Najvyšší súd
5 Cdo 77/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. B., zastúpeného JUDr. A. M., proti žalovaným 1/ M. K.K., zastúpenému JUDr. B. M.,
2/ M. H., 3/ F. H., 4/ J. D.H., 5/ Ing. M. S., 6/ V. G., 7/ M. G., 8/ M. K.K., 9/ J. K.K.,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súdu Humenné
pod sp. zn. 18 C 92/2007, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 8. apríla 2008 sp. zn. 5 Co 148/2007 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovaného 1/ o d m i e t a.
Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 47,79 €
k rukám JUDr. A. M., do troch dní.
Žalovaným 2/ až 9/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 2. júla 2007 č. k. 18 C /2007-246 určil, že
nehnuteľnosti a to parcela X. – orná pôda o výmere 2624 m2 - identická s časťou X. a parcela
X. – orná pôda o výmere 1034 m2 - identická s časťou X., zapísané na LV č. X. kat. úz. D.
a vytvorené geometrickým plánom pod č. X., zo dňa 29. júna 2005 vyhotoviteľom G.A.K.P.
Ing. D. – D., overeného dňa 14. júla 2005, patria do výlučného vlastníctva žalobcu.
Žalovaných zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 830 Sk. Mal preukázané, že
právni predchodcovia účastníkov konania, niekedy v 20. rokoch minulého storočia,
nehnuteľnosť, označenú ako mpč. X., v k. ú. D., medzi sebou reálne rozdelili. Časť týchto
nehnuteľností, reálne vyčlenených, odkúpili starí rodičia žalobcu od pôvodného vlastníka
a tieto po celý život užívali. V starobe ich podarovali žalobcovi, ktorý nehnuteľnosti v hraniciach určených pri rozdelení pôvodnej mpč. užíval ako svoje, až do roku 1959. Vtedy
jej časť nachádzajúca sa v extraviláne bola vnesená do spoločného honu J.. V roku 1992 J.
začalo postupne odovzdávať pôvodným vlastníkom patriace nehnuteľnosti. Každý
z predchodcov svoje parcely nikým nerušene užíval. Ohliadkou na mieste samom súd prvého
stupňa zistil, že nehnuteľnosti sú ohraničené brázdami. Tak boli vnesené aj do J.. Nikto
zo žalovaných, okrem žalovaného v 1. rade, nespochybňoval reálnu deľbu v minulosti
a vlastníctvo žalobcu. Časť užívaných nehnuteľností nachádzajúcich sa v intraviláne obce si
niektorí vlastníci, a to vrátane žalobcu a žalovaného v 1. rade, už majetkovoprávne
vysporiadali.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovaného 1/ rozsudkom z 8. apríla 2008 sp. zn.
5 Co 148/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovaného 1/ zaviazal zaplatiť
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 6 924 Sk, ostatným účastníkom
konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd mal za to, že žalobca
uniesol dôkazné bremeno v konaní. Predovšetkým dôkazmi deklaroval skutočnosť, že aj
napriek tomu, že nehnuteľnosť bola v spoluvlastníctve, každý zo spoluvlastníkov užíval svoju
časť, ktorú mal riadne ohraničenú, užíval ju v pokoji, medzi spoluvlastníkmi neboli nezhody
a spory ohľadom takto vyčleneného užívania spoločnej nehnuteľnosti. Žalovaný 1/ je
spoluvlastník pôvodnej nehnuteľnosti, ku časti ktorej žiadal priznať vlastnícke právo žalobca
a to podľa geometrického plánu ním predloženého, ktorý sa dotýkal tej časti pôvodnej
pozemnoknižnej nehnuteľnosti, ktorú mal užívať len jeho právny predchodca a následne aj
on. Bolo preukázané, že hraniciam takto vyčlenenej časti nehnuteľnosti žalobcu, zodpovedal
pozemok, ktorý mu bol darovaný. Bolo potvrdené svedeckými výpoveďami, že v čase
darovania bola darovaná už časť reálne vyčlenenej pozemnoknižnej nehnuteľnosti, ktorú
užívali právni predchodcovia žalobcu. Žalobca v týchto hraniciach nehnuteľnosť užíval
od roku 1954 do roku 1959, kedy bola vnesená J., neskôr časť týchto nehnuteľností bola
vydaná družstvom v roku 1992 a časť v roku 2002. Žalobca od darovacej zmluvy odvodzoval
svoju dobrú V. a pokojnú držbu užívania takto vyčlenenej nehnuteľnosti, ktorá sa združením
pozemku do družstevného užívania neprerušila a uplynutím desiatich rokov nadobudol
vlastníctvo vydržaním. Darovacia zmluva bola uzatvorená 30. apríla 1954. Žalobca mohol
vydržať nehnuteľnosť k 30. aprílu 1964 (10 rokov od 30. apríla 1954). V skutočnosti však
nemohol, lebo vtedy už od 1. apríla 1964 platil Občiansky zákonník, ktorý vydržanie
nepoznal. Žalobca preto mohol vydržať vlastníctvo k nehnuteľnosti až ku dňu účinnosti
novely Občianskeho zákonníka, t.j. 1. januáru 1992. Pre vydržanie vlastníckeho práva žalobcu takto vyčlenenej časti nehnuteľnosti, bolo potrebné zistiť, či boli splnené podmienky
a predpoklady vydržania. Tieto museli byť splnené po celú vydržaciu dobu. Boli to spôsobilý
subjekt, spôsobilý predmet držby, dobrá V., oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu
a uplynutie vydržacej doby. Odvolací súd z obsahu dokazovania vykonaného prvostupňovým
súdom nezistil, že by niektorá z týchto podmienok splnená nebola. Zhodne
so záverom súdu prvého stupňa mal za to, že žalobca riadne preukázal svoje tvrdenia a právo,
na základe ktorého odvodzoval vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti. Odvolací súd poukázal
na rozsiahle dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom, jeho závery a úvahy, ktoré
zodpovedali pravidlám formálnej logiky. K odvolacím námietkam žalovaného 1/ odvolací súd
poukázal na dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom. Ten vo svojom rozhodnutí jasne
deklaroval, ktorí vlastníci zapísaní na LV č. X. a pod ktorým poradovým číslom, nadobudli
podiely a na základe akého titulu. Odvolací súd nezistil, že by takto označení vlastníci
neprichádzali do úvahy po dedičoch zapísaných v pozemnoknižnej zápisnici č. X. k.ú. D.. Ku
každému zápisu na liste vlastníctva č. X. k.ú. D. mal prvostupňový súd zabezpečený aj titul,
ktorý bol podkladom pre zápis vlastníctva. Z týchto titulov bolo možné osvedčiť a zároveň
potvrdiť vlastníctvo toho-ktorého vlastníka zapísaného na liste vlastníctva č. X.. Rovnako
podiely zapísané na liste vlastníctva č. X. k.ú. D. zodpovedajú podielom zapísaným
v pôvodnej pozemnoknižnej zápisnici č. X. k.ú. D.. Pokiaľ žalovaný 1/ namietal, že nie sú
žalovaní všetci účastníci konania, predovšetkým nástupcovia po I.I. D., ktorá bola vedená
a zapísaná v pozemnoknižnej zápisnici č. X. k.ú. D. pod B 7, 10, odvolací súd považoval
i túto námietku za nedôvodnú. Žalobca v odvolacom konaní predložil listiny svedčiace o tom,
že H. D. bola v skutočnosti aj I. D., ktorá bola matkou J. K. a teda išlo o H. K., za slobodna
D., ktorá žila v D. v 50. rokoch a zomrela v roku X.. K tejto skutočnosti bolo zo strany
žalobcu predložené aj dedičské rozhodnutie zo dňa 29. mája 2005. Z uvedeného vyplynulo, že
v dedičskej veci po H. K., rod. D., narodenej X., zomrelej X., naposledy bytom D. boli
povolaní – do úvahy prichádzajúci dedičia A. P., rod. K., F. K., V. K., rod. P., pričom podiel
na pozemku v k.ú. D., zapísaný v pozemnoknižnej zápisnici č. X. parcely č. X., pod B 7 a B
10, nadobudla V. K., rod. P. – nevesta poručiteľky. Išlo o podiel, ktorý bol v pozemnoknižnej
zápisnici č. X. k.ú. D., vedený na I. D.. Žalovaný 1/ neskôr sám na odvolacom pojednávaní
uviedol, že okolnosti vo vzťahu k tejto dedičke nechce spochybňovať, keď o tom, že bol
vyporiadaný podiel I. D. sa dozvedel až na odvolacom pojednávaní. V súvislosti s odvolacou
námietkou žalovaného 1/, že nikdy neprebehlo rozdelenie medzi pôvodnými vlastníkmi,
odvolací súd ďalej poukázal
na rozhodnutie Okresného súdu v Humennom zo dňa 21. marca 1988 pod sp. zn. 8 C 164/88, z ktorého vyplýva, že už v tomto konaní bolo konajúcim súdom konštatované, že
spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemnoknižnej zápisnici č. X. je iba
formálne, lebo v roku 1924 bola prevedená reálna deľba. Tohto konania sa zúčastnil aj otec
žalovaného 1/ M. K., bytom D., vedený pod poradovým číslom X., ktorý spolu s ostatnými
spoluvlastníkmi bez výhrad takéto vlastnícke právo uznával. Z uvedeného bolo potom možné
logicky vyvodiť, že sami pôvodní spoluvlastníci uznávali zrušenie spoluvlastníctva ešte v 20.
rokoch. Z dokazovania pred prvostupňovým súdom vyplynulo, že spoluvlastníctvo bolo
rozdelené, každý užíval nehnuteľnosti v podelenom stave, najmä pokiaľ išlo o intravilán. Táto
skutočnosť viedla odvolací súd k záveru, že ak prebehla reálna deľba nehnuteľnosti, tak buď
prebehla ako celok alebo vôbec. Dôvodné neboli ani námietky žalovaného 1/ o nepravdivosti
údajov zaznamenaných na ohliadke. Zo zápisnice z ohliadky na mieste samom bolo nesporné,
že sa jej okrem iného zúčastnil aj žalovaný 1/ a že nikto z prítomných účastníkov, ako aj
svedkov, nespochybnil, že parcely žalobca užíva nerušene. Z uvedených dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 O.s p. O trovách
odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca 1/, ktorý ho žiadal zrušiť
z dôvodov uvedených v § 237 písm. d/ O.s.p. a súčasne uznesením rozhodnúť o zastavení
konania vo veci vedenej na Okresnom súdu Humenné pod sp. zn. 18 C 92/2007. Uviedol, že
v tej istej veci sa už skôr začalo konanie na Okresnom súdu Humenné pod sp. zn.
11 C 8/1998, ktorá vec je v súčasnosti vedená pod sp. zn. 11 C 773/2002 a nie je doposiaľ
rozhodnutá. V tejto veci ide o totožných účastníkov a rovnaký predmet konania, t.j. o zrušenie
spoluvlastníctva k pôvodnej mpč. X. vedenej ako roľa vo výmere 3 ha 35 á 72 m2, zapísanej
v pozemnoknižnej zápisnici - vložka č. X. k.ú. D. a jej rozdelenie podľa výšky
spoluvlastníckych podielov. Namietal ďalej nesprávny právny záver súdov o preukázaní
naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva žalobcu, keď v konaní
pod sp. zn. 11 C 773/2002 sa má vyriešiť otázka zrušenia spoluvlastníctva a tým upraviť
vlastnícke vzťahy všetkých spoluvlastníkov a nie len žalobcu. Vytýkal odvolaciemu súdu, že
nesprávne postupoval, keď nevykonal navrhované dôkazy a odmietol spojiť obe konania
do jednej veci.
Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal zamietnuť a priznať náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalovaného 1/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie
žalovaného 1/ nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
V priebehu dovolacieho konania zomrel dňa X. pôvodne žalovaný 2/ M. H., narodený
X., naposledy bytom D., ako dedičia
po ňom v konaní ostali žalovaní pôvodne označení 3/, 4/ a 5/ (M. H., F. H. a J. H.), ktorí boli
i účastníkmi pôvodného konania..
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania
ale v dovolacom konaní neboli zistené.
So zreteľom na žalovaným 1/ tvrdený dôvod dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí vadou
uvedenou v ustanovení § 237 písm. d) O.s.p. a to v tom smere, že v tej istej veci sa už prv
začalo konanie vo veci Okresného súdu Humenné sp. zn. 11 C 773/2002.
V zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Prekážku prv začatého súdneho konania (litispendencia) upravuje ustanovenie § 83
O.s.p. Táto prekážka zabraňuje, aby na súde prebiehalo iné súdne konanie v tej istej veci. Táto
prekážka je daná, ak na ktoromkoľvek súde v Slovenskej republike je začaté konanie, ktoré
má rovnakých účastníkov, rovnaký predmet konania a rovnaké skutkové okolnosti,
od ktorých sa odvodzuje právo. Ak nie je splnený čo len jeden znak, nejde o tú istú vec.
Totožnosť predmetu konania je totožnosť nároku uplatneného z rovnakého skutkového
základu či skutkového deja.
V predmetnej veci sa žalobca domáhal určenia svojho vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, a to titulom darovacej zmluvy svojich právnych predchodcov k reálne
vyčlenenej časti nehnuteľnosti, označenej vo výroku svojho návrhu výmerou s poukazom
na zameranie, uvedené v geometrickom pláne zo dňa 24. júla 2000. V konaní Okresného
súdu Humenné pod sp. zn. 11 C 773/2002 sa žalovaný 1/ v procesnom postavení žalobcu
domáha síce voči totožným účastníkom konania, avšak z iného právneho titulu zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, označenej výmerou odlišnou
ako v prejednávanej veci. Z uvedeného je zrejmé, že chýba spoločný predmet konania, ako aj
rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo totožných účastníkov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu
nebolo zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., ako nesprávne namietal dovolateľ.
Rovnako námietka žalovaného 1/ o postupe súdov nižších stupňov súvisiaca
s nevykonaním navrhnutých dôkazov nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov
na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie
dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka konania nie je ani postupom, ktorým by mu
súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú
vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd
niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom,
a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti
rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).
Žalovaný 1/ vo svojom mimoriadnom opravnom prostriedku vytýkal odvolaciemu
súdu nesprávne právne posúdenie, týkajúce sa preukázania naliehavého právneho záujmu
žalobcu na požadovanom určení..
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 1/
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalovanému 1/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania,
ktorá spočíva v odmene advokáta za jednu právnu službu, ktorú poskytol vypracovaním
vyjadrenia k dovolaniu žalovaného v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, vo výške 47,79 €, ktorú zaviazal
zaplatiť žalovaného 1/ žalobcovi k rukám jeho právnej zástupkyne do troch dní. Žalovaným 2/
až 9/ trovy dovolacieho konania nevznikli, preto dovolací súd im náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. novembra 2010
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová