UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P., zastúpeného ADVOKA, s.r.o, so sídlom v Bratislave - Ružinov, Komárnická 36, proti žalovanému G. so sídlom v X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. MIROSLAV HORVÁTH, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Rudnayovo námestie 1, o určenie neplatnosti výpovede, náhradu mzdy a iné, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 42Cpr/35/2015, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. novembra 2018 sp. zn. 7Copr/4/2017, takto Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
rozhodol:
Odôvodnenie
. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „prvostupňový súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 18. júla 2016 č. k. 42CPr/35/2015-133 určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi listom žalovaného dňa 25.9.2014 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná a pracovný pomer žalobcu trvá. Zároveň vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o celom uplatnenom procesnom nároku. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 59 ods. 1, § 61 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 písm. a), § 64 ods. 2, § 74, § 77, § 17 ods. 2, § 11a ods. 1, § 237 ods. 2 písm. a), d), § 237 ods. 3, 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým, že dospel k záveru, že z hľadiska formálnych náležitostí výpoveď spĺňala zákonné podmienky - teda písomnú formu a doručenie druhému účastníkovi. Zistil, že výpoveď z pracovného pomeru odôvodnil žalovaný nadbytočnosťou žalobcu, ktorá vznikla v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene - znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce a pracovné miesto žalobcu - výrobný pracovník v rámci oddelenia " T.- produkcia ", pododdelenia " komponenty " sa zrušilo s účinnosťou k 30.09.2014 o 24,00 hod. Zamestnávateľ vo výpovedi ďalej uviedol, že nakoľko v zmysle predchádzajúcej informácie poskytnutej žalobcovi pred daním výpovede zamestnávateľ nemá možnosť ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve zo dňa 22.08.2005, a to ani na kratší pracovný čas, dáva žalobcovi výpoveď v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu vyššie uvedených organizačných zmien zamestnávateľa, ktorý dôvod spočíva v znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečenia efektívnosti práce u zamestnávateľa a že vzhľadom na toto rozhodnutie zamestnávateľa sažalobca ku dňu 30.09.2014 stal s účinnosťou od 01.10.2014 od 00,00 hod. nadbytočný. Súd prvej inštancie mal za to, že súčasťou prerokovania pri výpovedi musí byť aj návrh právneho úkonu, smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru aj s jednoznačne vymedzenými obsahovými a formálnymi náležitosťami, predpísanými pre perfektnosť tohto právneho úkonu. Ak zamestnávateľ nepredloží návrh plného textu výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru zrozumiteľne, v písomnej forme, pripravenej na doručovanie ako aj s náležitosťami, ktoré sú podmienkou platnosti zrušovacích právnych úkonov, nemožno považovať akékoľvek iné informovanie členov kolektívnych orgánov zástupcov zamestnancov za platné a za prerokovanie. Ústne komentovanie zrušovacích právnych úkonov na stretnutí so zástupcami zamestnancov nemožno považovať za naplnenie zmyslu platných ustanovení zákonníka práce. Poukázal na ustálenú judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/72/2006 - 84/2007ZSP), v zmysle ktorej účinky splnenia povinnosti stanovenej v § 74 ods. 1 zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce, t. j., že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Súd mal za to, že list zo dňa 23.9. 2014 označený ako " Informovanie odborovej organizácie pôsobiacej u zamestnávateľa v zmysle § 238 Zákonníka práce spojené s predpokladaným vývojom zamestnanosti naplánovaného opatrenia v § 237 Zákonníka práce " neobsahuje v prípade žalobcu náležitosti výpovede v zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce, teda skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu. Vyvodil, že vyjadrenie odborového orgánu v zmysle " beriem na vedomie " z 23.09.2014 nemožno považovať za platné prerokovanie výpovede pri skončení pracovného pomeru so žalobcom. Neprihliadol ani na skutočnosti uvádzané žalovaným,keď poukazoval na to, že so zamestnancami a odborovou organizáciou bol vedený dialóg niekoľko mesiacov pred predmetnou organizačnou zmenou z dôvodu straty kľúčového zákazníka a hľadaním riešenia ako zachovať zamestnanosť. Vzhľadom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že o konkrétnych výpovediach a teda o výpovedi žalobcu s uvedením výpovedného dôvodu nebolo so zástupcami odborovej organizácie relevantne rokované, a preto žalovaný nesplnil hmotnoprávnu podmienku výpovede - riadne prerokovanie výpovede žalobcu s príslušným odborovým orgánom tak, aby toto prerokovanie naplnilo materiálnu stránku ustanovenia § 74 ods. 1 Zákonníka práce.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 28. novembra 2018 sp. zn. 7Copr/4/2017 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)], túto prejednal s nariadením pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie ako i s jeho právnym posúdením veci. Uviedol, že žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie považoval za vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukázal. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správne skúmal predpoklady pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a tieto aj správne posúdil, predovšetkým spornú skutočnosť, ktorou bolo prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa odklonil od ustálenej judikatúry, keď uviedol, že ak zamestnávateľ nepredloží návrh plného textu výpovede v písomnej forme pripravenej na doručovanie, nemožno považovať akékoľvek iné informovanie členov kolektívnych orgánov za platne prerokované. Odvolací súd dal do pozornosti, že uvedené odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré poukázal žalovaný, je vytrhnuté z kontextu a nemožno ho vykladať izolovane od ostatného obsahu odôvodnenia. Faktom totiž je, že súd prvej inštancie poukázal na judikatúru v otázke splnenia povinnosti zamestnávateľa podľa § 74 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorej účinky splnenia tejto povinnosti nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením §61 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný zároveň opomenul vziať do úvahy skutočnosť, že jeho žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru vôbec neobsahovala náležitosti výpovede a v spore nebolopreukázané, že k žiadosti bola pripojená samotná výpoveď. Ak žalovaný dôvodil tým, že výpoveď daná žalobcovi bola prerokovaná so zástupcom zamestnancov ústne na rokovaní dňa 23.9.2014, túto skutočnosť v konaní dostatočným spôsobom nepreukázal, pričom uvedené vyplynulo zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“), v ktorom namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to konkrétne posúdenia skutočnosti, do akej miery, resp. akým spôsobom je zamestnávateľ povinný so zástupcami zamestnancov prerokovať výpoveď tak, aby boli riadne splnené hmotnoprávne podmienky určené § 74 Zákonníka práce a výpoveď mohla byť z tohto pohľadu považovaná za platnú. Poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry pre naplnenie podmienky určenej v § 74 Zákonníka práce postačuje, ak zamestnávateľ vyzve zástupcov zamestnancov na prerokovanie výpovede, pričom samotná žiadosť je formulovaná tak, že sú v nej dostatočne vymedzené dôvody výpovede tak, že ich nie je možné zameniť s inými dôvodom, preto nie je potrebné v každom prípade prikladať aj samotný návrh výpovede.V zmysle uvedeného došlo teda podľa jeho názoru k odklonu od ustálenej judikatúry dovolacieho súdu, a to o d rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 160/2012, sp.zn. 1Cdo 72/2006, sp.zn. 5 Cdo 255/2008, sp.zn. 5 Cdo 140/2010 a sp.zn. 1 M Cdo 2/20081,Cdo 72/ 2006. Prihliadnuc na vyššie uvedenú judikatúru, žalovaný má za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru a následne aj k nesprávnej aplikácii právnej normy uvedenej v § 74 Zákonníka práce na predmetný prípad, pričom takáto aplikácia je odklonom od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.. V danej súvislosti žiadosť o prerokovanie adresovaná zástupcom zamestnancov podľa žalovaného obsahovala dôvody skončenia pracovného pomeru žalobcu, ako aj konkrétny spôsob skončenia - výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, v dôsledku čoho bola po obsahovej aj formálnej stránke dostatočne určitá a v súlade s § 61 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý treba pri výklade § 74 Zákonníka práce aplikovať primerane. Žalovaný tiež spochybnil výpoveď svedka V. v tom smere, že si danú žiadosť pravdepodobne riadne neprečítal, nakoľko v nej bolo jednoznačne uvedené, že bude prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene - znížení stavu zamestnancov, v dôsledku čoho bude s konkrétne označenými ( menovite) zamestnancami skončený pracovný pomer výpoveďou. Nemôže byť predsa na ťarchu žalovaného, ak sa na túto skutočnosť nedopytoval, ak mu nebola dostatočne zrejmá. Vzhľadom na vyššie uvedené podľa žalovaného k prerokovaniu výpovede žalobcu v zmysle § 74 Zákonníka práce v nadväznosti na § 61 ods. 2 Zákonníka práce došlo. Dovolateľ vo zvyšku dovolania uviedol opis podstatných právnych záverov nižších stupňov a žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že žalobu zamietne alebo alternatívne zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátiť ho na ďalšie konanie.
4. K predmetnému dovolaniu sa žalobca nevyjadril.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) p o zistení, ž e dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
6. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľ tvrdí, že otázkou, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, bola otázka posúdenia skutočnosti, do akej miery, resp. akým spôsobom je zamestnávateľ povinný so zástupcami zamestnancov prerokovať výpoveď tak, aby boli riadne splnené hmotnoprávne podmienky určené § 74 Zákonníka práce a výpoveď mohla byť z tohto pohľadu považovaná za platnú. Mal za to, že v zmysle ustálenej judikatúry sa od žalovaného ako zamestnávateľa nevyžaduje, aby so zástupcami zamestnancov prerokoval konkrétne znenie výpovede, ale postačuje, ak budú zástupcovia zamestnancov oboznámení s dôvodmi výpovede tak, že ich nebude možné zameniť po právnej ani skutkovej stránke so žiadnym inýmdôvodom, teda žiadosť o prerokovanie výpovede bude dostatočne určitá v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce a preto nie je potrebné v každom prípade prikladať aj samotný návrh výpovede. V zmysle uvedeného došlo teda podľa jeho názoru k odklonu od ustálenej judikatúry dovolacieho súdu, a to o d rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 160/2012, sp.zn. 1Cdo 72/2006, sp.zn. 5 Cdo 255/2008, sp.zn. 5 Cdo 140/2010 a sp.zn. 1 M Cdo 2/2008.
7. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide t u teda o situáciu, v ktorej s a u ž rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.
8. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993, s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu, spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci, predovšetkým riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., I I. a IV., vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018).
9. V preskúmavanej veci odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že žalovaný nesplnil hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede -riadne prerokovanie výpovede žalobcu s príslušným odborovým orgánom tak, aby toto prerokovanie naplnilo materiálnu stránku ustanovenia § 74 ods. 1 Zákonníka práce, nakoľko vykonaným dokazovaním mal preukázané, že o konkrétnych výpovediach a teda o výpovedi žalobcu s uvedením výpovedného dôvodu nebolo so zástupcami odborovej organizácie relevantne rokované.
10. 1.Z rozhodnutí, na ktoré dovolateľ poukazuje v rámci svojho dovolania vo veci odklonu súdov nižšej inštancie vyplýva, že judikatúra je konštantná v názore spočívajúcom v tom, že účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Tento názor bol zhmotnený aj v podobe judikátu uverejnenom v Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR v roku 2007 pod č.47. Na toto rozhodnutie nadviazala rozhodovacia prax dovolacieho súdu v nezmenenej podobe (4Cdo 160/2012, 5 Cdo 255/2008,5 Cdo 140/2010, 1 M Cdo 2/2008).
10.2.Najvyšší súd aj v rozhodnutí sp.zn. 3 MCdo 14/2013 vyslovil, že s požiadavkou, aby výpoveď bola prerokovaná spôsobom vylučujúcim pochybnosti o tom, konkrétne aká výpoveď a z akého dôvodu bola (neskôr) daná, je logicky spojená požiadavka prerokovania výpovede podľa § 74 Zákonníka práce takým spôsobom, ktorý vylúči prípadné pochybnosti o tom, či výpoveď bola vôbec takto (vopred) prerokovaná. Rozhodnutie tiež poukazuje na ustanovenie § 74 Zákonníka práce v spojení s § 61 ods. 2 Zákonníka práce s dôrazom, že predmetné ustanovenia nemožno vykladať izolovane, ale v nadväznosti na uvedené ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce.
10.3. V rozhodnutí sp.zn. 5 Cdo 255/2008 najvyšší súd vyslovil navyše aj to, že za prerokovanie výpovede podľa § 74 Zákonníka práce nemožno považovať len predloženie menného zoznamu zamestnancov, ktorým bude daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce; takéto konanie zamestnávateľa možno považovať len za jeho oznámenie o úmysle skončiť pracovný pomer s viacerými zamestnancami.
11. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene tvrdí dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, majúc za to, že odvolací súd sa pri vyriešení otázky prerokovania výpovede ohľadne splnenia hmotnoprávnych podmienok určených § 74 Zákonníka práce odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
11.1.Dovolací súd v prvom rade poukazuje na to, že súd prvej inštancie a odvolací súd rozhodli na báze toho, že nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede a to požiadavka prerokovania výpovede s tým, že list dovolateľa (zamestnávateľa) zo dňa 23. septembra 2014 (č.l.12) označený ako " Informovanie odborovej organizácie pôsobiacej u zamestnávateľa v zmysle § 238 ZP spojené s predpokladaným vývojom zamestnanosti naplánovaného opatrenia v § 237 ZP" vôbec neobsahovala náležitosti výpovede. Podstatné pre rozhodovanie teda bolo posúdenie splnenia požiadavky podľa § 74 Zákonníka práce,teda či v žiadosti o prerokovanie bol dôvod výpovede vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť z čoho logicky súd prvej inštancie dospel k záveru, že súčasťou prerokovania má byť aj návrh právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru; primárne však dospel k záveru, že nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede a to riadne prerokovanie, nakoľko list žalovaného neobsahoval náležitosti podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce; podotkol, že nebol priložený ani návrh výpovede, z ktorého by bolo možné posúdiť presné skutkové vymedzenie dôvodu výpovede.
11.2. Súd prvej inštancie na podporu svojej argumentácie použitej v odôvodnení rozhodnutia odkázal na ustálenú judikatúru ( 1 Cdo 72/2006, 5 Cdo 140/2010), ktorá sa výslovne zaoberala otázkou splnenia povinnosti stanovenej v § 74 ods. 1 Zákonníka práce v spojitosti s § 61 ods. 2 Zákonníka práce, pričom preskúmaním rozhodnutí, ktorými argumentuje možný odklon súdu prvej inštancie od ustálenej praxe žalovaný, dovolací súd zistil, že sa jedná o rozhodnutia, ktoré zastávajú zhodný názor ohľadne aplikácie § 74 Zákonníka práce, v spojení s § 61 ods. 2 Zákonníka práce, pričom uvedené potvrdzuje aj žalovaný vo svojom dovolaní. Odvolací súd správne poukázal na to, že ustanovenie § 74 Zákonníka práce o účasti príslušného odborového orgánu pri skončení pracovného pomeru nemožno vykladať izolovane, ale v nadväznosti na ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce, keďže dané ustanovenie slúži na ochranu zamestnanca pred nedôvodným prepúšťaním z pracovného pomeru. 11.3. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov uzatvára, že súdy v základnom konaní sa od ustálenej praxe dovolacieho súdu pri riešení dovolacej otázky neodchýlili, práve naopak v plnom rozsahu ju rešpektovali. List žalovaného zo dňa 23.9.2014 obsahujúci informáciu o zamýšľanej organizačnej zmene, ktorú mieni vykonať a menný zoznam zamestnancov, ktorých sa zamýšľaná organizačná zmena má dotknúť v podobe následného dania výpovede posúdil v súlade s judikatúrou.
12. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
13. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný a preto na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP by mal (potenciálny) nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Žalobcovi však preukázateľne žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli (k dovolaniu žalovaného sa nevyjadril) a preto mu dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.