Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

5 Cdo 91/2010

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky H. B., zastúpenej JUDr. E. P., proti odporcom 1/ Ing. D. O. a 2/ A. O., o zaplatenie 14 729,83 €   s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 20 C 124/2007, o dovolaní

navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 16. septembra 2009, sp.zn.  

5 Co 180/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a.

Odporcom 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín rozsudkom z 27. marca 2009, č.k. 20 C 124/2007-143 v celom

rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala od odporcov 1/, 2/ zaplatenia

sumy 443 751,--Sk (14 729,83 €) s príslušenstvom. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť

odporcom 1/, 2/ náhradu trov konania k rukám advokáta Mgr. J. G. vo výške 2 361,10 € a to

v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

navrhovateľka nepreukázala vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi škodou, ktorá jej mala

vzniknúť a porušením zmluvných povinností odporcov 1/, 2/. O trovách konania rozhodol

podľa § 142 O.s.p.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie navrhovateľky rozsudkom zo 16. septembra

2009, sp.zn. 5 Co 180/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcom 1/, 2/

trovy odvolacieho konania 1 184,69 € k rukám Mgr. J. G., do 3 dní. V celom rozsahu sa

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a ustálil, že navrhovateľka

v konaní nepreukázala vznik škody, ku ktorej malo dôjsť v dôsledku porušenia právnych povinností odporcov 1/, 2/. Konštatoval, že keďže navrhovateľka vznik škody odvodzovala od

porušenia zmluvných povinností odporcov 1/, 2/, ktorí pôžičku nevrátili v dohodnutej dobe

a od zmeny kurzu USD, príčinná súvislosť by nastala vtedy, kedy by porušenie povinností

odporcov 1/, 2/ malo vplyv na zmenu kurzu USD. Ku zmene kurzu USD však v žiadnom

prípade nedošlo z toho dôvodu, že odporcovia 1/, 2/ porušili svoje zmluvné povinnosti.

Odporcovia svojím konaním či nekonaním zmenu kurzu USD nemohli v žiadnom prípade

ovplyvniť. V súvislosti s odvolacou námietkou spočívajúcou v tom, že súd prvého stupňa

porušil jej práva a odňal jej možnosť konať pred súdom uviedol, že okresný súd

vo veci konal po predchádzajúcom súhlase v neprítomnosti navrhovateľky a jej právnej

zástupkyne v súlade s procesnými predpismi. Navrhovateľka nepredložila žiadny dôkaz

o tom, že má ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by bolo potrebné pojednávanie opätovne

odročiť. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142

ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v celom rozsahu podala dovolanie

navrhovateľka, ktorá navrhla rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa

zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila

ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdov

jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces. Za takú vadu označila skutočnosť, že súd prvého stupňa vec

prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 27. marca 2009 napriek tomu, že spolu s právnou

zástupkyňou písomným podaním zo dňa 26. marca 2009 svoju neúčasť na pojednávaní

ospravedlnili a požiadali o jeho odročenie. Tým, že súd prvého stupňa napriek tomu vo veci

konal a rozhodol, odňal jej možnosť konať pred súdom, znemožnil jej realizovať Občianskym

súdnym poriadkom priznané procesné práva a to najmä zúčastniť sa prejednávania veci, byť

vypočutý ako účastník, robiť podania, navrhovať vykonanie dôkazov a pod. Odvolací súd

pochybil, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a odporcom 1/, 2/ priznal trovy

odvolacieho konania. Namietala, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci,

nevykonal všetky navrhnuté dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Odôvodnenia rozhodnutí súdov považovala za neúplné,

nezrozumiteľné, v rozpore so zákonnými ustanoveniami a ich správnou aplikáciou.

Navrhovateľka mala za to, že príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zmluvných

povinností je nesporná, nesporné je aj porušenie právnej povinnosti na strane odporcov 1/, 2/, ako aj vznik škody, jej rozsah a výška. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový

a právny stav veci.

Odporcovia 1/, 2/ sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že smeruje proti takému

rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238

ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Navrhovateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.

netvrdila a procesné vady tejto povahy nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí

vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a navrhovateľke

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej

práv a oprávnených záujmov.

Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa

jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

  Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými predpismi, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že

ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie,

na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie

musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu (§ 115 ods. 2 O.s.p.).

Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije, alebo nie.

  Zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom každého

účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak,

ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon v ustanovení § 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.

určuje len jednu výnimku z tohto práva účastníka, za ktorej sa môže vec prejednať i jeho

neprítomnosti, t.j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil a nepožiadal

z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.  

Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces navrhovateľka vyvodzuje z toho, že súd prvého stupňa vec prejednal

a rozhodol na pojednávaní dňa 27. marca 2009 napriek tomu, že spolu s právnou zástupkyňou

písomným podaním zo dňa 26. marca 2009 svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili

a požiadali o jeho odročenie.

Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa

riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu  

o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom

na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa bez prítomnosti navrhovateľky a jej

právnej zástupkyne vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 27. marca 2009.

Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi odporcov 1/, 2/ doručené  

dňa 20. februára 2009 a právnej zástupkyni navrhovateľky dňa 23. februára 2009. Právna

zástupkyňa navrhovateľky písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 23. marca

2009 (č.l. 133 spisu) ospravedlnila svoju neúčasť a neúčasť navrhovateľky na pojednávaní

z dôvodu svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti a zároveň zo zdravotných dôvodov,

a uviedla, že súhlasia s konaním vo veci v ich neprítomnosti. Toto ospravedlnenie ničím

nedoložila. Dňa 26. marca 2009 bolo prvostupňovému súdu doručené faxové podanie právnej

zástupkyne navrhovateľky (čl. 136 spisu), v ktorom opätovne ospravedlnila ich neúčasť

na predmetnom pojednávaní z dôvodu svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti

a požiadala o jeho odročenie, nakoľko s konaním vo veci v ich neprítomnosti

s navrhovateľkou nesúhlasili. Ani toto ospravedlnenie ničím nedoložila a v ňom uvádzaný

dôvod nepreukázala. Z obsahu spisu je naviac zrejmé, že nariadené pojednávanie

prvostupňový súd niekoľkokrát odročil a to na žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľky,

ktorá svoju neúčasť na pojednávaní vždy ospravedlnila zo zdravotných dôvodov, pričom iba

jeden krát predložila doklad preukazujúci tieto dôvody. Preto ak za takejto skutkovej situácie

prvostupňový súd vo veci s poukazom na ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. vec meritórne

prejednal bez prítomnosti navrhovateľky a jej právnej zástupkyne, neodňal navrhovateľke

možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Súd môže posudzovať žiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska

dôležitých dôvodov, existenciu ktorých môže preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe

v čase rozhodovania o tejto žiadosti účastníka. Dôvodnosť žiadosti o odročenie pojednávania posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z ktorej účastník

vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ uvedená

skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti účastníka hodnoverne preukázaná,

zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení. Žiadosť o odročenie pojednávania je

podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak

účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť  

na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť

a súčasne sú vážne, dôležité a ospravedlniteľné z hľadiska objektívneho, tak aj subjektívneho

(či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená).

V prejednávanej veci právna zástupkyňa navrhovateľky síce požiadala o odročenie

pojednávania, avšak dôvod pre takýto postup nepreukázala. Nepredložila súdu žiadne dôkazy

o svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti a teda hodnoverným spôsobom neosvedčila

skutočnosti tvrdené v žiadosti o odročenie pojednávania.

Keďže procesný postup súdu prvého stupňa bol v súlade so zákonom, nemohol založiť

procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.; prípustnosť dovolania navrhovateľky

teda nevyplýva ani z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.  

K námietke dovolateľky, že postupom súdov bolo porušené jej právo na súdnu

ochranu, dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých

rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je

umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01).

Právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.

s jeho právnymi názormi. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy

v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého

z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. II. ÚS

37/01).

Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok,

nemôžu porušiť základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

(napr. II. ÚS 811/00).

K námietke navrhovateľky, že prvostupňový súd nevykonal všetky ňou navrhnuté

dôkazy, dovolací súd uvádza, že táto námietka navrhovateľky nie je dôvodná, pretože súd nie

je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich

budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka

konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti

konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).  

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,

no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/

O.s.p.).

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového

stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241

ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.

Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom

určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)  

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého

stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,

ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti  

s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní  

o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania  

v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však

nevykonáva“).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa neúplnosti, resp. nezrozumiteľnosti písomného vyhotovenia

rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré návrh navrhovateľky zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie

súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných

predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako

vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Z dovolania navrhovateľky vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom

rozsahu, teda aj v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o túto časť rozhodnutia odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania treba posudzovať podľa § 239 O.s.p.,

a nie podľa § 238 O.s.p. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167

ods. 1 veta druhá O.s.p., a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani

v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto

z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239

ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.

  Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237

O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

navrhovateľky v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešným odporcom 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení

s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1

O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. marca 2011

  JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová