5 Cdo 73/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   exekučnej   veci   oprávnenej   B.B., IČO:, zastúpenej Advokátskou kanceláriou M.so sídlom v B.proti povinnému Š. U.U., o vymoženie

1 245,57 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn.

15 Er 1721/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne

z 2. augusta 2011 sp.zn. 5 CoE 275/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

  Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala dňa 10. júna 2010 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoženie sumy 1 245,57 € s príslušenstvom. Uviedla, že exekučným titulom

je k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok vydaný S., so sídlom v B., z 9. februára 2010,

sp.zn. II/2009-1894, ktorým bola žalovanému Š. U. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni

B. sumu 1 245,57 € s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Prievidza o

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Prievidza uznesením zo 17. januára 2011 č.k. 15 Er 1721/2010-18

žiadosť súdneho exekútora JUDr. P. H. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Vychádzal zo zistenia, že dňa 15. augusta 2005 bola medzi právnym predchodcom oprávnenej

a povinným uzavretá zmluva o poistenom rýchlom spotrebnom úvere

pre obyvateľstvo č. 0033400905, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške

50 000 Sk. S prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah

zmluvy na predtlačenom formulári dospel súd k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu

a na vzťah medzi veriteľom (oprávnenou) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať

ustanovenia spotrebiteľského práva. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverovej zmluve

podľa názoru súdu spĺňala všetky podmienky tak, aby bola z pohľadu ustanovení § 53, § 54

Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice

93/13/EHS, kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami  

§ 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a teda je neplatná.

Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného

dojednania súd ustálil v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto

prípade je veriteľ, čiže oprávnená, pretože táto zostavila znenie rozhodcovskej doložky

vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Podľa názoru súdu predložený

rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to

s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý

exekučný titul. Pre uvedený rozpor exekučného titulu a tým aj návrhu a žiadosti o udelenie

poverenia nielen s Exekučným poriadkom ale aj úniovým právom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v celom rozsahu

zamietol.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 2. augusta 2011 sp.zn.  

5 CoE 275/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1, 2

O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodcovský rozsudok,

ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov

rozhodcovského konania skutočne rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie

vykonateľný podľa osobitných predpisov. Súd však môže v exekučnom konaní kontrolovať

zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to

ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné

konanie zastaviť (podľa názoru odvolacieho súdu tomu zodpovedá aj zamietnutie žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu

účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou, pretože rozhodcovský rozsudok

bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3) alebo

rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd

alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže exekučný

súd postupovať, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým

mravom (§ 45 ods. l písm. c/, ods. 2). V tomto prípade ide o protiprávnosť výroku rozsudku

rozhodcovského súdu. Ďalej uviedol, že Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že

vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského

rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď ako sa oboznámi s právnymi

a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu

rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom

v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať

v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží

vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho

práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Systém ochrany zavedený uvedenou smernicou vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ

nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho

vyjednávacej schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi

na podmienky dopredu vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom, bez toho, aby mohol

ovplyvniť ich obsah. Smernica musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať

vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum neprimeranej povahy zmluvných

podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti ceny

a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom. Odvolací súd

po preskúmaní veci nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani

v jednej z odvolateľkou namietaných skutočností. Mal za to, že súd prvého stupňa vo veci

dôsledne aplikoval aj ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 53

a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom čase uzavretia zmluvy, ustanovenia zákona  

č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení v čase platnom v čase uzavretia zmluvy,

ako aj Smernicu Rady 93/13/EHS a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných

ustanovení. Za správny odvolací súd považoval právny názor súdu prvého stupňa, že

predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávnenou

a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Mal za to, že súd prvého stupňa

správne a dostatočne odôvodnil posúdenie danej zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej

a dostatočne aj odôvodnil prečo je rozhodcovská doložka neprijateľná.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá

navrhla, aby dovolací   súd   uznesenie   odvolacieho   súdu   zmenil   a   poveril   súdneho

exekútora   vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie

súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. d/, e/, f/

O.s.p. (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Podľa názoru dovolateľky

exekučný   súd   nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,

rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka

„res iudicata“. Považovala za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci

bol podľa zákona potrebný. Taktiež namietala, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Za takú vadu označila skutočnosť, že jej nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom

uplatniť jej práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, ako aj nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa názoru oprávnenej

exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej

doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Súdom

oboch stupňov tiež vyčítala, že zmluvu o úvere považovali za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle

Občianskeho zákonníka a tak na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali ustanovenia

na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. V dôvodoch dovolania

podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.

Povinný vo vyjadrení k dovolaniu oprávnenej mal za to, že neboli naplnené dôvody

na podanie dovolania a dovolanie oprávnenej navrhol zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241  

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

  Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

  Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p., t.j. že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.  

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.  

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.  

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide  

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v

Bratislave, Astrová 2/A, proti povinnému Š. U.U., o vymoženie 1 245,57 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 15 Er 1721/2010,   na základe

rozhodcovského rozsudku vydaného S. so sídlom v B.z 9. februára 2010,   sp.zn.   II/2009-

1894, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľkou namietanou vadou (§ 237 písm.

d/ O.s.p.). V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho

súdu uvedené ďalej k námietke dovolateľky o výskyte vady konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/

O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, že skúmali

podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu  

na takýto prieskum. Oprávnená túto vadu namieta neopodstatnene.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je

treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho jej

nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského

rozsudku v exekučnom konaní.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.  

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci  

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.  

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj

iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži  

svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu

v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Zo zmluvy o poistenom

rýchlom spotrebnom úvere pre obyvateľstvo uzavretej medzi právnym predchodcom

oprávnenej a povinným vyplýva, že jej súčasťou je rozhodcovská doložka obsiahnutá

v článku IV. bod 4 zmluvy. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy

v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym

rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie preto neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje  

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len  

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

§ 236 a nasl. O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. októbra 2012

  JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová