5 Cdo 84/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: K. T., bytom v B., proti

žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava, Kutuzovova 8,  

o zaplatenie 1 156,68 € s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Bratislava

III pod sp.zn. 13 C 220/2004, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 22. januára 2009 sp.zn. 9 Co 47/07, takto

r o z h o d o l :

  Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. januára 2009 sp.zn. 9 Co 47/07 z r u š u j e

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

  Žalobou sa žalobkyňa domáhala splnenia povinnosti žalovaným zaplatiť jej 34 846,- Sk

(1 156,68 €) spolu s úrokom z omeškania. Ako rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vyvodzovala uplatnené právo, uviedla, že žalovaná suma predstavuje odstupné v rozsahu

trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku, ktoré plnenie jej patrí podľa ustanovenia  

§ 76 ods. 2 Zákonníka práce, zákona č. 311/2001 Z.z. (v znení zákona č. 210/2003 Z.z.

a účinnom do 31. augusta 2007 - poznámka dovolacieho súdu), keďže súhlasila so skončením

pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63

ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce a u žalovaného odpracovala viac ako päť rokov.

  Okresný súd Bratislava III (súd prvého stupňa) rozsudkom z 5. septembra 2006 č.k.

13 C 220/2004-58 žalobu zamietol, žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak

majúc za to, že žalobkyňou uplatnené právo nemá oporu v platnej právnej úprave. Uviedol,

že žalobkyni nevzniklo právo na odstupné podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce, pretože

poskytnutie odstupného podľa tohto ustanovenia prichádza do úvahy len pri skončení pracovného pomeru výpoveďou, o ktorý spôsob skončenia v danej veci nešlo. Dodal, že je

bez právneho významu, že pracovný pomer účastníkov bol skončený dohodou z dôvodu

podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Podľa súdu prvého stupňa pre aplikáciu

ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce sa vyžaduje skončenie pracovného pomeru

výpoveďou z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce a skončenie

pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby na žiadosť zamestnanca. K tomu

uviedol, že „to znamená, že iba samotný dátum, ku ktorému dňu pracovný pomer končí, na

žiadosť zamestnancov, ktorej je zamestnávateľ povinný vyhovieť, je predmetom dohody strán

zmluvného pracovno-právneho vzťahu, ktorý inak končí spôsobom uvedeným v ust. § 59

ods. 1 písm. b/ ZP.“ Žalovaná ale žalovaného výslovne požiadala o skončenie pracovného

pomeru dohodou, t.j. podľa § 59 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce pred uplynutím výpovednej

lehoty a žalovaný účinne odvolal výpoveď pracovného pomeru. Dodal, že žalovaný naostatok

uspokojil nároky žalobkyne na základe ustanovení § 49 ods. 1 písm. e/, § 53 ods. 2 zákona

č. 313/2001 Z. z., Kolektívnej dohody vo verejnej službe na rok 2004 a Kolektívnej zmluvy

Ministerstva obrany Slovenskej republiky a O.Z.C.Z.A.S.R na roky 2003-2004.

  Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 22. januára

2009 sp.zn. 9 Co 47/07 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému uložil

povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 156,68 € spolu s 9 %-ným úrokom z omeškania od 11. apríla 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 127,13 €, všetko do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Zmenu rozhodnutia odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nesprávne

posúdil zistený skutkový stav. Uviedol, že vzhľadom na obranu žalovaného bolo potrebné

vyriešiť, ako otázku predbežnú, otázku platnosti dohody účastníkov o skončení pracovného

pomeru v časti o odstupnom. Dospel k záveru, že dohoda je aj v tejto časti platná, pretože

žalobkyňa splnila zákonné podmienky pre vznik nároku na odstupné podľa § 76 ods. 2

Zákonníka práce vo výške trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku. Uviedol: „Za

situácie, keď zamestnanec, reagujúc na danú mu výpoveď zamestnávateľa (z dôvodov § 63

ods. 1 písm. a/ až c/ Zák. práce) požiada o skončenie pracovného pomeru ešte pred začatím

plynutia výpovednej doby, ktorej žiadosti je zamestnávateľ povinný vyhovieť, je logickým

zavŕšením zhody medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretie dohody o skončení

pracovného pomeru. Takáto dohoda potom nemôže vylučovať zamestnanca z nároku na

odstupné len preto, že v dikcii ust. § 76 ods. 2 Zák. práce (v znení účinnom od 1.7.2003)

sa dohoda ako spôsob skončenia pracovného pomeru (z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1

písm. a/ až c/ Zák. práce) výslovne nespomína, keď obsahové znenie citovaného ustanovenia uzavretie takejto dohody predpokladá.“ Pokiaľ sa žalovaný bránil i tým, že žalobkyni patrí

len odstupné podľa Kolektívnej dohody vo verejnej službe na rok 2004 a Kolektívnej zmluvy

na rok 2004, v ktorých poskytnutie odstupného je viazané na skončenie pracovného pomeru

dohodou, a poukázal pritom na rozhodnutie odvolacieho súdu v inej právnej veci, odvolací

súd uviedol, že nie je viazaný právnym názorom vysloveným iným senátom odvolacieho

súdu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 168/2006,

v ktorom je okrem iného uvedené, že „nárok vznikne na vyplatenie odstupného vo výške

ďalších troch funkčných platov podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce (okrem ďalších funkčných

platov vyplatených podľa kolektívnej dohody)“.

  Proti rozsudku odvolacieho súdu žalovaný podal dovolanie. Navrhol napadnuté

rozhodnutie zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá. Dovolanie odôvodnil tým, že rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že pracovný

pomer účastníkov bol skončený dohodou podľa § 60 Zákonníka práce, „nie výpoveďou

v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce.“ Podľa žalovaného nie je správny záver

odvolacieho súdu, že pri postupe podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce vlastne dochádza k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru. Zákonník práce upravuje skončenie

pracovného pomeru dohodou iba v ustanovení § 60 a nasl.; sporné ustanovenie § 76 ods. 2

Zákonníka práce takýto spôsob skončenia pracovného pomeru nepozná. Uviedol, že

„Zákonník práce tak v ustanovení § 76 ods. 2 takýmto spôsobom zabezpečuje zamestnancovi,

ktorý dostal výpoveď zo strany zamestnávateľa z uvedených dôvodov, že mesačnú mzdu,

na ktorej výplatu má nárok počas plynutia výpovednej doby, mu zamestnávateľ vyplatí

i v prípade, keď jeho pracovný pomer skončí výpoveďou ešte pred začatím plynutia

výpovednej doby.“ Tiež uviedol, že podaním žiadosti o skončenie pracovného pomeru pred

začatím plynutia výpovednej lehoty nedochádza k dohode o skončení pracovného pomeru, ani

k dohode o čase skončenia pracovného pomeru. Podľa žalovaného „nie je možné stotožňovať

súhlas dvoch strán pracovnoprávneho vzťahu so skončením pracovného pomeru dohodou

podľa § 60 Zákonníka práce ako takého a jednostrannú žiadosť zamestnanca so skončením

pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby potom, čo sa naopak

zamestnávateľ jednostranne rozhodol ukončiť pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou

podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce.“ Ku skončeniu pracovného pomeru účastníkov v danej

veci napokon došlo dohodou v zmysle ustanovenia § 60 Zákonníka práce, po uzavretí ktorej

žalovaný účinne odvolal výpoveď danú žalobkyni. Dodal, že práve na spôsob skončenia

pracovného pomeru dohodou v zmysle § 60 a nasl. Zákonníka práce bola viazaná výplata odstupného žalobkyni podľa VI. časti bodu 6. Kolektívnej zmluvy na roky 2003 až 2004 vo

výške 5-násobku jej funkčného platu a tiež podľa II. časti bodu 4a) písm. ab) Kolektívnej

dohody vo verejnej službe na rok 2004 vo výške jej štyroch funkčných platov. Priznanie

odstupného žalobkyni aj podľa ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce by bolo preto

v rozpore s vtedy platnou právnou úpravou a aj duplicitné.

  Žalobkyňa navrhla dovolanie žalovaného zamietnuť, pretože ním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu je správny.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), za ktorého koná jeho

zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 242 ods. 1

O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné.  

  Podľa § 76 Zákonníka práce (odstupné a odchodné), v znení účinnom od 1. júla 2003

do 31. augusta 2007, v ktorom znení treba predmetný predpis na danú vec aplikovať,

zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné, ak sa pracovný pomer skončí

výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ (odsek 1). Zamestnancovi pri

skončení pracovného pomeru patrí odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného

mesačného zárobku, ak súhlasí so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia

výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/; zamestnancovi, ktorý

odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí odstupné v sume najmenej

trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu. Ak zamestnanec

požiada o skončenie pracovného pomeru, je zamestnávateľ povinný tejto žiadosti vyhovieť

(odsek 2).

  Ustanovenie 76 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom od 1. júla 2003 do 31. augusta

2007) konštituoval právny nárok zamestnanca na poskytnutie odstupného vo výške najmenej

dvojnásobku priemerného mesačného zárobku („Zamestnancovi pri skončení pracovného

pomeru patrí odstupné...“) len v prípade, ak sa jeho pracovný pomer so zamestnávateľom

skončil pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/

až c/ Zákonníka práce. K takému atypickému skončeniu pracovného pomeru mohlo dôjsť buď na podnet zamestnávateľa („Zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí

odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak súhlasí so

skončením pracovného pomeru...“) alebo na žiadosť zamestnanca („Ak zamestnanec požiada

o skončenie pracovného pomeru,...“). V ostatne uvedenom prípade, aby sa predišlo prípadom,

že sa zamestnávateľ bude brániť zamestnancom navrhovanému skončeniu pracovného

pomeru so zámerom neposkytnutia odstupného, Zákonník práce uložil zamestnávateľovi

v týchto prípadoch splnenie zmluvnej povinnosti vyhovieť žiadosti zamestnanca o skončenie

pracovného pomeru dohodou (porovnaj X., H., Zákonník práce, Komentár,

3. doplnené vydanie, Sprint, 2003).

  K skončeniu pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby v zmysle

ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom od 1. júla 2003 do 31. augusta

2007) dochádzalo osobitým spôsobom, a to tým, že zamestnanec prejavil súhlas so skončením

pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej lehoty alebo jeho žiadosť o takého

skončenie pracovného pomeru došla zamestnávateľovi (ktorý bol povinný žiadosti

zamestnanca vyhovieť). Ďalšie úkony účastníkov pracovného pomeru sa k tomuto spôsobu

skončenia pracovného pomeru nevyžadovali. K tomuto skončeniu pracovného pomeru svojho

druhu mohlo dôjsť len v korelácii so skončením pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov

uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce.

  Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci nesporné, že 15. marca 2004

bola žalobkyni doručená výpoveď z toho istého dňa, ktorú jej žalovaný dal v zmysle § 63

ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Žalobkyňa bola v tom čase u žalovaného vo verejnej službe.

Žalobkyňa listom zo 16. marca 2004 požiadala o skončenie pracovného pomeru „dohodou“

pred uplynutím výpovednej doby ku dňu 31. marec 2004. Žalobkyňa a žalovaný potom dňa  

30. marca 2004 uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce

ku dňu 31. marec 2004. V predmetnej dohode je uvedené, že dôvodom skončenia pracovného

pomeru je organizačná zmena (§ 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce) a že žalobkyni bude

vyplatené odstupné „na základe § 76 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z., Kolektívnej dohody vo

verejnej službe na rok 2004 a Kolektívnej zmluvy MO SR na rok 2004 vo výške 12 násobku

funkčného platu“. Žalovaný potom listom z 19. marca 2004 odvolal výpoveď z pracovného

pomeru. V konaní nebolo sporné, že žalovaný vyplatil žalobkyni odstupné vo výške

9 funkčných platov v sume 129 060 Sk. Rovnako bolo nesporné, že toto plnenie bolo

poskytnuté na základe kolektívnej dohody, resp. kolektívnej zmluvy. Odstupné podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce žalovaný žalobkyni nevyplatil tvrdiac, že vzhľadom na spôsob

skončenia pracovného pomeru žalobkyni nevzniklo právo na toto plnenie.

  Odvolací súd, správne vychádzajúc zo záveru, že medzi účastníkmi došlo k dohode sui

generis o skončení pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce

(v znení účinnom od 1. júla 2003 do 31. augusta 2007), keďže žalobkyňa požiadala o

skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby, v odôvodnení svojho

rozhodnutia sa potom ale už nevyporiadal so skutočnosťou, neustále namietanou žalovaným,

že účastníci potom 30. marca 2004 uzavreli písomnú dohodu o skončení pracovného pomeru

podľa § 60 Zákonníka práce, do ktorej pojali aj dohodu o vyplatení odstupného „na základe

§ 76 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z., Kolektívnej dohody vo verejnej službe na rok 2004

a Kolektívnej zmluvy MO SR na rok 2004 vo výške 12 násobku funkčného platu“, a že

žalovaný listom z 19. marca 2004 odvolal výpoveď danú žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. a/

Zákonníka práce.  

  Rovnakým nedostatkom riadneho odôvodnenia trpí rozsudok odvolacieho súdu aj v časti

týkajúcej sa námietky žalovaného, že žalobkyni patrí odstupné z dôvodu skončenia

pracovného pomeru dohodou podľa Kolektívnej dohody vo verejnej službe na rok 2004, nie

však podľa ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce. Odvolací súd odôvodnil svoj záver v tejto časti len tým, že nie je viazaný právnym názorom vysloveným iným senátom

odvolacieho súdu a poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.  

3 Cdo 168/2006. V ostatne uvedenom rozhodnutí sa naostatok ani výslovne neriešila otázka

poskytovania odstupného z rôznych právnych dôvodov, ale otázka, či v prípade predĺženia

výpovednej doby (či už v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje § 8 zákona o verejnej službe, alebo

na ktoré dopadá dohoda účastníkov pracovno-právneho vzťahu) sa automaticky zvyšovalo

odstupné tak, že by jeho výška zodpovedala (predĺženej) výpovednej dobe.  

  Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46

a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz

Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo

veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I ÚS 17/01, I ÚS 226/03,   II ÚS 261/06, III ÚS 74/08, I ÚS 181/08 ) treba

za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a

vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria

A, č. 303-B; Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára

1998).

  Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými

námietkami účastníka. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí

obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku

rozhodnutia.   Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.

  Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia

súdu je nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo

nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má

byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu

veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je

predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom

kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.

  Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej

sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve

zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti

rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných

prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením

práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného

mimoriadneho dovolania.

  Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia robí konanie vadnou v zmysle ustanovenia

§ 237 písm. f/ O.s.p., ktoré zistenie musí mať za následok jeho zrušenie podľa § 243b ods.3, 4

O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z a vrátenie veci na ďalšie konanie, v ktorom bude

právny názor dovolacieho súdu pre súd, ktorému bola vec vrátená, záväzný (§ 243d ods. 1

O.s.p.).

  V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. januára 2010  

  JUDr. Ladislav Górász, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová

,