Najvyšší súd
5 Cdo 94/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ E. V., bývajúcej v Ž., 2/ J. S., bývajúcej v P., 3/ M. M., bývajúcej v M., 4/ V. S., bývajúceho v Ž., všetci zastúpení JUDr. J. D., advokátom so sídlom v P., proti žalovanému J. S., bývajúcemu v H.H.,
zastúpenému JUDr. R. M., advokátkou so sídlom vo Z., o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti a o vzájomnom návrhu žalovaného,
vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 15 C 169/2006,
o dovolaní žalobcov 1/ až 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 14. mája 2009,
sp. zn. 4 Co 231/2008, 4 Co 232/2008, 4 Co 233/2008, 4 Co 81/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovia 1/ až 4/ sú povinní zaplatiť žalovanému spoločne a nerozdielne náhradu
trov dovolacieho konania v sume 113,90 € na účet jeho zástupkyne JUDr. R. M., advokátky
so sídlom vo Z., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prievidza rozsudkom zo 16. júna 2008, č.k. 15 C 169/2006-418 zrušil
podielové spoluvlastníctvo nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. H., zapísaných
na LV č. X. Katastrálneho úradu T., Správa katastra P., ako parc. č. X. zastavané plochy a
nádvoria o výmere X. m2, parc. č. X. zastavané plochy a nádvoria
o výmere X. m2, parc. č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m2, parc.
č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m2 a parc. č. X. záhrady o výmere X. m2,
stavby rodinného domu súp. č. X. na parc č. X., garáže súp. č. X. na parc.
č. X. a letnej kuchyne súp. č. X. na parc.č X. a vyporiadal ho tak, že predmetné nehnuteľnosti
prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného J. S.. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcom každému sumu 160 071,-- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň uložil žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ zaplatiť žalovanému po 15 743,-- Sk do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a v prevyšujúcej časti vzájomný návrh žalovaného zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/
až 4/ každému trovy konania po 36 886,-- Sk k rukám advokáta JUDr. J. D. do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že účastníci konania sú podielovými
spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti, a to žalobcovia 1/ až 4/ každý v podiele X.-iny
a žalovaný v podiele X.-ín. Z charakteru nehnuteľnosti - rodinného domu s priľahlými
pozemkami vyplynulo, že neprichádza do úvahy jeho reálne rozdelenie, preto pristúpil
k vyporiadaniu spoluvlastníctva formou prikázania veci za náhradu. S prihliadnutím
na veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalovaného a účelné využitie veci prikázal
nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaného, rovnako tak z dôvodu, že samotní
žalobcovia tento spôsob vyporiadania navrhovali. Keďže si žalovaný v rámci širšieho
vyporiadania podielového spoluvlastníctva uplatnil vzájomným návrhom nárok na náhradu
nákladov vynaložených do spoločnej nehnuteľnosti, ktorými zhodnotil aj podiely žalobcov,
nariadil súd znalecké dokazovanie na zistenie aktuálnej celkovej hodnoty nehnuteľnosti, ale
aj na zistenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností. Samostatným výrokom rozhodol
o vzájomnom návrhu žalovaného o zaplatenie náhrady za vynaložené investície tak, že
každému zo žalobcov uložil povinnosť zaplatiť žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia sumu 15 743,-- Sk. Pri rozhodovaní vychádzal zo znaleckých posudkov znalcov
Ing. D. a Ing. Č., ktorí určili všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti bez stavebných úprav
v sumách 1 461 689,-- Sk a 1 424 890,-- Sk, priemerná suma týchto hodnôt predstavuje
1 443 289,-- Sk. Celkové vložené investície žalovaného, ktoré zvýšili hodnotu spoločnej veci
potom predstavujú rozdiel súčasnej hodnoty 1 600 711,-- Sk a hodnoty bez stavebných úprav
1 443 289,-- Sk, t.j. 157 422,-- Sk. Konštatoval, že obaja znalci správne zohľadnili len tie
úpravy a stavebné zmeny, ktoré zhodnotili nehnuteľnosť a nebral do úvahy nevyhnutné
opravy, úpravy alebo údržbu nehnuteľností. Pokiaľ sa žalovaný domáhal zaplatenia vyššej
náhrady nad priznanú sumu, súd prvého stupňa jeho vzájomný návrh zamietol. Svoje
rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanovením § 142 ods. l Občianskeho zákonníka.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p. tak, že
žalobcom priznal náhradu trov konania v rozsahu 3/4-ín z dôvodu, že pred podaním návrhu
žiadali od žalovaného zaplatenie náhrady v sume 170 000,-- Sk, ktorá suma sa približuje
k sume priznanej žalobcom súdnym rozhodnutím. Trovy konania žalobcov spočívali
v zaplatenom súdnom poplatku a v odmene za právne zastupovanie, každému zo žalobcov
priznal náhradu trov konania v sume 36 886,-- Sk.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 14. mája 2009, sp. zn.
4 Co 231/2008, 4 Co 232/2008, 4 Co 233/2008, 4 Co 81/2009 rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej potvrdil; vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania; žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcom 1/ až 4/ náhradu trov odvolacieho konania vo výške 653,07 € k rukám
JUDr. J. D., advokáta, do troch dní. Odvolanie žalovaného proti uzneseniu súdu prvého
stupňa z 30. októbra 2007, č.k. 15 C 169/2006-221 a odvolanie proti uzneseniu
z 19. mája 2008, č.k. 15 C 169/2006-378 odmietol. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
z 22. augusta 2008, č.k. 15 C 169/2006-440 zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť na účet Okresného súdu v Prievidzi súdny poplatok za odvolanie vo výške 1 275 €.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podrobne preskúmal rozhodujúce námietky,
ktoré boli v odvolaní žalovaným vo veci samej vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa vo veci samej. Mal za to, že
preskúmavané rozhodnutie korešponduje s rozhodovacou praxou odvolacieho súdu
v totožných prípadoch. Odvolacie námietky žalovaného považoval za totožné s námietkami
uplatnenými žalovaným pred súdom prvého stupňa a konštatoval, že tieto námietky nemohli
privodiť zmenu napadnutého rozsudku vo veci samej. Z daného dôvodu si osvojil dôvody
napadnutého rozhodnutia vo veci samej, na ktoré v celom rozsahu poukázal v zmysle § 219
ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodal, že
z ustálenej súdnej praxe je zrejmé, že v prípade zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva rozhodnutím súdu prikazujúcim nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva
jednému zo spoluvlastníkov za primeranú náhradu poskytovanej druhému spoluvlastníkovi,
zodpovedá postup aplikujúci tzv. všeobecnú cenu, pri zohľadnení ktorej náhrada
za spoluvlastnícky podiel nevyjadruje cenu nehnuteľnosti len v závislosti na druhu stavby, jej
veľkosti, použitých stavebných materiálov, jej vybavení, konštrukcii, údržbe a veku, či
výmere, kultúre pozemku, ale aj so zreteľom na v danom mieste a čase existujúcu situáciu
na trhu s nehnuteľnosťami rovnakého (porovnateľného) druhu. Konštatoval, že v danom
prípade z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa nesporne vyplýva, že súd
zisťoval všeobecnú cenu nehnuteľností nielen za pomoci znalcov, ale aj prostredníctvom
realitných kancelárií a oboznámením kúpnych zmlúv predložených žalovaným. Uviedol, že
súd prvého stupňa správne postupoval, keď pri zisťovaní všeobecnej ceny nehnuteľnosti
vychádzal zo znaleckých posudkov znalca Ing. A. D. a Ing. J. Č.. Vzhľadom na odvolacie
námietky žalovaného na nesprávny postup súdu prvého stupňa ohľadne určenia výšky
všeobecnej ceny nehnuteľnosti doplnil dokazovanie vyžiadaním informácií o predajoch
porovnateľných nehnuteľností v danom mieste a čase - od Správy katastra P., Mestského úradu H., realitných kancelárií notárov JUDr. B. B. a JUDr. D. G., ktorí odvolaciemu súdu
oznámili, že v rokoch 2008 - 2009 nevyhotovovali kúpne zmluvy o prevode porovnateľnej
nehnuteľnosti, resp. že nemajú informácie o prevodoch porovnateľných nehnuteľností.
Za tohto stavu pri určení všeobecnej ceny spornej nehnuteľnosti bolo možné vychádzať iba zo
znaleckých posudkov znalcov z odboru stavebníctva, odhad hodnoty nehnuteľností
ustanovených súdom prvého stupňa Ing. D. a Ing. Č.. Ostatné odvolacie námietky žalovaného
o nespoľahlivom zistení všeobecnej ceny nehnuteľnosti, o rozdielnosti všeobecnej hodnoty
pozemkov určenej znalcami, o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa v súvislosti
s jeho uplatneným vzájomným návrhom o zaplatenie náhrady za vynaložené investície
považoval za neopodstatnené. Z týchto dôvodov súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Zmenil však v zmysle
ustanovenia § 220 O.s.p. výrok rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, keď mal
za to, že súd prvého stupňa nesprávne postupoval a žalobcom priznal náhradu trov konania
v rozsahu 3/4-ín podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 150 O.s.p. Uviedol, že z vykonaného
dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že pred podaním návrhu na súd, oznámil
žalovaný žalobcom na ich výzvu, že súhlasí so zrušením spoluvlastníctva, ako aj
s navrhnutým spôsobom vyporiadania, nesúhlasil však s navrhovanou sumou ako náhradou
za spoluvlastnícky podiel žalobcov. Žalobcovia pred podaním návrhu žiadali od žalovaného
vyplatiť náhradu za spoluvlastnícky podiel každému sumu vo výške 190 000,-- Sk a žalovaný
navrhoval výplatu 100 115,-- Sk. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil
žalovanému zaplatiť náhradu za spoluvlastnícke podiely žalobcom každému po 160 071,-- Sk,
avšak zároveň priznal žalovanému náhradu za vynaložené investície vo vzťahu ku každému
zo žalobcov vo výške 15 743,-- Sk. Konštatoval, že za takejto situácie nemožno vyvodiť, že
žalobcom patrí pomerná náhrada trov konania v rozsahu 3/4-ín a neprichádza do úvahy ani
použitie § 150 O.s.p., keď konanie o zrušenie spoluvlastníctva je sporovým konaním a
odvolací súd nevzhliadol v danej veci dôvod na aplikáciu § 150 O.s.p. Z tohto dôvodu,
vzhľadom na čiastočný úspech a neúspech účastníkov v konaní dospel k záveru, že o náhrade
trov prvostupňového konania je potrebné rozhodnúť podľa § 142 ods. 2 O.s.p., tak že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. O náhrade trov odvolacieho konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcom 1/ až 4/
úspešným v odvolacom konaní priznal náhradu trov konania vo výške 653,07 €.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu, čo do výroku o trovách konania, podali
dovolanie žalobcovia a žiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu v časti trov konania zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť \
\
každému zo žalobcov trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 36 886,-- Sk,
t.j. 1 224,39 €. Ďalej žiadali, aby žalovaný bol zaviazaný uhradiť žalobcom súdny poplatok
za dovolanie vo výške 587,50 € a trovy právneho zastúpenia pred dovolacím súdom vo výške
282,81 €. Namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a mali za to, že súd prvého stupňa im
v súlade s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 150 O.s.p. právom
priznal každému trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 36 886,-- Sk. Tvrdenie
odvolacieho súdu o čiastočnom neúspechu vo veci a aplikácii ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p.
s tým, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, považovali
za nezakladajúce sa na skutočnosti. Uviedli, že na základe znaleckého posudku Ing. N. síce
požadovali od žalovaného náhradu vo výške 190 000,-- Sk, ale túto pred uplatnením
na súde znížili na sumu 170 000,-- Sk, teda nemožno tvrdiť, že by v spore boli neúspešní,
keďže ďalší dvaja kontrolní znalci sa zhodli na približne rovnakej náhrade. V dovolaní
vyslovili názor, že odvolací súd sa dopustil porušenia § 142 ods. 3 O.s.p., pretože, aj keď mali
úspech len čiastočný, tak im môže súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mali neúspech
v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky podané dovolanie zamietol a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania v sume
355,84 €, ktorú sú žalobcovia 1/ až 4/ povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia. S rozhodnutím odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania
súhlasil a považoval ho za správne a zákonné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie žalobcov smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o trovách konania. Vzhľadom na povahu rozhodnutia odvolacieho súdu, treba
prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho, posudzovať podľa ustanovení, ktoré
vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcov z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno
vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenia § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu) ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil a ani žalobcami
takáto vada konania namietaná nebola.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Dovolanie je v Občianskom súdnom poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno v dovolacom konaní podrobiť napadnuté rozhodnutie vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné
vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno z ustanovení § 239 ods. 1 a 2
O.s.p. vyvodiť a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižšieho
stupňa bolo postihnuté vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie žalobcov 1/ až 4/ odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcom 1/ až 4/, ktorý úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalovanému
náhradu trov dovolacieho konania, ktorá spočíva v odmene advokáta za dva úkony
poskytnutej právnej služby (prevzatie a príprava a vypracovanie vyjadrenia
zo 6. augusta 2009 k dovolaniu žalobcov podľa § 14b ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) vo výške 2 x 50 €, čo
s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 2 x 6,95 €)] predstavuje spolu 113,90 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. júna 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská