Najvyšší súd
5 Cdo 81/2012
Slovenskej republiky U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ľ. K., zastúpenej advokátom JUDr. D.M., so sídlom v B., proti žalovanému 1/ K., 2/ S., o určenie vlastníckeho práva vydržaním, vedenej na Okresnom súde Bratislava III, pod sp. zn. 12 C
132/2001, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. marca
2010, sp. zn. 2 Co 3/2010,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 23. októbra 2009, č.k. 12 C 132/2001-239
návrh žalobkyne zamietol a súčasne žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 2/ trovy
konania v sume 1 656,43 € na účet jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním musia byť
splnené tri predpoklady - 1/ spôsobilosť predmetu vydržania, 2/ oprávnenosť držby,
3/ nepretržitosť držby. V danom prípade nebolo sporné, že predmetom konania sú pozemky, ktoré
boli spôsobilým predmetom vydržania. Konštatoval však, že oprávnená držba vyžaduje okrem
faktického ovládania veci, predovšetkým dobromyseľnosť v tom, že vec užívateľovi patrí.
Po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach mal za preukázané,
že žalobkyňa vo svojej držbe dobromyseľná nebola a v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa
dom iba užívala, opravovala, často ho navštevovala, starala sa o záhradu, avšak s vedomím
a súhlasom legitímnych vlastníkov. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v v Bratislave rozsudkom z 24. marca 2010, sp.zn. 2 Co 3/2010 rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil. Poukázal na ustanovenie § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne
vyplynulo, že žalobkyňa pôvodne aj spolu so svojím nebohým manželom nerušene, dlhodobo
užívali predmetné nehnuteľnosti, a to so súhlasom podielových spoluvlastníkov týchto nehnuteľností. Konštatoval, že v konaní však žalobkyňa nepreukázala, že jej nebohý manžel
a následne potom ona sa stali držiteľmi veci v zmysle § 129 ods. l Občianskeho zákonníka,
teda že veci držia, resp. držal nebohý manžel žalobkyne ako vlastník. Stotožnil sa s názorom
súdu prvého stupňa, že nestačí, aby si užívateľ veci myslel, že je vlastník, ale musí preukázať
existenciu toho právneho úkonu, na základe ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo,
pričom právny úkon darovania nehnuteľnosti preukázaný v celom konaní nebol. Okrem
uvedenej skutočnosti poukázal na to, že F. J. ani nebol spôsobilý nebohému manželovi
žalobkyne darovať celé nehnuteľnosti, keďže bol iba ich podielovým spoluvlastníkom. Ďalej
mal za to, že žalobkyňa v celom konaní tvrdila, že nehnuteľnosť bola darovaná jej nebohému
manželovi, pričom túto skutočnosť nepreukázala a žaluje o určenie svojho vlastníckeho práva.
V plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovým hodnotením veci urobeným súdom prvého
stupňa, ako aj s právnym záverom súdu prvého stupňa, a preto rozsudok podľa § 219 O.s.p. z
dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. Záverom poukázal
na tú skutočnosť, že pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uviedla, že nebola riadne poučená o svojich
právach a povinnosti predložiť dôkazy, poučenie podľa § 120 ods. 4 mala písomne doručené
súdom na predvolaní na pojednávanie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Námietku žalobkyne
smerujúcu proti spôsobu vedenia pojednávania samosudkyňou na pojednávaní pred súdom
prvého stupňa nezohľadnil, nakoľko to mohol byť dôvod na podanie sťažnosti predsedovi
súdu, ktorý žalobkyňa nevyužila. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142
ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Dovolanie odôvodnila
tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. f) O.s.p. K odňatiu možnosti
konať pred súdom malo dôjsť tým, že 1/ nebola vôbec upovedomená o tom, kedy odvolací
súd vyhlási rozsudok vo veci, že 2/ odvolací súd nenariadil na prejednanie veci napriek
zložitosti predmetu konania pojednávanie a 3/ spôsobom, akým sudkyňa súdu prvého stupňa
viedla pojednávanie. Namietala, že súdy nižšieho stupňa nerozhodli na základe spoľahlivo
zisteného skutkového stavu a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili. Mala za to, že
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 214 ods. 1
písm. c/ O.s.p). V závere namietala aj nesprávnosť výroku o trovách konania. Navrhla, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Žalovaní 1/ a 2/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Žalobkyňa odôvodňuje svoje dovolanie odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f) O.s.p., ku ktorému malo dôjsť tým, že odvolací súd ju neupovedomil o tom, že
nebude pojednávať a že aj napriek zložitosti predmetu konania nenariadil pojednávanie.
So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f) O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by v konaní došlo k odňatiu možnosti
žalobkyne konať pred súdom.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý
verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v tomto znení, môže odvolací súd rozhodnúť aj
bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj
správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu
ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu
osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie
vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd
v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,
ak to považuje za potrebné.
K námietke dovolateľky, že o rozhodnutí odvolacieho súdu bez nariadenia
pojednávania nevedela, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup súdu
pri vyhlasovaní rozsudku, ak sa rozhoduje bez nariadenia pojednávania, stanovuje § 156
ods. 3 O.s.p., podľa ktorého v týchto prípadoch súd oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Podľa
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie je potrebné na vyhlásenie rozsudku osobitne
predvolávať účastníkov konania. Ako vyplýva z obsahu spisu, upovedomenie o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli odvolacieho súdu
18. marca 2010, teda aj lehota oznámenia najmenej päť dní pred vyhlásením rozsudku bola
zachovaná (č.l. 255). Nakoľko odvolací súd pri vyhlasovaní rozsudku postupoval v súlade
s ustanoveniami konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno takýto postup
hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom. Z dôvodu, že odvolací súd nenariadil
na prejednanie veci pojednávanie (a nevykonával dokazovanie), je aj z toho dôvodu
neopodstatnená.
S dovolacou námietkou žalobkyne, ktorou vytýkala spôsob vedenia konania
pred súdom prvého stupňa sa už vo svojom rozhodnutí vysporiadal odvolací súd, s dôvodmi
ktorými sa dovolací súd stotožňuje.
Pokiaľ ide o námietku žalobkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania.
Dovolací súd poukazuje na to, že ani nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie
je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241
ods. 1 písm. a) až c) O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá
O.s.p., ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Súd rozhodujúci o dovolaní
nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní
o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel
od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať
(§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak
nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo
si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením
alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že žalobkyňa v dovolaní namieta, že napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcov boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcami vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218
ods. 1 písm. c) O.s.p. odmietol aj dovolanie žalobkyne smerujúce voči výroku rozsudku
odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie
má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje
ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p.
V dovolacom konaní procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu
trov konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaní 1/ a 2/ však nepodali návrh na uloženie
povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151 ods.1 O.s.p.), a preto im ich dovolací súd nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. mája 2012 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová