Najvyšší súd  

5 Cdo 76/2010

  Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne PhMr. A. N., bývajúcej v Š., zastúpenej JUDr. I. S., advokátom v B., proti žalovanej S. R., zastúpenej M. Z. S. R. so

sídlom v B., o zaplatenie 51 412,71 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Trnava pod sp. zn. 24 C 146/2007, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v

Trnave z 27. októbra 2009 sp. zn. 10 Co 201/2009 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

  Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume

533,34 eur k rukám JUDr. I. S., advokáta v B., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom z 23. februára 2009 č.k. 24 C 146/2007-183 uložil povinnosť

žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 51 412,71 eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 8 % ročne zo sumy 16 424,55 eur od 7. januára 2005 do zaplatenia, zo sumy

16 813,89 eur od 5. februára 2005 do zaplatenia, zo sumy 66,23 eur od 11. februára 2005

do zaplatenia, zo sumy 67,39 eur od 11. februára 2005 do zaplatenia, zo sumy 9,56 eur

od 11. februára 2005 do zaplatenia, zo sumy 748,43 eur od 5. februára 2005 do zaplatenia

a s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 5,33 eur do 12. marca 2005

do zaplatenia, zo sumy 16 472,93 eur od 12. marca 2005 do zaplatenia, zo sumy 804,40 eur

od 12. marca 2005 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej

časti uplatneného nároku na úrok z omeškania žalobu zamietol a žalovanej uložil povinnosť

zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 2 268,87 eur k rukám jej právneho zástupcu

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to

ustanovením § 517 ods. l a 2 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že vo veci je žalovaná správne

označená ako Slovenská republika v zastúpení M. Z. SR, pretože v zmysle citovaného zákona v

súvislosti s rozhodovaním samosprávneho kraja v oblasti humánnej farmácie ide o prenesenú

právomoc štátu na orgán samosprávy v pôsobnosti M. Z.. Mal preukázané, že rozhodnutím T.

samosprávneho kraja č.j. X. z X. došlo k pozastaveniu činnosti žalobkyne ako držiteľky

oprávnenia na výkon lekárenskej činnosti v lekárni A. v Š., žalobkyňa sa voči tomu rozhodnutiu

v zákonnej lehote odvolala a odvolací orgán M. Z. SR predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil

prvostupňovému orgánu z dôvodu rozporu so zákonom. Následne 25. júla 2005 T. samosprávny

kraj v rámci autoremedúry rozhodnutím č.j. X. zrušil svoje predchádzajúce rozhodnutie. Podľa

názoru súdu žalobkyňa tak v zmysle ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. vyčerpala

riadny opravný prostriedok, pričom rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, zrušil, pre jeho

nezákonnosť príslušný orgán, v tomto prípade M. Z. SR. Súd mal tak za preukázané, že

žalobkyňa splnila podmienky na uplatnenie si nároku

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Ďalej mal preukázané, že vzhľadom na

nedostatky pri doručovaní prvého rozhodnutia T. samosprávneho kraja, ako aj nedostatky v

náležitostiach rozhodnutia, žalobkyňa oprávnene dospela k záveru, že v záujme ochrany zdravia

pacientov, pre ktorých mala objednané lieky, ako aj prevencie pred vznikom škody spôsobenej exspiráciou liekov a vzniku nákladov spojených so zatvorením lekárne, táto pokračovala v

činnosti. Z rozhodnutia odvolacieho orgánu, ako aj z ďalšieho postupu T. samosprávneho kraja

vyplynulo, že uvedené rozhodnutie bolo rozhodnutím nezákonným, preto považoval nárok

žalobkyne na náhradu škody za oprávnený. Ďalej dospel

k právnemu záveru o danosti aktívnej aj pasívnej vecnej legitimácii účastníkov. Na základe

vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobkyni vznikla škoda za obdobie, kedy jej bola

nezákonným rozhodnutím T. samosprávneho kraja z 29. októbra 2009 pozastavená činnosť vo

výške nepreplatených faktúr V. Z. P., ktorá síce uznala tieto za správne čo do dôvodu a výšky,

avšak v zmysle platných predpisov ich žalobkyni nemohla preplatiť, keďže by sa dopustila

konania v rozpore so zákonnou úpravou úhrad za poskytnutú lekárenskú činnosť (zákon č.

140/1998 Z.z. o liekoch

a zdravotníckych podmienkach, zákon č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti). Neuhradením predmetných faktúr vznikla žalobkyni priama škoda vo výške

uplatnenej v konaní. Súd súčasne priznal žalobkyni požadovaný úrok z omeškania v zákonnej

výške, ktorý je ušlým ziskom spôsobeným nevykonaním úhrady v čase splatnosti. Súd priznal

úrok z omeškania tým spôsobom, že splatnosť jednotlivých nárokov odvíjal od splatnosti faktúr, tak ako to bolo medzi žalobkyňou a V. Z. P. dohodnuté. Vzhľadom na skutočnosť, že v tejto

časti nárok žalobkyne bol uplatnený s úrokom

z omeškania vo výške 8 % ročne, odvíjajúc sa od splatnosti 14 dní, súd v tejto časti nárok

zamietol a priznal úrok z omeškania v zákonnej výške v relevantnom období po uplynutí

30 dňovej splatnosti jednotlivých faktúr a nárok vo zvyšku žalobu zamietol. O náhrade trov

konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 27. októbra 2009 sp. zn. 10 Co 201/2009 rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 O.s.p. potvrdil. Žalovanej

uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 1670,89 eur

k rukám jej advokáta do troch dní. Konštatoval, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu

zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec správne

právne posúdil. V celom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

súdu prvého stupňa, na ktoré aj v podrobnostiach odkázal. O náhrade trov odvolacieho

konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142

ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Navrhla, aby dovolací

súd rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové

konanie a rozhodnutie. Dovolanie odôvodnila tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v ustanovení § 241 ods. 1 a ods. 2 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p.

Uviedla, že oba konajúce súdy nesprávne právne posúdili vec a nesprávne vo veci rozhodli.

Namietala nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej z dôvodu, že M. Z. SR nezákonné

rozhodnutie nevydalo a nie je ani príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.

nesprávnym úradným postupom zo strany ministetva a eventuálnym vznikom škody. Ďalej

namietala skutočnosť, že oba konajúce súdy sa nevysporiadali s otázkou právneho základu

uplatňovaného nároku a s jeho výškou. Rovnako uviedla, že aj v časti náhrady trov konania

mal odvolací súd rozhodnúť v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. a vysloviť, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Žalobkyňa žiadala, aby dovolací súd dovolanie žalovanej z dôvodu neprípustnosti

dovolania v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalovanú na náhradu trov právneho

zastupovania v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom).  

Žalovaná existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.

netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Námietku žalovanej uvedenú v dovolaní týkajúcu sa nedostatku jej vecnej legitimácie

nepovažoval dovolací súd za opodstatnenú. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva

a má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti.

Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) nie je dôvodom prípustnosti

dovolania podľa § 237 O.s.p.; môže mať za následok len nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia (porovnaj napr. R 34/1993). Preto tvrdenia žalovanej uvádzané v dovolaní, ktoré

sa týkajú vecnej legitimácie, sú pre prípustnosť dovolania právne bezvýznamné.

Z obsahu dovolania žalovanej je zrejmé, že prípustnosť dovolania vyvodzuje z toho,

že rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. To, že rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci môže byť len odôvodnením dovolania

v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., avšak len v prípade, ak prípustnosť dovolania, ako

mimoriadneho opravného prostriedku, je daná ustanoveniami § 236 až § 239 O.s.p.

Skutočnosť, že by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu aj prípadne spočívalo

na nesprávnom právnom posúdení veci, samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania proti

takémuto rozhodnutiu.

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či

ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné

(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Žalobkyňa súčasne dovolaním napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách

konania. Dovolanie v tejto časti smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku

odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie

o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.).

Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť

dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je

prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.).

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď

§ 239 ods. 2 O.s.p.).

Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom

opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie

predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania,

ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci

samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.).

Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda vylučuje prípustnosť dovolania žalobkyne proti

výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách. Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola

preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania

proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti

žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešná žalobkyňa v dovolacom konaní podala návrh na uloženie

povinnosti nahradiť jej trovy tohto konania v sume 526,13 eur za jeden úkon právnej služby

a režijný paušál 7,21 eur, spolu 533,34. Dovolací súd jej priznal náhradu, ktorá spočíva

v odmene advokáta za jeden úkon poskytnutej právnej služby (vyjadrenie z 27. januára 2009

k dovolaniu žalovanej) podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1

vyhlášky vo výške 526,13 eur, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3

vyhlášky (t.j. 7,21eur )] predstavuje spolu 533,34 eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. mája 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská