Najvyšší súd  

5 Cdo 95/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Slovenskej republiky – Lesov Slovenskej republiky, štátneho podniku, so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP 8, IČO: X., zastúpenej JUDr. I. S., advokátkou so sídlom v K., proti žalovanej L. A. Z.,

bývajúcej vo W., zastúpenej advokátkou Mgr. A. L., so sídlom vo V., o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam, vedenej

na Okresnom súde Veľký Krtíš, pod sp.zn. 2 C 82/2008, na dovolanie žalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. októbra 2012, sp.zn. 17 Co 329/2011 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume

81,47 € k rukám jej advokátky JUDr. I. S., so sídlom v K.,

do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Veľký Krtíš, rozsudkom zo 4. októbra 2011, sp.zn. 2 C 82/2008-355

určil, že Slovenská republika je vlastníkom nehnuteľností Katastrálneho úradu v Banskej

Bystrici, Správy katastra Veľký Krtíš, okres Veľký Krtíš, obec Č., kat. uz. Č.,  

na LV č. X. ako parc. E KNX. lesné pozemky o výmere 1617989 m2, parc. E KN X.trvalé

trávnaté porasty o výmere 5323 m2, parc. E KN X. orná pôda o výmere 137713 m2, parc. E

X. trvalé trávnaté porasty o výmere 1205 m2, parc. E KN X. trvalé trávnaté porasty o výmere

27821 m2, parc. E KN X. trvalé trávnaté porasty o výmere 2356 m2, parc. E KN X. trvalé

trávnaté porasty o výmere 1241 m2, parc. E KN X.orná pôda o výmere 309060 m2, parc. E KN X. trvalé trávnaté porasty o výmere 2697 m2, parc. E KN X.orná pôda o výmere 3830

m2, parc. E KNX.lesné pozemky o výmere 1086584 m2, parc. E KN X. trvalé trávnaté

porasty o výmere 69649 m2, parc. E KN X.trvalé trávnaté porasty o výmere 3705 m2, parc. E KN X. trvalé trávnaté porasty o výmere 1439 m2, parc. E KN X. lesné pozemky o výmere

30625 m2, parc. E KN X.lesné pozemky o výmere 76411 m2, parc. E KNX. trvalé trávnaté

porasty o výmere 2949 m2, parc. E KN X. orná pôda o výmere 13032 m2. Žalobkyni priznal

náhradu trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné bránenie jeho práv.

Z vykonaného dokazovania zistil, že pôvodný vlastník nehnuteľností vedených v súčasnosti

na LV č. X., kat. úz. Č. (vedené pôvodne v pozemnoknižnej vložke č. 22 pre kat. úz. Č.) T. Z.,

nar. 15. júna 1847, zomrelý 10. júla 1927, zanechal závet, ktorým nehnuteľnosti vedené

v pozemnoknižnej vložke č. 22, kat. úz. Č. pre prípad svojej smrti zanechal D. Z., právnemu

predchodcovi žalovanej. Dedičstvo po nebohom T. Z. bolo prejednané bývalým Okresným

súdom v Modrom Kameni pod sp.zn. D 383/1929 a ukončené vydaním uznesenia súdu zo 4.

júna 1942. D. Z. podľa práva platného do 1. januára 1951 nadobudol dedičstvo už okamihom

smrti poručiteľa bez ohľadu na dátum rozhodnutia súdu v dedičskom konaní, ktoré malo len

deklaratórnu povahu. Rozhodnutím Konfiškačnej komisie zriadenej podľa nariadenia č.

64/1946 z 10. septembra 1946 č. 14/9-1946 bolo rozhodnuté o konfiškácii majetku D. Z. ako

osoby maďarskej národnosti.

Na základe tohto rozhodnutia sa považoval pôdohospodársky majetok v rozsahu § 2 nariadenia č.104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho

majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len

„nariadenie č. 104/1945 Sb.“) patriaci vlastníckym právom D. Z.

za skonfiškovaný k 1. marcu 1945, bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej

obci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza. Poukázal na to, že v pozemnoknižnej vložke č. 22 pre obec a katastrálne územie Č. nebola vyznačená

konfiškácia nehnuteľností a nadobudnutie vlastníckeho práva štátom, preto pri vyhotovení

zjednodušeného registra pôvodného stavu v roku 1995 a vyhotovenia Registra obnovenej

evidencie pozemkov v roku 2001 sa ako vlastník nehnuteľností z pozemnoknižnej vložky,

č. 22 kat. úz. Č. na list vlastníctva č. X. pre kat. úz. Č. zapísal T. Z.. Na návrh žalovanej ako

jedinej dedičky D. Z. podľa uznesenia o vyporiadaní dedičstva č.k. 4 A 89/87 z 18. marca

1987 Rakúskeho okresného súdu v Klagenfurte, boli v konaní vedenom na Okresnom súde

Veľký Krtíš po sp.zn. 4 D 90/2006 prejednané v prospech žalovanej osvedčením o dedičstve

č.k. 4 D 90/2006-179 z 2. októbra 2008. Z týchto skutkových zistení vyvodil právny záver, že

D. Z. bol v čase vydania konfiškačných rozhodnutí vlastníkom nehnuteľností na základe

závetu T. Z., z tohto dôvodu mu nehnuteľnosti konfiškované mohli byť. Štát nadobudol

vlastnícke právo podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. v znení nariadenia č. 64/46 Sb. rozhodnutím o konfiškácii

k 1. marcu 1945. Prídelové listiny o pridelení konfiškovaného majetku boli verejnou listinou

vydanou správnymi orgánmi, ktorých platnosť by mohol všeobecný súd preskúmavať len

v tom prípade, ak by ich vydal orgán absolútne nevybavený na takéto rozhodnutie

právomocou. Túto podmienku nemal v predmetnej veci splnenú. Konštatoval, že rozhodnutie

konfiškačnej komisie malo byť zapísané do pozemkovej knihy, k čomu nedošlo a len z tohto

dôvodu bol pri vyhotovení Registra obnovenej evidencie pozemkov na list vlastníctva

zapísaný ako vlastník nehnuteľností pôvodný vlastník z pozemkovej knihy. Mal za to, že

chýbajúci podpis a odtlačok pečiatky na prídelovej listine, ktorou predmetné nehnuteľnosti

boli pridelené do správy Lesov Slovenskej republiky nemajú vplyv na záver súdu

o vlastníckom práve štátu k nehnuteľnostiam. Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik,

Banská Bystrica nežiadali určiť vlastnícke právo v prospech seba, ale v prospech štátu.

Uzavrel, že aj v prípade, že by vlastnícke právo štát na základe konfiškačných rozhodnutí

nenadobudol, vzhľadom na to, že od konfiškácie nehnuteľností v roku 1945 až do rozhodnutia

súdu v tejto veci 4. októbra 2011 štát pozemky užíva, nadobudol by k nim vlastnícke právo

vydržaním. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 24. októbra 2012, sp.zn. 17 Co 329/2011

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil s rozsudkom súdu prvého stupňa, ktorý správne popísal

relevantné skutkové okolnosti a z nich vyvodil aj správny právny záver. Rovnako dospel k záveru, že skutočným vlastníkom nehnuteľností od 1. marca 1945 je Slovenská republika,

napriek tomu, že zápis vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam podľa osvedčenia

o dedičstve vydaného Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp.zn. 4 D 90/2006 z 2. októbra

2008 svedčí žalovanej. Tým mal preukázaný naliehavý právny záujem žalobcu na určení

vlastníckeho práva (zosúladenie skutočného stavu so stavom právnym). Konštatoval, že súd

prvého stupňa všetky uvedené rozhodné skutkové okolnosti správne právne posúdil, z tohto

dôvodu jeho rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Právny názor

odvolacieho súdu označila za nesprávny, neodôvodnený a zavádzajúci, nezodpovedajúci

existujúcemu právnemu a skutkovému stavu a vykonanému dokazovaniu. Namietala, že súdy

nižších stupňov nedostatočne vyhodnotili vykonané dôkazy (konkrétne vykonané dedičské konania pred Okresným súdom Veľký Krtíš, č.k. 4 D 96/2006, Dnt 99/2006 a súdnym

komisárom JUDr. P. T.). Ďalej mala za to, že súd prvého stupňa v konaní dospel na základe

vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne v napadnutom

rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Poukazovala na to, že vlastnícke

právo k žalovaným nehnuteľnostiam v dedičskom konaní nadobudla v súlade

s platnými právnymi predpismi, preto považovala podanú žalobu žalobkyne a ňou

uplatňované nároky za zjavne neopodstatnené. Mala za to, že ak došlo k zápisu vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti na základe spôsobilej listiny rozhodnutím príslušného správneho

orgánu, nemôže žalobkyňa uplatňovať určenie vlastníckeho práva na základe vykonanej

konfiškácie majetku tretej osoby. Namietala aj pasívnu legitimáciu žalobkyne. Navrhla

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd podané

dovolanie zamietol, pretože nie sú dané dôvody dovolania a nezistil dôvody, pre ktoré by bolo

potrebné uvedené rozhodnutie zrušiť. Zároveň požiadala aj o náhradu trov dovolacieho

konania.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený   advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné

tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej

nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré

možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania

ale v dovolacom konaní neboli zistené.

Žalovaná namietala, že odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.

nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

podľa §237 písm. f/ O.s.p..

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestanným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento

fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom

súde (napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého

odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Pokiaľ žalovaná tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je neodôvodnený, dovolací súd

pripomína, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03

z 3. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces.“

Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva

na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.“

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Zo spisu vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa v zmysle

§ 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý uviedol zistený skutkový stav veci, opísal priebeh konania, stanoviská oboch

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne

normy, uviedol úvahy, ktorými sa riadil pri hodnotení dôkazov i právnom posúdení veci.

Právne závery vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Z odôvodnenia

rozhodnutia súdu prvého stupňa v spojení s napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd

Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové

a právne závery prijaté súdmi nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že ich odôvodnenie ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.

Pokiaľ žalovaná odôvodnila svoje dovolanie tým, že odvolací súd nesprávne

vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré

sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a) až c) O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva

dokazovanie.

Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky

potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi

predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten – ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon

súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.).

Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto

opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2

veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba

na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže

pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo

zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.

Pokiaľ ide o námietku žalovanej spochybňujúcu správnosť zistenia skutkového stavu

veci treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale

je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalovaná namietala aj skutočnosť, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo

o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237

O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovanej boli

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovanou vytýkaná

skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalobkyni náhradu trov

dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátky za 1 úkon právnej služby, ktorú jej

poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalovanej (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky

č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 11 ods. 1

písm. a)   vyhlášky vo výške 60,08 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné

výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16

ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,81 € )], plus 20 % DPH predstavuje spolu 81,47 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. mája 2013

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová