5 Cdo 79/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu T., so sídlom vo S., zastúpeného advokátkou JUDr. D. V. so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike – Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Chlumeckého 2, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, vedenej

na Okresnom súde Bratislava III, pod sp. zn. 12 C 41/2003, na dovolanie žalobcu   proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. novembra 2011, sp. zn. 14 Co 277/2011 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 18. januára 2008, č.k. 12 C 41/2003-122

zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy  

3 825 000,-- Sk s 19 % úrokom z omeškania od 5. decembra 1998 do zaplatenia z titulu

náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, spočívajúcom v nesprávnom  

a bezdôvodnom zápise exekučného titulu na LV č. X., pre k.ú. S., čím došlo k zmareniu

zmluvy o budúcej zmluve, odstúpeniu zmluvného partnera od tejto zmluvy a zaplateniu

zmluvnej pokuty vo výške žalovanej sumy žalobcom tak, ako sa v zmluve zaviazal.

Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Mal za to, že konaním žalovanej došlo  

k nesprávnemu úradnému postupu – vykonaniu zápisu na LV č. X. z 3. septembra 1998 na

spornej nehnuteľnosti v časti X. ťarchy, ktorým žalovaná omylom vyznačila "Exekútorský

úrad H. : Upovedomenie o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva na

nehnuteľnostiach E.“ – hoci tento zápis sa mal týkať iného subjektu. Predmetom sporu bola zmluvná pokuta, ktorú sa v zmysle čl. II Zmluvy o budúcej zmluve zaviazal žalobca

zaplatiť spoločnosti A. Poukázal na ustanovenia § 544 ods. 1 a 2, § 50a ods. 1, 2 a 3

Občianskeho zákonníka, § 290 ods. 1 a 2 a § 374 ods. 1 Obchodného zákonníka a na

ustanovenie § 18 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že

zmluvná pokuta je zabezpečovací prostriedok, ktorý má akcesorickú povahu, teda

predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého má slúžiť, pričom

poukázal na judikát NS SR č. R 14/1999. Podľa vyjadrenia žalobcu k hlavnému záväzku –

k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo z dôvodu, že spoločnosť A. mu listom z 8. septembra

1998 oznámila odstúpenie od Zmluvy o budúcej zmluve v dôsledku nedodržania

dojednanej lehoty na uzavretie riadnej zmluvy a následne vyzvala žalobcu na zaplatenie

zmluvnej pokuty. Dospel k záveru, že ak žalobca nezavinil, nespôsobil a nemohol

predpokladať vzniknutú prekážku, ide o okolnosť, ktorá vylučuje jeho povinnosť zaplatiť

zmluvnú pokutu, pokiaľ táto bola jedinou prekážkou, brániacou uzavretiu riadnej kúpnej

zmluvy tak, ako ju deklaruje žalobca. Konštatoval, že žalobca nemal dobrovoľne zmluvnú

pokutu zaplatiť, ale mal vyčkať na rozhodnutie súdu, pokiaľ by ho spoločnosť A.  

o zaplatenie zmluvnej pokuty žalovala. Dôvody zaplatenia zmluvnej pokuty uvedené

žalobcom (zachovanie dobrých obchodných vzťahov) neakceptoval, pretože žalobca tým

preniesol zodpovednosť na žalovanú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

O.s.p.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. novembra 2011, sp. zn. 277/2011 (v poradí

tretím) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanej náhradu trov odvolacieho  

a   dovolacieho konania nepriznal. Pri posudzovaní nároku žalobcu rovnako ako pri

predchádzajúcom rozhodnutí, vychádzal z nesporných skutočností, a to že zo strany žalovanej

došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že zaplatením zmluvnej pokuty vznikla žalobcovi

škoda spočívajúca v zmenšení jeho majetku o čiastku zodpovedajúcu zaplatenej zmluvnej

pokute. Mal však za to, že majetok žalobcu sa nezmenšil v príčinnej súvislosti s nesprávnym

postupom katastrálneho úradu. Poukázal na ustanovenia § 289 ods. 1, § 290 ods. 1, § 300,  

§ 344, § 374 ods. 1 a § 302 Obchodného zákonníka ako aj ustanovenia § 18 zákona  

č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom. Považoval za nesporné, že na právny vzťah medzi žalobcom

a spoločnosťou A. s poukazom na ustanovenia § 1 Obchodného zákonníka je potrebné

aplikovať ustanovenia tohto zákona. Mal za to, že splnenie zmluvnej povinnosti (zaplatenie zmluvnej   pokuty)   zo   strany   žalobcu,   nemôže   byť   škodou   v   zmysle   zákona  

č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom. Vychádzal z toho, že nesprávny zápis katastrálneho úradu je

bezpochyby nesprávnym úradným postupom v zmysle citovaného zákona, ktorý však bez

ďalšieho nemá za následok vznik škody. Peňažné plnenie, ktorého sa žalobca domáha titulom

náhrady   škody   a   ktorého   výška   zodpovedala   žalobcom   zaplatenej   zmluvnej   pokute,

nepredstavuje ujmu spôsobenú nesprávnym postupom katastrálneho úradu. Majetok žalobcu

sa zmenšil až zaplatením zmluvnej pokuty, to znamená, že bez ďalšej právnej skutočnosti,

v danom prípade bez splnenia zmluvnej povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, by ku škode

u žalobcu vôbec nedošlo. Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností v danej veci

považoval za zrejmé, že nesprávny úradný postup katastrálneho úradu bol významným

článkom reťazca príčin a následkov, pretože ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,

nebol by sa zmenšil ani majetok žalobcu. Napriek tomu mal za to, že z relevantných príčin  

a   následkov   vyplýva,   že   zmenšenie   majetku   žalobcu   nebolo   spôsobené   priamo

neprávnym úradným postupom katastrálneho úradu. Uzavrel, že keďže vzťah príčiny

a následku má byť priamy a bezprostredný, v danom prípade nebola daná príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu a škodou vzniknutou zmenšením

majetku žalobcu v dôsledku zaplatenia zmluvnej pokuty.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že mu postupom odvolacieho

súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd nerešpektoval právny

názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom uznesení, sp. zn. 5 Cdo 24/2011 z 25. mája

2011. Spôsob, akým odvolací súd splnil túto povinnosť, a to, že výzvou, ktorá bola súčasťou

predvolania na pojednávanie vyzval účastníkov, aby sa v lehote do 10. septembra 2011

vyjadrili k možnému použitiu ustanovení § 289 až § 292, § 300 až § 302 a § 374 Obchodného

zákonníka a § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka, považoval za nedostatočný. Mal za to, že

povinnosťou odvolacieho súdu bolo v hrubých rysoch objasniť, akými úvahami sa pri možnej

aplikácii právneho posúdenia vo vzťahu ku konkrétnemu predpisu bude riadiť vo vzťahu

k skutkovým zisteniam, aby toto mohlo byť podkladom k primeranej reakcii na takúto možnú

aplikáciu iných právnych predpisov. Ďalej namietal, že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ustanovenia § 241 ods. 2  

písm. b/ O.s.p., pričom ako dôvod uviedol nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

Taktiež mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie

odvolacieho súdu zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 126 966,73 €  

so 17,6 % úrokom z omeškania od 22. októbra 2001 do zaplatenia a sumu 3 965,38 €  

na náhradu trov prvostupňového konania spolu so sumou 5 766,66 € na náhradu trov

odvolacieho konania na účet JUDr. F. V. a sumu 4 103,32 € na náhradu trov odvolacieho

konania spolu so sumou 1 647,55 € na náhradu trov dovolacieho konania na účet právneho

zástupcu žalobcu JUDr. D. V. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie

žalobcu odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátkou (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V   danom   prípade   dovolaním   žalobcu   nie   je   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd, ktorý

v prejednávanej veci rozhodoval, vyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané, keďže rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil z procesných dôvodov § 237 písm. f/ O.s.p. Z týchto

dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je

podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou  

z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré

možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové

znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo  

v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Dovolací súd názor dovolateľa, že odvolací súd porušil ustanovenie § 213 ods. 2

O.s.p., pretože v hrubých rysoch neobjasnil, akými úvahami sa pri možnej aplikácii právneho

posúdenia vo vzťahu ku konkrétnemu predpisu bude riadiť vo vzťahu k skutkovým zisteniam,

nepovažuje za správny. Spôsob, akým odvolací súd účastníkov konania vyzval na vyjadrenie

sa k možnej aplikácii iných ustanovení ako tých, ktoré použil súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, a to písomnou výzvou, ktorá bola súčasťou predvolania na pojednávanie,

považuje dovolací súd za dostatočný. Účastníkom konania sa vytvorila možnosť oboznámiť

sa so skutočnosťou, že poukázaním na vo výzve uvedené zákonné ustanovenia, sa predbežne

právne posúdenie veci javí byť odvolaciemu súdu iné ako súdu prvého stupňa. Vytvorením

možnosti v stanovenej lehote vyjadriť sa k novým (doposiaľ súdom prvého stupňa)

nepoužitým ustanoveniam, na ktoré odvolací súd doslovne poukázal, bola naplnená

požiadavka stanovená v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. Žalobca túto možnosť aj využil  

a v písomnom vyjadrení zo 7. septembra 2011 (č.l. 290) sa k ustanoveniam § 289 až § 292,  

§ 300 až § 302, § 374 Obchodného zákonníka a § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka aj

vyjadril. Na pojednávaní konanom 8. novembra 2011, ako to vyplýva zo zápisnice

z pojednávania č.l. 310 (druhá strana, tretí odsek) právna zástupkyňa žalobcu konštatovala, že

vo vyjadrení zo 7. septembra 2011 reagovala na všetky potrebné otázky pre posúdenie veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je

dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej

odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

  Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157

ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť  

v   odôvodnení   dostatočne   vysvetlený   nielen   s   poukazom   na   výsledky   vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne

závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre

uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje

náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že  

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia

odvolacieho   súdu.   Odvolací   súd   svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodnil   s   poukazom

na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa žalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom

odvolania   žalovaného,   ako   sa   k   dovolaciu   vyjadril   žalobca,   ktoré   skutočnosti   mal

za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako

vec právne posúdil). Všetky námietky dovolateľa podľa názoru dovolacieho súdu sa týkajú

nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, nie tak záveru, že odvolací súd

svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

Žalobca v dovolaní ďalej namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich  

z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovanej dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania  

(§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. júna 2012

  JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová