5Cdo/9/2020

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31575 951, proti žalovanému G., o zaplatenie 3 605,61 Eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 18C/60/2016, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. novembra 2018 sp. zn. 17Co/323/2017, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a. Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 13. júna 2017 č. k. 18C/60/2016 - 77 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4 488,69 Eur (pozostávajúcu z nesplatenej istiny úveru v sume 3 605,61 Eur, kapitalizovaného úroku do 3. novembra 2014 v sume 612,40 Eur a kapitalizovaného úroku z omeškania do 3. novembra 2014 v sume 270,68 Eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4 218,01 Eur (pozostávajúcej z nesplatenej istiny úveru v sume 3 605,61 Eur a kapitalizovaného úroku do 3. novembra 2014 v sume 612,40 Eur) od 04. novembra 2014 do zaplatenia (prvý výrok). Konanie v časti žaloby týkajúcej sa poplatkov vo výške 60,- Eur zastavil (druhý výrok). Zároveň vo výroku vyslovil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 7.2.1. úverovej zmluvy č. 59/299/11 zo dňa 22. novembra 2011 (ďalej len „úverová zmluva“) v znení: „V prípade, ak klient neuhradí zostatok úveru v lehote stanovenej bankou, je povinný uhradiť z nesplatenej časti úveru úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov v zmysle bodu 1.2“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (tretí výrok). Žalobu žalobkyne vo zvyšnej časti uplatneného nároku (t.j. v časti uplatneného úroku vo výške 13,12 % p. a. z istiny od 04. novembra 2014 do zaplatenia) zamietol (štvrtý výrok). Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (piaty výrok). 1. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy sa riadia ustanoveniami § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zák. č. 129/2010 Z. z.“ event. „zákon o spotrebiteľských úveroch). Zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňavšetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 9 zák. č. 129/2010 Z. z., teda poskytnutý úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. 1. 3. Oprávnenie žalobkyne požadovať vrátenie úveru pre omeškanie žalovaného ako dlžníka so splácaním úveru vyvodil súd prvej inštancie z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a nárok na úroky z omeškania z istiny a úroku priznal s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. januára 2013, prihliadnuc na prechodné ustanovenie § 10c citovaného nariadenia. 1. 4. Na základe žalobkyňou predloženého prehľadu splácania úveru k 3. novembru 2014 mal súd prvej inštancie za preukázaný a opodstatnený len jej nárok na zaplatenie istiny vo výške 3 605,61 Eur, úrok vo výške 612,40 Eur, úrok z omeškania vo výške 270,68 Eur a vo výške 8 % ročne z istiny a úroku spolu 4 218,01 Eur od 04. novembra 2014 do zaplatenia. Konanie v časti pôvodne uplatnených poplatkov vo výške 60,- Eur na základe späťvzatia tejto časti žaloby zastavil. V súvislosti s uplatnenými (zmluvne dohodnutými) úrokmi súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyni vznikol nárok na tieto úroky len do okamihu zosplatnenia úveru, t.j. do 18. decembra 2013 (napriek tomuto názoru žalobkyni priznal ňou kapitalizovaný úrok až k 3. novembru 2014 - poznámka dovolacieho súdu). 1. 5. Podľa názoru súdu prvej inštancie po zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie s plnením dlhu nastupuje zákonný úrok z omeškania a zaniká nárok na zmluvné úroky. Podľa ustálenej súdnej praxe (ktorú však bližšie nešpecifikoval), po zosplatnení úveru stráca veriteľ právo na úroky z úveru a s úspechom si môže uplatňovať len úroky z omeškania. Zmluvné dojednanie oprávňujúce veriteľa požadovať úroky aj po zosplatnení úveru až do zaplatenia istiny je neprijateľné a teda podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Z uvedeného dôvodu na základe ustanovenia § 298 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) aj bez návrhu vyslovil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 7.2.1. úverovej zmluvy v znení: „V prípade, ak klient neuhradí zostatok úveru v lehote stanovenej bankou, je povinný uhradiť z nesplatenej časti úveru úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov v zmysle bodu 1.2“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko toto ustanovenie má formulárový charakter, so žalovaným nebolo individuálne dojednané a preto žalovaný ako spotrebiteľ nemohol mať vplyv na jeho obsah, a preto nemôže požívať právnu ochranu. 1. 6. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP (nakoľko konanie v časti žaloby týkajúcej sa poplatkov vo výške 60,- Eur bolo zastavené) tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pretože neúspešná bola len v časti príslušenstva - úroku po zosplatnení úveru.

2. 1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na základe odvolania žalobkyne rozsudkom z 28. novembra 2018 sp. zn. 17Co/323/2017 rozsudok súdu prvej inštancie v treťom výroku, ktorým vyslovil, že (vo výroku presne špecifikovaná) zmluvná podmienka uvedená v bode 7.2.1. úverovej zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, potvrdil (I. výrok). V štvrtom výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobkyne vo zvyšnej časti uplatneného nároku zamietol zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 494,23 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu tr ov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 61,98 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (III. výrok). 2. 2. V reakcii na žalobkyňou uplatnené dôvody odvolania odvolací súd konštatoval, že podľa jeho názoru k namietanému porušeniu jej práva na spravodlivý proces tým, že jej súd prvej inštancie nemal dať možnosť vyjadriť sa k prípadnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky nedošlo, pretože žalobkyňa nevyužil svoje právo účasti na jedinom súdnom pojednávaní vo veci konanom dňa 13. júna 2017, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku. Je vecou žalobkyne, že sa pojednávania nezúčastní a súhlasí s tým, aby sa vec prejednala a rozhodla v jej neprítomnosti, nakoľko možnosť zúčastniť sa pojednávania predvolaním naň zo strany súdu prvej inštancie mala. Ak strana sporu súhlasí s prejednaním veci v jej neprítomnosti, nie je potrebné skúmať dôvod, ktorý uviedla ako dôvod ospravedlňujúci jej neúčasť na pojednávaní. Tento dôvod by bolo potrebné skúmať z hľadiska, či je dôvodom dôležitým len pre odročenie pojednávania v zmysle § 183 CSP, t.j. len vtedy, ak strana sporu z uvedeného dôvodu žiada o odročenie pojednávania. Ak by sa teda žalobkyňa a žalovaný boli daného pojednávania zúčastnili, súd prvej inštancie by v rámci postupu podľa § 181 CSP mal povinnosť uviesťaj predbežné právne posúdenie veci, vrátane posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ku ktorému by sa mohli vyjadriť. Podľa názoru odvolacieho súdu nemá zmysel uvádzať predbežné právne posúdenie veci na pojednávaní, na ktorom strany sporu nie sú prítomné, pretože daná povinnosť slúži na oboznámenie prítomných strán sporu, aby sa mohli k nemu vyjadriť, reagovať na pojednávaní. Súd nie je povinný vyjadriť svoj predbežný právny názor skôr, ako na predbežnom prejednaní sporu podľa § 171 ods. 1 CSP alebo na pojednávaní podľa § 181 ods. 2 CSP, teda nebol povinný písomne vyzývať žalobcu na vyjadrenie k prípadnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky pred pojednávaním, resp. po ňom. 2. 3. Pokiaľ žalobkyňa namietala nedostatočné odôvodnenie záveru súdu prvej inštancie o neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v bode 7.2.1. úverovej zmluvy, odvolací mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnené, pretože v odôvodnení súd prvej inštancie vyvodil neprijateľnosť zmluvnej podmienky s poukazom na § 53 ods. 1, 2, 3 a 5 Občianskeho zákonníka, mal za to, že daná zmluvná podmienka je formulárová, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v tom, že je povinný platiť úroky až do zaplatenia istiny úveru, a preto je neplatná. To, že nekonkretizoval súdnu prax, o ktorú tento záver oprel, nie je porušením práva na spravodlivý proces jednak z dôvodu, že sa s ňou stotožnil (od nej sa neodchýlil, iba v prípade odklonu by bol povinný vysvetliť jeho dôvody) a jednak z dôvodu, že súd rozhoduje aj v prípade, ak ustálená súdna prax ešte neexistuje a napriek tomu svoje rozhodnutie odôvodní vlastnými argumentmi, úvahami. Záver súdu prvej inštancie v tejto veci, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, nepožíva právnu ochranu, je potrebné vykladať v kontexte s predchádzajúcimi argumentmi o nerovnovážnom postavení zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nie odtrhnuto a izolovane. Z uvedeného dôvodu rozsudok súdu prvej inštancie v treťom výroku, ktorým vyslovil, že predmetná zmluvná podmienka uvedená v bode 7.2.1. úverovej zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, potvrdil. 2. 4. V súvislosti s právnym posúdením predmetného záväzkového vzťahu odvolací súd konštatoval, že zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (do 30. novembra 2011), pretože tento zákon v § 1 ods. 3 takýto úver spomedzi spotrebiteľských úverov nevylučoval. Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku zmluvného vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru v prípade jeho omeškania so splácaním úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obchodný zákonník“). Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obchodného zákonníka o zmluve o úvere - § 497 a nasledujúce. 2. 5. Následne poukázal na zákonné znenia ustanovení § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka (v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere) a konštatoval, že o povinnosti žalovaného vrátiť žalobkyni dlžnú istinu úveru rozhodol súd prvej inštancie po prijatí žiadnou zo strán nespochybňovaného záveru, že porušenie podmienok zmluvy o úvere zo strany žalovaného oprávňovalo žalobkyňu požadovať od žalovaného okamžité splatenie úveru. Toto právo žalobkyne vyplýva jednak z § 506 Obchodného zákonníka, jednak z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie rozhodol aj o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 2. 6. Odvolací súd ďalej uviedol, že jeho úlohou v dôsledku odvolania žalobkyne bolo posúdiť, či súd prvej inštancie zaujal správny právny názor k časti uplatňovaného nároku zodpovedajúceho dohodnutým úrokom z úveru vo výške 13,12 % p. a. z istiny 3 605,61 Eur za obdobie od 04. novembra 2014 do zaplatenia, ktoré žalobkyni nepriznal s odôvodnením, že jej vznikol nárok na zmluvný úrok len do zosplatnenia úveru, pretože po zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie s platením dlhu nastupuje zákonný úrok z omeškania. Súd prvej inštancie neuviedol zákonné ustanovenie, od ktorého tento svoj záver o zániku nároku žalobkyne na zmluvné úroky po zosplatnení úveru vyvodil, nešpecifikoval „ustálenú“ súdnu prax, v ktorej má byť vyslovený rovnaký názor. Napriek tomu aj podľa názoru odvolacieho súdu v prípade omeškania spotrebiteľa s platením úveru, navyše ak dôjde v dôsledku toho k jeho zosplatneniu, je nevýhodné, aby platil úroky až do úplného zaplatenia istiny. Tento záver jejednoznačný pri úveroch, kde by aj pri nezosplatnení úveru bola posledná splátka úveru splatná v čase rozhodnutia súdu. Tento názor odvolacieho súdu v spleti rôznych názorov na danú problematiku sa vzťahuje len na prípady, kedy možno porovnať výšku úroku úveru zahrnutú do celkovej čiastky úveru a odvodenú z amortizačnej tabuľky s výškou úroku, ktorú by mal spotrebiteľ zaplatiť do faktického vrátenia istiny úveru, ak už uplynulo obdobie, dokedy mal istinu úveru zaplatiť a doposiaľ tak neučinil. V prípadoch úverov, v ktorých celková výška úroku a celková čiastka spotrebiteľského úveru pre prípad jeho platenia v splátkach po vopred dohodnutý čas nie je v zmluve určená, nemožno posudzovať výhodnosť či nevýhodnosť dohody o platení úrokov do faktického vrátenia istiny úveru, preto takúto dohodu a priori a vo všeobecnosti nemožno považovať za neplatnú z dôvodu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľa. V posudzovanom prípade sa však jedná o spotrebiteľský úver, kde je výška úroku odvodená od celkovej čiastky určená, preto súd prvej inštancie mohol vysloviť, že zmluvná podmienka uvedená v bode 7.2.1. je neprijateľná, nakoľko umožňuje veriteľovi žiadať úrok až do úplného vrátenia istiny úveru. Je vecou právneho názoru, či daná zmluvná podmienka je neplatná z dôvodu neprijateľnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, alebo z dôvodu rozporu so zákonom - § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 2. 7. Následne odvolací súd poukázal na to, že z amortizačnej tabuľky vyplývalo, že posledná splátka úveru pozostávajúca z istiny a úroku bola splatná 27. novembra 2017, a teda v čase jeho rozhodnutia v prípade, že by nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru, by už všetky splátky úveru boli splatné. Žalovaný zaplatil na úver spolu sumu 1 812,40 Eur, z čoho (ako vyplýva z prehľadu úhrad) na istinu bola započítaná suma 894,39 Eur a na úrok suma 918,01 Eur. Žalovanému teda zostalo na istine zaplatiť sumu 3 605,61 Eur (4 500,- Eur - 894,39 Eur) a na úroku z úveru sumu 1 106,63 Eur (2 024,64 Eur - 918,01 Eur). Keďže súd prvej inštancie priznal žalobkyni úrok vo výške 612,40 Eur, odvolací súd jej priznal už len rozdiel nepriznaného úroku vo výške 494,23 Eur za obdobie od 04. novembra 2014 do 27. novembra 2017. Nakoľko však žalobkyňa požadovala úrok až do zaplatenia (vrátenia) celej istiny, v prevyšujúcej časti (tvoriacej úrok prevyšujúci sumu 2 024,64 Eur do zaplatenia zostávajúcej istiny) žalobu zamietol ako nedôvodnú. 2. 8. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil odvolací súd aplikáciou ustanovení § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a 2, ako aj § 256 ods. 1 CSP a keďže zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, rozhodoval o nároku na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania (§ 396 ods. 2 CSP). Ku dňu vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu činila celková priznaná suma pohľadávky s príslušenstvom v spojení s (odvolaním nenapadnutým) prvým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie sumu 6 356,72 Eur, čo predstavuje 80,99 %-ný úspech žalobkyne ku 19,01 %-nému úspechu žalovaného a teda po zohľadnení vzájomného pomeru úspechu strán sporu žalobkyni priznal voči žalovanému náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 61,98 %, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu odvolací súd určil začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 CSP od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

3. 1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorým napadla rozsudok odvolacieho súdu v prvom výroku a v zamietajúcej časti druhého výroku. Žiadala, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti zrušil a aby zrušil i rozsudok súdu prvej inštancie v treťom a štvrtom výroku a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie. 3. 2. Prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. 3. 3. V odôvodnení dovolania namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá nebola riešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, a to in concreto, „či v prípade spotrebiteľského úveru má veriteľ nárok na zaplatenie (zmluvného) úroku od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení úveru.“ Dovolateľka mala za to, že v danom prípade súd síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, nakoľko podľa jej názoru nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukazujúc na ustanovenie § 502 ods.1 a §503 ods.3 Obchodného zákonníka argumentovala, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky súodplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru a dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka a samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Svoje tvrdenia podporila poukazom na viaceré konkrétne rozhodnutia odvolacích súdov. Vo vzťahu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania a priamo aj k ich uplatniteľnosti veriteľom popri sebe po predčasnom zosplatnení dlhu poukázala na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 33Cdo/212/2014.

4. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ event. „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 2 písm. b) CSP, skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné a preto ho podľa § 447 písm. c/ CSP odmietol.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

7. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

8. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ods. 2).

9. Ako už bolo uvedené, v preskúmavanej veci dovolateľka prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, pričom malo ísť o otázku existencie a výšky nároku veriteľa zo (spotrebiteľského) úverového vzťahu na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru.

10. V dobe rozhodovania dovolacieho súdu o dovolaní v tomto spore však už uvedená právna otázka bola dovolacím súdom riešená v rozhodnutí zo 16. júna 2020 sp. zn. 5 Cdo 42/2020 v druhovo totožnej veci tej istej dovolateľky, v ktorom najvyšší súd (o. i.) uviedol: „14. Otázka (ne)možnosti kumulácie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení úverovej zmluvy, kde jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, je predmetom dlhodobej diskusie odbornej verejnosti, nakoľko jednoznačné legislatívne riešenie, ktoré by sa výslovne k problematike vyjadrilo, absentuje. Z rozhodovacej praxe odvolacích súdov pretrváva nesúlad v riešení otázky možného priznania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru, kedy sa vyprofilovali tri skupiny rozhodnutí. 15. Jedna kategória rozhodnutí zmluvné úroky po zosplatnení úveru nepripúšťa a priznáva len úroky z omeškania. Odôvodňuje to tým, že po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok) veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba (pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom (rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/129/2018 a 4Co/86/2019, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/51/2019 a 24Co/ 769/2015, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/168/2018, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/67/2017, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.12Co/311/2017, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/211/2017, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/57/2018 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/113/2019). 16. Druhá skupina rozhodnutí kumuláciu zmluvne dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania po predčasnom zosplatnení úveru pripúšťa. Argumentuje zmluvnou autonómiou strán, kedy žiaden zákon výslovne nezakazuje dohodnúť úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná do jej faktického vrátenia veriteľovi, teda i za dobu, v ktorej sa dlžník ocitne v omeškaní so splnením svojho záväzku. Pokiaľ by takáto dohoda nebola prípustná, mohlo by to vyvolať absurdnú situáciu, keby sa dlžník porušením svojich zmluvných povinností splácať úverové splátky dostal do výhodnejšej pozície, v ktorej by napriek nevráteniu peňažných prostriedkov mal tieto vo svojej dispozícii naďalej bez povinnosti uhradiť odmenu za ich poskytnutie, t. j. zaplatiť veriteľovi úrok aj za obdobie po predčasnom zosplatnení úveru vyvolanom porušením zmluvných povinností (rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/297/2017, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/326/2017 a 7Co/116/2018, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/138/2017 a 16Co/108/2018, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/186/2013, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3Co/210/2018 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/12/2017). 17. Tretia skupina rozhodnutí pripúšťa kumuláciu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania obmedzene, iba do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný na dohodnutých úrokoch zaplatil. Vychádza z názoru, že aj po predčasnom zosplatnení úveru zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Súčasne vyslovila názor, že dojednanie, podľa ktorého veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky až do skutočného vrátenia istiny úveru je pre dlžníka - spotrebiteľa nevýhodné, a preto v zmysle § 54 ods. 1 OZ neplatné (rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/120/2019 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/168/2018). 18. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z. z. Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku úverového zmluvného vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy Obch. z. Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d/ Obch. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obch. z. o zmluve o úvere (§ 497 a nasledujúce). Ustanovenia OZ sa v prípade právneho vzťahu, účastníkom ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v Občianskom zákonníku existuje také ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať (§ 52 ods. 2 OZ.). 19. Z ustanovení § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy (§ 9 ods.2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z.). To znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej práv-nej úprave zmluvy o úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov, v § 502 ods. 1 vete prvej Obchodného zákonníka je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. 20. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. 21. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za ne získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. 22. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka vzmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané, dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. 23. 1. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho postave-nie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. 23. 2. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 OZ. 23. 3. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. 24. Dovolací súd dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“

11. Uvedenú právnu otázku následne totožným spôsobom riešili i ďalšie rozhodnutia dovolacieho súdu (napr. sp. zn. 2 Cdo 115/2019, 8 Cdo 237/2019, 8 Cdo 135/2020).

12. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd konštatuje, že dovolací dôvod, ktorého prípustnosť dovolateľka uplatnila podľa ustanovenia § 420 písm. b) CSP v dobe rozhodovania dovolacieho súdu nebol daný a rovnako nebol daný ani eventuálny dovolací dôvod, ktorého prípustnosť by bolo možno vyvodiť z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, pretože v tomto prípade sa odvolací súd neodklonil od vyššie uvedených rozhodnutí dovolacieho súdu.

13. Dovolací súd preto dovolanie dovolateľky podľa ustanovenia § 447 písm. f/ CSP odmietol.

14. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný a preto na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP by mal (potenciálny) nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Žalovanému však preukázateľne žiadne reálne trovy dovolacieho konania nevznikli (k dovolaniu sa nevyjadril) a preto mu dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok