5 Cdo 98/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. Ľ. H., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. T. P., advokátom v K., proti odporkyni Ing. K. H., bývajúcej v K.,

zastúpenej JUDr. A. L., advokátkou v K., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, o návrhu

na vydanie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp.zn.  

17 C 223/2010, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 17.

marca 2011, sp.zn. 14 Co 17/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Poprad uznesením z 13. decembra 2010, č.k. 17 C 223/2010-10 uložil

odporkyni, aby sa zdržala nakladania s nehnuteľnosťami, najmä prevodu vlastníckeho práva

na tretie osoby, a to : stavbou bez súpisného čísla na pozemku parc. č. X. s príslušenstvom,

ktorú tvorí prípojka splaškovej kanalizácie, spevnené plochy, prípojka dažďovej kanalizácie,

oporné múry, pozemkom parc. č. X. o výmere 489 m2 – zastavané plochy a nádvoria, všetky

nachádzajúce sa v k.ú. Š., zapísané na LV č. X. na Správe K., odo dňa doručenia uznesenia  

do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia

§ 102 ods. 1, § 76 ods. 1 písm. f/, § 76 ods. 4, § 77 ods. 1 písm. a/, b/, c/ a § 76 ods. 4 O.s.p.,

keď sa stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi uvedenými navrhovateľom v návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia.

Krajský súd v Prešove na odvolanie odporkyne uznesením zo 17. marca 2011, sp.zn.

14 Co 17/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa  

na nariadenie predbežného opatrenia uložením zákazu previesť vlastníctvo nehnuteľnosti

zamietol. Mal za to, že pre nariadenie predbežného opatrenia nebol zákonný dôvod. Navrhovateľ v samotnom návrhu neuviedol skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

opodstatnenosť jeho vydania. Poukázal na skutočnosť, že návrhom na vydanie predbežného

opatrenia navrhovateľ žiadal uložiť odporkyni povinnosť zdržať sa prevodu vlastníctva

k nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa svojim rozhodnutím uložil odporkyni povinnosť zdržať sa

nakladania s nehnuteľnosťou, najmä zdržať sa prevodu. Odvolací súdu uviedol, že

nenakladanie s vecami alebo právami má svoje ústavné a zákonné limity. Ustanovenie § 76

ods. 1 písm. e/ O.s.p. je možné aplikovať v tých prípadoch, keď to odôvodňujú osobitosti

konkrétneho prípadu. Súd konajúci o takomto návrhu musí mať na zreteli čl. 20 ods. 4 Ústavy

Slovenskej republiky, podľa ktorého nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba

v nevyhnutnej miere. Nenakladanie s vecami alebo právami treba v návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, ako aj v samotnom súdnom rozhodnutí o nariadení predbežného

opatrenia, náležite konkretizovať. Nakladanie s nehnuteľnosťou je širší pojem ako ich prevod.

Navrhovateľ žiadal súd prvého stupňa len zakázať previesť nehnuteľnosti. Ak súd prvého

stupňa rozhodol o zákaze akéhokoľvek nakladania s nehnuteľnosťou, v podstate išiel aj nad

rámec návrhu. Ak súd prvého stupňa do rozhodnutia o predbežnom opatrení zahrnul výrok

o nenakladaní s vecou a konkretizoval toto tak, že sa vzťahuje najmä na prevod, neuviedol,

ktoré ďalšie čiastkové oprávnenie navrhovateľ ako vlastník nemôže vykonávať. Týmto

rozhodnutím došlo k zásahu do práva odporkyne, ktorý nie je primeraný a preto je aj

nezákonný. Ak súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil aj na ustanovení § 76 ods. 1  

písm. f/ O.s.p., je i toto ustanovenie z hľadiska právneho posúdenia iným, ako to, o ktoré

opieral svoj návrh na nariadenie predbežného opatrenia navrhovateľ, ktorý žiadal nariadiť

predbežné opatrenie s odkazom na ustanovenie § 76 ods. 1 písm. e/ O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý navrhol,

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a tým uznesenie súdu prvého stupňa

potvrdil. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/, g/ O.s.p. (účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát). Podľa

názoru navrhovateľa mu odvolací súd nezabezpečil súdnu ochranu a právo na spravodlivý

proces. Namietal, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí na „neverejnom pojednávaní“ bez

dokazovania a odôvodnenia prejudikoval právny názor nad rámec predmetu (meritu) konania

bez toho, aby vykonal dôkazy, ktoré navrhoval. Mal za to, že prejudikovanie odvolacieho

súdu poškodilo jeho postavenie v konaní. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny

stav veci.

Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa považovala rozhodnutie

odvolacieho súdu za správne, zákonné a spravodlivé. Dovolanie navrhovateľa navrhla ako

nedôvodné zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a   nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o predbežnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,

je nepochybné, že prípustnosť dovolania navrhovateľa z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno

vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a navrhovateľovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom  

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.  

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces

navrhovateľ vyvodzuje z toho, že odvolací súd konal a rozhodol vo veci bez nariadenia

pojednávania a bez dokazovania.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd, keďže nešlo o procesné situácie uvedené

v ustanoveniach § 214 ods. 1 písm. a/ - c/ O.s.p. (odvolanie nesmerovalo proti rozhodnutiu

vo veci samej), na prejednanie odvolania nemusel nariadiť pojednávanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že odvolací súd postupoval

v súlade so zákonom a navrhovateľovi neodňal možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo teda k závadnému procesnému postupu súdu,

ktorým by sa navrhovateľovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu  

v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

K námietke dovolateľa, že odvolací súd rozhodnutie vo veci bez nariadenia

pojednávania neodôvodnil, dovolací súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná, nakoľko odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia svoj postup zdôvodnil, keď uviedol, že  

„na prejednanie podaného odvolania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. nenariaďoval pojednávanie,

pretože odvolanie nesmerovalo proti rozhodnutiu vo veci samej“.

K námietke dovolateľa, že odvolací súd v danej veci rozhodol bez dokazovania,

dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda

požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení a to z dôvodu, že

nariadenie predbežného opatrenia má dočasný (predbežný) charakter. V dôsledku toho sa tu

nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného

rozhodnutia (vo veci samej), a skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu  

na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi. Zákon z tohto

dôvodu ani nepredpokladá, že by pri rozhodovaní o predbežnom opatrení mal súd vykonávať

dokazovanie (§ 120 a nasl. O.s.p.). Pre nariadenie predbežného opatrenia je postačujúce,

pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie,

aspoň osvedčené. Miera osvedčenia sa riadi danou situáciou, najmä naliehavosťou jej

riešenia. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie skutočností odôvodňujúcich nariadenie

predbežného opatrenia posudzuje len podľa obsahu návrhu a k nemu pripojených, prípadne

dodatočne predložených listín. Takýto postup súdu predpokladá platná právna úprava (§ 115 ods. 1 O.s.p. a contrario, § 75 ods. 7 O.s.p.) sledujúca tým dosiahnutie účelu právneho

inštitútu predbežného opatrenia, ktorým je rýchle a pružné riešenie situácie vyžadujúcej

okamžitý zásah súdu. Ak by sa v konaní o nariadenie predbežného opatrenia malo trvať  

na požiadavke riadneho vykonania a hodnotenia dôkazov, mohol by byť účel tohto

procesného inštitútu zmarený. Postupom odvolacieho súdu, ktorý osvedčenie, resp.

neosvedčenie skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia posudzoval len

na základe obsahu spisu a v ňom založených listín, tak dovolateľovi nebola odňatá možnosť

konať pred súdom.  

Taktiež nie je dôvodná námietka dovolateľa, že odvolací súd prejudikoval právny

názor nad rámec predmetu konania a tým poškodil jeho postavenie v konaní. Dovolací súd

považuje za potrebné uviesť, že v prípade predbežného opatrenia nejde o konečnú

a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi a nariadením predbežného opatrenia nezískava

jeden z účastníkov silnejšie postavenie, nezískava práva, o ktorých sa má rozhodnúť až

v budúcnosti, ale sa ním len dočasne a predbežne upravuje určitý okruh vzťahov. Súd, ktorý rozhoduje vo veci samej, nie je viazaný výrokom predbežného opatrenia, resp. skutočnosťou,

či predbežné opatrenie bolo, alebo nebolo nariadené.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že odvolací súd mu nezabezpečil súdnu ochranu, dovolací

súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach prezentoval

svoj názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať

a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom

konaní. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných

konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez

zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. II. ÚS 37/01). Všeobecné

súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok nemôžu porušiť

základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS

811/00).  

Navrhovateľ v dovolaní ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237  

písm. g/ O.s.p., pričom bližšie nekonkretizoval, v čom vidí existenciu tejto vady.

Podľa § 237 písm. g/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je upravené v § 14 O.s.p.

Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach  

(§ 14 ods. 3 O.s.p.)

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,

ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého kvalifikovaného vzťahu sudcu k prejednávanej veci alebo jeho osobný vzťah

k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej snahe o správnosť

rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť

k nezákonnému rozhodnutiu. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj

konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci. Môže ísť

o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom

konania), prípadne má na tomto výsledku aj nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník)

alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako dokazovaním

a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle § 132 O.s.p. O kvalifikovaný

pomer sudcu k účastníkom konania (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak bol založený

na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.

Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil žiaden taký kvalifikovaný vzťah sudcov

k veci, resp. k účastníkom konania, ktorý by zakladal dôvod pre vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania veci.

Dovolací súd má za to, že v danej veci nejde ani o nesprávne obsadenie súdu.  

Nesprávne obsadeným súdom je taký súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má túto vec prejednať a o nej

rozhodnúť. Zloženie súdu, v akom má vo veci konať a rozhodnúť, je upravené

v ustanoveniach § 36 a § 36c O.s.p. Nedostatok v zložení súdu je podstatnou vadou konania

a dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. okrem prípadu, že namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci nedošlo

k navrhovateľom namietanej procesnej vade (§ 237 písm. g/ O.s.p.).

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.  

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

O.s.p.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

navrhovateľa nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237

O.s.p.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie navrhovateľa ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa

nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O náhrade trov dovolacieho konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí vo veci

samej (§ 243d ods. 5 O.s.p., § 145 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. júla 2011  

JUDr. Soňa M e s i a r k i n o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová