5 Cdo 99/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I. K., bývajúceho v K., zastúpeného   JUDr. R. H., advokátom so sídlom v Ž., proti odporkyni V. K.,

bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. J. V., advokátom v Č., o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, vedenej ma Okresnom súde Čadca pod sp.zn.

8 C 25/2010 (pôvodne sp.zn.13 C 369/2002), o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Žiline z 30. novembra   2010, sp.zn. 5 Co 66/2010, v spojení s opravným uznesením

Krajského súdu v Žiline z 8. marca 2011 sp.zn. 5 Co 66/2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. novembra 2010, sp.zn. 5 Co 66/2010 z r u š u j e vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Čadca rozsudkom zo 14. februára 2008 č.k. 13 C 369/2002-263 zamietol

návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že je výlučným vlastníkom

nehnuteľností v kat. úz. K., zapísaných na LV č. X. ako parcela   čX., zastavaná plocha

o výmere 255 m2, parcela X. zastavaná plocha o výmere 57 m2 a   domu súpisné číslo X.,

postaveného na parcele KN 499/1. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporkyni náhradu trov

konania 79 663,-- Sk k rukám jej právneho zástupcu   do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Vychádzal zo skutočností, že účastníci konania uzatvorili manželstvo vo Š. dňa 1.

marca 1991. Obidvaja však boli štátnymi príslušníkmi ČSFR a ako to vyplýva z § 21 ods. 2

zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ich majetkové

vzťahy sa spravujú právnym poriadkom Slovenskej republiky, a to Občianskym zákonníkom

platným v čase uzavretia ich manželstva. Uzatvorením manželstva dňa 1. marca 1991

vzniklo medzi účastníkmi bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej len BSM) a trvalo

až do 23. novembra 1999, kedy bolo zrušené na poklade právoplatného rozhodnutia súdu. Súd prvého stupňa uviedol, že úprava BSM v Občianskom zákonníku je kogentná

a akákoľvek dohoda uzatvorená  

v rozpore s týmto ustanovením zákona je absolútne neplatným úkonom z dôvodu rozporu

so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. V čase, keď účastníci

uzatvorili manželstvo, úprava BSM v slovenskom právnom poriadku nepripúšťala ani

zúženie, ani rozšírenie zákonom určeného rozsahu BSM, ani vznik predmanželskej zmluvy

a akákoľvek dohoda k tomuto smerujúca bola neplatná. Pokiaľ potom účastníci

pred uzavretím manželstva uzatvorili v zahraničí predmanželskú zmluvu, táto je absolútne

neplatným právnym úkonom pre rozpor s kogentným ustanovením Občianskeho zákonníka

a súd z úradnej povinnosti nemohol na ňu prihliadať. Z toho istého dôvodu pre rozpor

s kogentnými ustanoveniami zákona je neplatnou aj manželská dohoda o inventarizácii

majetku, ktorú uzatvorili účastníci vo Š. počas trvania manželstva. Táto však z dôvodu

svojho obsahu mohla byť iba nepriamym dôkazom o tom, že navrhovateľ vlastnil pred

uzavretím manželstva nehnuteľný majetok v K., čo však nebolo spornou skutočnosťou.

Pokiaľ išlo o nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat. území K. (parcela č.

X. zastavaná plocha o výmere 255 m2 a parcela X. zastavaná plocha o výmere 57 m2), toto

vlastníctvo nadobudli účastníci uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 23. júna 1992,

zaregistrovanej štátnym notárstvom ku dňu 24. júla 1992. K úhrade kúpnej ceny došlo 24.

júna 1992 poštovou poukážkou na účet Mestského úradu KNM, na ktorej ako odosielatelia

boli uvedení K. I. a manželka. Navrhovateľ podľa záveru súdu prvého stupňa nijakým

priamym dôkazom nepreukázal, že peniaze použité na úhradu kúpnej ceny, pochádzali z jeho

výlučných finančných prostriedkov, ktoré nadobudol pred uzavretím manželstva. Preto

nebolo možné skonštatovať, že v danom prípade išlo o transformáciu veci, ako v konaní

tvrdil navrhovateľ. Pokiaľ išlo o nehnuteľnosť stavbu – viacúčelový objekt súp. číslo 1399

v   K.,   postavenú na parcele KN X., išlo tu o originálne nadobudnutie vlastníckeho práva

výstavbou. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil súdu žiadne priame

dôkazy o tom, že počas obdobia rokov 1993 a 1994 financoval všetky stavebné práce

a nákup materiálu zo svojich výlučných finančných prostriedkov. Predložil súdu dôkazy, že

k 31. máju 1990 mal na konte vo Š. uloženú hotovosť 19 556 Š. frankov, čo zodpovedalo

sume 645 348,-- Sk. Ďalej preukazoval ďalšie finančné hotovosti uložené vo Š., a   to vo

výške 78 606 Š. frankov a 34 482 Š. frankov, avšak ku dňu 31. decembra 1992, teda v čase

trvania manželstva. Pokiaľ išlo preto o peňažné hotovosti preukazované   ku dňu 31.

decembra 1992, v danom prípade manželstvo účastníkov trvalo už dva roky, pričom

navrhovateľ nijako nepreukázal pôvod týchto peňazí z doby pred uzatvorením manželstva. Naopak, súd prvého stupňa považoval za dôvodné, že pokiaľ išlo o stav účtu k 31. decembru

1992, budú na ňom aj príjmy získané počas trvania manželstva, hoci aj z podnikania

navrhovateľa, avšak patriace do BSM. Navrhovateľ nijako nepreukázal financovanie stavby

počas roku 1993 a do 23. júna 1994. Práve v tomto období vznikali podstatné znaky stavby,

pričom boli vykonané zemné práce, základy, 1. nadzemné podlažie a ďalšie. Financovanie

stavby preukazoval výbermi z účtu ČSOB až počnúc

od 23. júna 1994, pričom počas roku 1994 tu boli iba 2 výbery a to 23. júna   1994 suma

10 000 DM a 4. augusta 1994 suma 5 000 DM, ostatné výbery či už realizované z ČSOB

alebo so SLSP boli až v rokoch 1995 až 1997, keď už existovali prvky dlhodobej životnosti

a stavba v právnom zmysle slova. Z výpovede odporkyne, ako aj vypočutého svedka V. M.,

hoci jeho vierohodnosť bola oslabená tým, že je blízkym príbuzným odporkyne, vyplynulo,

že aj táto sa podieľala v období rokov 1993 až 1994 na financovaní stavby, pretože v danom

období pracovala vo Š. a mala stály príjem. Podstatou

pre neunesie dôkazného bremena navrhovateľa bolo podľa záveru súdu prvého stupňa však

nepredloženie priamych dôkazov o   pôvode finančných prostriedkov použitých

na financovanie stavby v období rokov 1993 a 1994, preto nebolo možné konštatovať, že

stavba je nadobudnutá z výlučných prostriedkov navrhovateľa. Z vykonaných dôkazov bolo

preukázané to, že v čase nadobúdania nehnuteľnosti tu bola vôľa obidvoch účastníkov

konania nadobúdať veci do BSM. Ako kúpna zmluva na kúpu nehnuteľnosti – pozemkov

(zároveň aj žiadosť o odkúpenie, ktorá jej predchádzala), ako aj stavebné povolenie,

kolaudačné rozhodnutie, rozhodnutie o pridelení súpisného čísla, zmluva o dielo na stavbu

predmetnej nehnuteľnosti ako nájomné zmluvy uzatvorené po dostavaní nehnuteľnosti

s nájomcami, boli uzatvárané s obidvoma manželmi. Súd prvého stupňa, preto majúc za to,

že nehnuteľnosti patria do BSM účastníkov, návrh zamietol. O trovách konania rozhodol

podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Žiline na odvolanie navrhovateľa rozsudkom zo 7. októbra 2008,  

sp.zn. 5 Co 158/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že nehnuteľnosti

v kat. území K., zapísané na LV č. X. ako parcela č.   X. – zastavaná plocha o výmere 255

m2, parcela č. X. – zastavaná plocha o výmere 57 m2 a dom č. súp. X. postavený na parcele

KN č. X., patria do výlučného vlastníctva navrhovateľa. Odporkyňu zaviazal zaplatiť

navrhovateľovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 374 788,-- Sk, do troch

dní na účet jeho právneho zástupcu. Mal za to, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil

vykonané dôkazy a z toho dôvodu neboli splnené podmienky na potvrdenie rozhodnutia prvého stupňa ani na jeho zrušenie. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil s tým, že

návrhu v celom rozsahu vyhovel. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že

účastníci už pred uzavretím manželstva prejavili vôľu zachovať vlastníctvo, vedenie

a užívanie majetku vo svojom vlastníctve počas manželstva. To znamená, že prejavili vôľu

nadobúdať vlastníctvo každý samostatne. Okrem toho   po uzavretí manželstva

uzatvorili dohodu o inventarizácii majetku, na základe ktorej sa dohodli,   že   plánovaná

zástavba   bude   financovaná   výhradne   z   finančných   prostriedkov navrhovateľa. Na

základe listinných dôkazných prostriedkov mal odvolací súd ďalej preukázané, že

navrhovateľ pracoval a bol zárobkovo činný vo Š. v období   od 1. apríla 1987 až do

vydania potvrdenia do 28. októbra 1999. Okrem toho mal príjem   od K. Z. v sume 35

000 Š. frankov. Odporkyňa vo Š. pracovala asi od roku 1991 do roku 1997. Doklady

o príjmoch za uvedené obdobie súdu nepredložila. Z   výpovedí svedkov, ako aj z listinných

dôkazných prostriedkov, vyplynulo, že kúpnu cenu za kúpu nehnuteľnosti, ako aj

financovanie stavby na predmetných nehnuteľnostiach, realizoval otec odporkyne, ktorý mal

dispozičné právo k účtom navrhovateľa. Svedok V. M. – otec odporkyne, uviedol, že kúpnu

cenu zaplatil z peňazí, ktoré poskytol navrhovateľ v polovici a polovicu poskytla odporkyňa.

Taktiež   z   výsluchu Ing. V. Š. bolo zrejmé, že sám predseda predstavenstva, a.s. S. uviedol, že

navrhovateľ má dostatok finančných prostriedkov   na stavbu nehnuteľnosti. Samotná

odporkyňa podpísala čestné prehlásenie dňa 14. decembra 1995, v ktorom uviedla, že

výstavbu viacúčelového objektu v Kysuckom Novom Meste   na parcele EN X. financuje

výlučne jej manžel zo svojich finančných prostriedkov nadobudnutých pred uzavretím

manželstva, pričom ona na výstavbu a zakúpenie pozemku neposkytla žiadne finančné

prostriedky. Uvedené čestné prehlásenie odvolací súd považoval   za   platné,   obranu

odporkyne   v   tom   smere,   že   podpisovala   čistý   papier,   nepovažoval   za

dôveryhodnú. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že veci získané výmenou za vec alebo

z výťažku veci, ktorá bola vo vlastníctve jedného z manželov, sú naďalej   vo

vlastníctve tohto manžela. Nejde tu totiž v takomto prípade o nadobudnutie nového majetku,

ani o rozmnoženie doterajšieho majetku za trvania manželstva, ale o zmenu, ktorá nemá

vplyv na povahu týchto vecí ako predmetu vlastníctva (R 42/1972). Poukázal   na

zmluvnú voľnosť v súvislosti s uzatvorenou zmluvou medzi účastníkmi, t.j. predmanželskou

zmluvou   a   zmluvou   o   inventarizácii   majetku,   ktorú   bolo   potrebné rešpektovať aj

v súlade s Dohovorom o základných ľudských právach a slobodách.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie odporkyne uznesením z 15. decembra

2009 sp.zn. 5 Cdo 41/2009 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konania.

Vytkol odvolaciemu súdu, že z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil

odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa, bez toho, aby

vo veci zopakoval alebo doplnil dokazovanie. Ak sa však chcel odchýliť od skutkových

zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal

dokazovanie v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si

tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto

postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Uviedol, že

je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru

o opodstatnenosti návrhu a jeho vyhoveniu v celom rozsahu, dospel iba na základe

prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.

Krajský súdu v Žiline rozsudkom z 30. novembra 2010 sp.zn. 5 Co 66/2010 opätovne

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že nehnuteľnosti v kat. území K., zapísané

na LV č. X. ako parcela č. X. – zastavaná plocha o výmere 255 m2, parcela č. X. – zastavaná plocha o výmere 57 m2 a dom č. súp. X. postavený

na parcele KN č. X., patria do výlučného vlastníctva navrhovateľa. Odporkyňu zaviazal

zaplatiť navrhovateľovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 13 748,19 €

do troch dní na účet jeho právneho zástupcu. Aj po doplnenom dokazovaní výsluchom

svedkov, ktorých výpovede však vyhodnotil ako nedôveryhodné, pre rozdielnosť ich

výpovedí v rôznych štádiách konania, mal za preukázané, že účastníci už pred uzavretím

manželstva prejavili vôľu zachovať vlastníctvo, vedenie a užívanie majetku vo svojom

vlastníctve počas manželstva, a preto prejavili vôľu nadobúdať vlastníctvo každý samostatne.

Okrem toho po uzavretí manželstva uzatvorili dohodu o inventarizácii majetku, na základe

ktorej sa dohodli,   že   plánovaná   zástavba   bude   financovaná   výhradne   z finančných

prostriedkov navrhovateľa. Opätovne, tak ako v závere odôvodnenia svojho

predchádzajúceho rozhodnutia, poukázal na zmluvnú voľnosť v súvislosti s uzatvorenou

zmluvou   medzi   účastníkmi,   t.j. predmanželskou zmluvou a zmluvou o inventarizácii

majetku, ktorú bolo potrebné rešpektovať aj v súlade s Dohovorom o základných ľudských

právach a slobodách.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa, ktorá ho

navrhla zmeniť a návrh v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná vôľa oboch účastníkov nadobúdať nehnuteľnosti do ich BSM. Pokiaľ dospel

odvolací súd k odlišnému právnemu záveru, že pri nadobudnutí sporných nehnuteľností došlo

k tzv. transformácii majetku, kedy navrhovateľ mal nehnuteľnosti nadobudnúť len zo svojich

výlučných prostriedkov, nepatriacich do BSM, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Poukázal na správny záver súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého

dohody uzavreté v rozpore s právnym poriadkom ČSFR, neskôr Slovenskej republiky,

konkrétne s ustanoveniami vtedy platného Občianskeho zákonníka, treba považovať  

za absolútne neplatné, a v tom smere mal i odvolací súd pristupovať k vyhodnoteniu

uzavretých dohôd medzi účastníkmi. V podrobnostiach ďalej rozoberala skutkový stav

i právne závery súdu.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu žiadal dovolanie zamietnuť a priznať

náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podala

včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom

z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie odporkyne je podané

opodstatnene.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom však dovolací súd neposudzuje iba

podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. O vadu takej povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka

žiadnu z týchto vád nenamietala a vada uvedenej povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej príčinou je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní

a dôsledkom nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Ani vadu tejto povahy dovolateľka

nenamietala a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Odporkyňa, vychádzajúc z obsahu jej dovolania namieta, že zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

V predmetnej veci sa svojím návrhom navrhovateľ domáhal určenia vlastníctva

nehnuteľností, ktoré nadobudol síce počas manželstva s odporkyňou (čo nebolo v konaní

sporné), avšak výmenou za vec alebo z výťažku veci, ktorá bola v jeho výlučnom vlastníctve,

t.j. že predmetné nehnuteľnosti boli nadobudnuté do jeho výlučného vlastníctva tzv.

transformáciou veci.

  Z hľadiska subjektov a obsahu majetkových vzťahov treba v manželstve rozlišovať

majetkové vzťahy manželov k veciam v ich bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (§ 143

Občianskeho zákonníka), ďalej majetkové vzťahy manželov k veciam v ich podielovom

spoluvlastníctve (napríklad ktoré nadobudli spoločne pred uzavretím manželstva alebo za trvania manželstva právnym titulom darovania alebo dedenia) a napokon majetkové vzťahy

jednotlivých manželov samostatne k veciam, ktoré tvoria predmet ich oddeleného majetku

(ktoré nadobudol každý z nich samostatne pred uzavretím manželstva alebo ktoré slúžia

osobnej potrebe jedného z manželov alebo výkonu jeho povolania alebo ktoré boli len

jednému z nich vydané v rámci predpisov o reštitúcii majetku alebo ktoré nadobudol len jeden

z nich po uzavretí manželstva právnym titulom darovania alebo dedenia alebo po uzavretí

manželstva aj iným právnym titulom, pokiaľ vznik oddeleného vlastníctva len jedného z nich

zodpovedá manželmi uzatvorenej dohode podľa § 143a Občianskeho zákonníka).  

V nadväznosti na princíp tzv. surogátu (uznávaný aj súdnou praxou – viď R 19/60) treba

vychádzať z toho, že pri výmene určitej veci za inú vec, pri ktorej nedochádza k rozmnoženiu

majetku, zostáva charakter vlastníctva nadobudnutej veci nezmenený. Surogátom sú napríklad

veci, ktoré si manželia obstarali z príjmov v ich bezpodielovom spoluvlastníctve (ak sa

na nadobudnutie novej veci použili okrem prostriedkov v bezpodielovom spoluvlastníctve aj

prostriedky v samostatnom vlastníctve niektorého z manželov, patrí táto vec

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov). Ak ale určitú vec nadobudol jeden

z manželov počas trvania manželstva výlučne za prostriedky tvoriace jeho oddelené

vlastníctvo, zostáva aj takto nadobudnutá vec predmetom jeho samostatného vlastníctva (to

neplatí, ak sa na nadobudnutie novej veci použili okrem prostriedkov v oddelenom vlastníctve

jedného z manželov aj prostriedky v bezpodielovom spoluvlastníctve; v tom prípade patrí táto

vec do bezpodielového spoluvlastníctva manželov).

Obdobne aj doterajšia judikatúra súdov Slovenskej republiky, ktorá v R 49/1973

dospela k záveru, že vec nadobudnutá za trvania manželstva sa stane predmetom BSM, pokiaľ

nie je obstaraná za finančné prostriedky, ktoré sú majetkom výlučne len jedného z manželov.

V stanovisku R 42/1972 bol vyslovený záver, že pri nadobudnutí vecí z prostriedkov

patriacich jednak do BSM, jednak do osobného majetku niektorého z manželov, sa takto

nadobudnuté veci stávajú predmetom BSM bez ohľadu na rozsah použitých prostriedkov

z BSM. Súdna prax dospela tiež k záveru, že do BSM nepatrí ani vec získaná (kúpou,

výmenou) za prostriedky patriace do oddeleného majetku jedného z manželov. Nejde tu totiž

o nadobudnutie nového majetku, ani o rozmnoženie už existujúceho majetku za trvania

manželstva, ale o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu (vlastníctva) týchto vecí ako predmetu

výlučného (oddeleného) vlastníctva jedného z manželov. Pri nadobúdaní vecí

do bezpodielového spoluvlastníctva všeobecne platí a súdna prax vychádza zo zásady, že

pokiaľ za trvania manželstva bola vec nadobudnutá jednak z prostriedkov, ktoré patria do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, t.j. zo spoločných a jednak z prostriedkov

patriacich výlučne niektorému z manželov (t.j. získaných dedením, darovaním, a pod.), stáva

sa takáto vec predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. To isté platí aj

v prípade, ak by boli na nákup veci použité prostriedky získané z výťažku z predaja veci

patriacej do výlučného vlastníctva niektorého z manželov a čiastočne použité spoločné

prostriedky z bezpodielového spoluvlastníctva manželov (R 42/1972 str. 125). Znamená to, že

ak ide o vec nadobudnutú za trvania manželstva kúpou (nie dedičstvom alebo darom), ktorá

neslúži osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, pričom na jej

zakúpenie neboli použité len finančné prostriedky patriace výlučne len jednému z manželov,

v takom prípade ide vždy o vec, na ktorú sa nepochybne vzťahuje zákonné ustanovenie § 143

OZ, t.j. vec, ktorá do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrí. Pre úplnosť treba ešte

uviesť, že ak by aj kúpna cena veci bola celkom zaplatená z výlučných prostriedkov každého

z manželov, avšak kupujúcimi boli obaja manželia a obaja pri uzavretí kúpnej zmluvy

prejavili vôľu nadobudnúť vec do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, stáva sa táto

vec predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva.

Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd zo správne zistených skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery, a to v tom, že k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam počas trvania BSM účastníkov, došlo len výlučne

z prostriedkov navrhovateľa, a preto došlo k tzv. transformácii,   ktorý záver vyvodil len

z čestného prehlásenia zo dňa 14. decembra 1995, podpísaného odporkyňou, nakoľko

výpovede svedkov vyhodnotil ako nedôveryhodné. Toto čestné prehlásenie, ktorého obsah

spochybnila odporkyňa, však odvolací súd neposúdil v kontexte prejavenej vôle, vyjadrenej

v kúpnej zmluve zo dňa 23. júna 1992 a v ďalších písomnostiach, viažucich sa k predmetným

nehnuteľnostiam (stavebnom rozhodnutí, kolaudačnom rozhodnutí, zmluve o dielo) zo strany

oboch účastníkov konania. Naviac uvedenému záveru odvolacieho súdu nesvedčí ani tá

skutočnosť, že svoju vôľu nadobúdať veci do BSM začal navrhovateľ spochybňovať až

s odstupom dlhšieho časového obdobia a to pod vplyvom zhoršených vzájomných vzťahov.

Naproti tomuto vôľu nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti do BSM s odporkyňou nasvedčujú

poverenia pre otca odporkyne, ktorý nielen že kúpil fakticky nehnuteľnosť pod stavbou (t.j.

vyplatil finančné prostriedky), ale aj celú stavbu realizoval a dohliadal na ňu, čo v konaní bolo

nepochybené, nakoľko sa navrhovateľ v čase stavby nachádzal, spoločne s odporkyňou

v zahraničí.

Dovolací súd preto na rozdiel od odvolacieho súdu dospel k záveru, že navrhovateľ

neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že predmetné nehnuteľnosti, ku ktorým sa

domáhal určenia vlastníctva nadobudol výlučne zo svojich finančných prostriedkov získaných

pred manželstvom a že pri uzatváraní zmluvy o kúpe nehnuteľnosti, ako aj pri následných

krokoch vedúcich k zhotoveniu stavby, nemal úmysel tieto nadobudnúť do BSM, ale len

do svojho výlučného vlastníctva.

Pokiaľ odvolací súd poukázal v závere svojho rozhodnutia na zmluvnú voľnosť

v súvislosti s uzavretou zmluvou medzi účastníkmi (predmanželskou zmluvou a zmluvou

o inventarizácii majetku), ktoré je „potrebné rešpektovať aj s poukazom na Dohovor

o ochrane ľudských práva a slobôd“, bez toho, aby tento svoj záver bližšie odvolací súd

odôvodnil, dovolací súd uvádza, že (ako správne uviedol už súd prvého stupňa) účastníci

uzavreli manželstvo ako štátni príslušníci bývalej ČSFR dňa 1. marca 1991 a ich majetkové

vzťahy sa spravujú právnym poriadkom Slovenskej republiky. Občiansky zákonník

predmanželskú zmluvu, ani zmluvu o inventarizácii majetku nepoznal a nepozná ani

v súčasnosti, a preto bolo možné k týmto prihliadať len ako k písomným dôkazom,

dosvedčujúcim skutkový stav, nie však k relevantným právnym úkonom, a tieto dôkazy

vyhodnotiť v kontexte k ostatným dôkazom (§ 132 O.s.p.), čo však v odôvodnení rozhodnutia

odvolacieho súdu si v časti logicky protirečí a v časti i absentuje.

Z uvedeného   vyplýva, že odporkyňa opodstatnene namietla existenciu dovolacích

dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd so zreteľom na to rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. februára 2013

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová