5 Cdo 94/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. S., zastúpeného JUDr. G. Z., proti odporcovi C., zastúpenému JUDr. J. P., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. MA 4 C 139/1997,
o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 19. januára 2010, sp.
zn. 8 Co 471/2007, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume
460,30 € k rukám JUDr. J. P., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 9. mája 2007, č.k. MA 4 C 139/1997-688
zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia vlastníckeho práva k časti
nehnuteľnosti vedenej na Okresnom úrade M. – odbor katastrálny pre obec a katastrálne
územie S. na LV č. X. ako parcela X. – ostatné plochy vo výmere 82 807 m2, ktorá časť
predstavuje výmeru 81 757 m2 a nesie označenie novovytvorenej parcely X. – ostatné plochy.
Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania 204 575 Sk k rukám JUDr.
J. P., do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak po doplnení dokazovania v zmysle právneho
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v rozsudku zo dňa 27. júna 2005,
sp.zn. 1 M Cdo 14/2004, ktorým na základe mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora Slovenskej republiky zrušil rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 29. mája 2001
v časti, ktorou určil, že navrhovateľ je vlastníkom predmetných nehnuteľností a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. mája 2003, sp.zn. 19 Co 532/2001, 8 Co 123/2003,
ktorým v napadnutej časti, t.j. v určujúcom výroku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil,
a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že nehnuteľnosti
vedené v pozemkovoknižnej vložke čX. pre Obec S. pôvodne vlastnil Ľ. K., v roku 1930 sa na
základe kúpnej zmluvy stala ich vlastníkom firma U. a podľa vyhlášky ministra priemyslu zo
dňa 27. decembra 1945 č. 727 Ú.v. bol znárodnený zoštátnením podnik S. a jeho majetok
vrátane nehnuteľností označených ako parc. č. X., X., X., X., X., X., X., X., X., bol v rozsahu
znárodnenia začlenený do S.. Tento národný podnik v priebehu nasledujúcich rokov
prechádzal do správy štátnych podnikov s názvom S., neskôr k.p., S. neskôr k.p. a š.p.,
C.C.S.. Ministerstvo stavebníctva SSR svojím rozhodnutím zo dňa 6. novembra 1985 pod č.
110-4252/85 zrušil ťažobnej organizácii C.C.C.. C.C. fyzicky odovzdal predmetnú lokalitu
hospodárskou zmluvou zo dňa 1. októbra 1985 V.. V bode 9 zmluvy sa účastníci dohodli, že
táto nadobudne platnosť po uzavretí hospodárskej zmluvy o zriadení a využívaní predmetnej
lokality pre účely smetiska medzi MNV S. a preberajúcou organizáciou. Dňa 12. decembra
1985 bola medzi V. a MNV S. uzavretá dohoda o vykonaní prác súvisiacich s prevádzkou
riadenej skládky
a so zapracovaním odpadového materiálu v S. na pozemkoch zrušeného ťažobného priestoru,
kde sa mala vykonať náhradná rekultivácia. Hospodárskou zmluvou zo dňa 22. mája
1990 V. odovzdala MsNV S. celý priestor do užívania, odkedy ho užíva len navrhovateľ
a jeho právny predchodca, ktorý tu realizoval časť stavby na základe stavebného povolenia na
skládku odpadov „ochranný val“. Ďalej sa v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu
zaoberal predmetom zmluvy uzavretej dňa 1. októbra 1985 medzi odovzdávajúcou
organizáciou C.C. a preberajúcou organizáciou V., ktorou podľa názoru navrhovateľa malo
prejsť právo správy na navrhovateľa a predmetom ktorej podľa bodu II. je „odovzdanie
pozemkov na vykonanie technickej a biologickej rekultivácie investorom v priestore ložiska
ílov lokality Ž. S. II. Za týmto účelom sa dávajú pozemky uvedené v bode V/2 zmluvy do
dočasného užívania preberajúcej organizácii (V.), ktorá súčasne pozemky týmto odovzdáva
do operatívnej správy MNV S.“. Dospel k záveru, že prevody Správy národného majetku
mimo obvyklého hospodárenia sa vykonávali hospodárskymi zmluvami o prevode správy
národného majetku podľa § 347 Hospodárskeho zákonníka alebo opatreniami nadriadených
orgánov, avšak takáto zmluva v danom prípade nebola uzavretá, keď zo znenia zmluvy z 1.
októbra 1985 vyplýva, že C. postúpil zmluvou iba právo dočasného užívania tak, ako to
vyplýva z článku II. zmluvy. Zmluvou o prevode dočasného užívania sa nemení Správa národného majetku, táto naďalej ostala na pôvodnej organizácii - C.. Ďalej uviedol, že pre
posúdenie zmluvy je podstatné, aký predmet je v nej uvedený, keď podľa § 24 ods. 2
Hospodárskeho zákonníka na platnosť zmluvy sa vyžadovala písomná forma. Pokiaľ ide
o výsluch svedkov, ktorí za jednotlivé subjekty zmluvu podpisovali, zistil, že zástupca
spoločnosti C. pán Ing. P. D. zomrel a na vypočutí svedka RNDr. A. M. navrhovateľ ani
odporca netrvali. Ďalej zo zhodných tvrdení účastníkov zistil, že nebola uzavretá zmluva
o zriadení smetiska tak, ako to vyžadovalo ustanovenie článku VII. bod 9 zmluvy, a preto
dospel k záveru, že predmetná zmluva nenadobudla účinnosť. Námietku navrhovateľa, že ide
o pozemok špeciálneho určenia považoval za relevantnú pre posúdenie prechodu práva
hospodárenia s odôvodnením, že na daný právny vzťah sa vzťahuje Hospodársky zákonník
a jedine v jeho medziach mohlo dôjsť k prevodom správy tak, ako to umožňuje § 347
Hospodárskeho zákonníka, keď banský zákon ani zákon o ochrane poľnohospodárskeho
pôdneho fondu, na ktoré sa navrhovateľ odvolával, neupravujú prechod práva správy. Taktiež
vzhľadom na predloženú zápisnicu z katastrálneho konania
na Katastrálnom odbore Okresného úradu v M. z 3. októbra 1997, týkajúceho sa zmeny zápisu
vlastníka u parc. č. X. a X., v ktorej sa uvádza, že S.P.F.nepreukázal, že by u uvedených
pozemkov išlo o poľnohospodársku pôdu, nepovažoval za preukázané tvrdenie navrhovateľa,
že ide práve o takýto druh pozemku. Poukázal aj
na skutočnosť, že Fond národného majetku SR v rámci rozhodovania a schvaľovania
privatizačného projektu akciovej spoločnosti C. zahrnul tento majetok do privatizovaného
podniku a musel teda mať za preukázané, že štátny podnik mal k nehnuteľnosti právo
hospodárenia. Navrhovateľ uzavrel zmluvu o nájme predmetnej nehnuteľnosti č. 32/1995
s vlastníkom pozemkov a túto nájomnú zmluvu aj rešpektoval.
Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by ku dňu
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, mal k predmetným nehnuteľnostiam právo
hospodárenia, a preto nemohlo v zmysle § 2 citovaného zákona prejsť naňho vlastnícke právo.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 19. januára 2010,
sp. zn. 8 Co 471/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle
§ 219 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania v sume 919,29 €, k rukám právnej zástupkyne odporcu, do troch dní.
V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.
Zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že hospodárska zmluva o prevode správy národného majetku podľa § 347 Hospodárskeho zákonníka nebola v danom prípade uzavretá,
keď predložená hospodárska zmluva zo dňa 1. októbra 1985 neobsahuje zákonom stanovené
podstatné náležitosti hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku a z obsahu
tejto zmluvy nevyplýva, že zamýšľaným účinkom jej uzavretia mal byť prechod správy
prevádzaného národného majetku, pretože podľa čl. II. zmluvy – jej predmetom bolo
odovzdanie pozemkov na vykonanie rekultivácie a za tým účelom mali byť pozemky dané
do dočasného užívania preberajúcej organizácie, ktorá tieto pozemky mala odovzdať
do operatívnej správy MNV v S.. V čl. V. bod 3 je uvedené, že preberajúca organizácia
preberá tieto pozemky k termínu 18. septembra 1985 s povinnosťami a zodpovednosťou,
ktorá jej s uskutočňovaním rekultivácie vyplýva voči zúčastneným organizáciám
a po vykonaní rekultivačných prác ich odovzdá budúcemu užívateľovi ŠM S.. Z uvedeného
článku podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že išlo len o prevzatie predmetných
pozemkov preberajúcou organizáciou na vykonanie rekultivačných prác a následne malo
dôjsť k ich odovzdaniu budúcemu užívateľovi, ktorým mal byť ŠM S., ale nie preberajúca
organizácia, nešlo teda o prevod správy národného majetku medzi odovzdávajúcou
a preberajúcou organizáciou. Predmetná zmluva neobsahuje tiež určenie dňa prevodu správy
národného majetku, čo je podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode správy národného
majetku v zmysle § 347 ods. 1, 2 Hospodárskeho zákonníka. K prevodu správy národného
majetku na základe predmetnej zmluvy nemohlo dôjsť aj z toho dôvodu, že zmluva mala
nadobudnúť platnosť podľa dohody zmluvných strán uvedenej v čl. VII. bod 9 zmluvy až po
uzavretí hospodárskej zmluvy o zriadení a využívaní predmetnej lokality pre účely smetiska
medzi MNV S. a preberajúcou organizáciou, pričom v konaní nebolo preukázané následné
uzavretie takejto zmluvy. V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne konštatoval, že tento
právny úkon nemôže byť nahradený tým, že zmluvné strany podľa tejto zmluvy konali.
Okrem toho aj zo znenia následne uzavretej hospodárskej zmluvy podľa § 125
Hospodárskeho zákonníka medzi odovzdávajúcou organizáciou V.a preberajúcou
organizáciou MsNV v S. dňa 22. mája 1990 vyplýva, že Hospodárskou zmluvou zo dňa 1.
októbra 1985 odovzdávajúca organizácia V.nenadobudla sporné nehnuteľnosti do svojej
správy, ale nadobudla právo dočasného užívania pozemkov. Predloženými listinnými
dôkazmi nebol teda podľa názoru odvolacieho súdu preukázaný prechod správy sporných
nehnuteľností z odovzdávajúcej organizácie C.C. na inú organizáciu. Prechod správy
národného majetku k týmto nehnuteľnostiam nebol v konaní preukázaný ani na základe iných
administratívnych aktov či opatrení zainteresovaných úradov, príp. dohody na zabezpečenie
postupu pri osobnej ochrane poľnohospodárskej pôdy zo dňa 12. decembra 1985 ani ďalších predložených listinných dôkazov, na ktoré navrhovateľ poukazoval vo svojom odvolaní,
pretože tieto nespĺňajú náležitosti opatrenia nadriadeného orgánu v zmysle § 17 vyhlášky
č. 90/1984 Zb. a námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa sa s týmito aktmi a opatreniami
zainteresovaných úradov nevysporiadal, nie sú dôvodné, keď aj v zmysle právneho názoru
dovolacieho súdu, ktorým sú súdy nižšieho stupňa viazané, podstatnou otázkou bolo
posúdenie charakteru zmluvy zo dňa 1. októbra 1985. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu
stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné
bremeno, ktoré ho zaťažovalo a nepreukázal, že by na neho bola prevedená správa
predmetných nehnuteľností hospodárskou zmluvou alebo opatrením nadriadeného orgánu,
a teda že by mu zákonom stanoveným spôsobom vzniklo k týmto nehnuteľnostiam právo
hospodárenia s národným majetkom, pod ktorým pojmom sa rozumie správa majetku štátu
v zmysle § 16 zákona č. 278/1993 Z.z., upravujúceho správu majetku štátu s účinnosťou
od 1. januára 1994. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý navrhol
rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241
ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označil nedostatočné a nezrozumiteľné
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahujúceho náležitosti v zmysle § 157 ods. 2
O.s.p. Namietal, že odvolací súd nemohol postupovať podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.,
nakoľko ani rozhodnutie prvostupňového súdu neobsahuje riadne odôvodnenie a preto sa
s ním nemohol stotožniť a poukázať na správnosť jeho odôvodnenia. Mal za to, že odvolací
súd sa nezaoberal jeho námietkami a argumentáciami uvedenými v odvolaní a nezaoberal sa
vecou v rozsahu odvolania. Taktiež namietal nedostatky týkajúce sa vykonania a hodnotenia
dôkazov súdmi. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Odporca navrhol dovolanie navrhovateľa v zmysle § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a § 243b ods. 5 O.s.p. odmietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania
za vyjadrenie k dovolaniu vo výške 460,30 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd sa neodchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2005,
sp.zn. 1 M Cdo 14/2004, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok bývalého Okresného
súdu Malacky z 29. mája 2001, č.k. 4 C 139/1997-532 v časti, ktorou určil, že navrhovateľ
M.. S. je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27.
mája 2003, sp.zn. 19 Co 532/2001, 8 Co 123/2003, ktorým v ostatnej napadnutej časti, t.j.
v určujúcom výroku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a vec bola v rozsahu zrušenia
vrátená súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie), vyplýva, že
súd prvého stupňa sa dopustil závažnej procesnej vady v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.,
keď dôkazy, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal, nevykonal spôsobom upraveným v ustanovení § 129 O.s.p., ktorý nedostatok neodstránil ani odvolací súd. V písomnom
vyhotovení rozhodnutia dovolací súd konštatoval, že podstatnou otázkou, ktorú si boli súdy
povinné ako otázku predbežnú, nevyhnutnú pre posúdenie vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam vyriešiť, bolo posúdenie charakteru zmluvy zo dňa 1. októbra 1985 medzi
odovzdávajúcou organizáciou C., S., Štátnym majetkom n.p. S., Miestnym národným
výborom v S. a preberajúcou organizáciou V.Pokiaľ súdy dospeli k záveru, že navrhovateľ je
vlastníkom sporných nehnuteľností z dôvodu, že išlo o prevod správy národného majetku
mimo obvyklého hospodárenia podľa § 68 Hospodárskeho zákonníka a § 16 ods. 1 vyhl. č.
90/1984 Zb. o správe národného majetku, ich záver bol predčasný, v rozpore s bodom II. ods.
3 uvedenej hospodárskej zmluvy, z ktorej vyplýva, že pozemky uvedené v bode V/2 sa dávajú
do dočasného užívania preberajúcej organizácie, ktorá súčasne pozemky týmto odovzdáva
do operatívnej správy MNV v S.. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu z obsahu
uzavretej zmluvy nebolo možné bez výsluchu zástupcov zúčastnených zmluvných strán, ako
aj vykonania ďalšieho dokazovania, jednoznačne posúdiť, či medzi odovzdávajúcou
organizáciou (organizáciami) a preberajúcou organizáciou došlo k prevodu správy národného
majetku mimo obvyklého hospodárenia v zmysle § 347 Hospodárskeho zákonníka, alebo len
k hospodárskej zmluve o dočasnom užívaní národného majetku. Dovolací súd zároveň súdom
vytkol, že sa nedostatočne venovali otázke splnenia odkladacej podmienky podľa čl. VII bod
9 zmluvy z 1. októbra 1985. Za najzávažnejšiu vadu konania považoval skutočnosť, že súdy
ku svojim skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodili svoje právne závery, nedospeli v súlade
s ustanoveniami § 120, § 222 a § 129 O.s.p. V ďalšom konaní sa odvolací súd pri svojom
rozhodovaní neodchýlil od záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a navrhovateľovi
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať a k porušeniu práva
na spravodlivý proces malo podľa jeho názoru dôjsť nedostatočným a nezrozumiteľným
odôvodnením rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.
V súvislosti s dovolacou námietkou navrhovateľa, že odvolací súd sa nevyporiadal
s jeho námietkami a argumentmi, dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp.zn. II. ÚS 78/05, podľa ktorého : "Súčasťou
základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená
v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní".
K námietke navrhovateľa, týkajúcej sa nedostatkov pri vykonaní a hodnotení dôkazov
súdmi, dovolací súd uvádza, že táto námietka navrhovateľa nie je dôvodná, pretože súd nie je
viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka
konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti
konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,
no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/
O.s.p.).
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak ju dovolateľ
nenamieta, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Iné vady, mimo vád uvedených
v § 237 O.s.p. sú spôsobilým dovolacím dôvodom len za predpokladu, že mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedenú vadu dovolací súd v konaní nezistil.
Dovolací súd, vychádzajúc z obsahu dovolania mal za to, že dovolateľ ako dovolací
dôvod uplatňuje aj ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie
veci odvolacím súdom.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa
§ 236 a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal odporcovi náhradu trov
dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátky za jeden úkon právnej pomoci, ktorý
mu poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu navrhovateľa z 27. júla 2010 (§ 14 ods. 1
písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa
§ 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 453,09 €, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu vo výške 7,21 €
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 460,30 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. augusta 2011
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová