5 Cdo 97/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. P., bývajúcej   v P., zastúpenej JUDr. Mgr. Š. B., advokátom v Ž., proti odporcom 1/ JUDr. P. H., správcovi

konkurznej podstaty úpadcu P. a.s., v konkurze, IČO: X., so sídlom v P., zastúpenému

Advokátskou kanceláriou A., 2/ L., s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., zastúpenej JUDr. R. F.,

advokátom v P., 3/ P. H., bývajúcemu v P.P. 4/ M. H., bývajúcej v P.P. o určenie

neplatnosti kúpnych zmlúv, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica   pod sp.zn.  

10 C 88/2007, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 3.

decembra 2009, sp.zn. 19 Co 282/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a.

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi 2/ náhradu trov dovolacieho konania

v sume 74,61 € k rukám JUDr. R. F., advokáta v P., do 3 dní.

Odporcom 1/, 3/, 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom z 15. apríla 2008 č.k. 10 C 88/2007-68

zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcami 1/ a 2/ a kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcami 2/, 3/ a 4/.

Navrhovateľke uložil povinnosť uhradiť odporcom 2/, 3/ a 4/ trovy konania z titulu trov

právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu JUDr. F. vo výške 17 496,20 Sk a odporcovi

1/ trovy konania z titulu trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu JUDr. D.  

vo výške 7 068,-- Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie

odôvodnil ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka a § 80 písm. c/ O.s.p. Z výsledkov

vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že by účelom kúpnej zmluvy bolo niečo iné,

než predaj a kúpa nehnuteľností. Uviedol, že samotná skutočnosť, či má navrhovateľka právo

byt užívať a jej tvrdenia, že jej nebola zabezpečená adekvátna bytová náhrada, prípadne

spísaná s ňou nájomná zmluva, nemôže byť podkladom na záver o tom, že účel kúpnej

zmluvy bol v rozpore so zákonom, zákon obchádzal alebo sa priečil dobrým mravom.

Konštatoval, že určením neplatnosti kúpnych zmlúv by sa právne postavenie navrhovateľky

nezmenilo. Vo vzťahu k navrhovateľke do práv a povinností právneho predchodcu uzavretím

kúpnej zmluvy vstúpili nadobúdatelia bytu. Povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu prešla na

nadobúdateľov zo zákona a títo svoju povinnosť ani nerozporovali. Dospel preto k záveru, že

u navrhovateľky nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. O trovách

konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z 30. októbra 2008 sp.zn. 19 Co 151/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle

§ 219 O.s.p. potvrdil. Odporcom 1/, 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že preukázanie naliehavého právneho

záujmu podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je procesným predpokladom určovacej žaloby. Z obsahu

spisu považoval za nepochybné, že právne postavenie navrhovateľky vyplýva z jej práva

bývania v predmetnom byte. Právo na bývanie je osobitným zákonným právnym vzťahom

užívania bytu, u navrhovateľky na dobu určitú - od privolenia súdu k výpovedi z nájmu bytu  

do zabezpečenia bytovej náhrady. Právo na bývanie v takomto prípade spravidla zaniká

zabezpečením zodpovedajúcej bytovej náhrady. Tohto práva navrhovateľka nebola zbavená

ani odkúpením, ani následnými prevodmi vlastníctva bytu medzi odporcami 1/ a 2/  

a následne medzi odporcami 2/ a 3/, 4/. Nadobúdatelia vlastníckych práv k predmetnému

bytu sú povinní trpieť výkon práva bývania navrhovateľky v byte. Odvolací súd sa preto  

v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh

navrhovateľky zamietnutý z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu, z ktorého

dôvodu vyplýval aj nedostatok jej aktívnej legitimácie. Právne postavenie navrhovateľky, vyplývajúce z jej práva bývania v predmetnom byte, sa totiž nijakým spôsobom nezmení  

za stavu platnosti či neplatnosti zmluvy o prevode bytu uzavretej medzi odporcami a títo sú

oprávnení prevádzať svoje vlastnícke práva bez súhlasu navrhovateľky, ako osoby majúcej  

k bytu právo bývania. Dokazovanie vedené za účelom zistenia, či zmluvy sú platné alebo nie

sú platné, preto v tomto konaní považoval za nadbytočné. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie navrhovateľky rozsudkom  

zo 4. augusta 2009, sp.zn. 5 Cdo 146/2009 napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že vyhlásením predmetného rozsudku, hoci nebol

zachovaný postup podľa § 156 ods. 3 O.s.p., odvolací súd odňal navrhovateľke možnosť

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Krajský súd v Trenčíne následne rozsudkom z 3. decembra 2009, sp.zn.  

19 Co 282/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219

O.s.p. potvrdil. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcom 2/, 3/, 4/ náhradu trov

odvolacieho konania vo výške 769,27 €   do rúk JUDr. R. F.. Odporcovi 1/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi prvostupňového súdu. Opakovane konštatoval, že u navrhovateľky nie je daný

naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv. Právne

postavenie navrhovateľky, vyplývajúce z jej práva bývania v predmetnom byte, sa nijakým

spôsobom nezmení za stavu platnosti či neplatnosti zmlúv o prevode bytu uzavretých medzi

odporcami a títo sú oprávnení prevádzať svoje vlastnícke práva aj bez súhlasu navrhovateľky,

ako osoby majúcej k bytu len právo bývania. Na nových nadobúdateľov bytu prechádza totiž

povinnosť ich predchodcu strpieť výkon práva navrhovateľky v predmetnom byte bývať  

až do zabezpečenia bytovej náhrady vo forme náhradného bytu. O trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka, ktorá

navrhla rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že postupom odvolacieho

súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označila skutočnosť, že

nemohla žalovať skutočného vlastníka bytu, Ing. Š. P., ktorému sa podľa jej názoru týmto

tiež odňala možnosť konať pred súdom. Namietala, že odvolací súd svojim procesným postupom i rozsudkom odmietol ochranu jej základného práva a výkon spravodlivosti. Mala

tiež za to, že odvolací súd nepostupoval podľa § 243d ods. 1 O.s.p., pretože nerozhodol

o trovách dovolacieho konania, ktoré v dovolacom konaní vyčíslila. Opätovne namietala

porušenie čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky ako aj čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ku ktorému došlo tým, že odvolací súd po odročení vytýčeného

pojednávania dňa 16. októbra 2008 na neurčito, z ktorého sa ona a jej právny zástupca

ospravedlnili, rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania dňa 30. októbra 2008 bez toho,

aby ju a jej právneho zástupcu o termíne verejného vyhlásenia rozsudku upovedomil.

V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci tak, ako ho uvádzala

v konaní pred súdmi.

Odporca 2/ navrhol dovolanie navrhovateľky ako nedôvodné zamietnuť a zaviazať ju

k náhrade trov dovolacieho konania vo výške 149,23 €.  

Odporcovia 1/, 3/, 4/ sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel   k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3

O.s.p.).  

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd sa neodchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. augusta 2009,

sp.zn. 5 Cdo 146/2009, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu

vyplýva, že konaním odvolacieho súdu bolo porušené právo navrhovateľky na súdnu

ochranu. V písomnom vyhotovení rozhodnutia dovolací súd poukázal na nesprávny postup

odvolacieho súdu, keď nedošlo k oznámeniu miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku

v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p., čím navrhovateľke nevytvoril zákonom predpokladanú

procesnú možnosť účasti na verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku. V ďalšom konaní

sa odvolací súd pri svojom rozhodovaní neodchýlil od záväzného právneho názoru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. nie je

prípustné.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád

uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale komplexne sa zaoberal aj otázkou, či konanie

nie je postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (ide o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, o prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

o prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom  

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a navrhovateľke neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom  

na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať  

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde  

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces

navrhovateľka vyvodzuje z toho, že nemohla žalovať skutočného vlastníka bytu, ktorý užíva, Ing. Š. P..

Podľa § 92 ods. 1 O.s.p. na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania

vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť je potrebný, ak má

vystupovať na strane navrhovateľa.

Podľa § 216 ods. 1 O.s.p. ustanovenia § 92 ods. 1 až 4, § 97 a § 98 pre odvolacie

konania neplatia.

Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom konanom dňa 3. decembra 2009

(č.l. 229 spisu) dovolací súd zistil, že právny zástupca navrhovateľky vo svojom prednese

poukázal na to, že odporcovia 3/, 4/ predali byt Ing. Š. P. a vzhľadom na to, že v odvolacom

konaní nie je možné rozšíriť okruh účastníkov konania, navrhovateľka žiada, aby bol

rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Právny zástupca navrhovateľky ani navrhovateľka samotná návrh na vstup tohto účastníka do konania v zmysle § 92 ods. 1 O.s.p. nepodali. Z uvedeného je preto zrejmé, že postupom

odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľky konať pred súdom v zmysle §

237 písm. f/ O.s.p.

Taktiež nie je dôvodná námietka navrhovateľky, že odvolací súd nepostupoval podľa

§ 243d ods. 1 O.s.p., pretože nerozhodol o trovách dovolacieho konania, ktoré v dovolacom

konaní vyčíslila. V zmysle § 243d ods. 1, veta tretia, O.s.p. platí, že v novom rozhodnutí

rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania. Do týchto trov

patria trovy vzniknuté v novom odvolacom konaní, ako aj trovy, ktoré vznikli v pôvodnom

odvolacom konaní a dovolacom konaní. Tieto trovy tvoria jeden celok a odvolací súd o ich

náhrade rozhoduje so zreteľom na nové (konečné) rozhodnutie vo veci jediným výrokom

vychádzajúcim z § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 a nasl. O.s.p. Odvolací súd vo svojom

rozhodnutí v rámci náhrady trov konania rozhodol aj o trovách dovolacieho konania a to tak,

že odporcom 2/, 3/, 4/ priznal náhradu trov dovolacieho konania za vyjadrenie k dovolaniu  

zo dňa 17. apríla 2009, k tomu prináležiaci režijný paušál a DPH; odporcovi 1/ trovy konania

nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil. Navrhovateľke, ktorá v konaní úspech nemala,

právo na náhradu trov konania nevzniklo.

Pokiaľ ide o námietky navrhovateľky, že odvolací súd rozhodol vo veci bez

nariadenia pojednávania a bez toho, aby ju a jej právneho zástupcu o termíne verejného

vyhlásenia rozsudku upovedomil, dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že s týmito

námietkami sa zaoberal už vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 4. augusta 2009, sp.zn.  

5 Cdo 146/2009 a preto na ne v dovolacom konaní neprihliadol.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo   ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania   nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala  

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie navrhovateľky ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení  

s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešným odporcom 1/ - 4/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal odporcovi 2/

náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytol

odporcovi 2/ vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 31. marca 2010 (§ 14 ods. 1 písm. c/

vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ tejto vyhlášky vo výške

55,49 €, čo pri pripočítaní náhrady výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne

prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu (7,21 €) a DPH (11,91 €) predstavuje

spolu 74,61 €. Odporcom 3/, 4/ trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodali

návrh na ich priznanie. Odporcovi 1/ trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že tento

ich napriek výzve v zmysle § 154 ods. 4 O.s.p., ktorá mu bola doručená dňa 26. augusta

2010, nevyčíslil.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. septembra 2010

  JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová