5 Cdo 80/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne 1/ Z. S., bývajúcej vo V.M.V., 2/ V. S., bývajúcej vo V.M.V., 3/ L. S.S., bývajúceho
vo V.M.V., zastúpených JUDr. Evou Skačániovou, advokátkou
so sídlom v Dunajskej Strede, Korzo Bélu Bartóka 789/3, proti žalovanému Agromarkt,
spol. s r.o., so sídlom vo V. M., Železničná 93, IČO: 31 427 588, t.č. na neznámom mieste,
zastúpeného opatrovníčkou K. G., pracovníčkou Okresného súdu Dunajská Streda, za účasti
vedľajšej účastníčky Sociálnej poisťovne, a.s., ústredie, so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta
8, IČO: 30 807 484, o náhrade škody z pracovného úrazu, vedenej na Okresnom súde
Dunajská Streda pod sp.zn. 9 C 218/1995, o dovolaní vedľajšej účastníčky na strane
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 6. decembra 2011, sp.zn. 9 Co
55/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ náhradu trov dovolacieho konania
v sume 153,72 € na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Evy Skačániovej, advokátky so sídlom
v Dunajskej Strede, Korzo Bélu Bartóka 789/3, do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom z 18. januára 2010, č.k. 9 C 218/1995-824
(v poradí tretím) určil, že úraz ktorý utrpel 13. januára 1995 v R., nebohý L. S., je pracovným
úrazom. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ 591,38 € titulom náhrady
nákladov spojených s pohrebom, sumu
149,37 € z titulu nedoplatku jednorazového odškodnenia a sumu 3 212,59 € z titulu
nedoplatku na výživnom za obdobie od 14. januára 1995 do 1. januára 2004. Žalobkyni 2/ žalovaného zaviazal zaplatiť sumu 239 € z titulu nedoplatku jednorazového odškodnenia
a sumu 1 589,61 € z titulu nedoplatku na výživnom za obdobie od 14. januára 1995
do 1. januára 2004 a žalobcovi 3/ sumu 239 € z titulu nedoplatku jednorazového odškodnenia
a sumu 1 589,08 € z titulu nedoplatku na výživnom za obdobie od 14. januára 1995
do 1. januára 2004, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému ďalej uložil
povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Dunajská Streda náhradu trov konania titulom
súdneho poplatku za podaný návrh sumu 304,40 €, sumu 80,49 € z titulu tlmočného a sumu
4489,57 € z titulu znalečnej odmeny do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku návrh
zamietol. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že manžel žalobkyne 1/
12. januára 1995 nastúpil na služobnú cestu z V. M. do N. s nákladným motorovým vozidlom.
V kabíne tohto motorového vozidla našli nebohého L. S. v meste R. mŕtveho. Príčina smrti
bola stanovená inšpektorátom bezpečnosti práce ako otrava oxidom uhoľnatým. Plyn do
kabíny vozidla vnikol tým, že nebohý vodič si zabezpečoval vykurovanie kabíny s propán-
butánovým teplometom z dôvodu, že motorové vozidlo nebolo vybavené kúrením, ako aj z
dôvodu, že nebol dostatočne finančne vybavený zo strany žalovaného na zahraničnú pracovnú
cestu. Zamestnávateľ tvrdil, že nebohému pridelil 415 DEM, ktoré však nezodpovedá výške
devízových prostriedkov, ktoré bol zamestnávateľ povinný poskytnúť vodičovi na cestu do
zahraničia v zmysle zákona platného v čase jeho úmrtia. Z tohto dôvodu mal za preukázané,
že nebohý pracovník nebol zabezpečený devízovými prostriedkami za účelom odpočinku na
nocľažné a na stravné. Dospel k záveru, že k pracovnému úrazu došlo usmrtením a žalovaný
sa nevyvinil
zo zodpovednosti za pracovný úraz. Žalovaný si nesplnil povinnosti a nepostaral sa o svojho
pracovníka, nevybavil vozidlo nezávislým kúrením, súhlasil s tým, aby si kúrenie vo vozidle
zaobstaral pracovník za pomoci ohrievača na propán-bután, nezabezpečil svojho pracovníka
požadovanými dokladmi, ani devízovými finančnými prostriedkami. Žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno v súvislosti s liberalizáciou zodpovednosti za pracovný úraz, preto v plnom
rozsahu zaň zodpovedá. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa uznal nároky žalobcov
za opodstatnené. Titulom jednorazového odškodnenia pozostalej manželke a deťom prislúcha
suma 31 500 Sk. Vedľajší účastník zaplatil sumu 12 600 Sk, a to žalobkyni 1/ 3 000 Sk
a žalobcom 2/ a 3/ po 4 800 Sk. Z tohto dôvodu titulom jednorazového odškodnenia priznal
žalobkyni sumu 149,37 €, čo je 7500 Sk mínus 3000 Sk, teda 4500 Sk, žalobkyni 2/ priznal
nárok vo výške 239 €, čo je 12 000 mínus 4 800 Sk, to sa rovná 7200 Sk, a žalobcovi 3/
priznal titulom jednorazového odškodnenia sumu 239 €. Titulom náhrady škody primeraných
nákladov spojených s pohrebom, a to zriadenia pomníka a ostatné náklady spolu vo výške 21 697 Sk si uplatnila žalobkyňa 1/, ktorá ich v skutočnosti vynaložila. Vedľajší účastník
zaplatil sumu 3 878 Sk, teda zvyšok 17 816 Sk v prepočte 591,38 € priznal žalobkyni 1/ ako
pozostalej manželke. Nedoplatok na výživnom priznal žalobcom za obdobie od 14. januára
1995 do 1. januára 2004, teda do účinnosti zák.č. 461/2003 Z.z. Žalobkyni 1/ titulom
nedoplatku na výživnom priznal sumu 147 776 Sk, z ktorej odrátal sumu 50 993,50 Sk
vyplatené vedľajším účastníkom, teda jej priznal sumu 96 782,50 Sk, v prepočte 3 212,59 €.
Žalobkyni 2/ za toto obdobie titulom nedoplatku na výživnom patrí suma 73 385 Sk
po odpočítaní 25 496,25 Sk, teda vo výške 47 888,75 Sk, čo je v prepočte 1 589,61 €.
U žalobcu 3/ ide za toto obdobie o sumu 73 369 Sk, z ktorej odpočítal vyplatenú sumu
vedľajším účastníkom 25 496,25 Sk, nedoplatok predstavuje sumu 47 872,75 Sk, v prepočte
1 589,08 €. Vo zvyšku návrh žalobcov zamietol z dôvodu neodpočítaných súm zaplatených
vedľajším účastníkom titulom čiastočného plnenia jednotlivým žalobcom za jednotlivé
nároky, jednak z dôvodu nesprávneho stanovenia rozhodného obdobia, keď od 1. januára
2004 súdy strácajú vecnú príslušnosť rozhodovať vo veci náhrady škody vzniknuté
pracovnými úrazmi, táto príslušnosť zo zákona prešla do kompetencie orgánov štátnej správy,
ktoré rozhodujú o pozostalostnej rente. V časti náhrady trov konania zobral do úvahy, že
žalobcovia 1/ - 3/ sú oslobodení od platenia súdnych poplatkov a preddavkov. Súdny poplatok
súd vypočítal z celkovej sumy 7 610,03 €, a to vo výške 304,40 €, na ktorú sumu zaviazal
žalovaného. K náhradám trov konania patrí odmena pre tlmočníka v sume 80,49 €, ako
i znalečné. Odmena pre znalca Ing. B. predstavuje sumu 258,91 €, ktorá pozostáva
zo 4 600 Sk, 1 200 Sk a 1 800 Sk, ako aj pre Centrum ďalšieho vzdelávania Ekonomickej
univerzity v Bratislave, Inštitút ekonomického znalectva a expertíz v sumách 25 000 Sk,
1 773 Sk, 11 992 Sk, 38 609 Sk a 50 079 Sk, čo spolu predstavuje sumu 127 453 Sk.
Žalovanému uložil povinnosť na zaplatenie sumy v celkovej výške 4 489,57 € titulom
znalečného.
Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 6. decembra 2011, sp.zn. 9 Co 55/2011 (v poradí
tretím) rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni 1/ titulom náhrady nákladov spojených s pohrebom sumu 591,38 € titulom
nedoplatku jednorazového odškodnenia sumu 149,37 € a titulom nedoplatku výživného
za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003, včítane sumu 3 200,81 €; žalobkyni 2/
titulom nedoplatku jednorazového odškodnenia sumu 239 € a titulom nedoplatku
na výživnom za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003, včítane sumu 1 583,34 €;
žalobcovi 3/ titulom nedoplatku jednorazového odškodnenia sumu 239 € a titulom nedoplatku na výživnom za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003, včítane sumu 1 583,34 €;
všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; vo zvyšku v tejto časti návrh zamietol.
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania zmenil tak, že
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť titulom náhrady trov konania na účet Okresného súdu
Dunajská Streda sumu 304,40 € titulom súdneho poplatku, sumu 80,49 € titulom tlmočného
a sumu 4 335,77 € titulom znalečnej odmeny, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšku potvrdil a rozhodol, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Konštatoval, že výrok
rozsudku odvolacieho súdu znie ako zmeňujúci napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ide
však v podstate o potvrdenie tohto rozhodnutia. Súd prvého stupňa správne vo veci
postupoval, pri výpočte však pochybil, keď nesprávne prepočítal výšku náhrady
na pohrebnom pre žalobkyňu 1/. Pochybil tiež pri výpočte nedoplatku na výživnom, keď tento
nedoplatok počítal až do 1. januára 2004. V odôvodnení rozhodnutia však správne uviedol, že
súd je vecne príslušný na rozhodovanie v tejto časti len do 31. decembra 2003. Chyby sa
dopustil pri vypočítaní odmeny za znalecké dokazovanie, pravdepodobne i z toho dôvodu, že
napriek povinnosti evidovať trovy konania na samostatnom tlačive takto neurobil. Osvojil si
náležité a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu
poukázal a len v súvislosti s odvolacími námietkami a na potvrdenie správnosti rozhodnutia
súdu prvého stupňa doplnil ďalšie dôvody. Konštatoval, že pracovný úraz, ktorý utrpel
manžel žalobkyne 1/, dôsledkom ktorého bola jeho smrť, možno jednoznačne považovať
za pracovný úraz, ku ktorému prišlo pri plnení pracovných úloh. Poškodený bol v čase
pracovného úrazu na pracovnej ceste, ktorej výkon považuje zákon za plnenie pracovných
úloh. Na pracovnú cestu bol vyslaný svojim zamestnávateľom, preto takýto výkon je
jednoznačne plnením pracovných povinností. V namietanej časti priznania nároku žalobkyni
1/ titulom náhrady nákladov spojených s pohrebom uviedol, že súd prvého stupňa sa dopustil
chyby v počítaní. V tejto časti celkom prislúchala náhrada nákladov žalobkyni 1/, ktoré
vynaložila, celkom v sume 21 697 Sk. Táto suma pozostávala zo sumy 20 000 Sk za pomník
a sumy 1 697 Sk za odev. Z tejto sumy bolo potrebné odpočítať časť 3 878 Sk, ktoré boli
vyplatené žalobkyni 1/ dňa 12. októbra 1999 Slovenskou poisťovňou (č.l. 513) spisu. Takto
zostalo na výplatu 17 819 Sk, čo je v prepočte 591,48 €. Z tohto dôvodu zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa a titulom náhrady nákladov spojených s pohrebom priznal žalobkyni
sumu celkom 591,48 €. V časti odškodnenia titulom nedoplatku na výživnom bolo potrebné
spočítať tento nedoplatok za čas od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003 v prípade
všetkých žalobcov. Žalobkyni 1/ z titulu nedoplatku na výživnom za uvedené obdobie prislúchala suma 147 421 Sk, z ktorej bolo potrebné odpočítať uhradenú sumu 50 993,50 Sk.
Zostatok vo výške 96 427,50 Sk predstavuje sumu 3 200,81 €, ktorý patrí žalobkyni ako
nedoplatok na výživnom. Žalobkyni 2/ za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003
patrí titulom nedoplatku na výživnom suma 1 583,34 €, ktorú bolo potrebné vypočítať ako
rozdiel medzi výživným vo výške 73 196 Sk a vyplateným výživným 25 496,25 Sk. Tento
nedoplatok bol znížený o sumu za január 2004, ktorú súd prvého stupňa nesprávne žalobkyni
2/ priznal. Žalobcovi 3/ taktiež patrí suma 1 583,34 € ako rozdiel medzi patriacim výživným
vo výške 73 196 Sk a vyplateným výživným vo výške 25 496,25 Sk. Z dôvodu, že pri výpočte
odmeny pre znalca Ing. B. a pre Centrum ďalšieho vzdelávania Ekonomickej univerzity
v Bratislave došlo k pochybeniu pri výpočte, v tejto časti trov konania zmenil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a túto chybu pri výpočte opravil. S poukazom na ustanovenie
§ 219 ods. 2 O.s.p. v podrobnostiach poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku,
z ktorého, ako i z obsahu spisu, je zrejmé, že súd prvého stupňa svoje skutkové zistenia
odvodil od skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov - prednesov účastníkov,
listinných dôkazov, znaleckého dokazovania, a vec i správne právne posúdil.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla vedľajšia účastníčka na strane žalovaného
dovolaním, ktoré odôvodnila s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f) O.s.p. a § 241 ods. 2
písm. b) a c) O.s.p. Vada konania podľa ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p. spočívala podľa jej
názoru v tom, že odvolací súd nenariadil pojednávanie. Nesprávnosť právneho posúdenia veci
v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. súdmi nižších stupňov videla dovolateľka v tom, že
súdy opomenuli riešiť otázku odškodniteľnosti smrteľného pracovného úrazu nebohého L. S.
v zmysle predpisov o sociálnom zabezpečení ako prejudiciálnu otázku,
od ktorej je závislá opodstatnenosť konania za účasti vedľajšieho účastníka a danosť nárokov
priznaných napadnutým rozsudkom. Uviedla, že odvolací súd neprihliadol na výsledky
šetrenia pracovného úrazu Inšpektorátom bezpečnosti práce v Nitre z 21. augusta 1995,
vychádzajúc zo stanoviska Úradu bezpečnosti práca Slovenskej republiky z 20. augusta 1995,
podľa ktorých predmetný pracovný úraz bol klasifikovaný ako úraz, ktorý vznikol
pracovníkovi na jeho pracovisku, t.j. vo vozidle organizácie, ktoré je pre vodiča pracoviskom
pri činnosti, ktorá nie je plnením pracovných úloh a ktorá priamo nesúvisí s plnením
pracovných úloh. Namietala, že súdmi nižšieho stupňa nebolo preukázané, že poškodený
zamestnanec v čase úrazu vykonával pracovné úlohy, resp. činnosti s nimi priamo súvisiace,
ako ani skutočnosť, že vybočil z plnenia pracovných úloh, vyplývajúcich mu z pokynov
uložených pred cestou. Uviedla, že aplikácia ustanovenia § 190 ods. 1 Zákonníka práce platného v čase pracovného úrazu zamestnanca nie je správna. Nesprávnosť právneho
posúdenia namietal aj v súvislosti s výrokom o trovách konania. Navrhol, aby dovolací súd
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalobcovia 1/ až 3/ vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu označili dovolanie
za nedôvodné, v plnom rozsahu sa stotožnili s rozhodnutím odvolacieho súdu a navrhli, aby
dovolací súd dovolanie zamietol a uplatnili si aj právo na náhradu trov dovolacieho konania.
Žalovaný sa k dovolaniu vedľajšej účastníčky písomne nevyjadril
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený zamestnancom, ktorý
za neho koná (§ 241ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V prejednávanej veci je dovolaním vedľajšej účastníčky na strane žalovaného
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa 1/
zmenil vo veci samej a vo výroku o trovách konania a vo zvyšku rozsudok súdu prvého
stupňa 2/ potvrdil.
Dovolací súd k dovolaniu proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvádza, že
za zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu možno považovať iba také rozhodnutie, ktorým sa
vecne zmeňuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o predmete sporu a nahrádza ho
svojím iným rozhodnutím (viď rozhodnutie Zo súdnej praxe 36/2006). O vecnú zmenu
rozhodnutí ide vtedy, ak oba súdy odlišne posúdili okolnosti významné pre rozhodnutie,
v dôsledku čoho dospeli k rozdielnym skutkovým a právnym záverom, podľa ktorých
rozdielne konštituovali a deklarovali práva a povinnosti účastníkov konania. Z uvedeného
vyplýva, že rozhodujúce nie je formálne hľadisko, t.j. ako dovolací súd zostavil výrok svojho
rozhodnutia (to, ako z hľadiska slovného vyjadrenia označil, zoštylizoval výrok), ale vecné
hľadisko, t.j. či výsledkom porovnania obsahu oboch rozsudkov je už uvedená odlišnosť (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 247/2007). Je potrebné
uviesť, že pokiaľ odvolací súd zmenil rozsudok iba vo vedľajších výrokoch (napr. o náhrade
trov konania) nie je možné napadnúť rozsudok odvolacieho súdu dovolaním iba v tomto
rozsahu, pretože musí ísť o zmenu rozsudku vo veci samej. Vec sama je v zásade predmet
konania.
Z porovnania výrokovej časti rozsudkov oboch súdov v predmetnej veci
a z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že napriek použitej formulácii
o zmene rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej, odvolací súd
1/ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku tak, že žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni 1/ titulom náhrady nákladov spojených s pohrebom sumu 591,38 € titulom
nedoplatku jednorazového odškodnenia sumu 149,37 € a titulom nedoplatku výživného
za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003 včítane sumu 3 200,81 €; žalobkyni 2/
titulom nedoplatku jednorazového odškodnenia sumu 239 € a titulom nedoplatku
na výživnom za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003 včítane sumu 1 583,34 €;
žalobcovi 3/ titulom nedoplatku jednorazového odškodnenia sumu 239 € a titulom nedoplatku
na výživnom za obdobie od 14. januára 1995 do 31. decembra 2003 včítane sumu 1583,34 €;
všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a 2/ zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
po obsahovej stránke v časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom 1/, 2/ a 3/
titulom nedoplatku výživného za 1. január 2004, tak, že žalobu vo zvyšku v tejto časti (voči
žalobkyni 1/ sumu 11,78 €, voči žalobkyni 2/ sumu 5,74 € a žalobcovi 3/ sumu 5,74 €)
zamietol.
Ad 1/ Pri riešení otázky prípustnosti dovolania vedľajšej účastníčky na strane
žalovaného proti potvrdzujúcej výrokovej časti rozhodnutia odvolacieho súdu vychádzal
dovolací súd z toho, že dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ani proti rozsudku,
ktorému by predchádzalo dovolacie konanie, a napokon ani proti takému potvrdzujúcemu
rozsudku, vo výroku ktorého by bola vyslovená prípustnosť dovolania. Prípustnosť dovolania
preto z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť nemožno.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v tomto znení, v ostatných prípadoch možno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku
prvostupňového súdu, teda mal za to, že tento dostatočne zistil skutkový stav a o veci aj
správne rozhodol. K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo nenariadením pojednávania
aj preto, že súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu ani
o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu
osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie
vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd
v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,
ak to považuje za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odvolací súd postupoval
v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu
vo veci samej 6. decembra 2011 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup
odvolacieho súdu nemal za následok odňatie možnosti vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo
k znemožneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd
poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania možnosť
konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je možné považovať
postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému
procesnému postupu súdu, ktorým by sa vedľajšiemu účastníkovi znemožnila realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívala podľa názoru dovolateľa aj
v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd
Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj
v náleze sp.zn. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (sp.zn. IV. ÚS 115/03).
V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv.
skráteného odôvodenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky sa k postupu odvolacích súdov podľa § 219 ods. 2
O.s.p. vyjadril v náleze sp.zn. III. ÚS 131/2010, z ktorého možno vyvodiť, že odvolací súd sa
môže obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa v tom
prípade, ak argumenty proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa uvedené v odvolaní sú totožné
s argumentmi uvedenými v žalobe alebo s argumentmi uplatnenými v prvostupňovom konaní
a prvostupňový súd sa s týmito argumentmi vo svojom rozhodnutí už dostatočným spôsobom
vyrovnal. Logicky tiež možno konštatovať, že odkázať na správnosť dôvodov uvedených
v rozhodnutí súdu prvého stupňa môže súd aj vtedy, ak účastník konania v odvolaní neuviedol
žiadne podstatné a konkrétne argumenty proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Odkaz
na odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie považoval za postačujúci aj Európsky súd
pre ľudské práva v prípade, ak sťažovateľ vo svojom opravnom prostriedku uplatňoval
v zásade rovnaké argumenty ako v predchádzajúcej fáze konania (viz Meltex Ltd a Mesrop
Movsesyan proti Arménii, rozsudok zo 17. júna 2008, č. 32283/04; Gomez Cespon proti
Švýcarsku, rozhodnutie z 5. októbra 2010, č. 45343/08) alebo ak žiadne špecifické výhrady proti napadnutému rozhodnutiu neuplatnil (viz Pozostalosť Nitschke /the Estate of Nitschke/
proti Švédsku, rozsudok z 27. septembra 2007, č. 6301/05 ).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutia
súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uznal nároky žalobcov za opodstatnené a mal
za to, že došlo k pracovnému úrazu usmrtením a žalovaný sa nevyvinil zo zodpovednosti
za pracovný úraz. Žalovaný si nesplnil povinnosti a nepostaral sa o svojho pracovníka,
nevybavil vozidlo nezávislým kúrením, súhlasil s tým, aby kúrenie vo vozidle zaobstaral
pracovník za pomoci ohrievača na propán- bután, nezabezpečil svojho pracovníka
požadovanými dokladmi, ani devízovými finančnými prostriedkami. Žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno v súvislosti s liberalizáciou zodpovednosti za pracovný úraz, preto v plnom
rozsahu zaň zodpovedá. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa
stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukázal a len
v súvislosti s odvolacími námietkami a na potvrdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa doplnil ďalšie dôvody. Okrem toho sa odvolací súd podrobne vyjadril aj ku všetkým
odvolacím argumentom dovolateľa, ako aj k samotnej podstate prejednávanej veci, t.j.
k predpokladom zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze. Uvedený
postup bol plne súladný so znením ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. a nepoprel jeho účel
a význam. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto nemožno považovať za neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení. Ako už bolo vyššie spomenuté súčasťou práva
na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôže byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu
v jeho neprospech.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery
odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv vedľajšieho účastníka. Ako
vyplýva aj judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľka
sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp.zn.
I. ÚS 188/06).
Dovolateľka svoje dovolanie odôvodnila aj tým, že v konaní došlo k inej vade konania
[§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.)].
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Pokiaľ dovolateľka za inú vadu konania považuje nesprávnosť, resp. nedostatočnosť
zistení skutkového stavu veci súdmi nižších stupňov, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia
§ 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.
Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom
určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania.
Dovolací súd sa tiež zaoberal námietkou dovolateľky, že rozhodnutia súdov nižšieho
stupňa spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Ad 2/ Pokiaľ ide o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým po obsahovej stránke
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcom 1/, 2/ a 3/ titulom nedoplatku za výživné za 1. január 2004 tak, že žalobu v tejto
časti (voči žalobkyni 1/ sumu 11,78 €, voči žalobkyni 2/ sumu 5,74 € a žalobcovi 3/ sumu
5,74 €) zamietol, dovolací súd predovšetkým skúmal subjektívne oprávnenie vedľajšej
účastníčky podať dovolanie.
Z povahy dovolania vyplýva, že právo podať dovolanie neprislúcha tomu účastníkovi,
v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo, a ktorý týmto rozhodnutím
nebol dotknutý na svojich právach (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 5 Cdo 39/2011). V tejto časti výroku odvolacieho súdu bol žalovaný a tým aj vedľajší
účastník na strane žalovaného nepochybne úspešný. Dovolací súd preto dospel k záveru, že
dovolanie v takom prípade bolo podané osobou, ktorá na jeho podanie nie je oprávnená a sú
dané dôvody na odmietnutie dovolania (subjektívna neprípustnosť dovolania). Zo súdnej
praxe vyplýva, že pri nedostatku subjektívnych podmienok nemôže súd tento nedostatok
zhojiť, to znamená, že ani dovolací súd sa nemôže takýmto dovolaním vecne zaoberať
(porovnaj tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 50/1999 a ZSP 5/1998). Najvyšší súd Slovenskej republiky podané dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako procesne neprípustné bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania vedľajšej účastníčky nemožno vyvodiť
z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom
zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie vedľajšej účastníčky
smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou
dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť
dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací
súd nezistil, že by došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
V dovolacom konaní vedľajšia účastníčka na strane žalovaného nebola úspešná
a právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo žalobcom 1/ až 3/ (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalobcom 1/ až 3/
náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby,
ktorú poskytol žalobcom 1/ až 3/ vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu vedľajšej účastníčky
(§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej
služby určil podľa § 10 ods. 1 v spojitosti s § 13 ods. 2 vyhlášky spolu vo výške 153,72 €
(u žalobkyne 1/ výpočtový základ predstavoval 3 941,56 €, jeden úkon právne služby
vo výške 141,09 €, s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j.
7,63 €)] s prihliadnutím na § 13 ods. 2 vyhlášky krátený na polovicu spolu činilo 74,36 €),
u žalobkyne 2/ výpočtový základ predstavoval 1 822,34 €, jeden úkon právne služby
vo výške 71,73 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j.
7,63 €)] s prihliadnutím na § 13 ods. 2 vyhlášky krátený na polovicu spolu činilo 39,68 €
a žalobcu 3/ predstavoval výpočtový základ 1 822,34 €, jeden úkon právne služby vo výške 71,73 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,63 €)]
s prihliadnutím na § 13 ods. 2 vyhlášky krátený na polovicu činilo 39,68 €).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. apríla 2015
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová