5 Cdo 84/2009
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: K. T., bytom v B., proti
žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava, Kutuzovova 8,
o zaplatenie 1 156,68 € s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Bratislava
III pod sp.zn. 13 C 220/2004, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 22. januára 2009 sp.zn. 9 Co 47/07, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. januára 2009 sp.zn. 9 Co 47/07 z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou sa žalobkyňa domáhala splnenia povinnosti žalovaným zaplatiť jej 34 846,- Sk
(1 156,68 €) spolu s úrokom z omeškania. Ako rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vyvodzovala uplatnené právo, uviedla, že žalovaná suma predstavuje odstupné v rozsahu
trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku, ktoré plnenie jej patrí podľa ustanovenia
§ 76 ods. 2 Zákonníka práce, zákona č. 311/2001 Z.z. (v znení zákona č. 210/2003 Z.z.
a účinnom do 31. augusta 2007 - poznámka dovolacieho súdu), keďže súhlasila so skončením
pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63
ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce a u žalovaného odpracovala viac ako päť rokov.
Okresný súd Bratislava III (súd prvého stupňa) rozsudkom z 5. septembra 2006 č.k.
13 C 220/2004-58 žalobu zamietol, žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak
majúc za to, že žalobkyňou uplatnené právo nemá oporu v platnej právnej úprave. Uviedol,
že žalobkyni nevzniklo právo na odstupné podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce, pretože
poskytnutie odstupného podľa tohto ustanovenia prichádza do úvahy len pri skončení pracovného pomeru výpoveďou, o ktorý spôsob skončenia v danej veci nešlo. Dodal, že je
bez právneho významu, že pracovný pomer účastníkov bol skončený dohodou z dôvodu
podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Podľa súdu prvého stupňa pre aplikáciu
ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce sa vyžaduje skončenie pracovného pomeru
výpoveďou z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce a skončenie
pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby na žiadosť zamestnanca. K tomu
uviedol, že „to znamená, že iba samotný dátum, ku ktorému dňu pracovný pomer končí, na
žiadosť zamestnancov, ktorej je zamestnávateľ povinný vyhovieť, je predmetom dohody strán
zmluvného pracovno-právneho vzťahu, ktorý inak končí spôsobom uvedeným v ust. § 59
ods. 1 písm. b/ ZP.“ Žalovaná ale žalovaného výslovne požiadala o skončenie pracovného
pomeru dohodou, t.j. podľa § 59 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce pred uplynutím výpovednej
lehoty a žalovaný účinne odvolal výpoveď pracovného pomeru. Dodal, že žalovaný naostatok
uspokojil nároky žalobkyne na základe ustanovení § 49 ods. 1 písm. e/, § 53 ods. 2 zákona
č. 313/2001 Z. z., Kolektívnej dohody vo verejnej službe na rok 2004 a Kolektívnej zmluvy
Ministerstva obrany Slovenskej republiky a O.Z.C.Z.A.S.R na roky 2003-2004.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 22. januára
2009 sp.zn. 9 Co 47/07 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 156,68 € spolu s 9 %-ným úrokom z omeškania od 11. apríla 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 127,13 €, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Zmenu rozhodnutia odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nesprávne
posúdil zistený skutkový stav. Uviedol, že vzhľadom na obranu žalovaného bolo potrebné
vyriešiť, ako otázku predbežnú, otázku platnosti dohody účastníkov o skončení pracovného
pomeru v časti o odstupnom. Dospel k záveru, že dohoda je aj v tejto časti platná, pretože
žalobkyňa splnila zákonné podmienky pre vznik nároku na odstupné podľa § 76 ods. 2
Zákonníka práce vo výške trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku. Uviedol: „Za
situácie, keď zamestnanec, reagujúc na danú mu výpoveď zamestnávateľa (z dôvodov § 63
ods. 1 písm. a/ až c/ Zák. práce) požiada o skončenie pracovného pomeru ešte pred začatím
plynutia výpovednej doby, ktorej žiadosti je zamestnávateľ povinný vyhovieť, je logickým
zavŕšením zhody medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretie dohody o skončení
pracovného pomeru. Takáto dohoda potom nemôže vylučovať zamestnanca z nároku na
odstupné len preto, že v dikcii ust. § 76 ods. 2 Zák. práce (v znení účinnom od 1.7.2003)
sa dohoda ako spôsob skončenia pracovného pomeru (z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1
písm. a/ až c/ Zák. práce) výslovne nespomína, keď obsahové znenie citovaného ustanovenia uzavretie takejto dohody predpokladá.“ Pokiaľ sa žalovaný bránil i tým, že žalobkyni patrí
len odstupné podľa Kolektívnej dohody vo verejnej službe na rok 2004 a Kolektívnej zmluvy
na rok 2004, v ktorých poskytnutie odstupného je viazané na skončenie pracovného pomeru
dohodou, a poukázal pritom na rozhodnutie odvolacieho súdu v inej právnej veci, odvolací
súd uviedol, že nie je viazaný právnym názorom vysloveným iným senátom odvolacieho
súdu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 168/2006,
v ktorom je okrem iného uvedené, že „nárok vznikne na vyplatenie odstupného vo výške
ďalších troch funkčných platov podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce (okrem ďalších funkčných
platov vyplatených podľa kolektívnej dohody)“.
Proti rozsudku odvolacieho súdu žalovaný podal dovolanie. Navrhol napadnuté
rozhodnutie zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá. Dovolanie odôvodnil tým, že rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že pracovný
pomer účastníkov bol skončený dohodou podľa § 60 Zákonníka práce, „nie výpoveďou
v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce.“ Podľa žalovaného nie je správny záver
odvolacieho súdu, že pri postupe podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce vlastne dochádza k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru. Zákonník práce upravuje skončenie
pracovného pomeru dohodou iba v ustanovení § 60 a nasl.; sporné ustanovenie § 76 ods. 2
Zákonníka práce takýto spôsob skončenia pracovného pomeru nepozná. Uviedol, že
„Zákonník práce tak v ustanovení § 76 ods. 2 takýmto spôsobom zabezpečuje zamestnancovi,
ktorý dostal výpoveď zo strany zamestnávateľa z uvedených dôvodov, že mesačnú mzdu,
na ktorej výplatu má nárok počas plynutia výpovednej doby, mu zamestnávateľ vyplatí
i v prípade, keď jeho pracovný pomer skončí výpoveďou ešte pred začatím plynutia
výpovednej doby.“ Tiež uviedol, že podaním žiadosti o skončenie pracovného pomeru pred
začatím plynutia výpovednej lehoty nedochádza k dohode o skončení pracovného pomeru, ani
k dohode o čase skončenia pracovného pomeru. Podľa žalovaného „nie je možné stotožňovať
súhlas dvoch strán pracovnoprávneho vzťahu so skončením pracovného pomeru dohodou
podľa § 60 Zákonníka práce ako takého a jednostrannú žiadosť zamestnanca so skončením
pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby potom, čo sa naopak
zamestnávateľ jednostranne rozhodol ukončiť pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou
podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce.“ Ku skončeniu pracovného pomeru účastníkov v danej
veci napokon došlo dohodou v zmysle ustanovenia § 60 Zákonníka práce, po uzavretí ktorej
žalovaný účinne odvolal výpoveď danú žalobkyni. Dodal, že práve na spôsob skončenia
pracovného pomeru dohodou v zmysle § 60 a nasl. Zákonníka práce bola viazaná výplata odstupného žalobkyni podľa VI. časti bodu 6. Kolektívnej zmluvy na roky 2003 až 2004 vo
výške 5-násobku jej funkčného platu a tiež podľa II. časti bodu 4a) písm. ab) Kolektívnej
dohody vo verejnej službe na rok 2004 vo výške jej štyroch funkčných platov. Priznanie
odstupného žalobkyni aj podľa ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce by bolo preto
v rozpore s vtedy platnou právnou úpravou a aj duplicitné.
Žalobkyňa navrhla dovolanie žalovaného zamietnuť, pretože ním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu je správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), za ktorého koná jeho
zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 242 ods. 1
O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné.
Podľa § 76 Zákonníka práce (odstupné a odchodné), v znení účinnom od 1. júla 2003
do 31. augusta 2007, v ktorom znení treba predmetný predpis na danú vec aplikovať,
zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné, ak sa pracovný pomer skončí
výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ (odsek 1). Zamestnancovi pri
skončení pracovného pomeru patrí odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného
mesačného zárobku, ak súhlasí so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia
výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/; zamestnancovi, ktorý
odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí odstupné v sume najmenej
trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu. Ak zamestnanec
požiada o skončenie pracovného pomeru, je zamestnávateľ povinný tejto žiadosti vyhovieť
(odsek 2).
Ustanovenie 76 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom od 1. júla 2003 do 31. augusta
2007) konštituoval právny nárok zamestnanca na poskytnutie odstupného vo výške najmenej
dvojnásobku priemerného mesačného zárobku („Zamestnancovi pri skončení pracovného
pomeru patrí odstupné...“) len v prípade, ak sa jeho pracovný pomer so zamestnávateľom
skončil pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/
až c/ Zákonníka práce. K takému atypickému skončeniu pracovného pomeru mohlo dôjsť buď na podnet zamestnávateľa („Zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí
odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak súhlasí so
skončením pracovného pomeru...“) alebo na žiadosť zamestnanca („Ak zamestnanec požiada
o skončenie pracovného pomeru,...“). V ostatne uvedenom prípade, aby sa predišlo prípadom,
že sa zamestnávateľ bude brániť zamestnancom navrhovanému skončeniu pracovného
pomeru so zámerom neposkytnutia odstupného, Zákonník práce uložil zamestnávateľovi
v týchto prípadoch splnenie zmluvnej povinnosti vyhovieť žiadosti zamestnanca o skončenie
pracovného pomeru dohodou (porovnaj X., H., Zákonník práce, Komentár,
3. doplnené vydanie, Sprint, 2003).
K skončeniu pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby v zmysle
ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom od 1. júla 2003 do 31. augusta
2007) dochádzalo osobitým spôsobom, a to tým, že zamestnanec prejavil súhlas so skončením
pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej lehoty alebo jeho žiadosť o takého
skončenie pracovného pomeru došla zamestnávateľovi (ktorý bol povinný žiadosti
zamestnanca vyhovieť). Ďalšie úkony účastníkov pracovného pomeru sa k tomuto spôsobu
skončenia pracovného pomeru nevyžadovali. K tomuto skončeniu pracovného pomeru svojho
druhu mohlo dôjsť len v korelácii so skončením pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov
uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce.
Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci nesporné, že 15. marca 2004
bola žalobkyni doručená výpoveď z toho istého dňa, ktorú jej žalovaný dal v zmysle § 63
ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Žalobkyňa bola v tom čase u žalovaného vo verejnej službe.
Žalobkyňa listom zo 16. marca 2004 požiadala o skončenie pracovného pomeru „dohodou“
pred uplynutím výpovednej doby ku dňu 31. marec 2004. Žalobkyňa a žalovaný potom dňa
30. marca 2004 uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce
ku dňu 31. marec 2004. V predmetnej dohode je uvedené, že dôvodom skončenia pracovného
pomeru je organizačná zmena (§ 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce) a že žalobkyni bude
vyplatené odstupné „na základe § 76 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z., Kolektívnej dohody vo
verejnej službe na rok 2004 a Kolektívnej zmluvy MO SR na rok 2004 vo výške 12 násobku
funkčného platu“. Žalovaný potom listom z 19. marca 2004 odvolal výpoveď z pracovného
pomeru. V konaní nebolo sporné, že žalovaný vyplatil žalobkyni odstupné vo výške
9 funkčných platov v sume 129 060 Sk. Rovnako bolo nesporné, že toto plnenie bolo
poskytnuté na základe kolektívnej dohody, resp. kolektívnej zmluvy. Odstupné podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce žalovaný žalobkyni nevyplatil tvrdiac, že vzhľadom na spôsob
skončenia pracovného pomeru žalobkyni nevzniklo právo na toto plnenie.
Odvolací súd, správne vychádzajúc zo záveru, že medzi účastníkmi došlo k dohode sui
generis o skončení pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce
(v znení účinnom od 1. júla 2003 do 31. augusta 2007), keďže žalobkyňa požiadala o
skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby, v odôvodnení svojho
rozhodnutia sa potom ale už nevyporiadal so skutočnosťou, neustále namietanou žalovaným,
že účastníci potom 30. marca 2004 uzavreli písomnú dohodu o skončení pracovného pomeru
podľa § 60 Zákonníka práce, do ktorej pojali aj dohodu o vyplatení odstupného „na základe
§ 76 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z., Kolektívnej dohody vo verejnej službe na rok 2004
a Kolektívnej zmluvy MO SR na rok 2004 vo výške 12 násobku funkčného platu“, a že
žalovaný listom z 19. marca 2004 odvolal výpoveď danú žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. a/
Zákonníka práce.
Rovnakým nedostatkom riadneho odôvodnenia trpí rozsudok odvolacieho súdu aj v časti
týkajúcej sa námietky žalovaného, že žalobkyni patrí odstupné z dôvodu skončenia
pracovného pomeru dohodou podľa Kolektívnej dohody vo verejnej službe na rok 2004, nie
však podľa ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce. Odvolací súd odôvodnil svoj záver v tejto časti len tým, že nie je viazaný právnym názorom vysloveným iným senátom
odvolacieho súdu a poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
3 Cdo 168/2006. V ostatne uvedenom rozhodnutí sa naostatok ani výslovne neriešila otázka
poskytovania odstupného z rôznych právnych dôvodov, ale otázka, či v prípade predĺženia
výpovednej doby (či už v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje § 8 zákona o verejnej službe, alebo
na ktoré dopadá dohoda účastníkov pracovno-právneho vzťahu) sa automaticky zvyšovalo
odstupné tak, že by jeho výška zodpovedala (predĺženej) výpovednej dobe.
Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo
veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I ÚS 17/01, I ÚS 226/03, II ÚS 261/06, III ÚS 74/08, I ÚS 181/08 ) treba
za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria
A, č. 303-B; Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára
1998).
Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými
námietkami účastníka. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí
obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku
rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia
súdu je nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo
nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má
byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu
veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je
predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.
Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej
sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného
mimoriadneho dovolania.
Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia robí konanie vadnou v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p., ktoré zistenie musí mať za následok jeho zrušenie podľa § 243b ods.3, 4
O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z a vrátenie veci na ďalšie konanie, v ktorom bude
právny názor dovolacieho súdu pre súd, ktorému bola vec vrátená, záväzný (§ 243d ods. 1
O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. januára 2010
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová
,