5 Cdo 99/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a členov senátu JUDr. Soni Mesiarkinovej a JUDr. Mariána
Sluka, PhD., v právnej veci navrhovateľov 1/ J. B., bývajúceho vo Z., 2/ M. B., bývajúcej vo
Z., 3/ J. B., bývajúceho vo Z., 4/ O. B., bývajúceho vo Z., zastúpení advokátskou kanceláriou
Ulianko & Holčík, s.r.o., so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP 41, proti odporcom 1/ S. Š.,
bývajúcemu vo Z., zastúpenému JUDr. Vladimírom Rybovičom, advokátom so sídlom
v Banskej Bystrici, Námestie Štefana Moyzesa 4, 2/ A.. Š., bývajúcemu vo Z., 3/ M. Š.,
bývajúcej vo Z., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom
súde Zvolen pod sp.zn. 17C 31/2009, o dovolaní navrhovateľov 1/ až 4/ proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. septembra 2012, sp.zn. 17Co 73/2012 a proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. septembra 2012, sp.zn. 17Co 73/2012,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. septembra 2012
sp.zn. 17Co 73/2012 z a m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. septembra 2012 sp.zn. 17Co 73/2012 o d m i e t a.
Navrhovatelia 1/ až 4/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi 1/
náhradu trov dovolacieho konania v sume 79,58 € k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Ryboviča, advokáta so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie Štefana
Moyzesa 4, do troch dní.
Odporcom 2/ a 3/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen rozsudkom z 8. decembra 2011, č.k. 17 C 31/2009- 635 určil, že
do dedičstva po nebohom J. B., naposledy bytom O., patria spoluvlastnícky podiel o veľkosti
1/2 na pozemku parcele reg. "E" parc. č. Y, o výmere 6191 m2, trvalé trávnaté porasty,
zapísaný na LV č. X., spoluvlastnícky podiel o veľkosti 28/30 na pozemku parcele reg. "E"
parc. č. Y o výmere 5597 m2, trvalé trávnaté porasty, zapísaný na LV č. X., pozemok parcela
reg. "E" parc. č. Y o výmere 4645 m2, trvalé trávnaté porasty, zapísaný na LV
č. X., pozemok parcela reg. "E" parc. č. Y o výmere 1432 m2, orná pôda, zapísaný
na LV č. X., pozemok parcela reg. "E" parc. č. Y o výmere 3786 m2, trvalé trávnaté porasty,
zapísaný na LV č. X., pozemok parcela reg. "E" parc. č. Y o výmere 266 m2, trvalé trávnaté
porasty, zapísaný na LV č. X., pozemok parcela reg. "E" parc. č. Y o výmere 267 m2, trvalé
trávnaté porasty, zapísaný na LV č. X., pozemok parcela reg. "E" parc. č. Y o výmere 5139
m2, trvalé trávnaté porasty, zapísaný na LV č. X., pozemok parcela reg. "E" parc. č. Y
o výmere 903 m2, trvalé trávnaté porasty, zapísaný na LV
č. X., pozemok parcela reg. "E" parc. č. Y o výmere 760 m2, trvalé trávnaté porasty, zapísaný
na LV č. X., vedené katastrálnym úradom Banská Bystrica, Správa Katastra Zvolen, obec
Zvolen v katastrálnom území M.. Odporcov 1/ až 3/ zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť
navrhovateľom trovy konania v sume 2 903,81 € na účet právneho zástupcu navrhovateľov
a vrátil navrhovateľom zálohu na trovy znaleckého dokazovania v sume 500 €. V odôvodnení
súd predovšetkým konštatoval, že navrhovatelia mali naliehavý právny záujem na
požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.) a odporcovia boli v konaní pasívne vecne
legitimovaní. Dospel k záveru, že generálna plná moc z 11. apríla 2007, udelená nebohým J.
B., odporcovi 2/, bola v časti o nakladaní s hnuteľným a nehnuteľným majetkom absolútne
neplatná pre jej neurčitosť (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za absolútne neplatnú
považoval aj kúpnu zmluva z 13. apríla 2007, uzatvorenú odporcom 2/ v mene nebohého J.
B., predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti,
pre nedodržanie písomnej formy (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Uviedol, že
splnomocnenie nakladať s nehnuteľnosťami patriacimi splnomocnencovi musí obsahovať vymedzenie právnych úkonov, na ktoré je splnomocnenec vo vzťahu k nehnuteľnostiam
oprávnený, predmet právneho úkonu a jeho podstatné náležitosti (napr. určenie predmetu
kúpy a kúpnej ceny v súlade s ustanovením § 588 Občianskeho zákonníka). V generálnej
plnej moci z 11. apríla 2007 však nebol uvedený rozsah, v akom mal splnomocnenec právo
nakladať v mene splnomocniteľa s jeho hnuteľným a nehnuteľným majetkom. Kúpnu zmluvu
z 13. apríla 2007, uzatvorenú na základe generálnej plnej moci, považoval tiež za neurčitú,
a to v časti vymedzenia účastníkov právneho úkonu z dôvodu, že sporná plná moc netvorila
s kúpnou zmluvou technicky jednu listinu. Kúpna zmluva bola v rozpore s ustanovením § 46
ods. 2 Občianskeho zákonníka, a preto išlo o absolútne neplatný právny úkon (§ 40 ods. 1
Občianskeho zákonníka), ktorý nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe
už bolo vydané kladné rozhodnutie o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto
rozhodnutiu podali odvolanie odporcovia 1/ až 3/.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 12. septembra 2012, sp.zn.
17 Co 73/2012 napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil, že do dedičstva
po nebohom J. B.B., naposledy bytom O., patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. X.,
č. X., č. X., vedené Katastrálnym úradom Banská Bystrica, správa katastra Zvolen, katastrálne
územie M., zmenil tak, že návrh navrhovateľov v 1/ až 4/ na určenie, že
do dedičstva po nebohom J. B.B., naposledy bytom O. patria vo výroku rozsudku
špecifikované nehnuteľnosti (pozemky), zamietol. Vo vzťahu k odporcovi 2/ odvolací súd
žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie, pretože odporca 2/ nebol evidovaný ako
vlastník sporných nehnuteľností a nie je ani dedičom po poručiteľovi J. B.. Na rozdiel
od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že dohoda o plnomocenstve z 11. apríla 2007 bola
platným právnym úkonom, ktorý spĺňal všetky zákonné náležitosti podľa Občianskeho
zákonníka a aj požiadavku určitosti právneho úkonu. Z obsahu dohody o plnomocenstve je
zrejmé, že ide o všeobecné, neobmedzené plnomocenstvo, ktorým splnomocniteľ J. B.
splnomocnil svojho zástupcu A. Š. (odporcu 2/), aby ho zastupoval v celom rozsahu pri
právnych úkonoch a vyplýva z nej aj rozsah oprávnení splnomocnenca, na ktoré sa zastúpenie
vzťahuje. Okrem zastúpenia pred orgánmi štátnej moci a správy, súdmi, udelil J. B. plnú moc
svojmu vnukovi A. Š. tiež na nakladanie s jemu patriacim hnuteľným a nehnuteľným
majetkom v plnom rozsahu a na podpisovanie všetkých dokladov s tým súvisiacich. Takto
určený rozsah oprávnení splnomocnenca oprávňoval odporcu 2/ aj na uzavretie zmluvy o prevode nehnuteľností patriacich nebohému J. B.. Občiansky zákonník ako podmienku platnosti generálnej plnej moci totiž nestanovuje vymedzenie konkrétneho
právneho úkonu (kúpnej zmluvy), na ktorý sa plná moc udeľuje, preto plná moc vo svojom
obsahu nemusí kopírovať predmet tohto právneho úkonu, resp. jeho podstatné obsahové
náležitosti. Plná moc okrem nezameniteľného označenia osoby splnomocniteľa
a splnomocnenca, musí obsahovať len vymedzenie rozsahu splnomocnencovho oprávnenia.
Za vadu plnej moci odvolací súd nepovažoval ani to, že v nej nebolo uvedené komu a za akú
cenu majú byť nehnuteľnosti predané. Plnú moc bolo potrebné interpretovať v tom zmysle, že
splnomocnenec bol splnomocnený, aby podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia vybral
osobu kupujúceho a dohodol s ním kúpnu cenu. O tom, že vôľu nebohého J. B. prejavenú
generálnym plnomocenstvom treba vykladať týmto spôsobom svedčia aj vykonané dôkazy
preukazujúce, že J. B. býval pred svojou smrťou v domácnosti odporcov, ktorí zabezpečovali
celodennú starostlivosť o neho a sám prejavil úmysel previesť nehnuteľnosti do vlastníctva
odporcu 1/. Za platnú považoval odvolací súd aj kúpnu zmluvu z 13. apríla 2007, ktorou boli
v návrhu označené nehnuteľnosti prevedené z nebohého J. B. v zastúpení odporcu 2/ do
vlastníctva odporcu 1/. Skutočnosť, že plná moc netvorila technickú jednotu s kúpnou
zmluvou pri jej podpise, resp. pri podaní návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností, nemala vplyv na jej platnosť. Uvedená okolnosť je len procesným nedostatkom podmienky konania v konaní o zápise vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností vkladom,
čo vyplýva z ustanovenia § 30 ods. 5 písm. d/ zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, ktorý bol v konaní
účastníkmi katastrálneho konania (odporcami 1/ a 2/) odstránený. V zmysle ustanovenia § 46
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zmluvy o prevodoch nehnuteľností musia mať písomnú
formu. Pre uzavretie zmluvy v písomnej forme stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a jeho
písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov
na tej istej listine. Občiansky zákonník umožňuje (§ 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
nechať sa zastúpiť pri právnom úkone inou fyzickou alebo právnickou osobou. Pokiaľ je
potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme (zmluvy o prevodoch nehnuteľností),
potom sa aj plnomocenstvo musí udeliť písomne. Zákon však ako predpoklad platnosti
zmluvy o prevode nehnuteľnosti nevyžaduje, aby plná moc na zastúpenie pri uzavretí tejto
zmluvy bola jej nedielnou súčasťou a so zmluvou tvorila technickú jednotu. Vôľu nebohého J.
B. uzavrieť kúpnu zmluvu na základe plnej moci prejavil odporca 2/, preto podmienku
v zmysle § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno vyžadovať len vo vzťahu k prejavom
vôle medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ a táto bola splnená, pretože ich prejavy sú na rovnakej
listine (zmluve). Prítomnosť splnomocniteľa pri uzavretí kúpnej zmluvy nebola potrebná. Vzhľadom na tieto závery odvolací súd už neskúmal účinky možnej neplatnosti kúpnej
zmluvy z 13.apríla 2007 na iné právne vzťahy založené následnou kúpnou zmluvou z 27.
novembra 2007 medzi odporcom 1/ ako predávajúcim a odporcom 2/ ako kupujúcim.
V kontexte na odkaz odporcov na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
2 Cdo 311/2008 z 30. marca 2010 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17 Co 217/2007
v tom, že prípadné zrušenie kúpnej zmluvy z 13. apríla 2007 nemá vplyv na nasledujúce
záväzkové vzťahy medzi odporcom 1/ a odporcom 2/, odvolací súd poznamenal, že základnou
skutkovou okolnosťou týchto rozhodnutí bolo, že predchádzajúci právny úkon zanikol
v dôsledku odstúpenia od platnej zmluvy (odstúpením od zmluvy sa zrušuje právny titul,
na základe ktorého došlo k nadobudnutiu vlastníctva). Uvedený stav treba odlišovať
od situácie, keď je namietaná absolútna neplatnosť právneho úkonu. Z týchto dôvodov
na základe iného právneho posúdenia veci podľa § 220 O.s.p. odvolaniu odporcov vyhovel
a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 24. septembra 2012 sp.zn. 17Co 73/2012
v konaní o odvolaní odporcov proti rozsudku okresného súdu rozhodol o trovách konania
v zmysle § 224 ods. 2 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľom 1/ až 4/ uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcom 1/ až 3/ náhradu trov konania vo výške
2249,78 € na účet ich právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovatelia 1/ až 4/ (ďalej aj
,,dovolatelia“). Jeho prípustnosť odôvodnili ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 237
písm. f/ O.s.p. (postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom ).
Ako dovolací dôvod označili aj ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. (rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. videli v nedostatočnosti, zmätočnosti a nezrozumiteľnosť odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu, najmä pokiaľ ide o otázku zachovania technickej jednoty
zmluvy. Za nesprávny považovali právny názor odvolacieho súdu, že nespojenie generálnej
plnej moci z 11. apríla 2007 s kúpnou zmluvou z 13. apríla 2007 pred jej podpisom, nemá
za následok absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, pričom argumentovali právnym názorom
vysloveným v stanovisku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Cpj 33/2001. Podľa ich
názoru odvolací súd nesprávne posúdil aj otázku platnosti a určitosti plnej moci z 11. apríla
2007, pričom trvali na tom, že generálna plná moc je neurčitá. Dovolatelia spochybnili aj
právny záver odvolacieho súdu o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu 2/, poukázali na to, že odporca 2/ bol v priebehu plynutia času tiež výlučným vlastníkom sporných pozemkov
a preto je nutné, aby sa rozhodnutie súdu vzťahovalo aj na neho. Navrhli, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby
rozsudok odvolacieho súdu zmenil a rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil
a zaviazal odporcov na náhradu trov dovolacieho konania. V závere napadli dovolatelia aj
uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré obsahuje závislý výrok vo vzťahu
k napadnutému rozsudku a preto žiadali, aby dovolací súd v prípade vyhovenia ich dovolaniu
toto uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.
Odporca 1/ vo svojom vyjadrení dovolanie navrhovateľov označil za nedôvodné
a uviedol, že odvolací súd pri rozhodovaní vo veci použil správne ustanovenia právnych
predpisov, správne ich interpretoval a aplikoval. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie
zamietol a priznal mu právo na náhradu trov konania.
Odporcovia 2/ a 3/ sa k dovolaniu navrhovateľov nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1.januárom 2015, pretože dovolanie bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, že dovolanie podali včas oprávnené osoby (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpené v súlade s § 241 ods. 1
O.s.p., proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľov nie je dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z najzávažnejších procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci
nie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Navrhovatelia 1/ až 4/ vady konania v zmysle
§ 237 a/ až e/ a g/ nenamietali a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Dovolatelia výslovne namietali vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá
mala spočívať v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo
3. decembra 2015 Stanovisko, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku.
Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia
namietaná dovolateľom považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods.2 písm. b/
O.s.p. „Inou vadou konania“ podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. sa rozumie error in
procedendo – porušenie ustanovenia zákona upravujúceho konanie od začiatku až
do skončenia (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 591/2012
zo 4. septembra 2013). O takúto vadu ide teda vždy v procesne nesprávnom postupe súdov, ktorý však na rozdiel od procesných vád konania uvedených v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia.
Najvyšší súd, vzhľadom na procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods.1
O.s.p., pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu
splnenia kritérií v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že námietky dovolateľov
v tomto smere nie sú dôvodné.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj
z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj
právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať
a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára
1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu
musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Judikatúra
ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. K otázke riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí sa vyjadril aj
Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to,
aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle
§ 157 ods. 2 O.s.p., a súčasne obsahuje aj vysvetlenie všetkých dôvodov, ktoré boli
v prejednávanej veci pre posúdenie žalobného nároku podstatné, a pre ktoré vec z právneho
hľadiska posúdil inak ako okresný súd. Odôvodnenie jeho rozsudku predovšetkým zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (obsahuje 1/ opis skutkového stavu,
2/ priebeh konania, 3/ stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, 4/ výsledky
vykonaného dokazovania a 5/ citáciu právnych predpisov aplikovaných na prejednávaný
prípad). Odvolací súd prijatý záver, že generálna plná moc z 11.apríla 2007, udelená nebohým
J. B. odporcovi 2/, je platným (aj určitým) právnym úkonom, zrozumiteľne a v potrebnom
rozsahu vysvetlil. V odôvodnení rozhodnutia sa odvolací súd podrobne zaoberal aj tým, prečo
platnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej splnomocnencom nie je podmienená technickou jednotou zmluvy s plnou mocou a jeho závery sú v tomto smere jasné a preskúmateľné. Vychádzal zo
znenia ustanovenia § 46 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a zákonom stanovených
požiadaviek pre platnosť písomných právnych úkonov, ktoré nevyžadujú, aby plná moc bola
technicky spojená so zmluvou. Uviedol, že ide len o procesný nedostatok vo vkladovom
konaní, ktorý nie je zákonným dôvodom neplatnosti nadobúdacieho titulu. Dovolací súd
zdôrazňuje, že námietky dovolateľov síce formálne smerovali voči odôvodneniu rozhodnutia
odvolacieho súdu a jeho nepreskúmateľnosti, obsahovo však predstavujú námietky voči
právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom a dovolací súd ich vyhodnotil v rámci prieskumu
správnosti právnych záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie o zmene
rozsudku súdu prvého stupňa a neodôvodnenosti nároku navrhovateľov.
Konanie odvolacieho súdu nebolo zaťažené tzv. inou vadou v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. a námietka dovolateľov o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
nie je dôvodná.
Dovolací súd následne pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. uplatneného
navrhovateľmi.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolacia argumentácia navrhovateľov o nesprávnosti právneho posúdenia veci
odvolacím súdom bola založená na ich tvrdení, že 1/ plná moc udelená na uzatvorenie zmluvy
o prevode nehnuteľností musí tvoriť technicky jednotnú listinu s kúpnou zmluvou už pri jej
podpise, 2/ plná moc z 11. apríla 2007 je neurčitá v časti vymedzenia oprávnení
splnomocnenca, pretože v nej nie sú špecifikované nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahuje,
a z tohto dôvodu je neplatná, 3/ odporca 2/, ako právny predchodca súčasného vlastníka
sporných nehnuteľností, je v konaní pasívne legitimovaný.
Ad 1/ V záhlaví kúpnej zmluvy z 13. apríla 2007 bol ako predávajúci uvedený J. B.,
zastúpený podľa generálnej plnej moci A. Š. (odporca 2/), a ako kupujúci S. Š. (odporca 1/).
Z obsahu kúpnej zmluvy je jednoznačne zrejmé, že ju
za nebohého J. B. uzavrel na základe hmotnoprávnej plnej moci zástupca (§ 31 ods. 1
Občianskeho zákonníka) a že tak konal ako jeho zástupca (§ 32 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Generálna plná moc z 11. apríla 2007 nebola pripojená ku kúpnej zmluve pri jej
podpise.
Odvolací súd vo vzťahu k otázke technickej jednoty kúpnej zmluvy a plnej moci
uviedol, že zákon ako predpoklad platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti nevyžaduje, aby
plná moc na zastúpenie pri uzavretí tejto zmluvy bola jej nedielnou súčasťou a so zmluvou
tvorila technickú jednotu. Vôľu nebohého J. B. uzavrieť kúpnu zmluvu za neho
na základe plnej moci prejavil odporca 2/, preto podmienku v zmysle § 46 ods. 2 Občianskeho
zákonníka možno vyžadovať len vo vzťahu medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ a táto bola
splnená, pretože ich prejavy sú na rovnakej listine (zmluve). S týmito závermi sa dovolací súd
plne stotožňuje.
Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme,
ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
Podľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnú formu musia mať zmluvy
o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda
účastníkov. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak
dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode
nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.
Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť
fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo
splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsahu splnomocnencovho oprávnenia. Podľa
ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa
plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka
len určitého právneho úkonu.
Podľa § 32 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak z právneho úkonu nevyplýva, že niekto
koná za niekoho iného, platí, že koná vo vlastnom mene. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak
splnomocnenec koná v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, vzniknú tým
práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi.
Sankcia neplatnosti právneho úkonu sa uplatní len vtedy, ak zákon (dohoda) určitú
formu (napr. písomnú) alebo určitú náležitosť písomnej formy (napr. prejavy účastníkov
musia byť na tej istej listine) včítanie ich pojmových atribútov obligatórne vyžaduje a táto sa
nerešpektuje. Právny úkon nemôže byť teda postihnutý neplatnosťou pri nedodržaní takej
formálnej náležitosti, splnenie ktorej zákon (dohoda) výslovne pre určitý právny úkon
nestanovuje. Neplatnosť právneho úkonu (v prípade nedodržania zákonom vyžadovanej
formy absolútna neplatnosť právneho úkonu), totiž spôsobuje závažné právne dôsledky
(nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, na právny úkon sa hľadí ako by nebol urobený).
Pre posúdenie otázky technickej jednoty zmluvy o prevode nehnuteľností s plnou
mocou je potrebné vychádzať práve z už spomínaného ustanovenia § 46 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktoré výslovne stanovuje, že písomná forma týchto zmlúv je zachovaná, ak sú
prejavy vôle účastníkov na tej istej listine. V zmysle § 31 ods. 1 a § 32 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak v mene predávajúceho vystupuje a koná splnomocnenec, on je tou
osobou, ktorá technicky prejaví vôľu za splnomocniteľa- vlastníka predmetu prevodu (nie
vlastnú vôľu) a ktorej prejav vôle musí byť na tej istej listine ako prejav vôle kupujúceho.
Podstatou a zmyslom plnomocenstva, ako jednostranného právneho úkonu splnomocniteľa
adresovaného tretím osobám, je preukázanie existencie jeho skutočnej vôle dať sa zastúpiť
osobou splnomocnenca pri právnych úkonoch vymedzených v plnej moci. Samotná plná moc
teda nezakladá žiadne hmotnoprávne oprávnenie splnomocnenca vo vzťahu k predmetu
zmluvy o prevode nehnuteľností, ktoré by sa odrazilo v obsahu zmluvy, jej náležitostiach
a stalo by sa tak nedielnou súčasťou samotnej kúpnej zmluvy.
Ustanovenia § 40 a § 46 Občianskeho zákonníka ani iný právny prepis nevyžadujú
výslovne, aby plná moc bola súčasťou kúpnej zmluvy. Pretože sa naviac podľa § 30 ods. 5
písm. d/ zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
pripojuje ako príloha k návrhu na vklad a nie k zmluve, nemohlo by byť ani jej prípadné
nepredloženie k návrhu na vklad bez ďalšieho dôvodom k jeho zamietnutiu. Katastrálny úrad
by bol najprv povinný vyzvať navrhovateľa k doplneniu plnej moci.
V prejednávanej veci písomné plnomocenstvo 11. apríla 2007 udelené
splnomocnencovi (odporcovi 2/) spĺňalo náležitosti uvedené v § 31 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, nebolo však pevne spojené s predmetnou kúpnou zmluvou (uzavretou 13. apríla
2007 medzi odporcami 1/ a 2/); táto skutočnosť ale nerobí túto zmluvu neplatnou, pretože
z jej obsahu je jednoznačne zrejmé, že ju za splnomocniteľa uzavrel na základe
hmotnoprávnej plnej moci zástupca (§ 31 ods. 1 Občianskeho zákonník) a že tak konal ako
zástupca (§ 32 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Skutočnosť, že je zmluva uzavretá
v zastúpení, musí vyplývať zo samotnej vecnej zmluvy. Nedielnou súčasťou zmluvy musí byť
plná moc len vtedy, keď zo samotnej zmluvy nie je zrejmé, že ju uzavrel za účastníka jeho
zástupca. Ak je táto skutočnosť zo zmluvy zrejmá, je plná moc prílohou na vklad bez
podmienky neoddeliteľnosti od zmluvy.
Stanovisko najvyššieho súdu 69/2001 (Cpj 33/2001), na ktoré sa dovolatelia
odvolávajú, sa týka len technickej jednoty a/ zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako takej, t.j.
v zmysle, ak sa zmluva skladá z viacerých listov, musia byť všetky hárky pevne spojené tak,
aby tvorili technickú jednotu, za b/ zmluvy o prevode nehnuteľnosti a úradne overeného
geometrického plánu. Z tohto stanoviska však nevyplýva, že plná moc tvorí nedielnu prílohu zmluvy o prevode nehnuteľností, z ktorého dôvodu by musela spolu s kúpnou zmluvou tvoriť
technickú jednotu pod sankciou neplatnosti a preto ho ani nemožno aplikovať
na prejednávaný prípad. Dovolací súd poznamenáva, že závery tohto stanoviska najvyššieho
súdu boli prekonané jeho následnou neskoršou judikatúrou (viď rozsudok najvyššieho súdu
z 5.októbra 2006 sp.zn. 3 Sž-o-KS 55/2006 (R 32/2008), rozsudok z 18. januára 2011 sp.zn.
3Sžo 64/2010, uznesenie z 28.júla 2010 sp.zn. 4 Cdo 93/2009, uznesenie z 26. septembra
2012 sp.zn. 6 Cdo 64/2011, uznesenie z 28. mája 2015 sp.zn. 8Cdo 167/2014). K otázke
technickej jednoty listín sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 28. apríla
2014 sp.zn. IV.ÚS 15/2014, a zaujal názor, že pri posudzovaní platnosti zmlúv je potrebné
vychádzať z princípu zmluvnej voľnosti a priority výkladu zmlúv, ktorý nevedie k neplatnosti
zmlúv.
Ad 2 / V prejednávanej veci odvolací súd dospel k právnemu záveru, že generálna
plná moc z 11. apríla 2007 spĺňa všetky zákonné náležitosti a je určitým, a teda platným
právnym úkonom. Dovolatelia vyvodzovali svoj opačný názor z toho, že v plnej moci neboli
výslovne špecifikované nehnuteľnosti, ktorých sa prevod týkal, pričom plná moc bola
neurčitá aj pre samotných odporcov, ktorí na seba nepreviedli celý majetok nebohého J. B.,
ale len sporné nehnuteľnosti.
Z hľadiska rozsahu oprávnení udelených splnomocnencovi rozlišujeme medzi plnou
mocou všeobecnou (generálnou), ktorá oprávňuje splnomocnenca k všetkým právnym
úkonom v mene splnomocniteľa (okrem tých, ktoré vyžadujú osobitnú plnú moc), a osobitnou
(špeciálnou) plnou mocou, ktorá splnomocnenca oprávňuje iba na určitý konkrétny právny
úkon, poprípade na určitý druh právnych úkonov. Okrem prípadu, kedy zákon vyžaduje
špeciálnu plnú moc na vykonanie určitého právneho úkonu (napr. na odmietnutie dedičstva),
je vecou splnomocniteľa, či ku každému právnemu úkonu, ktorý má byť vykonaný v jeho
mene vystaví splnomocnencovi zvláštnu plnú moc, alebo či mu udelí všeobecnú plnú moc.
Pokiaľ ide o uzatvorenie kúpnej zmluvy splnomocnencom, občiansky zákonník nemá žiadne
špeciálne ustanovenie, ktoré by kládlo na obsah plnej moci v tomto prípade nejaké osobitné
požiadavky (náležitosti). Plná moc udelená na podpis zmluvy o prevode nehnuteľnosti musí
teda spĺňať len všeobecné náležitosti v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka pre platnosť
právneho úkonu a súčasne náležitosti stanovené pre obsah tohto úkonu v ustanovení § 31
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by dovolací súd pripustil výklad, že splnomocnenie na
právny úkon týkajúci sa práv k nehnuteľnostiam vyplývajúce z generálnej plnej moci musí obsahovať presnú špecifikáciu nehnuteľnosti a podstatné náležitosti uzatváraného zmluvného
vzťahu, bolo by to síce v záujme právnej istoty tretích osôb avšak nad rámec obsahu právnych
noriem a navyše by to poprelo samotnú existenciu generálnych plných mocí. Okrem toho by
takýto výklad znamenal založenie ďalšej, zákonu nezodpovedajúcej, obsahovej náležitosti
generálnej plnej moci.
V zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon musí byť určitý
a zrozumiteľný. Právny úkon sa považuje za neurčitý v prípade, ak jeho obsah nie je zrejmý
ani za použitia výkladových pravidiel § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to buď preto, že v ňom použitý slovný výraz pripúšťa rozličný výklad alebo jeho obsah nie je možné vymedziť
bez pochybností. Inými slovami za určitý právny úkon možno považovať taký, z ktorého
obsahu je zrejmé kto ho urobil, komu je adresovaný a čo bolo jeho predmetom, pričom tento
predmet musí byť definovaný tak, aby nemohlo dôjsť k jeho zámene. Kategória určitosti sa
pritom posudzuje nie z pohľadu účastníkov právneho úkonu (zmluvného vzťahu), ale
vo všeobecnosti t.j. právny úkon nesmie vzbudzovať pochybnosti o jeho obsahu ani u osôb,
ktoré jeho účastníkmi neboli.
Plná moc, ktorou nebohý J. B. poveril odporcu 2/ konať v jeho mene a vykonávať za
neho právne úkony, je zreteľne v záhlaví označená ako „Generálna plná moc“. V tejto plnej
moci okrem explicitného slovného vyjadrenia, že ide o generálnu (všeobecnú) plnú moc je
uvedené, že odporcu 2/ splnomocňuje, aby ho v plnom rozsahu zastupoval pred všetkými
orgánmi štátnej moci a správy, súdmi ako i daňovými úradmi, peňažnými ústavmi
na vykonávanie právnych úkonov s tým súvisiacich, a to aj v prípadoch, kde zákon vyžaduje
osobitnú plnú moc. Ďalej sa v plnej moci uvádza, že odporcu 2/ splnomocňuje, aby v jeho
mene nakladal s jemu patriacim hnuteľným aj nehnuteľným majetkom v plnom rozsahu
a taktiež, aby podpisoval všetky doklady s tým súvisiace. Pravosť podpisu splnomocniteľa
bola úradne osvedčená notárkou Mgr. Darinou Beranovou, pod poradovým číslom
O 293363/2007. Z takto vymedzeného rozsahu oprávnení splnomocnenca vyplýva, že plná
moc sa vzťahovala aj na právne úkony spočívajúce v nakladaní so všetkým hnuteľným
a nehnuteľným majetkom splnomocniteľa. Pokiaľ ide o výklad pojmu „nakladanie“ treba ho
vykladať aj s ohľadom na jazykové spojenie použité v plnej moci,,nakladať....v plnom
rozsahu“. V konkrétnom prípade teda možno jeho obsah vyložiť ako uskutočňovanie
akýchkoľvek (dvojstranných či jednostranných) právnych úkonov, ktorými by mohol byť
zmenený doterajší právny stav veci alebo práva, znamená, že vec (v konkrétnom prípade nehnuteľnosť) sa môže previesť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou na iného, zaťažiť
záložným právom, právom zodpovedajúcim vecnému bremenu, predkupným právom
s účinkami vecného práva, nájomným právom, inými právami.
Skutočnosť, že v plnej moci nie sú jednotlivo špecifikované nehnuteľnosti, ktorých sa
prevod týkal, nespôsobuje pri generálnej plnej moci neurčitosť právneho úkonu. Iná by bola
situácia, ak by splnomocniteľ nešpecifikoval výslovne nehnuteľnosť v tzv. osobitnej plnej
moci. Plná moc teda nevzbudzuje pochybnosti, že splnomocniteľ ponechal odporcovi 2/
dispozíciu nad všetkým svojím majetkom, pričom pohnútky, ktoré ho k tomu viedli a aj
prípadná skutočná vôľa splnomocniteľa previesť na odporcu nie všetky, ale len niektoré
konkrétne nehnuteľnosti, vzhľadom k jeho úmrtiu už nie je zistiteľná, avšak obsah plnej moci
a v ňom použité slovné spojenia sú v tomto prípade celkom jednoznačné a nevzbudzujúce
pochybnosti o jej obsahu. Plná moc sa vzťahovala na všetok majetok, ktorý v čase jej
vystavenia nebohému J. B. patril. Navonok prejavenú vôľu nebohého J. B. je preto potrebné
vykladať v prospech jej platnosti a rešpektovať ju, a to aj napriek subjektívnej predstave
navrhovateľov o inom spôsobe prerozdelenia majetku patriacemu J. B., ktorý mal právo sám
rozhodnúť komu ho napokon prenechá. Skutočnosť, že na základe tejto plnej moci nebol
prevedený celý majetok patriaci splnomocniteľovi, ale len sporné nehnuteľnosti, nedokazuje,
že splnomocnenec nemal predstavu o rozsahu udeleného splnomocnenia, bolo totiž na jeho
vlastnej úvahe, aké právne úkony na podklade generálnej plnej moci vykoná.
Vzhľadom na vyššie uvedené aj podľa názoru dovolacieho súdu je nepochybné, že
plná moc udelená nebohým J. B. obsahuje zákonné náležitosti, je platným
a určitým právnym úkonom.
Ad 3/ Dovolatelia ďalej namietali, že odporca 2/ je v konaní pasívne legitimovaný,
pretože bol vlastníkom sporných nehnuteľností pred tým, ako nehnuteľnosti nadobudol
odporca 1/. Odvolací súd pri svojom závere o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu 2/
vychádzal z toho, že v katastri nehnuteľností nie je evidovaný ako vlastník sporných
nehnuteľností a nie je ani dedičom po poručiteľovi J. B.. Samotná okolnosť, že bol
splnomocnencom nebohého J. B. neodôvodňuje záver, že odporca 2/ je účastníkom
hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého by mu vo vzťahu k navrhovateľom vyplývali konkrétne
povinnosti. Aj tieto závery odvolacieho súdu sú vecne správne a dovolací súd ich dopĺňa
o nasledovné.
Vecná legitimácia ako základný predpoklad úspešnosti žaloby je stav vyplývajúci
z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (navrhovateľ) je
subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný)
a účastník na opačnej procesnej strane (odporca) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je
pasívne vecne legitimovaný). Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo
právo je alebo nie je, má ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní
ide (uznesenie najvyššieho súdu z 31. januára 2011 sp.zn. 5 MCdo 1/2010).
V konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva sú bez pochybností nositeľmi
aktívnej vecnej legitimácie dedičia poručiteľa určení v zmysle hmotnoprávnych ustanovení
§ 473 a nasl. Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo sporné, že odporca 2/ nie je dedičom
nebohého J. B. a navyše nie je v konaní ani v postavení navrhovateľa.
Keďže konanie o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva je konaním o určenie
práva (vlastníckeho práva k majetku poručiteľa), účastníkmi konania sú navrhovatelia, ktorí
tvrdia, že im svedčí vlastnícke právo vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti, a na druhej strane sú
to osoby, ktoré ich vlastnícke právo popierajú, pretože sú ako vlastníci evidovaní v katastri
nehnuteľností v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu (§ 154 ods. 1 O.s.p.). Je tomu tak preto, že
rozhodnutie súdu vydané v tomto konaní bude mať za následok zmenu zápisu vlastníka
spornej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností (§ 5 ods.2 v spojení s § 34 ods.1 zákona
č.162/1995 Zb. katastrálny zákon) a zasiahne tak do právnej sféry evidovaného vlastníka,
ktorého právo v dôsledku súdneho rozhodnutia zanikne. Z toho je zrejmé, že právni
predchodcovia evidovaných vlastníkov nie sú v tomto konaní vecne legitimovaní, pretože
rozhodnutie súdu nemá žiadny dopad na ich práva a povinnosti, t.j. nezakladá, nemení ani
neruší žiadne práva či povinnosti týchto subjektov vo vzťahu k navrhovateľom a súčasne
takéto subjekty ani nejakým spôsobom nezasahujú do právnej sféry navrhovateľov (ich
právny status nepopiera vlastnícke právo navrhovateľov). Nositeľmi práv a povinností,
o ktorých ide v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t.j. vecne
legitimovanými subjektmi sú teda tí, ktorí deklarujú, že im svedčí skutočné vlastnícke právo
k nehnuteľnosti a na druhej strane tí, ktorí sú fakticky ako jej vlastníci zapísaní v katastri
nehnuteľností.
S poukazom na vyššie uvedené pre posúdenie pasívnej legitimácie odporcu 2/
v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva, bolo rozhodujúce skutkové zistenie, či
nehnuteľnosti, ku ktorým sa navrhovatelia domáhali určenia vlastníckeho práva, boli v čase
rozhodovania odvolacieho súdu vo vlastníctve (spoluvlastníctve) osôb, od ktorých
navrhovatelia odvodzovali svoje nároky (t.j. vo vlastníctve odporcov 1/ a 2/). V prejednávanej
veci nebolo sporné, že odporca 2/ nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, rozhodnutím
súdu preto nebude nijako dotknutý na svojich právach, existenciu akýchkoľvek práv
vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam ani v teoretickej rovine nedeklaruje a len skutočnosť,
že v minulosti po určitú dobu figuroval ako ich vlastník, nezakladá jeho pasívnu vecnú
legitimáciu v tomto konaní.
Z uvedených dôvodov je zrejmé, že navrhovatelia neopodstatnene napadli rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O.s.p.) a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by
mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľov 1/ až 4/ zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Dovolatelia svojím dovolaním napadli aj uznesenie odvolacieho súdu z 24. septembra 2012 sp.zn. 17Co 73/2012 o trovách konania. Napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia
(viď § 167 ods. 1 O.s.p.); prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3
O.s.p. Keďže dovolací súd nezistil v konaní odvolacieho súdu o trovách konania žiadnu
procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p., dovolanie voči tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu
odmietol v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne
neprípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešným odporcom 1/ až 3/ vzniklo právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti navrhovateľom 1/ až 4/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal odporcovi 1/
náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za jeden úkon právnej
služby, ktorú poskytol odporcovi 1/ vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu navrhovateľov
(§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej
služby určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 58,69 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky, t.j. 7,63 €)], vrátane DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky),
predstavuje spolu 79,58 €. Dovolací súd nepriznal odporcovom 2/ a 3/ náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na priznanie tejto náhrady
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 ods. 1, 2 O.s.p a § 142 ods. 1
O.s.p.). Pokiaľ odporca 1/ zastúpený tým istým advokátom už v konaní na súdoch nižších
stupňov, požadoval náhradu trov dovolacieho konania aj za iný úkon právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia), dovolací súd postupoval v súlade so zaužívanou praxou
najvyššieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 145/2010,
3 Cdo 339/2013, 5 Cdo 51/2009, 3 Cdo 446/2013) a odporcovi 1/ náhradu trov za tento úkon
nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. februára 2016
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová