5 Cdo 9/2010
Najvyšší súd S. republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd S. republiky v exekučnej veci oprávnenej S. K., IČO: X., proti povinnému RSDr. S. P., o vymoženie 209,12 € (6 300 Sk) s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
3 Er 1698/2007, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 30. septembra 2009, sp. zn. 17 CoE 373/2008, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd S. republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30.
septembra 2009, sp. zn. 17 CoE 373/2008 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo 4.
marca 2008, č.k. 3 Er 1698/2007-37 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Podaním z 19. decembra 2007 požiadal súdny exekútor JUDr. L. H. Okresný súd
Bratislava I o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie vymožením sumy
6 300 Sk a trov exekúcie na základe exekučného titulu – platobného výmeru S. Z. č. 04-
10/00733-9 zo 4. novembra 2004, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť na účet
tejto poisťovne nedoplatok na poistnom. K žiadosti pripojil návrh na vykonanie exekúcie,
exekučný titul, fotokópiu zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú medzi sebou uzavreli 30.
novembra 2005 S. Z.P., a.s. a obchodná spoločnosť V., a napokon fotokópiu zmluvy
o postúpení pohľadávok, ktorú uzavreli 30. decembra 2005 V. a S. K.
Okresný súd Bratislava I uznesením z 4. marca 2008, č.k. 3 Er 1698/2007-37 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie
odôvodnil tým, že ako oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj v žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je označená S. K.
so sídlom v B., C.X., zatiaľ čo v exekučnom titule je ako oprávnená označená S. Z., pričom súdu nebolo hodnoverným spôsobom preukázané postúpenie vymáhanej pohľadávky
na oprávnenú označenú v návrhu na vykonanie exekúcie a v žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, čiže S. K., a.s..
Uvedené uznesenie napadla odvolaním oprávnená. Krajský súd v Bratislave ako súd
odvolací uznesením z 30. septembra 2009, sp. zn. 17 CoE 373/2008 napadnuté uznesenie
potvrdil. Stotožnil sa so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa ako aj s jeho právnym
názorom, že oprávnená nepreukázala, že na ňu prešlo právo z exekučného titulu a tým neboli
splnené podmienky pre vyhovenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Mal
za to, že súd, ktorý predložený dôkaz hodnotí, je oprávnený v prípade pochybnosti vyžiadať si
originál listiny, prípadne overenú fotokópiu.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Žiadala, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dovolanie odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu sa oprávnenej ako účastníkovi
konania odňala možnosť konať pred súdom a to tak, že v dôsledku nesprávneho rozhodnutia
odvolacieho súdu jej bolo odopreté právo vymáhať svoju pohľadávku v exekučnom konaní i napriek tomu, že boli splnené všetky predpoklady na jej vymáhanie touto cestou.
Odvolaciemu súdu vytýkala, že spochybnil jej postavenie ako oprávnenej v exekučnom
konaní napriek tomu, že zo strany účastníkov konania nedošlo k spochybneniu zmlúv
o postúpení pohľadávok, uzavretých platne. Poukazovala na to, že zákon č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“
alebo „EP“) ani zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „Občiansky
súdny poriadok“ alebo „O.s.p.“) neukladajú účastníkovi exekučného konania povinnosť
preukázať prevod (prechod) práva originálom alebo overenou fotokópiou listiny, že
predpokladom spôsobilosti listiny byť dôkazom nie je jej predloženie v origináli alebo
overenej fotokópii a že prevod (prechod) práva možno preukázať aj inak, než len predložením
zmluvy o postúpení pohľadávok. Oprávnená ďalej argumentovala tým, že predložením
fotokópií zmlúv o postúpení pohľadávky na preukázanie prevodu (prechodu) práva
z exekučného titulu, nesie plnú zodpovednosť za to, že predložené zmluvy sú zhodné
s originálmi a pokiaľ žiaden z účastníkov exekučného konania nespochybnil predmetné
listiny, nie je na mieste, aby súd zastupoval ich činnosť a napádal pravosť predložených listín. Z vyjadrenia povinného k dovolaniu vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu
považuje za správne, pričom zároveň spochybnil právny nárok oprávnenej k predmetu sporu,
nakoľko na základe potvrdenia S. Z.Z. nemá voči nej žiadny dlh.
Najvyšší súd S. republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podala včas osoba oprávnená na tento procesný úkon, bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 a nasl. O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce
uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) a ak odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní ( neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné ( nevykonateľné) na území S. republiky.
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených uznesení.
Odvolací súd svojim uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale
nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.
Dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Vzhľadom na to by prípustnosť dovolania oprávnenej prichádzala do úvahy len ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namieta, že konanie je postihnuté závažnou procesnou vadou, lebo jej
bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký nesprávny, procesné
ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) procesné práva priznané
mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade došlo v konaní na súdoch nižších stupňov k odňatiu možnosti oprávnenej konať, vzal dovolací súd na zreteľ, že vada konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
proces (čl. 46 Ústavy S. republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd). Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie exekučného
súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak
pre takého rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto
rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia.
Zo spisu vyplýva, že v predmetnom konaní došlo k dovolateľkou namietanej procesnej
vade.
Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží
tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia
vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 37 ods. 3 prvá až
tretia veta Exekučného poriadku proti inému, než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako
povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený,
možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo
z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza
k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci
konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi.
Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo
povinností. Podľa § 38 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať len na návrh
oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo právo z rozhodnutia (§ 37
ods. 3 Exekučného poriadku).
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúma žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule, či oprávnený v prípade, ak nie je totožný
s osobou, ktorej bolo priznané právo exekučným titulom, alebo ak označil za povinného inú
osobu, než ktorej bola uložená povinnosť v exekučnom titule, tvrdí v návrhu na vykonanie
exekúcie prechod (prevod) práva alebo povinnosti a či na preukázanie svojho tvrdenia
predkladá alebo navrhuje dôkaz, či oprávnený pripojil k exekučnému titulu listinu vydanú
alebo overenú oprávneným orgánom, z ktorej je zjavné, že sa splnila podmienka alebo že
oprávnený splnil, prípadne zabezpečil splnenie vzájomnej povinnosti, a ďalej či sú splnené
všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.
Exekučný poriadok v znení do účinnosti novely vykonanej zákonom č. 341/2005 Z.z.,
t.j. do 31. augusta 2005, v § 37 ods. 4 výslovne stanovil, že prechod povinnosti alebo práva možno preukázať len listinou vydanou alebo overenou oprávneným orgánom, ak nevyplýva
priamo z právneho predpisu. Za daného právneho stavu bolo pripojenie takejto listiny
procesným predpokladom riadneho návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý súd skúmal pri
rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Od účinnosti tejto novely Exekučný poriadok od tejto požiadavky upustil. Len v prípadoch,
ak nastali skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodu alebo prechodu práv
a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu po začatí exekučného konania, stanovil
požiadavku doložiť prevod alebo prechod práv a povinností originálom alebo osvedčenou
fotokópiou listiny (§ 37 ods. 3 tretia veta v spojení s § 37 ods. 4 Exekučného poriadku v znení
do 30. novembra 2006); od účinnosti novely vykonanej zákonom č. 585/2006 Z.z., teda
od 1. decembra 2006 už nevyžaduje predloženie takejto listiny v origináli alebo osvedčenej
fotokópii. To znamená, že od 1. decembra 2006 oprávnený nie je povinný preukazovať
prechod alebo prevod práva alebo povinnosti, ku ktorému malo dôjsť pred začatím
exekučného konania, predložením listiny vydanej alebo overenej oprávneným orgánom, ani
predložením jej originálu alebo osvedčenej fotokópie.
Zo systematiky a jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že tento
zákon rozlišuje viaceré štádiá exekučného konania. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu nie sú v rozpore so zákonom ( § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) sa
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu.
Pokiaľ účastník exekučného konania tvrdí, že došlo k prechodu práva alebo povinnosti
z exekučného titulu, súd neskúma, či prechod skutočne nastal; v tomto štádiu je postačujúce,
pokiaľ je prechod dostatočne osvedčený okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených aj len neoverených fotokópií listín a časti ich príloh. Tým prirodzene nie
je dotknutá otázka prípadne neskôr nastolenej potreby dôsledného skúmania (verifikácie
pravdivosti tvrdeného) prechodu práva alebo povinností v neskorších štádiách exekučného
konania (napríklad pri posudzovaní opodstatnenosti prípadných námietok povinného proti
exekúcii alebo pri posudzovaní dôvodov pre zastavenie exekúcie).
V prejednávanej veci bol v návrhu na vykonanie exekúcie tvrdený prechod práva
z exekučného titulu postúpením pohľadávky zo S. Z.
na spoločnosť V. a napokon na S. K. Oprávnená
na preukázanie tohto tvrdenia označila dôkazy - predložila kópie zmlúv o postúpení pohľadávok (vrátane časti prílohy). Pokiaľ sa súdy v danej procesnej situácii napriek vyššie
uvedenému pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili len na to, čo
v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne
a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto
konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae)
oprávnenej a viedol k odňatiu jej možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Uvedená procesná vada zakladá vždy prípustnosť dovolania a zároveň je aj dôvodom,
pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, lebo rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom touto procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd S.
republiky preto svojim uznesením zrušil tak potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ako aj
ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.).
Vo vzťahu k tvrdeniam uvádzaným povinným v jeho vyjadrení k dovolaniu, že nie je
dlžníkom vymáhanej pohľadávky, súd záverom dodáva, že týmito nie je oprávnený sa
zaoberať v dovolacom konaní. Povinným namietané skutočnosti môžu byť uplatnené ako
námietky proti exekúcii, ktorými sa bude zaoberať príslušný súd, na ktorom sa vedie
exekučné konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
( § 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. októbra 2010
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová