5 Cdo 97/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. J. V., zastúpenej JUDr. P.P.advokátom v H.proti žalovanému J. S., o zaplatenie 2 143,99 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 12 C 55/2007, o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove   z 31. januára 2012, sp.zn. 19 Co 66/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobkyne o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom (v poradí druhým) z   5. novembra 2010, č.k.

12 C 55/2007-526 zamietol v celom rozsahu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd

zaviazal žalovaného zaplatiť istinu 64 590 Sk s 9,5 %-tným ročným úrokom z omeškania

odo dňa 21. decembra 2006 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania titulom náhrady škody

z porušenia dohody uzavretej so žalovaným o zabezpečení párenia kobyly D. s koňom   C..

Žalobkyni uložil povinnosť nahradiť trovy štátu 166 € na účet Okresného súdu Prešov

v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Účastníkom náhradu trov konania

nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 51, § 415, § 420 ods. 1, 3, § 442

ods. 1, 3, § 443 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania mal

za preukázané, že medzi pôvodným žalobcom a žalovanou bola uzavretá dohoda o ustajnení

kobyly D., ktorá bola doplnená dohodou o zabezpečení jej spárenia so žrebcom C.. Umelá

inseminácia bola vykonaná MVDr. H., po zabezpečení inseminačného materiálu. Po

sonografickom vyšetrení 16–ty deň od zákroku bola kobyla vypustená

do výbehu s potvrdením veterinára, že je žrebná. Po vstrebaní plodu kobyla zostala opätovne

žrebná od žrebca G. a nie od predpokladaného C.. Podľa súdu porušenie povinnosti nastalo na strane žalovaného, ktorý ako chovateľ mohol predpokladať na základe skúseností, že môže

nastať taký stav, avšak nezabezpečil primerané opatrenia (napr. zabezpečenie individuálneho

výbehu). Žalovanému však nemožno pričítať zavinenie – porušenie povinnosti, že došlo k

„vstrebaniu plodu“ a tým nebolo úspešné zavŕšenie narodenia očakávaného žriebäťa, ktorý by

bol potomkom plemenného žrebca C.. Podľa svedka MVDr. H. nebolo možné zabrániť

procesu vstrebania zárodku a v tomto smere neboli zistené ani žiadne pochybenia

v starostlivosti o kobylu D. zo strany žalovaného. Žalovanému sa pričíta za vinu skutočnosť,

že kobyla zostala žrebná so žrebcom G.. Súd uviedol, že vychádzajúc z právnej teórie i praxe

za škodu sa považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne

vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi a za skutočnú škodu je nutné považovať

a rozumieť takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkovej sféry poškodeného oproti stavu

pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť

k uvedeniu veci do predošlého stavu (stanovisko bývalého Najvyššieho súdu ČSSR Cpj

87/70, publikované pod č. 55 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1971). Možno

preto vyvodiť, že žalobkyni škoda nevznikla, resp. jej vyčíslenie porovnávaním ceny žriebäťa

D. a C., ktoré sa malo narodiť a narodenej C. nemožno akceptovať. Súdom prvého stupňa

bolo ďalej konštatované, že príčinou nenarodenia sa koňa z D. a C. nebolo zavinenie

žalovaného, preto nemožno ani vyčísľovať škodu cenovým rozdielom medzi hodnotou týchto

dvoch žriebät. Vstrebanie plodu kobylou D. po inseminácii bola nepredvídateľná udalosť, tzn. vis maior a nebolo by došlo k narodeniu žiadneho žriebäťa. Tým, že žalovaný nezabezpečil

oddelený výbeh kobyly D., došlo k narodeniu kobyly C., ktoré však samo o sebe neznamenalo

zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu

pred škodnou udalosťou, ale naopak zväčšenie majetkového stavu minimálne o hodnotu tejto

kobyly pri narodení, t.j. 20 000 Sk, t.j. 663,88 €. Samotná zákonná konštrukcia zodpovednosti

za škodu predpokladá, že vznik škody je následkom škodnej udalosti. V danom prípade

nemožno pričítať ako škodnú udalosť tú skutočnosť, že kobyla D. vstrebala plod

po umelej inseminácii. Keďže ide o záväzkovú zodpovednosť, vyplývajúcu z ústnej dohody,

medzi zmluvnými stranami neboli zrejme žiadne dojednania ohľadom podmienok poskytnutia

starostlivosti kobyle D., a ani sankcie v prípade porušenia starostlivosti, pri ktorom ani

nedošlo ku škode ako takej. Naopak pôvodný žalobca uviedol, že vlastník resp. rodinní

príslušníci pôvodného žalobcu mali vedomosť o tom, že kobyla bude len vo voľnom výbehu

počas celého ustajnenia, čo bolo výhodou pre poskytnutie humánnej starostlivosti. Súd prvého

stupňa preto dospel k záveru, že vo veci nie je daná príčinná súvislosť medzi škodnou

udalosťou a škodou. Príčinná súvislosť je daná vtedy, keď škodná udalosť skutočne spôsobila škodu, o ktorej náhradu ide (R 7/1992). O trovách konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1

O.s.p. a o trovách konania účastníkov podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 31. januára 2012, sp.zn.

19 Co 66/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219

ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodal, že

ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť

počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo (neminem laedere). Ak si tak niekto nepočínal,

porušil povinnosť uloženú mu v citovanom zákonnom ustanovení a z tohto porušenia mu

vznikne zodpovednosť za škodu. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu

sú porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením

právnej povinnosti a škodou a zavinenie, ak sa vyžaduje. Mal za to, že v prejednávanom

prípade súd prvého stupňa správne ustálil, že žalobkyni konaním žalovaného škoda nevznikla.

Stotožnil sa s názorom vyjadreným súdom prvého stupňa, že škodu vyčíslenú žalobkyňou a to

porovnaním ceny žriebäťa, ktoré malo byť rodené z D. a C. a narodenej C. nemožno akceptovať. Uviedol, že hodnota žriebäťa, ktoré sa malo narodiť, je určená iba hypoteticky.

Nedá sa 100%-ne ustáliť, že nenarodené žriebä musí mať tak perfektné vlastnosti ako sú

očakávané. Nedá sa vylúčiť, že žriebä nielen že nebude mať perfektné vlastnosti rodičov, ale

by sa mohlo narodiť napr. s nejakou telesnou vadou. Nikto totiž nemôže zaručiť, že

nenarodené žriebä musí zákonite zdediť všetky tie najlepšie vlastnosti od svojich rodičov, a že

bude podľa predstáv vlastníka. S poukazom na konštatovanie znalca MVDr. D. S.

v znaleckom posudku č. 6/2010 zo dňa 30. augusta 2010 uviedol, že hodnota existujúceho

koňa sa stanoví hodnotením jeho pôvodu, exteriéru, veku, výkonnosti, zdravotného stavu

a trhovej hodnoty. Podľa názoru odvolacieho súdu určiť hodnotu nenarodeného koňa iba

podľa jeho pôvodu pre účely náhrady škody nie je dostačujúce. Sám znalec v znaleckom

posudku konštatuje, že narodený jedinec z matky D. po otcovi C. by mal niekoľkonásobne

vyššiu hodnotu ako jedinec po otcovi G.. Pri porovnaní hodnoty potomkov iba

prostredníctvom genofondu je rozdiel ceny oboch jedincov vyšší, ako keď sa berie do úvahy

aj trhová hodnota, pretože okolitý relatívny neinsolventný trh obe hodnoty skôr zbližuje.

Uvedený záver znalca potvrdzuje, že trhová hodnota žriebäťa nie je závislá iba od jeho

pôvodu. K námietke odvolateľky, že súd prvého stupňa nesprávne vychádzal zo svedeckej

výpovede svedka MVDr. H., ktorý zabezpečil insemináciu kobyly D. a ktorý sa vyjadril

k abortu a vstrebaniu zárodku, odvolací súd uviedol, že tento svedok je veterinárny lekár, pracujúci na Univerzite veterinárneho lekárstva a špecializujúci sa na reprodukciu koni s 20

ročnou praxou a podľa názoru odvolacieho súdu má odborné znalosti, ku ktorým sa ako

svedok mohol vyjadriť. Uviedol, že ak žalobkyňa mala za to, že k otázkam, ku ktorým sa

vyjadril uvedený svedok bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie, mohla takýto návrh

podať, čo však neurobila. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol postupom

podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

a § 151 ods. 1 O.s.p. Mal za to, že v odvolacom konaní úspešný žalovaný by mal nárok

na náhradu trov konania, tento si však žiadne trovy neuplatnil a neúspešnej žalobkyni nárok

na náhradu trov konania nevznikol, ani si žiadne neuplatnila.  

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla

rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušil a vec im vrátiť

na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením   § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces. Za takú vadu označila

nesprávne právne posúdenie veci súdmi, nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu, ako aj skutočnosť, že odvolací súd založil svoje

rozhodnutie na úvahách, ku ktorým bolo potrebné vykonanie znaleckého skúmania.

Namietala, že prvostupňový, ako aj odvolací súd, nesprávne posúdili otázku použitia

ustanovenia § 420 ods. 1 a § 415 Občianskeho zákonníka na danú vec, nakoľko

bez akejkoľvek opory v dokazovaní dospeli k záveru, že žalobkyni konaním žalovaného

škoda nevznikla. Podľa názoru žalobkyne si žalovaný ako účastník záväzkového vzťahu

s pôvodným žalobcom nesplnil svoju prevenčnú povinnosť zabrániť tomu, aby kobyla

nezostala gravidná s iným žrebcom ako tým, ktorého si vymienil pôvodný žalobca, a preto

zodpovedá za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s týmto opomenutím. Mala za to, že

otázka rezorbcie či abortu plodu koní je otázkou odbornou a ak ju chcel súd posudzovať, či

teda skutočne mohlo dôjsť a za akých okolností k tejto príčine nedonosenia plodu u koňa, mal

byť na relevantné posúdenie tejto skutočnosti prizvaný znalec z príslušného odboru, čo súd

neurobil a stotožnil sa so záverom MVDr. H.. Taktiež mala za to, že v prípade, ak odvolací

súd spochybňoval výpočet hodnoty nenarodeného koňa znalcom určeným prvostupňovým

súdom, mal vec vrátiť prvostupňovému súdu a žiadať vypracovať kontrolný znalecký

posudok. Podľa názoru dovolateľky v konaní tiež absentuje vykonanie dokazovania

týkajúceho sa vplyvu situácie na trhu s koňmi na hodnotu žriebäťa. V dôvodoch dovolania

podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel  

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238

ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalobkyni

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Z dovolania žalobkyne je zrejmé, že k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm.

f/ O.s.p. malo podľa jej názoru dôjsť v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi.

Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva

odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou

súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod

prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože právnym posudzovaním veci súd

neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva

účastníka.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

žalobkyne týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2

O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené

rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti

uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje  

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len  

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán  

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah

vychádzal pri závere, že vo veci nie je daná príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou

a škodou. Dostatočne tiež vysvetlil, prečo nemožno ako škodnú udalosť považovať

skutočnosť, že kobyla D. vstrebala plod po umelej inseminácii.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.

K námietke žalobkyne, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na úvahách,

ku ktorým je potrebné vykonanie znaleckého skúmania, dovolací súd považuje za potrebné

uviesť, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv

účastníka konania nie je ani postupom, ktorým by súd účastníkom odňal možnosť konať pred

súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie

účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj

k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia

uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993

a pod č. 125/1999).

Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, týkajúcu sa svedeckej výpovede svedka

MVDr. H. a prevzatia jeho odborných záverov prvostupňovým súdom, dovolací súd uvádza,

že táto námietka bola už obsahom odvolania, pričom odvolací súd sa s ňou vo svojom

rozhodnutí dostatočne vysporiadal.

Z dovolania vyplýva tiež námietka žalobkyne, že napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne

právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce

relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby

teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by mali za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa

§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav

správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

  Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie a ani ich

nevyčíslil.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. októbra 2012  

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová