahovou osobou jej stará matka, ktorú maloletá dokonca začala oslovovať „mama“. Je zjavné, že s pozíciou mamy mal. P. sa stará matka maloletej tiež plno stotožnila, čo napokon aj ona sama potvrdzuje v jednotlivých vyjadreniach. Do života mal. P. sa však postupne začal opätovne začleňovať aj otec maloletej, ktorý dlhodobo deklaruje záujem starať sa o svoju mal. dcéru a zabezpečovať jej všestrannú starostlivosť. S mal. P. si postupne vybudoval citový vzťah, ich vzájomné puto otca a dcéry silnelo, a to aj vďaka priestoru, ktorý im bol poskytnutý vhodnou úpravou styku. V tomto ohľade odvolací súd odkazuje aj na závery kolízneho opatrovníka maloletej, ktoré jednoznačne hovoria v prospech otca mal. 2.5. Pokiaľ navrhovatelia namietajú, že súd prvej inštancie nedostatočne objektivizoval skutočný stav a nezistil názor mal. dieťaťa, v tomto ohľade odvolací súd dáva za pravdu otcovi maloletej, že prípadný výsluch mal. P. pred súdom by pre ňu mohol predstavovať zbytočnú emocionálnu záťaž a stres. Je pravdou, že aj vďaka tzv. Cochemskému modelu výsluchy už nie sú pre mal. deti tak traumatizujúce ako tomu mohlo byť v minulosti, no odvolací súd poukazuje na špecifickosť tohto prípadu, v rámci ktorého sa nezisťuje názor mal. dieťaťa vo vzťahu k jeho dvom žijúcim rodičom, ale názor mal. dieťaťa k jeho starej matke, ktorá mu v uplynulom období nahrádza jeho zosnulú matku a k otcovi, s ktorým nebýva v spoločnej domácnosti a ktorý nie vždy bol prítomný v jej živote. Aj s ohľadom na uvedené má odvolací súd za to, že prípadný výsluch mal. P. pred súdom by nebol v jej najlepšom záujme a na jej prospech. Navyše, odvolací súd pripomína, že názor maloletej je možné zistiť aj iným spôsobom ako len jej výsluchom pred súdom. Názor maloletej bol zisťovaný jej kolíznym opatrovníkom, ktorého úloha je chrániť a hájiť najlepší záujem mal. dieťaťa. Kolízny opatrovník mal. P. rovnako posúdil aj rodičovské kompetencie otca a postoj otca k svojej mal. dcére, pričom v jeho starostlivosti o mal. P. nenašiel žiadnenedostatky. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že otec je schopný sa o svoju mal. dcéru riadne postarať, a to aj s ohľadom na ochorenie maloletej (cukrovka). Uvedené závery však nijako nediskvalifikujú starých rodičov, či ich schopnosti riadne sa postarať o mal. P.. 2.6. Odvolací súd má za to, že už len vyššie uvedené skutočnosti sú dostatočným dôvodom na to, aby mal. P. nebola zverená do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov, nakoľko primárnym záujmom maloletého dieťaťa je vyrastať a byť v opatere svojho biologického rodiča, čo v prípade mal. P. je možné. Otec maloletej vytrvalo prejavuje záujem starať sa o svoju mal. dcéru, má na to vytvorené aj vhodné podmienky a svojej mal. dcére aj reálne poskytuje starostlivosť v dňoch, kedy má s ňou upravený styk (t. j. každý nepárny týždeň v roku od piatka 16:00 hod. do nedele 18:00 hod. a každý párny týždeň v roku od stredy 16:00 hod. do piatka 18:00 hod.). Odvolací súd nijako nespochybňuje nezastupiteľné miesto starých rodičov, predovšetkým starej matky v živote mal. P. a ani to, že otec maloletej si v minulosti nie vždy riadne plnil svoje rodičovské povinnosti vo vzťahu k mal. P., no za súčasného stavu, ktorý bol v konaní preukázaný, by zverením mal. P. do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov došlo k porušeniu základných práv dieťaťa na to, aby vyrastalo so svojim rodičom - otcom, ktorý starostlivosť o svoju mal. dcéru riadne zvláda. 2.7. Odvolací súd dáva účastníkom konania do pozornosti čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, z ktorého jednoznačne vyplýva, že starostlivosť o deti a ich výchova je nielen právom rodičov, ale aj právom dieťaťa, ktoré má právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť, pričom toto právo môže byť obmedzené výhradne na základe rozhodnutia súdu a v súlade s literou zákona. 2.8. S ohľadom na uvedené, má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie postupoval správne a v najlepšom záujme mal. P., keď návrh starých rodičov na zverenie mal. P. do ich náhradnej osobnej starostlivosti a určenie výživného pre otca zamietol. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že otec je schopný sa o svoju mal. dcéru riadne postarať a zabezpečiť jej všestrannú starostlivosť, čo je aj v najlepšom záujme mal. P., aby mohla vyrastať a byť v opatere svojho biologického rodiča - otca. 2.9. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP ako vecne správny potvrdil. 2.10. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. 2.11. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že tak ako starí rodičia si musia uvedomiť dôležitosť otca v živote mal. P., rovnako aj otec maloletej si musí uvedomiť dôležitosť starých rodičov v živote jeho mal. dcéry, pre ktorú boli starí rodičia po smrti jej matky najbližšou vzťahovou osobou. S ohľadom na uvedené odvolací súd považuje za nevyhnutné, aby sa vzťahová väzba medzi starými rodičmi a mal. P. zachovala. V prípade jej pretrhnutia by to pre mal. P. bolo mimoriadne traumatizujúce. Mal. P. už v útlom veku prišla o svoju matku, s ktorej stratou sa musela vyrovnávať a zrejme ešte stále vyrovnáva, preto nie je v jej záujme, aby prišla aj o ďalšiu blízku osobu. Súčasne odvolací súd zdôrazňuje, že je potrebné dohliadať na to, aby sa vzťah starých rodičov a mal. P. udržiaval, ale rozhodne nie na úkor vzťahu mal. P. s jej otcom. 2.12. Vzhľadom na mimoriadnu špecifickosť tejto situácie, odvolací súd dáva podnet súdu prvej inštancie na začatie konania o úprave styku mal. dieťaťa so starými rodičmi.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali starí rodičia (ďalej aj ako „dovolatelia“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z ust. § 420 písm. f) CSP. Uviedli, že s neuskutočnením výsluchu maloletej P. sa odvolací súd vysporiadal značne stručne a nedostatočne. Dovolateľom nie je zrejmé, prečo súd neuskutočnil výsluch maloletej P., napriek tomu, že bude mať čoskoro 8 rokov, je schopná formulovať a vyjadriť svoj názor a súd má zároveň mať pripravené priestory pre výsluch maloletých, ktoré sú pripravené tak, aby výsluch maloletých nepredstavoval pre nich zbytočnú emocionálnu záťaž a stres a zároveň súd ma mať potrebnú prípravu/školenia na to a ako správne viesť výsluch maloletých. 3.1. Dovolatelia majú za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP a z toho dôvodu je nepreskúmateľné. 3.2. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie a aj odvolacieho súdu sú podľa názoru dovolateľov svojvoľné a neudržateľné a vychádzajú z nedostatočného zistenia skutočného stavu. 3.3. Dovolatelia navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Otec maloletej vo svojom vyjadrení k dovolaniu starých rodičov navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

8. Dovolatelia vyvodzujú prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

11. V súvislosti s námietkou dovolateľov o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

12. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

13. V súdenej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, keď mal za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k prijatému rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno považovať za zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia má náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. V súdenej veci sú z rozhodnutia odvolacieho súdu zrejmé úvahy, ktoré ho viedli k potvrdeniu záveru súdu prvej inštancie o nedôvodnosti uplatneného nároku. Odvolací súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a s odvolacími námietkami dovolateľov. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, aké dôkazy súd vykonal, ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, a to s uvedením príslušných zákonných ustanovení. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi otcom a maloletou dcérou je blízky citový vzťah, ktorý sa postupne upevňuje, otec zabezpečuje celkovú starostlivosť o dcéru, teda nielen vytváranie programu počas krátkodobého styku s dcérou, ale všestrannú starostlivosť. Nezistil dôvody, ktoré by odôvodňovali zverenie maloletej do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov, naopak práve takýmto rozhodnutím by bolo porušené základné právo dieťaťa na to, aby vyrastalo v starostlivosti svojho otca, ktorý je schopný a chce sa o svoju maloletú dcéru starať. S takýmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd, keď konštatoval, že otec je schopný sa o svoju maloletú dcéru riadne postarať a zabezpečiť jej všestrannú starostlivosť, čo je aj v najlepšom záujme maloletej P., aby mohla vyrastať a byť v opatere svojho biologického rodiča - otca.

14. Nespôsobilou založiť dôvodnosť dovolania je aj dovolacia námietka týkajúca sa nevykonania výsluchu maloletej P., keď súdy náležite neodôvodnili, prečo takýto výsluch nevykonali. Jednak súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí v bode 20. náležite s touto námietkou vyporiadal, keď uviedol, že maloletá P. vyjadrila svoj názor pri šetrení vykonanom kolíznou opatrovníčkou 06. decembra 2021, a teda vzhľadom na jej vek a rozumovú vyspelosť, takýto výsluch maloletej zamietol. Taktiež odvolací súd v bode 18. svojho rozhodnutia uviedol, že prípadný výsluch maloletej P. pred súdom by pre ňu moholpredstavovať zbytočnú emocionálnu záťaž a stres. Poukázal aj na argumentáciu súdu prvej inštancie, že názor maloletej bol zisťovaný kolíznym opatrovníkom, ktorého úloha je chrániť a hájiť najlepší záujem maloletého dieťaťa. Kolízny opatrovník maloletej P. rovnako posúdil aj rodičovské kompetencie otca a postoj otca k svojej maloletej dcére, pričom v jeho starostlivosti o maloletú P. nenašiel žiadne nedostatky. Z uvedeného je zrejmé, že dovolacia námietka dovolateľov neobstojí.

15. Dovolacia námietka týkajúca sa nedostatočného zistenia skutkového stavu a nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktoré bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, nie je spôsobilá založiť dôvodnosť dovolania, a to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal a (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe dôvodnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá. Dovolací súd v hodnotení dôkazov súdmi nižších inštancií nezistil pochybenie, ktoré by bolo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Navyše, už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 37/1993, R 42/1993, R 125/1999) ako aj viaceré jeho rozhodnutia (napríklad sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012) zastávajú názor, že ani prípadná neúplnosť, či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná (bez ďalšieho) za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania.

16. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné dodať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Prieskum skutkových zistení zo strany dovolacieho súdu spočíva iba v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v súdenej veci nezistil.

17. Na záver dovolací súd konštatuje, že námietka dovolateľov, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP, je neopodstatnená. Podané dovolanie je tak síce prípustné, ale nie je dôvodné, a preto ho podľa § 448 CSP zamietol.

18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.