5 Cdo 91/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci v právnej veci žalobkyne Mgr. Ľ. R., proti žalovaným 1/ S., 2/ T. K.K., 3/ B. S.S., o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na

Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 45 C 71/2009, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 15 Co 430/2010, z 30. novembra 2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III uznesením z 30. septembra 2009, č.k. 45C 71/2009-75 zakázal

žalovanému 3/ zmluvne prevádzať, uzatvárať kúpne zmluvy, darovacie zmluvy

na nehnuteľnosti - parc. č. X., o výmere 1246 m2, záhrady, parc. č. X., o výmere 693m2, lesné

pozemky, parc. č. X., o výmere 197 m2, záhrady, zapísané na LV č. X., vedené na Správe

katastra   pre Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu, okres B., obec B.kat. úz. V., vo

zvyšku návrh na nariadenie predbežného opatrenia voči žalovanému 3/ zamietol. Voči

žalovanému 2/ návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a konanie o nariadenie

predbežného opatrenia vo vzťahu k žalovanej 1/ zastavil. V odôvodnení svojho rozhodnutia

konštatoval, že žalobkyňa sa voči žalovanej 1/ domáhala predbežným opatrením uložiť jej

povinnosť zabezpečiť plombu

na všetky tri nehnuteľnosti, a to parcely č. X., parcely č. X. a parcely č. X., všetky vedené na

Správe katastra pre Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, kat. úz. V. z dôvodu, že

žalobkyňa 9. júna 2009 prevzala doporučený list zo Správy katastra pre hlavné mesto

Slovenskej republiky Bratislavu, z ktorého sa dozvedela, že údajne mala darovať na základe

darovacej zmluvy tieto nehnuteľnosti T. K.. Súčasťou listu bol aj pripojený list vlastníctva č.

X., v ktorom ako vlastník namiesto žalobkyne bol uvedený T. K., pričom predmetná darovacia

zmluva bola na katastri nehnuteľnosti zavkladovaná 25. septembra 2009. Poukázal na to, že žalobkyňa sa rozšíreným návrhom

na nariadenie predbežného opatrenia domáhala, aby súd zakázal žalovaným 2/ a 3/ B. S. a T.

K. akokoľvek nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami, pričom zároveň doručila súdu aj

návrh vo veci samej, ktorým sa domáhala určenia, že je jedinou majiteľkou všetkých

predmetných nehnuteľností, určenia, že darovacia zmluva z 15. mája 2005 je absolútne

neplatná a určenia, že akékoľvek ďalšie dvojstranné právne úkony odvíjajúcej sa od uvedenej

pôvodnej a neexistujúcej darovacej zmluvy sú neplatné. Konštatoval, že v danom prípade je

ohrozené vlastnícke právo žalobkyne, ktorá sa návrhom

vo veci samej domáha určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pričom

osvedčila vzťah navrhovaného predbežného opatrenia k návrhu vo veci samej.

Nebezpečenstvo hroziacej ujmy vyvodil najmä zo správania sa žalovaného 2/, ktorý predmetné

nehnuteľnosti previedol na žalovaného 3/ B. S., na základe kúpnopredajnej zmluvy

z 3. júna 2009, ktorá nadobudla účinnosť povolením vkladu pod V.. Vo zvyšku návrh na

nariadenie predbežného opatrenia zamietol, a to vo vzťahu k žalovanému 3/ voči ktorému sa

žalobkyňa domáhala zákazu prenajímať, zastávať stavbami predmetné nehnuteľnosti, pretože

neosvedčila žiadne konkrétne skutočnosti o naliehavej potrebe dočasnej úpravy. Konštatoval,

že zakázať žalovanému 3/ užívať sporné nehnuteľnosti presahuje účel predbežného opatrenia,

bez primárneho dôvodu ho obmedzuje vo výkone vlastníckeho práva nad rámec potrebnej

miery s poukazom na ustanovenie § 124 Občianskeho zákonníka. Návrh na nariadenie

predbežného opatrenia vo vzťahu k žalovanému 2/ zamietol, nakoľko v súčasnej dobe tento už

nie je vlastníkom predmetných sporných nehnuteľností. Návrh na nariadenie predbežného

opatrenia vo vzťahu k žalovanej 1/ zastavil, pretože právnickou osobou je katastrálny úrad v

zmysle § 16a zák. č. 162/1995 Z.z.

  Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne uznesením z 30. novembra 2010,

sp.zn. 15 Co 430/2010 uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti s poukazom

na § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil. Mal za to, že súd prvého stupňa správne konštatoval

osvedčenie ohrozenia vlastníckeho práva žalobkyne, ktorá podala trestné oznámenie

na prokuratúru na osobu T. K. a ďalšie neznáme osoby pre podozrenie spáchania zločinu

podvodu v súvislosti s uzatvorením darovacej zmluvy z 15. mája 2009. Ďalej mal

za to, že súd prvého stupňa správne vyvodil nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy aj

zo správania sa žalovaného 2/ T. K., ktorý predmetné nehnuteľnosti previedol

na žalovaného 3/ B. S. na základe kúpnopredajnej zmluvy uzavretej 3. júna 2009.

Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa skutočnosti, a to že by žalovaný 3/

mal prenajímať predmetné nehnuteľnosti, prípadne, že by ich mienil zastavať stavbami,

neosvedčila. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne návrh na vydanie predbežného opatrenia voči žalovanej 1/ tak, ako ju označila žalobkyňa, s poukazom na ustanovenie § 104

ods. 1 O.s.p., zastavil, nakoľko išlo o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nebolo možné

odstrániť. Vzhľadom na tieto závery uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti,

ako vecne správne s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

  Voči uvedenému uzneseniu podala žalobkyňa dovolanie. Namietala, že postupom

odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O.s.p.

Tvrdila, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktoré je súd povinný

vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí podľa § 239 ods. 2 písm. a) O.s.p. vyznačiť, aby

účastník konania vedel, že voči takémuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné. V dovolaní

poukázala na skutočnosť, že situácia týkajúca sa predmetných pozemkov sa rieši aj

pred orgánmi činnými v trestnom konaní a vyjadrila svoj názor, že nie je možné, aby slovenské

súdnictvo akokoľvek umožňovalo ňou trestne oznámeným zlodejom jej pozemky užívať,

prenajímať, resp. dokonca zastavať a aby dávalo na roveň jej vlastníctvo s vlastníctvom

„zločinca, podvodníka a obzvlášť nebezpečného recidivistu“. Uviedla, že z titulu podvodného

konania zločincov im nijaké vlastníctvo nevzniká. Poukázala aj na práce, ktoré boli vykonané

na jej pozemku, parc. č. X. a uviedla, že jej súdy nevytvorili možnosť vypovedať

pred súdom a objasniť, aká je na tvári miesta skutočná situácia. Navrhla, aby dovolací súd

uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že právomoc rozhodovať

o zápisoch do katastra nehnuteľností patrí správam katastra a nie súdom, a preto v predmetnej

veci súd nemá právomoc rozhodovať.

  Žalovaní 2/ a 3/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrili.  

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), s právnickým vzdelaním

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal

najskôr to, či dovolanie žalobkyne smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné  

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu.

Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie

odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky. Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie

o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce   dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie

prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Dovolateľka namietala, že k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm.

f)   malo dôjsť tým, že 1/ súdy nižšieho stupňa vo veci rozhodli bez toho, aby ju vypočuli

a 2/ tým, že odvolací vo svojom rozhodnutí neuviedol, že je voči nemu prípustné dovolanie.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové

znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem

odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Nariadenie predbežného opatrenia má dočasný (predbežný) charakter. Pri nariaďovaní

predbežného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových

zistení. V dôsledku toho sa tu nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené

pred vydaním konečného rozhodnutia. Skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi. Zákon z tohto dôvodu

ani nepredpokladá, že by pri rozhodovaní o predbežnom opatrení mal súd vykonávať

dokazovanie (§ 120 a nasl. O.s.p.). Pre nariadenie predbežného opatrenia je postačujúce,

pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie,

aspoň osvedčené. Miera osvedčenia sa riadi danou situáciou, najmä naliehavosťou jej riešenia.

Prvá dovolacia námietka žalobkyne sa týkala skutočnosti, že súdy nižšieho stupňa

vo veci rozhodli bez toho, aby ju vypočuli.

Podľa ustanovenia § 75 ods. 6 O.s.p. súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom

opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania.

Z citovaného ustanovenia priamo vyplýva, že účastníci nemusia byť pred rozhodnutím

o návrhu na predbežné opatrenie vypočutí a rovnako, že súd nemusí nariadiť pojednávanie.

Toto pravidlo súvisí s tým, že výsluch účastníkov na pojednávaní by mohol zmariť účel

predbežného opatrenia, a aj s tým, že v tejto činnosti súdu sa zásadne nevykonáva

dokazovanie. Ani odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní proti uzneseniu o predbežnom

opatrení nie je povinný nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Z ustanovenia § 214

ods. 2 písm. c) O.s.p., je taktiež zrejmé, že na prejednanie odvolania netreba nariaďovať

pojednávanie, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu. Tým, že súdy vo veci predbežného

opatrenia konali a rozhodli bez toho, aby ju vypočuli a bez nariadenia pojednávania, neodňali

žalobkyni možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.

Pokiaľ dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že nepripustil voči svojmu

potvrdzujúcemu uzneseniu   dovolanie, dovolací súd poznamenáva, že v zmysle ustanovenia

§ 239 ods. 2 písm. a) O.s.p. je len odvolací súd oprávnený svojím výrokom vysloviť

prípustnosť dovolania voči uzneseniu v prípade, ak sám dospeje k názoru, že jeho uznesenie je

po právnej stránke zásadného významu. Nie je pritom   právne významný názor samotného

účastníka na právnu zásadnosť rozhodnutia, ktoré napadol dovolaním, preto ani takýmto

postupom odvolacieho súdu žalobkyni nebola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p.

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľka namieta, že napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. K nesprávnemu právnemu

posúdeniu dochádza vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci sa ale

nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. I keď je právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné

dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

Dovolací súd poznamenáva, že návrh na zmenu žalobného návrhu spojený so zámenou

účastníkov konania (§ 92 ods.   1, 4 O.s.p.), ktorý žalobkyňa navrhla v písomnom podaní

z 28. septembra 2011, nie je vzhľadom na ustanovenie § 243c O.s.p. v dovolacom konaní

právne relevantný. S týmto podaním žalobkyne sa bude musieť zaoberať v ďalšom konaní súd

prvého stupňa po ozrejmení si jeho obsahu.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. l O.s.p. a § 146 ods. l O.s.p. písm. a/ O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. júna 2012

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová