Najvyšší súd Slovenskej republiky
5 Cdo 91/2010
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky H. B., zastúpenej JUDr. E. P., proti odporcom 1/ Ing. D. O. a 2/ A. O., o zaplatenie 14 729,83 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 20 C 124/2007, o dovolaní
navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 16. septembra 2009, sp.zn.
5 Co 180/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a.
Odporcom 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 27. marca 2009, č.k. 20 C 124/2007-143 v celom
rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala od odporcov 1/, 2/ zaplatenia
sumy 443 751,--Sk (14 729,83 €) s príslušenstvom. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť
odporcom 1/, 2/ náhradu trov konania k rukám advokáta Mgr. J. G. vo výške 2 361,10 € a to
v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
navrhovateľka nepreukázala vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi škodou, ktorá jej mala
vzniknúť a porušením zmluvných povinností odporcov 1/, 2/. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie navrhovateľky rozsudkom zo 16. septembra
2009, sp.zn. 5 Co 180/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcom 1/, 2/
trovy odvolacieho konania 1 184,69 € k rukám Mgr. J. G., do 3 dní. V celom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a ustálil, že navrhovateľka
v konaní nepreukázala vznik škody, ku ktorej malo dôjsť v dôsledku porušenia právnych povinností odporcov 1/, 2/. Konštatoval, že keďže navrhovateľka vznik škody odvodzovala od
porušenia zmluvných povinností odporcov 1/, 2/, ktorí pôžičku nevrátili v dohodnutej dobe
a od zmeny kurzu USD, príčinná súvislosť by nastala vtedy, kedy by porušenie povinností
odporcov 1/, 2/ malo vplyv na zmenu kurzu USD. Ku zmene kurzu USD však v žiadnom
prípade nedošlo z toho dôvodu, že odporcovia 1/, 2/ porušili svoje zmluvné povinnosti.
Odporcovia svojím konaním či nekonaním zmenu kurzu USD nemohli v žiadnom prípade
ovplyvniť. V súvislosti s odvolacou námietkou spočívajúcou v tom, že súd prvého stupňa
porušil jej práva a odňal jej možnosť konať pred súdom uviedol, že okresný súd
vo veci konal po predchádzajúcom súhlase v neprítomnosti navrhovateľky a jej právnej
zástupkyne v súlade s procesnými predpismi. Navrhovateľka nepredložila žiadny dôkaz
o tom, že má ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by bolo potrebné pojednávanie opätovne
odročiť. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v celom rozsahu podala dovolanie
navrhovateľka, ktorá navrhla rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila
ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdov
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces. Za takú vadu označila skutočnosť, že súd prvého stupňa vec
prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 27. marca 2009 napriek tomu, že spolu s právnou
zástupkyňou písomným podaním zo dňa 26. marca 2009 svoju neúčasť na pojednávaní
ospravedlnili a požiadali o jeho odročenie. Tým, že súd prvého stupňa napriek tomu vo veci
konal a rozhodol, odňal jej možnosť konať pred súdom, znemožnil jej realizovať Občianskym
súdnym poriadkom priznané procesné práva a to najmä zúčastniť sa prejednávania veci, byť
vypočutý ako účastník, robiť podania, navrhovať vykonanie dôkazov a pod. Odvolací súd
pochybil, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a odporcom 1/, 2/ priznal trovy
odvolacieho konania. Namietala, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci,
nevykonal všetky navrhnuté dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Odôvodnenia rozhodnutí súdov považovala za neúplné,
nezrozumiteľné, v rozpore so zákonnými ustanoveniami a ich správnou aplikáciou.
Navrhovateľka mala za to, že príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zmluvných
povinností je nesporná, nesporné je aj porušenie právnej povinnosti na strane odporcov 1/, 2/, ako aj vznik škody, jej rozsah a výška. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový
a právny stav veci.
Odporcovia 1/, 2/ sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že smeruje proti takému
rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Navrhovateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
netvrdila a procesné vady tejto povahy nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí
vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a navrhovateľke
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej
práv a oprávnených záujmov.
Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými predpismi, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že
ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie,
na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie
musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu (§ 115 ods. 2 O.s.p.).
Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije, alebo nie.
Zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom každého
účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak,
ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon v ustanovení § 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.
určuje len jednu výnimku z tohto práva účastníka, za ktorej sa môže vec prejednať i jeho
neprítomnosti, t.j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil a nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.
Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces navrhovateľka vyvodzuje z toho, že súd prvého stupňa vec prejednal
a rozhodol na pojednávaní dňa 27. marca 2009 napriek tomu, že spolu s právnou zástupkyňou
písomným podaním zo dňa 26. marca 2009 svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili
a požiadali o jeho odročenie.
Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa
riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa bez prítomnosti navrhovateľky a jej
právnej zástupkyne vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 27. marca 2009.
Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi odporcov 1/, 2/ doručené
dňa 20. februára 2009 a právnej zástupkyni navrhovateľky dňa 23. februára 2009. Právna
zástupkyňa navrhovateľky písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 23. marca
2009 (č.l. 133 spisu) ospravedlnila svoju neúčasť a neúčasť navrhovateľky na pojednávaní
z dôvodu svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti a zároveň zo zdravotných dôvodov,
a uviedla, že súhlasia s konaním vo veci v ich neprítomnosti. Toto ospravedlnenie ničím
nedoložila. Dňa 26. marca 2009 bolo prvostupňovému súdu doručené faxové podanie právnej
zástupkyne navrhovateľky (čl. 136 spisu), v ktorom opätovne ospravedlnila ich neúčasť
na predmetnom pojednávaní z dôvodu svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti
a požiadala o jeho odročenie, nakoľko s konaním vo veci v ich neprítomnosti
s navrhovateľkou nesúhlasili. Ani toto ospravedlnenie ničím nedoložila a v ňom uvádzaný
dôvod nepreukázala. Z obsahu spisu je naviac zrejmé, že nariadené pojednávanie
prvostupňový súd niekoľkokrát odročil a to na žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľky,
ktorá svoju neúčasť na pojednávaní vždy ospravedlnila zo zdravotných dôvodov, pričom iba
jeden krát predložila doklad preukazujúci tieto dôvody. Preto ak za takejto skutkovej situácie
prvostupňový súd vo veci s poukazom na ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. vec meritórne
prejednal bez prítomnosti navrhovateľky a jej právnej zástupkyne, neodňal navrhovateľke
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Súd môže posudzovať žiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska
dôležitých dôvodov, existenciu ktorých môže preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe
v čase rozhodovania o tejto žiadosti účastníka. Dôvodnosť žiadosti o odročenie pojednávania posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z ktorej účastník
vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ uvedená
skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti účastníka hodnoverne preukázaná,
zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení. Žiadosť o odročenie pojednávania je
podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak
účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť
na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť
a súčasne sú vážne, dôležité a ospravedlniteľné z hľadiska objektívneho, tak aj subjektívneho
(či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená).
V prejednávanej veci právna zástupkyňa navrhovateľky síce požiadala o odročenie
pojednávania, avšak dôvod pre takýto postup nepreukázala. Nepredložila súdu žiadne dôkazy
o svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti a teda hodnoverným spôsobom neosvedčila
skutočnosti tvrdené v žiadosti o odročenie pojednávania.
Keďže procesný postup súdu prvého stupňa bol v súlade so zákonom, nemohol založiť
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.; prípustnosť dovolania navrhovateľky
teda nevyplýva ani z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
K námietke dovolateľky, že postupom súdov bolo porušené jej právo na súdnu
ochranu, dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých
rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je
umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01).
Právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.
s jeho právnymi názormi. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy
v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého
z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. II. ÚS
37/01).
Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok,
nemôžu porušiť základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(napr. II. ÚS 811/00).
K námietke navrhovateľky, že prvostupňový súd nevykonal všetky ňou navrhnuté
dôkazy, dovolací súd uvádza, že táto námietka navrhovateľky nie je dôvodná, pretože súd nie
je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka
konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti
konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,
no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/
O.s.p.).
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového
stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241
ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.
Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom
určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,
ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania
v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však
nevykonáva“).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa neúplnosti, resp. nezrozumiteľnosti písomného vyhotovenia
rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré návrh navrhovateľky zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných
predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako
vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Z dovolania navrhovateľky vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom
rozsahu, teda aj v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o túto časť rozhodnutia odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania treba posudzovať podľa § 239 O.s.p.,
a nie podľa § 238 O.s.p. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167
ods. 1 veta druhá O.s.p., a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani
v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto
z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239
ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce
dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237
O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
navrhovateľky v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešným odporcom 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. marca 2011
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová