5 Cdo 94/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. S., zastúpeného JUDr. G. Z., proti odporcovi C., zastúpenému JUDr. J. P., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. MA 4 C 139/1997,

o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 19. januára 2010, sp.

zn. 8 Co 471/2007, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume

460,30 € k rukám JUDr. J. P.,   do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 9. mája 2007, č.k. MA 4 C 139/1997-688

zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia vlastníckeho práva k časti

nehnuteľnosti vedenej na Okresnom úrade M. – odbor katastrálny pre obec a katastrálne

územie S. na LV č. X. ako parcela X. – ostatné plochy vo výmere 82 807 m2, ktorá časť

predstavuje výmeru 81 757 m2 a nesie označenie novovytvorenej parcely X. – ostatné plochy.

Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania 204 575 Sk k rukám JUDr.

J. P., do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak po doplnení dokazovania v zmysle právneho

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v rozsudku zo dňa 27. júna 2005,

sp.zn. 1 M Cdo 14/2004, ktorým na základe mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora Slovenskej republiky zrušil rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 29. mája 2001

v časti, ktorou určil, že navrhovateľ je vlastníkom predmetných nehnuteľností a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. mája 2003, sp.zn. 19 Co 532/2001, 8 Co 123/2003,

ktorým v napadnutej časti, t.j. v určujúcom výroku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil,

a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že nehnuteľnosti

vedené v pozemkovoknižnej vložke čX. pre Obec S. pôvodne vlastnil Ľ. K., v roku 1930 sa na

základe kúpnej zmluvy stala ich vlastníkom firma U. a podľa vyhlášky ministra priemyslu zo

dňa 27. decembra 1945 č. 727 Ú.v. bol znárodnený zoštátnením podnik S. a jeho majetok

vrátane nehnuteľností označených ako parc. č. X., X., X., X., X., X., X., X., X., bol v rozsahu

znárodnenia začlenený do S.. Tento národný podnik v priebehu nasledujúcich rokov

prechádzal do správy štátnych podnikov s názvom S., neskôr k.p., S. neskôr k.p. a š.p.,

C.C.S.. Ministerstvo stavebníctva SSR svojím rozhodnutím zo dňa 6. novembra 1985 pod č.

110-4252/85 zrušil ťažobnej organizácii C.C.C.. C.C. fyzicky odovzdal predmetnú lokalitu

hospodárskou zmluvou zo dňa 1. októbra 1985 V.. V bode 9 zmluvy sa účastníci dohodli, že

táto nadobudne platnosť po uzavretí hospodárskej zmluvy o zriadení a využívaní predmetnej

lokality pre účely smetiska medzi MNV S. a preberajúcou organizáciou. Dňa 12. decembra

1985 bola medzi V. a MNV S. uzavretá dohoda o vykonaní prác súvisiacich s prevádzkou

riadenej skládky

a so zapracovaním odpadového materiálu v S. na pozemkoch zrušeného ťažobného priestoru,

kde sa mala vykonať náhradná rekultivácia. Hospodárskou zmluvou zo dňa   22. mája

1990 V. odovzdala MsNV S. celý priestor do užívania, odkedy ho užíva len navrhovateľ

a jeho právny predchodca, ktorý tu realizoval časť stavby na základe stavebného povolenia na

skládku odpadov „ochranný val“. Ďalej sa v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu

zaoberal predmetom zmluvy uzavretej dňa 1. októbra 1985 medzi odovzdávajúcou

organizáciou C.C. a preberajúcou organizáciou V., ktorou podľa názoru navrhovateľa malo

prejsť právo správy na navrhovateľa a predmetom ktorej podľa bodu II. je „odovzdanie

pozemkov na vykonanie technickej a biologickej rekultivácie investorom v priestore ložiska

ílov lokality Ž. S. II. Za týmto účelom sa dávajú pozemky uvedené v bode V/2 zmluvy do

dočasného užívania preberajúcej organizácii (V.), ktorá súčasne pozemky týmto odovzdáva

do operatívnej správy MNV S.“. Dospel k záveru, že prevody Správy národného majetku

mimo obvyklého hospodárenia sa vykonávali hospodárskymi zmluvami o prevode správy

národného majetku podľa § 347 Hospodárskeho zákonníka alebo opatreniami nadriadených

orgánov, avšak takáto zmluva v danom prípade nebola uzavretá, keď zo znenia zmluvy z 1.

októbra 1985 vyplýva, že C. postúpil zmluvou iba právo dočasného užívania tak, ako to

vyplýva z článku II. zmluvy. Zmluvou o prevode dočasného užívania sa nemení Správa národného majetku, táto naďalej ostala na pôvodnej organizácii - C.. Ďalej uviedol, že pre

posúdenie zmluvy je podstatné, aký predmet je v nej uvedený, keď podľa § 24 ods. 2

Hospodárskeho zákonníka na platnosť zmluvy sa vyžadovala písomná forma. Pokiaľ ide  

o výsluch svedkov, ktorí za jednotlivé subjekty zmluvu podpisovali, zistil, že zástupca

spoločnosti C. pán Ing. P. D. zomrel a na vypočutí svedka RNDr. A. M. navrhovateľ ani

odporca netrvali. Ďalej zo zhodných tvrdení účastníkov zistil, že nebola uzavretá zmluva

o zriadení smetiska tak, ako to vyžadovalo ustanovenie článku VII. bod 9 zmluvy, a preto

dospel k záveru, že predmetná zmluva nenadobudla účinnosť. Námietku navrhovateľa, že ide

o pozemok špeciálneho určenia považoval za relevantnú pre posúdenie prechodu práva

hospodárenia s odôvodnením, že na daný právny vzťah sa vzťahuje Hospodársky zákonník

a jedine v jeho medziach mohlo dôjsť k prevodom správy tak, ako to umožňuje § 347

Hospodárskeho zákonníka, keď banský zákon ani zákon o ochrane poľnohospodárskeho

pôdneho fondu, na ktoré sa navrhovateľ odvolával, neupravujú prechod práva správy. Taktiež

vzhľadom na predloženú zápisnicu z katastrálneho konania

na Katastrálnom odbore Okresného úradu v M. z 3. októbra 1997, týkajúceho sa zmeny zápisu

vlastníka u parc. č. X. a X., v ktorej sa uvádza, že S.P.F.nepreukázal, že by u uvedených

pozemkov išlo o poľnohospodársku pôdu, nepovažoval za preukázané tvrdenie navrhovateľa,

že ide práve o takýto druh pozemku. Poukázal aj

na skutočnosť, že Fond národného majetku SR v rámci rozhodovania a schvaľovania

privatizačného projektu akciovej spoločnosti C. zahrnul tento majetok do privatizovaného

podniku a musel teda mať za preukázané, že štátny podnik mal k nehnuteľnosti právo

hospodárenia. Navrhovateľ uzavrel zmluvu o nájme predmetnej nehnuteľnosti č. 32/1995

s vlastníkom pozemkov a túto nájomnú zmluvu aj rešpektoval.

Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by ku dňu

účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, mal k predmetným nehnuteľnostiam právo

hospodárenia, a preto nemohlo v zmysle § 2 citovaného zákona prejsť naňho vlastnícke právo.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 19. januára 2010,  

sp. zn. 8 Co 471/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle  

§ 219 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania v sume 919,29 €, k rukám právnej zástupkyne odporcu, do troch dní.

V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.

Zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že hospodárska zmluva o prevode správy národného majetku podľa § 347 Hospodárskeho zákonníka nebola v danom prípade uzavretá,

keď predložená hospodárska zmluva zo dňa 1. októbra 1985 neobsahuje zákonom stanovené

podstatné náležitosti hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku a z obsahu

tejto zmluvy nevyplýva, že zamýšľaným účinkom jej uzavretia mal byť prechod správy

prevádzaného národného majetku, pretože podľa čl. II. zmluvy – jej predmetom bolo

odovzdanie pozemkov na vykonanie rekultivácie a za tým účelom mali byť pozemky dané

do dočasného užívania preberajúcej organizácie, ktorá tieto pozemky mala odovzdať

do operatívnej správy MNV v S.. V čl. V. bod 3 je uvedené, že preberajúca organizácia

preberá tieto pozemky k termínu 18. septembra 1985 s povinnosťami a zodpovednosťou,

ktorá jej s uskutočňovaním rekultivácie vyplýva voči zúčastneným organizáciám

a po vykonaní rekultivačných prác ich odovzdá budúcemu užívateľovi ŠM S.. Z uvedeného

článku podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že išlo len o prevzatie predmetných

pozemkov preberajúcou organizáciou na vykonanie rekultivačných prác a následne malo

dôjsť k ich odovzdaniu budúcemu užívateľovi, ktorým mal byť ŠM S., ale nie preberajúca

organizácia, nešlo teda o prevod správy národného majetku medzi odovzdávajúcou

a preberajúcou organizáciou. Predmetná zmluva neobsahuje tiež určenie dňa prevodu správy

národného majetku, čo je podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode správy národného

majetku v zmysle § 347 ods. 1, 2 Hospodárskeho zákonníka. K prevodu správy národného

majetku na základe predmetnej zmluvy nemohlo dôjsť aj z toho dôvodu, že zmluva mala

nadobudnúť platnosť podľa dohody zmluvných strán uvedenej v čl. VII. bod 9 zmluvy až po

uzavretí hospodárskej zmluvy o zriadení a využívaní predmetnej lokality pre účely smetiska

medzi MNV S. a preberajúcou organizáciou, pričom v konaní nebolo preukázané následné

uzavretie takejto zmluvy. V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne konštatoval, že tento

právny úkon nemôže byť nahradený tým, že zmluvné strany podľa tejto zmluvy konali.

Okrem toho aj zo znenia následne uzavretej hospodárskej zmluvy podľa § 125

Hospodárskeho zákonníka medzi odovzdávajúcou organizáciou V.a preberajúcou

organizáciou MsNV v S. dňa 22. mája 1990 vyplýva, že Hospodárskou zmluvou zo dňa 1.

októbra 1985 odovzdávajúca organizácia V.nenadobudla sporné nehnuteľnosti do svojej

správy, ale nadobudla právo dočasného užívania pozemkov. Predloženými listinnými

dôkazmi nebol teda podľa názoru odvolacieho súdu preukázaný prechod správy sporných

nehnuteľností z odovzdávajúcej organizácie C.C. na inú organizáciu. Prechod správy

národného majetku k týmto nehnuteľnostiam nebol v konaní preukázaný ani na základe iných

administratívnych aktov či opatrení zainteresovaných úradov, príp. dohody na zabezpečenie

postupu pri osobnej ochrane poľnohospodárskej pôdy zo dňa 12. decembra 1985 ani ďalších predložených listinných dôkazov, na ktoré navrhovateľ poukazoval vo svojom odvolaní,

pretože tieto nespĺňajú náležitosti opatrenia nadriadeného orgánu v zmysle § 17 vyhlášky  

č. 90/1984 Zb. a námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa sa s týmito aktmi a opatreniami

zainteresovaných úradov nevysporiadal, nie sú dôvodné, keď aj v zmysle právneho názoru

dovolacieho súdu, ktorým sú súdy nižšieho stupňa viazané, podstatnou otázkou bolo

posúdenie charakteru zmluvy zo dňa 1. októbra 1985. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu

stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné

bremeno, ktoré ho zaťažovalo a nepreukázal, že by na neho bola prevedená správa

predmetných nehnuteľností hospodárskou zmluvou alebo opatrením nadriadeného orgánu,

a teda že by mu zákonom stanoveným spôsobom vzniklo k týmto nehnuteľnostiam právo

hospodárenia s národným majetkom, pod ktorým pojmom sa rozumie správa majetku štátu

v zmysle § 16 zákona č. 278/1993 Z.z., upravujúceho správu majetku štátu s účinnosťou  

od 1. januára 1994. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení  

s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý navrhol

rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241

ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označil nedostatočné a nezrozumiteľné

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahujúceho náležitosti v zmysle § 157 ods. 2

O.s.p. Namietal, že odvolací súd nemohol postupovať podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.,

nakoľko ani rozhodnutie prvostupňového súdu neobsahuje riadne odôvodnenie a preto sa

s ním nemohol stotožniť a poukázať na správnosť jeho odôvodnenia. Mal za to, že odvolací

súd sa nezaoberal jeho námietkami a argumentáciami uvedenými v odvolaní a nezaoberal sa

vecou v rozsahu odvolania. Taktiež namietal nedostatky týkajúce sa vykonania a hodnotenia

dôkazov súdmi. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.

Odporca navrhol dovolanie navrhovateľa v zmysle § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

a § 243b ods. 5 O.s.p. odmietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania

za vyjadrenie k dovolaniu vo výške 460,30 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel  

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238

ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd sa neodchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2005,

sp.zn. 1 M Cdo 14/2004, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok bývalého Okresného

súdu Malacky z 29. mája 2001, č.k. 4 C 139/1997-532 v časti, ktorou určil, že navrhovateľ

M.. S. je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27.

mája 2003, sp.zn. 19 Co 532/2001, 8 Co 123/2003, ktorým v ostatnej napadnutej časti, t.j.

v určujúcom výroku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a vec bola v rozsahu zrušenia

vrátená súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie), vyplýva, že

súd prvého stupňa sa dopustil závažnej procesnej vady v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.,

keď dôkazy, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal, nevykonal spôsobom upraveným v ustanovení § 129 O.s.p., ktorý nedostatok neodstránil ani odvolací súd. V písomnom

vyhotovení rozhodnutia dovolací súd konštatoval, že podstatnou otázkou, ktorú si boli súdy

povinné ako otázku predbežnú, nevyhnutnú pre posúdenie vlastníctva k sporným

nehnuteľnostiam vyriešiť, bolo posúdenie charakteru zmluvy zo dňa 1. októbra 1985 medzi

odovzdávajúcou organizáciou C., S., Štátnym majetkom n.p. S., Miestnym národným

výborom v S. a preberajúcou organizáciou V.Pokiaľ súdy dospeli k záveru, že navrhovateľ je

vlastníkom sporných nehnuteľností z dôvodu, že išlo o prevod správy národného majetku

mimo obvyklého hospodárenia podľa § 68 Hospodárskeho zákonníka a § 16 ods. 1 vyhl. č.

90/1984 Zb. o správe národného majetku, ich záver bol predčasný, v rozpore s bodom II. ods.

3 uvedenej hospodárskej zmluvy, z ktorej vyplýva, že pozemky uvedené v bode V/2 sa dávajú

do dočasného užívania preberajúcej organizácie, ktorá súčasne pozemky týmto odovzdáva

do operatívnej správy MNV v S.. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu z obsahu

uzavretej zmluvy nebolo možné bez výsluchu zástupcov zúčastnených zmluvných strán, ako

aj vykonania ďalšieho dokazovania, jednoznačne posúdiť, či medzi odovzdávajúcou

organizáciou (organizáciami) a preberajúcou organizáciou došlo k prevodu správy národného

majetku mimo obvyklého hospodárenia v zmysle § 347 Hospodárskeho zákonníka, alebo len

k hospodárskej zmluve o dočasnom užívaní národného majetku. Dovolací súd zároveň súdom

vytkol, že sa nedostatočne venovali otázke splnenia odkladacej podmienky podľa čl. VII bod

9 zmluvy z 1. októbra 1985. Za najzávažnejšiu vadu konania považoval skutočnosť, že súdy

ku svojim skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodili svoje právne závery, nedospeli v súlade

s ustanoveniami § 120, § 222 a § 129 O.s.p. V ďalšom konaní sa odvolací súd pri svojom

rozhodovaní neodchýlil od záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a navrhovateľovi

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať a k porušeniu práva

na spravodlivý proces malo podľa jeho názoru dôjsť nedostatočným a nezrozumiteľným

odôvodnením rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje  

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len  

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán  

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.

V súvislosti s dovolacou námietkou navrhovateľa, že odvolací súd sa nevyporiadal  

s jeho námietkami a argumentmi, dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp.zn. II. ÚS 78/05, podľa ktorého : "Súčasťou

základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená  

v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní".

K námietke navrhovateľa, týkajúcej sa nedostatkov pri vykonaní a hodnotení dôkazov

súdmi, dovolací súd uvádza, že táto námietka navrhovateľa nie je dôvodná, pretože súd nie je

viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich

budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka

konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti

konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).  

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,

no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/

O.s.p.).

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak ju dovolateľ

nenamieta, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Iné vady, mimo vád uvedených

v § 237 O.s.p. sú spôsobilým dovolacím dôvodom len za predpokladu, že mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedenú vadu dovolací súd v konaní nezistil.

Dovolací súd, vychádzajúc z obsahu dovolania mal za to, že dovolateľ ako dovolací

dôvod uplatňuje aj ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie

veci odvolacím súdom.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

§ 236 a nasl. O.s.p.

  Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť   dovolania   nezakladá

(nemá   základ   vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

  Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení  

s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal odporcovi náhradu trov

dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátky za jeden úkon právnej pomoci, ktorý

mu poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu navrhovateľa z 27. júla 2010 (§ 14 ods. 1

písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa

§ 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 453,09 €, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné

výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu vo výške 7,21 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 460,30 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. augusta 2011

  JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová