UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu D., trvalým pobytom v X., zastúpeného spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - JUDr. STANISLAV KAŠČÁK, s.r.o., so sídlom vo Vranove nad Topľou, ulica 1. mája 1246, IČO: 47 245 034, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Stanislav Kaščák, proti žalovanej V. so sídlom v Zemplínskej X. zastúpenej JUDr. Pavlom Šopákom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Košiciach, Kuzmányho č. 11, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 10Cpr/1/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. septembra 2016 sp. zn. 2CoPr/1/2016, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
Odôvodnenie
O d ô v o d n e n i e
1. 1. Okresný súd Trebišov (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom (v poradí druhým) z 30. septembra 2015 č.k. 10Cpr/1/2014-200 žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že písomná výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 23. apríla 2014, ktorá mu bola zo strany žalovanej doručená dňa 24. apríla 2014 je neplatná, zamietol (prvý výrok). Zároveň uložil žalovanému povinnosť, aby v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia zaplatil žalovanej na účet jej právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 1.574,29 Eur (druhý výrok). 1. 2. V odôvodnení rozhodnutia vo veci samej súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenia strán sporu (pôvodne - účastníkov konania - poznámka dovolacieho súdu), na vykonané dokazovanie a z neho zistený skutkový stav a aplikujúc ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) a § 237 ods. 1, 3 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“) konštatoval, že dospel k záveru, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 23. apríla 2014, ktorá mu bola daná žalovanou je platná. Žalovaná postupovala správne a v súlade so zákonom s tým, že výpovedná doba žalobcovi skončila dňa 31. júla 2014. Námietku žalobcu, že mu nebola ponúknutá iná práca považoval za nedôvodnú, pretože vhodnosť ponúknutej práce musí zodpovedať schopnostiam zamestnanca a jeho kvalifikácii, a žalobca v tomto prípade kvalifikačné predpoklady na dve pracovné miesta, ktoré boli u žalovanej ešte voľné, nespĺňal.Pokiaľ bola prijatá ďalšia zamestnankyňa na dobu určitú na obdobie, kedy bola žalobcovi pozastavená jeho pedagogická činnosť, táto vykonávala prácu za žalobcu len do 30. júna 2014, aj keď išlo o nekvalifikovanú pracovníčku. V súvislosti s námietkou žalobcu, že s ním nebola prerokovaná predmetná organizačná zmena súd prvej inštancie konštatoval, že túto povinnosť žalovaná nemala, mala povinnosť iba vopred prerokovať výpoveď z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, čo aj urobila. Žalovaná ako zamestnávateľ nie je zákonom obmedzená, pokiaľ ide o právo rozhodnúť sa, s ktorým zamestnancom v dôsledku organizačnej zmeny pracovný pomer skončí. Tvrdenie žalobcu, že v danom prípade išlo o osobnú pomstu štatutárneho zástupcu žalovanej voči jeho osobe sa nepotvrdilo. Žalovaná pri predmetnej výpovedi z pracovného pomeru konala so žalobcom v súlade so zákonom. Žalovaná v súvislosti s predmetnou výpoveďou neporušila ani ustanovenie § 61 ods. 3 Zákonníka práce, pretože v priebehu dvoch mesiacov po skončení pracovného pomeru žalobcu neprijala na jeho pracovné miesto iného zamestnanca. 1. 3. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalovanej priznal náhradu trov konania za presne špecifikované úkony právnej služby realizované jej právnym zástupcom.
2. 1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 29. septembra 2016 sp. zn. 2CoPr/1/2016 na základe odvolania žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvý výrok) a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (druhý výrok). 2. 2. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že v súvislosti s odvolaním napadnutým rozhodnutím nemožno súdu prvej inštancie vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nezistil, že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých svoje rozhodnutie založil. Preto odvolaním napadnutý rozsudok podľa ustanovenia § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) ako vecne správny potvrdil. Následne s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP konštatoval, že sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. 2. 3. Na zdôraznenie jeho správnosti poukázal na všeobecné aspekty aplikácie výpovede realizovanej podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a následne priamo vo vzťahu k prejednávanej veci uviedol: „Dňa 31. marca 2014 pod č. 204/2014 vydala žalovaná Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, v zmysle ktorého z dôvodu zníženia počtu žiakov a počtu tried sa zrušuje pozícia učiteľa špeciálnej triedy. Podrobne je v rozhodnutí opísaný stav, pre ktorý toto rozhodnutie bolo prijaté aj s riešením zníženia počtu dvoch zamestnancov, pričom u jedného končí pracovný pomer dojednaný na dobu určitú a s druhým zamestnancom je stanovený zámer skončiť pracovný pomer dohodou alebo výpoveďou z dôvodu § 63 ods. 1 písm. b/ ZP. Podľa názoru odvolacieho súdu z tohto rozhodnutia, ktoré spĺňa zákonom predpísanú písomnú formu a vydal ho na to príslušný orgán organizácie, jasne vyplýva príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Samotná skutočnosť, že žalovaná v organizačnej zmene označila menom zamestnanca, ktorého sa organizačná zmena týka, alebo že účinnosť organizačnej zmeny viazala k skončeniu pracovného pomeru s označeným zamestnancom, nespôsobuje neplatnosť výpovede, danej žalovanou žalobcovi práve z dôvodu tejto organizačnej zmeny, ktorá bola v konaní preukázaná. Je len samozrejmé, že vyučovací proces je v školstve prispôsobený školskému roku, má svoje špecifiká, na čo musela žalovaná pri riešení počiatku nadbytočnosti zamestnancov prihliadať. Ktorého zamestnanca zamestnávateľ označí za nadbytočného po organizačnej zmene je v jeho kompetencii a skutočnosť (hoci je to neobvyklé), že v rozhodnutí o organizačnej zmene už mal takéhoto zamestnanca vybratého neznamená, že došlo k porušeniu dobrých mravov, prípadne že išlo o akúsi pomstu štatutárneho zástupcu žalovanej za kritiku jeho činnosti zo strany žalobcu, čo v konaní vôbec nebolo preukázané. Taktiež nebolo nijakým dôkazom preukázané, že dôvodom výpovede bolo začaté trestné stíhanie žalobcu, keďže vo výpovedi z pracovného pomeru zo dňa 23. apríla 2014 je uvedený výlučný dôvod - organizačná zmena - zrušeniedvoch pracovných miest učiteľov v špeciálnej triede.“ Ďalej odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal aj s námietkami žalobcu, ktorými spochybňoval svoju nadbytočnosť. Žalobca pracoval ako učiteľ v špeciálnej triede a z dôvodu poklesu zapísaných žiakov bol znížený počet tried z 9 v školskom roku 2013 - 2014 na 7 v školskom roku 2014 - 2015. Predmetom organizačnej zmeny bolo preto aj zníženie počtu funkčných miest učiteľov. K realizácii organizačnej zmeny skutočne aj došlo, na miesto žalobcu nebol po skončení jeho pracovného pomeru (v lehote podľa § 61 ods. Zákonníka práce) prijatý žiaden učiteľ a nebol preukázaný ani tzv. akceptačný list s prísľubom inej osobe na prijatie do zamestnania na toto miesto. Žalovaná preukázala, že vzhľadom na to, že k dispozícii mala len voľné miesta učiteľa náboženskej výchovy a anglického jazyka, nemala voľné miesto, ktoré by mohla žalobcovi pred daním výpovede ponúknuť. Na vyučovanie týchto predmetov (kde je kvalifikácia nevyhnutná) nemal žalobca potrebnú kvalifikáciu. Jeho argumentácia, že mu žalovaná mala umožniť štúdium na jazykovej škole neobstojí, pretože nikdy v konaní netvrdil, že reálne anglický jazyk písmom a slovom ovláda tak, že by ho bol schopný aj učiť, len o tom nemá relevantné osvedčenie. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že učiteľka Halászová údajne nemala kvalifikáciu na výučbu anglického jazyka, pretože výber nadbytočného zamestnanca je výlučne v právomoci zamestnávateľa a predmetom skúmania v konaní neboli jazykové schopnosti tejto učiteľky, keďže vo vzťahu k predmetu sporu je táto skutočnosť bez právneho významu. Z vykonaného dokazovania teda vyplynulo, že v čase rozhodnutia o organizačnej zmene a v čase, kedy bola žalobcovi daná predmetná výpoveď, nemala žalovaná pre neho vhodné voľné miesto, ktoré by mu mohla ponúknuť. Zo strany žalovanej nedošlo ani k porušeniu ustanovenia § 61 ods. 3 Zákonníka práce. 2. 4. Na rozhodnutie o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ustanovenie § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
3. 1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, v ktorom žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 449 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3. 2. Prípustnosť dovolania odôvodnili poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. 3. 3. V odôvodnení dovolania namietal „vady postupu odvolacieho súdu“, ktoré mali spočívať v tom, že odvolacím súdom „nebolo vytýčené odvolacie pojednávanie“. Ďalej namietal „vady právneho posúdenia veci odvolacím súdom“ v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 237 ods. 2 písm. d/ Zákonníka práce, týkajúceho sa predmetnej organizačnej zmeny, pričom v súvislosti s predmetnou organizačnou zmenou namietal i záver súdu prvej inštancie, že jej účinnosť nastala 31. júna 2014. Okrem toho namietal spôsob, akým sa súd prvej inštancie a následne i odvolací súd vysporiadal s otázkou, že mu nebolo ponúknutá iná vhodná práca. V závere odôvodnenia dovolania zopakoval argumentáciu prezentovanú v priebehu celého sporu, že predmetným konaním žalovanej (zamestnávateľa) išlo o konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré bolo motivované tým, že medzi štatutárnym zástupcom žalovanej (riaditeľom) a ním bol „zlý vzťah“, z dôvodu, že „bol jedným z podporovateľov petície rodičov žiakov ZŠ za jeho odvolanie.“
4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu spochybnila jeho argumentáciu uvedenú v odôvodnení dovolania. Má za to, že odvolací súd i súd prvej inštancie sa riadne vysporiadali s predmetom žaloby, vykonali potrebné dokazovanie na zistenie skutkového stavu, vec správne právne posúdili a v dôsledku toho aj vec správne rozhodli. Z uvedeného dôvodu navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol.
5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej k jeho dovolaniu nevyjadril.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ event. „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné a preto ho podľa § 447 písm. f/ CSP odmietol.
7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 165/2017, 3 Cdo 14/2017, 4 Cdo 157/2017, 5 Cdo 155/2016, 8 Cdo 67/2017).
8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na príslušnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch. Ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).
9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.
10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
11. Ako už bolo uvedené, dovolateľ vyvodil prípustnosť podaného dovolania poukazom na ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
12. Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP.
13. Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP vykazovať nedostatky, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k znemožneniu meritórneho dovolaciehoprieskumu a odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní vysvetliť, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 206/2017, 1 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 89/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 186/2016).
14. Pokiaľ v danom prípade dovolateľ vymedzil prípustnosť dovolania poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, tak v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa týchto ustanovení je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi ešte nebola vyriešená.
15. Pre všetky procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku v dovolaní zadefinuje a špecifikuje. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
16. Právnou úpravou dovolania v Civilnom sporovom poriadku sa sleduje náprava nesprávností v individuálnom spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa takto sleduje zámer minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu. Účelom ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej právnej otázky a prispieť k vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxe.
17. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP má tiež osobitný význam korelačný vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Najvyšší súd už v niektorých rozhodnutiach uviedol, že „ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali“ (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017 a tiež 6 Cdo 129/2017).
18. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 6/2017 (podobne tiež napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 95/2017 a 7 Cdo 140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“.
19. Otázkou relevantnou v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla vytvoriť austáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne riešená.
20. Pokiaľ dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval poukazom na ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, tak v tejto súvislosti dovolací súd konštatuje, že prípustnosť dovolania podľa uvedených ustanovení riadne nešpecifikoval v zmysle požiadaviek uvedených v odsekoch 18 a 19 tohto odôvodnenia, pretože jednak jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom nešpecifikoval (konkrétnu) právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uvedeným spôsobom ani neuviedol, ako ju riešil odvolací súd, a taktiež neuviedol, ako mala byť (konkrétna) právna otázka správne riešená. Ak v súvislosti s týmito dovolacími dôvodmi žalobca (dovolateľ) de facto vo všeobecnosti namietal „vady právneho posúdenia veci odvolacím súdom“ v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 237 ods. 2 písm. d/ Zákonníka práce týkajúceho sa predmetnej organizačnej zmeny, pričom v súvislosti s predmetnou organizačnou zmenou namietal i záver súdu prvej inštancie, že jej účinnosť nastala 31. júna 2014, a taktiež spôsob, akým sa súd prvej inštancie a následne i odvolací súd vysporiadal s otázkou, že mu nebolo ponúknutá iná vhodná práca a s otázkou, či predmetným konaním žalovanej (zamestnávateľa) išlo o konanie v rozpore s dobrými mravmi, nemožno to považovať za riadne uplatnenie (zdôvodnenie) prípustnosti dovolania podľa uvedených ustanovení a z nich vyplývajúcich (vyššie špecifikovaných) požiadaviek.
21. Dovolací súd poukazuje i na to, že otázku možnosti súbežného uplatnenia prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a zároveň podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP už dovolací súd v minulosti riešil (6 Cdo 13/2017 a 6 Cdo 21/2017) a dospel k záveru, že „uplatnenie obidvoch dovolacích dôvodov naraz sa bez ďalšieho z logiky veci vylučuje - odvolací súd sa totiž nemôže odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu za súčasnej existencie stavu, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“.
22. Pokiaľ žalobca v dovolaní namietal „vady postupu odvolacieho súdu“, ktoré mali spočívať v tom, že odvolacím súdom „nebolo vytýčené odvolacie pojednávanie“, tak v tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že táto argumentácia by teoreticky (potenciálne) mohla byť prípustným dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 420 písm. f CSP, avšak žalobca si prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia neuplatnil. Odhliadnuc od uvedeného zásadného procesnoprávneho aspektu dovolací súd pre úplnosť uvádza, že z ustanovenia § 385 ods. 1 CSP vyplýva, že na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V tomto prípade uvedená procesná povinnosť odvolaciemu súdu nevznikla, pretože neexistovali dôvody uvedené v dispozícii citovaného ustanovenia, teda nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, pretože v sporovom konaní sa plne aplikuje zásada koncentrácie konania, na základe ktorej stranám sporu (teda i žalobcovi - dovolateľovi) vznikla procesná povinnosť koncentrovať dôkazy v zásade v rámci prvoinštančného konania. Na nariadenie pojednávania na odvolacom súde neexistoval ani žiadny konkrétny dôležitý verejný záujem. V konečnom dôsledku, dovolateľ v súvislosti s touto dovolacou námietkou neuviedol ani žiadne konkrétne relevantné dôvody a teda uvedená argumentácia dovolateľa je vo svojej podstate účelová.
23. Z uvedených dôvodov preto dovolací súd konštatuje, dovolanie žalobcu uplatnené podľa ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP nebolo odôvodnené prípustnými dôvodmi a dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v ustanoveniach § 431 až 435 CSP a preto ho podľa § 447 písm. f/ CSP odmietol.
24. Žalovaná bola v dovolacom konaní úspešná a preto jej dovolací súd podľa ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.