5Cdo/76/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore žalobkyne MVDr. C. G., bývajúcej v R. zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Torňošom, so sídlom v Bratislave, Tomášikova 50/D, proti žalovanému JUDr. N. G., bývajúcemu v R., o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 18 C 130/2005, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. apríla 2014 sp.zn. 4 Co 452/2011, takto

rozhodol:

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj,,okresný súd“ alebo,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z 11. júla 2011, č.k. 18 C 130/2005-211 rozhodol tak, že z vecí ktoré boli v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného nehnuteľnosť - byt č. 51 na 6. poschodí na F., zapísaného na LV č. XXXX, v bytovom dome súp. č. XXXX, postavenom na parc. č. XXX/XX a XXX/XX, okres R., obec R., mestská časť A. kat.úz. A., spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 7816/231232-in, do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal krištáľový luster. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 42.173,60 € do 3 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Žalobkyni a žalovanému uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet súdu 2.533 € (súdny poplatok) do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Súd pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva vychádzal zo zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka, predovšetkým z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Súd prikázal nehnuteľnosť - byt (ku ktorej strany nadobudli vlastnícke právo počas trvania manželstva, ktorej hodnota bola v súdnom konaní stanovená znaleckým posudkom) do výlučného vlastníctva žalovaného, ktorý ho užíval, pretože dospel k záveru, že vec nie je možné prikázať do podielového spoluvlastníctva. Žalobkyni prikázal krištáľovýluster. Na vyrovnanie podielov súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 42.173,60 €. K námietke premlčania vznesenej žalovaným súd uviedol, že vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov premlčaniu nepodlieha, avšak, ak by žaloba nebola podaná do troch rokov od zániku manželstva, došlo by k vyporiadaniu zo zákona (§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná v trojročnej lehote od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželov. Súd taktiež neprihliadol na námietku zaujatosti sudcu vznesenú žalovaným, nakoľko nespĺňala zákonom stanovené náležitosti. K námietke žalovaného, že žalovaný (tak ako je označený v žalobe) neexistuje, súd uviedol, že z obsahu žaloby je nesporné, že je podaná proti JUDr. N. G. ako bývalému manželovi žalobkyne, nakoľko sa jedná o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pokiaľ žalobkyňa nesprávne v žalobe uviedla dátum narodenia a bydlisko žalovaného, jednalo sa o odstrániteľnú vadu, ktorá bola v priebehu konania žalobkyňou odstránená (podanie zo 7. februára 2007). Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2007 sp.zn. 2 Co 76/2007, v ktorom sa krajský súd nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie o tom, že označený žalovaný neexistuje a nemá spôsobilosť byť účastníkom konania a uložil súdu prvej inštancie so žalovaným konať. Náhradu trov konania úspešnej žalobkyni nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnila. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. apríla 2014 sp.zn. 4 Co 452/2011, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, na ktoré v podrobnostiach odkázal. Dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov vychádzal zo zákona a z ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka, určil a ustálil masu hodnoty bezpodielového spoluvlastníctva manželov na sumu 84.446,78 €. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadny vážny dôvod, prečo by mal súd prikázať sporný byt do podielového spoluvlastníctva, pričom súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie o prikázaní bytu žalovanému tým, že predmetný byt výlučne od rozvodu užíva žalovaný spolu so spoločným synom strán sporu. Uviedol, že súd prvej inštancie správne konal so žalovaným, ktorý bol síce v žalobe nesprávne označený, avšak žalobkyňa ho v priebehu konania opravila označením správneho bydliska žalovaného. Poukázal, že dátum narodenia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby, keď z obsahu spisu vyplýva, že je podaná voči bývalému manželovi žalobkyne. Odvolací súd sa ďalej stotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý v zmysle § 15a ods. 3 O.s.p. neprihliadol na námietku zaujatosti vznesenú žalovaným. Poukázal, že z č.l. 65 spisu vyplýva, že vec bola sudcovi JUDr. F. G. pridelená na prejednanie a rozhodnutie až 31. júla 2007, preto tvrdenie žalovaného v odvolaní, že uvedený sudca mal vykonávať úkony vo veci už 23. mája 2007, považoval za nesprávne. Odvolací súd sa zaoberal aj s opätovne vznesenou námietkou zaujatosti žalovaným v podanom odvolaní, keď dospel k záveru, že uvedené námietky sa týkajú postupu sudcu v prejednávanej veci, preto na ňu odvolací súd v zmysle § 15a ods. 5 O.s.p. neprihliadol. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.

3. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol dovolaním žalovaný (ďalej aj,,dovolateľ“). Prípustnosť ako aj dôvodnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keď namietal, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, vychádza z klamlivých údajov v podaní žalobkyne, ako aj, že súdy sa neriadili všetkými relevantnými ustanoveniami právneho poriadku SR a aktuálnymi judikátmi. Poukázal, že súd dospel k záverom na základe nedostatočne vykonaných dôkazov, resp. že do rozhodnutia nepojal stranou navrhované dôkazy. Vytýkal, že súd neobjasnil, prečo svojvoľne zmenil žalobkyňou uvedené označenie žalovaného, keď pribral do konania bez riadneho postupu podľa O.s.p. jeho osobu, pričom súd konal so žalovaným, namiesto so žalobkyňou označeným subjektom. Súd zaviazal osobu, proti ktorej žaloba ani nesmerovala, keď smeruje proti neexistujúcej osobe. Mal za to, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože mu nebolo doručené rozhodnutie o zastavení konania a voči nemu podané odvolanie, ako aj výsledok o podanom odvolaní. Žalovaný zároveň namietal ďalšie procesné vady týkajúce sa postupu súdu prvej inštancie, spočívajúce v tom, že súd nezaprotokoloval návrhy žalovaného do zápisnice na pojednávaní, ako aj že súd pojednával v roku 2008 v jeho neprítomnosti. Taktiež namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšej inštancie. Mal za to, že vec bola odňatá zákonnému sudcovi a bolarozhodovaná predpojatým sudcom, pričom odvolací súd nerozhodol o ním vznesenej námietke zaujatosti sudcu. Zaujatosť sudcu videl v tom, že sudca žalovanému odopieral možnosť hájiť jeho práva pred nestranným zákonným a nezaujatým sudcom, nevzal do úvahy námietky žalovaného, arogantne sa správal, odmietal zaprotokolovať prednesy a návrhy žalovaného na pojednávaniach, nepredvolával žalovaného na pojednávania, konal iba so žalobkyňou, mal rozhodnúť v prospech žalobkyne, odoprel možnosť na uzavretie súdneho zmieru, konal s neexistujúcim subjektom, keď v rozpore so žalobou konal so žalovaným, v bezproblémovom určení znalca a nedoručovaní dôležitých dokumentov súdom. Navrhoval, aby dovolací súd rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalobkyňa považovala rozhodnutia súdov nižšej inštancie za správne. Navrhla, aby dovolací súd podané dovolanie ako neprípustné odmietol a žalovaného zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa (§ 429 ods. 2 písm. a/ CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP). Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.

7. Žalovaný dovolaním napadol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné.

8. Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/, c/ až e/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd; nepreukázané boli tiež vady konania namietané žalovaným (§ 237 ods. 1 písm. b/, f/ a g/ O.s.p.).

9. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že žalovaný namietal vadu konania v zmysle § 237 ods.1 písm. b/ O.s.p. (ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania), ktorú videl v neexistencii žalobkyňou označeného žalovaného subjektu.

10. Z ustanovenia § 19 O.s.p. vyplývalo, že spôsobilosť byť účastníkom konania mal ten, kto mal spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznával (teraz obdobne § 61 CSP, v ktorom je upravená procesná subjektivita strany sporu). Citované ustanovenie sa teda odvolávalo na hmotné právo. Hmotnoprávna spôsobilosť mať práva a povinnosti u fyzickej osoby vzniká narodením (túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé) a zaniká smrťou fyzickej osoby (§ 7 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

11. Z obsahu spisu vyplýva, že oba súdy nižšej inštancie konali so žalovaným JUDr. N. G., bývajúcim v R.. Jedná sa o osobu, ktorá sa narodila XX. G. XXXX, nie XX. C. XXXX. Tento subjekt (momentálne dovolateľ) v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov aj aktívne vystupoval na strane žalovaného. V žalobe bol žalovaný žalobkyňou označený ako JUDr. N. G., bývajúci v R.. V žalobe bolo nepresne uvedené bydlisko a dátum narodenia inak nesporného účastníka konania - žalovaného ako bývalého manžela žalobkyne. Nedostatok spočívajúci v označení bydliska žalovaného žalobkyňa odstránila podaním zo 7. februára 2007, v ktorom uviedla správne bydlisko žalovaného, a toR.. Následne Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. marca 2007 sp.zn. 2 Co 76/2007-60 zrušil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým súd zastavil konanie podľa § 104 ods. 1 O.s.p. Krajský súd mal za to, že zo skutočností uvedených v žalobe (kde je uvedené, že žalovaný užíva byt na Tbiliskej č. 23), z predmetu konania (vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva), a z pripojených listinných dôkazov (sobášny list, rodné listy detí, výpis z katastra nehnuteľností, z ktorých je zrejmý dátum narodenia žalovaného XX. G. XXXX, z vyjadrenia žalovaného adresovaného právnemu zástupcovi žalobkyne je zrejmé jeho bydlisko) je nepochybné, kto je v konaní žalovaným. Poukázal na § 79 O.s.p., podľa ktorého dátum narodenia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby. Dospel k záveru, že ak mal súd prvej inštancie napriek obsahu spisu aj po doručení oznámenia o trvalom pobyte žalovaného a jeho vyjadrení za to, že označenie žalovaného je v žalobe nesprávne, mal postupovať v súlade s § 43 ods. 1 O.s.p. Nakoľko žalobkyňa odstránila nesprávnosť v označení žalovaného v podanom odvolaní, súdu prvej inštancie uložil pokračovať v konaní so žalovaným: JUDr. N. G. bývajúcim v R..

12. Dovolací súd sa so záverom krajského súdu stotožňuje, keď z podaní žalobkyne, ako aj z výpisu z registra obyvateľov Slovenskej republiky vykonanej prostredníctvom Mestskej časti Bratislava Rača (č.l. 43 spisu) je nepochybné vymedzenie identity žalovaného ako JUDr. N. G., bývajúci v R., keď dátum narodenia strany nebol podľa Občianskeho súdneho poriadku povinnou náležitosťou žaloby. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že označenie žalovaného v žalobe (s opravným podaním v údaji bydliska žalovaného) ako fyzickej osoby bolo úplné, keďže bolo náležitým spôsobom uvedené jeho meno, priezvisko a bydlisko, ako aj že žalovaný ako uvedená fyzická osoba reálne existuje (o jeho existencii neboli a ani teraz nie sú ani najmenšie pochybnosti).

13. Keďže v konaní vystupoval žalovaný, ktorý má procesnú subjektivitu, dovolací dôvod podľa § 237 písm. b/ O.s.p. daný nebol.

14. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaný namietal vadu konania v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p., ktorú videl v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov nižšej inštancie zakladajúcom ich nepreskúmateľnosť. Podľa stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.

15. V zmysle citovaného stanoviska bola vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľom považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu prípustnosť dovolania nezakladala (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011).

16. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p. a to napríklad, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci bol dôvod pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.

17. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, pričom odvolací súd sa náležitým spôsobom zaoberal aj odvolacou argumentáciou žalovaného. Konanie predsúdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaný mal na vec odlišný názor a že rozhodnutia súdov neboli odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí a existencii vady v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p.

18. Žalovaný zároveň namietal, že súdom prvej inštancie mu bola odňatá možnosti konať pred súdom, pretože mu v konaní nebolo doručené uznesenie súdu prvej inštancie o zastavení súdneho konania a ani žalobkyňou podané odvolanie voči danému uzneseniu a jeho výsledok.

19. K námietke žalovaného o nedoručení mu uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení konania a odvolania žalobkyne voči tomuto uzneseniu, dovolací súd poukazuje, že súd prvej inštancie konanie uznesením z 22. januára 2007 č.k. 18 C 130/2005-51 zastavil v zmysle § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p., pretože dospel k záveru, že v návrhu označený žalovaný neexistuje, teda nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. marca 2007 sp.zn. 2 Co 76/2007 uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď záver súdu prvej inštancie o neexistencii žalovaného bol nesprávny. Rozhodnutie krajského súdu bolo žalovanému doručené 23. marca 2009 (doručenka pripojená k č.l. 106 spisu), ktoré následne žalovaný napadol dovolaním. Dovolací súd uznesením z 23. novembra 2009 sp.zn. 3 Cdo 202/2009 dovolanie žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2007, sp.zn. 2 Co 76/2007 odmietol ako neprípustné.

20. Je zrejmé, že súd prvej inštancie uznesenie o zastavení konania a následne podané odvolanie žalovanému nedoručoval, nakoľko mal za to, že žalovaný ako subjekt neexistuje. Uvedený postup súdu nemôže opodstatňovať záver o takom jeho procesne nesprávnom postupe, ktorým by sa dopustil vady konania odnímajúcej žalovanému možnosť pred súdom konať, a to aj vzhľadom na zrušenie daného rozhodnutia súdu prvej inštancie rozhodnutím krajského súdu (voči ktorému žalovaný zároveň využil možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok), ktoré bolo žalovanému riadne doručené, a s ktorým súd v ďalšom konaní riadne konal.

21. Žalovaný v dovolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie na pojednávaní v roku 2008 (zrejme 5. mája 2008) konal v jeho neprítomnosti. Dovolací súd uvádza, že ani táto námietka dovolateľa nie je dôvodná. Z ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. vyplývalo, že v neprítomnosti účastníka konania mohol súd vec prejednať a rozhodnúť iba vtedy, ak bol účastník konania, ktorý sa nedostavil riadne predvolaný a ak nepožiadal včas z dôležitého dôvodu (spočívajúceho v jeho osobe) o odročenie pojednávania. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol na pojednávanie konané 5. mája 2008 riadne a včas predvolaný (predvolanie na pojednávanie si prevzal 14. apríla 2008 - viď. č.l. 78 spisu). Žalovaný vo vyjadrení k predvolaniu na pojednávanie z 28. apríla 2008 súdu oznámil, že sa na danom pojednávaní nezúčastní, nakoľko nie je stranou konania, pretože návrh nesmeruje voči jeho osobe, keď žiadal svoju neúčasť z uvedeného dôvodu ospravedlniť. Zo zápisnice o pojednávaní (č.l. 81 spisu) vyplýva, že súd pojednával v neprítomnosti žalovaného v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Žalovaný sa na pojednávaní konanom nezúčastnil, hoci bol súdom riadne predvolaný, keď súd nepožiadal o odročenie uvedeného pojednávania. Na odročenie pojednávania súdom nebolo postačujúce jeho podanie obsahujúce iba ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Postup súdu, keď prejednal vec v neprítomnosti žalovaného bol preto v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p., a preto nemohol mať za následok odňatie možnosti žalovaného konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

22. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaný namietal aj nesprávnu protokoláciu jeho výpovedí a návrhov súdom prvej inštancie. Pokiaľ žalovaný mal námietky proti obsahu znenia zápisnice, mal možnosť postupovať podľa § 40 ods. 3 O.s.p., čo však s poukazom na obsah spisu neurobil. Pokiaľ ide o námietky proti úplnosti alebo zneniu zápisnice o pojednávaní, dovolací súd poznamenáva, že bezďalšieho nesprávnosti v zápisnici súdu sami osebe neboli spôsobilé založiť vadu konania na ktorú dopadá § 237 písm. f/ O.s.p.; v prípade opodstatnenosti týchto námietok by mohlo ísť (nanajvýš) o nedostatky, ktoré sa spájali s tzv. inou vadu konania vedúcou k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá síce bola relevantným dovolacím dôvodom, avšak len v procesne prípustnom dovolaní, preto sa nimi dovolací súd nezaoberal.

23. Dovolateľ taktiež namietal, že súd dospel k záverom na základe nedostatočne vykonaných dôkazov, resp. že do rozhodnutia nepojal stranou navrhované dôkazy. Nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie navrhovaných dôkazov a ani nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu namietané žalovaným taktiež nebolo možné považovať za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania; najvyšší súd v tomto smere poukazuje na R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012.

24. Dovolateľ ďalej namietal, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p., lebo vec na súde prvej inštancie prejednal a rozhodol nezákonný a zaujatý sudca.

25. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaný namieta zaujatosť sudcu JUDr. Micháleka, spočívajúcu v postupe sudcu prvej inštancie, pričom ani odvolací súd nerozhodol o vznesenej námietke zaujatosti sudcu.

26. Z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením z 31. januára 2008 sp.zn. 20 NcC 22/2007 rozhodol o žalovaným podanej námietke zaujatosti sudcu tak, že sudca Okresného súdu Bratislava III JUDr. Tomáš Michálek nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp.zn. 18 C 130/2005, pretože žalovaným uvádzané dôvody spočívajúce v podanej sťažnosti na sudcu neboli bez ďalšieho spôsobilé vyvolať ani subjektívne, ani objektívne dôvody jeho vylúčenia. Následne v priebehu konania žalovaný vzniesol ďalšiu námietku zaujatosti sudcu na pojednávaní 30. mája 2011. Po preskúmaní obsahu námietky zaujatosti dovolací súd zistil, že bol dodržaný zákonný postup súdu prvej inštancie, keď vec nebola preložená nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti, nakoľko nespĺňala zákonom stanovené náležitosti (§ 15a ods. 3 O.s.p.). Taktiež aj odvolací súd sa zaoberal so žalovaným vznesenou námietkou zaujatosti sudcu prvej inštancie v odvolacom konaní, pričom odvolací súd správne na vznesenú námietku zaujatosti neprihliadal (§ 15a ods. 5 O.s.p.), nakoľko sa týkala postupu sudcu prvej inštancie v konaní. Žalovaný v podanom dovolaní výslovne neuviedol konkrétne objektívne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť zaujatosť sudcu súdu prvej inštancie, keď z obsahu podaného dovolania vyplýva, že opätovne uvádza námietky spočívajúce v postupe sudcu prvej inštancie. Dovolací súd nezistil dôvody, pre ktoré by mal byť sudca Okresného súdu Bratislava III JUDr. Tomáš Michálek vylúčený z prejednania a rozhodovania veci.

27. Zároveň bola nedôvodná aj námietka žalovaného spočívajúca v tom, že vo veci konal a rozhodoval nezákonný sudca. Z obsahu spisu vyplýva, že vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. Ľubošovi Sádovskému, pričom následne 31. júla 2007 bol spis pridelený na konanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. Tomášovi Michálkovi (č.l. 65 spisu), 8. apríla 2010 bol spis pridelený sudkyni JUDr. Daniele Linetovej (č.l. 183 spisu) a 11. októbra 2010 bol opätovne pridelený sudcovi JUDr. Tomášovi Michálkovi (č.l. 192 spisu). Vec bola pridelená sudcovi JUDr. Tomášovi Michálkovi v zmysle dodatku k rozvrhu práce č. 3 pre rok 2007 Okresného súdu Bratislava III z 3. júla 2007, pričom počas stáže uvedeného sudcu na Krajskom súde v Bratislave v období od 1. apríla 2010 do 30. septembra 2010 bola vec pridelená sudkyni JUDr. Daniele Linetovej. Po ukončení stáže a vrátení sa sudcu JUDr. Tomáša Michálka na Okresný súd Bratislava III mu bola vec opätovne pridelená 11. októbra 2010.

28. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že ani námietka žalovaného o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.

29. Dovolateľ vo svojom dovolaní tiež namietal, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie sú po právnej stránke nesprávne. Nesprávne právne posúdenie veci súdom však prípustnosť dovolania nezakladalo(viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014), preto sa týmito námietkami dovolací súd nemohol zaoberať.

30. V danom prípade prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p., preto najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné.

31. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.