Najvyšší súd

5 Cdo 73/2010

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne J. G., zastúpenej JUDr. V. T., proti žalovanému L., zastúpenému JUDr. V. K., o určenie vlastníckeho práva,

vedenej na Okresnom súde Bratislava IV, pod sp.zn.

19 C 40/2004, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 11. februára 2009, sp.zn. 15 Co 420/2008 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e  

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 3. apríla 2008, č.k. 19 C 40/2004-167 určil, že

žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. Z., vedených v PK vložke

ako parc. č. X. - stavebný pozemok vo výmere 1056 m2 podľa identifikácie parciel z 19.

októbra 2007, stavu podľa údajov registra CKN ako parcela číslo X. - vinice vo výmere 288

m2 a parc. č. X. - záhrady vo výmere 768 m2 v celosti. Žalobkyni náhradu trov konania

nepriznal. Dospel k záveru, že žalobkyňa splnila zákonom stanovené podmienky vydržania,

keď s vecou nakladala ako so svojou a bola so zreteľom

na všetky okolnosti v dobrej viere, že jej vec patrí. Poukázal na ustanovenia § 132a a § 135a

Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, že zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník držbu

a vydržanie až do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., t.j. do 1. apríla 1983, neupravoval.

Až novela nanovo upravila ochranu držby a vydržania s možnosťou započítania času

predchádzajúcej nepretržitej držby pred 1. aprílom 1983 s tým, že tento čas sa neskončil skôr,

než 1. apríla 1984. Keďže žalobkyňa nehnuteľnosti užívala od r. 1986 a takto ich užívala aj

v čase podania návrhu, pričom k prerušeniu užívania nedošlo a jej právni predchodcovia nehnuteľnosť užívali od r. 1949, návrhu žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel. O trovách

konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 150 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 11. februára 2009, sp.zn. 15 Co 420/2008

rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 O.s.p. potvrdil. Žalobkyni

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd zistil skutkový stav veci čiastočne

odlišne od skutkového stavu, ako ho zistil súd prvého stupňa, a to v časti dĺžky trvania

vydržacej doby. Na rozdiel od záverov súdu prvého stupňa mal za to, že od roku 1986 už

žalobkyňa nebola dobromyseľná, teda v dobrej viere, že predmetné pozemky užíva

dobromyseľne, avšak   s poukazom na ustanovenie § 134 ods. 2 Občianskeho zákona

v platnom znení, resp. ustanovenie § 132a a ustanovenie § 135a novely zákona č. 131/1982

Zb. konštatoval, že účinky vydržania nastali najneskôr do 1. apríla 1984, pričom do vydržacej

doby 10 rokov je možné v danom prípade započítať i dobu, po ktorú predmetnú nehnuteľnosť

užívali právni predchodcovia žalobkyne, t.j. otec a matka žalobkyne, keďže vec mali

v nepretržitej oprávnenej držbe, a to ešte aj pred účinnosťou citovanej novely. V čase

od l. apríla 1983 do l. apríla 1984 nebolo preukázané, že by došlo k prerušeniu plynutia

vydržacej doby, keď v danom prípade bol započítaný čas od l. apríla 1964, nie aj čas od roku

1949, kedy fakticky rodičia žalobkyne predmetnú nehnuteľnosť užívali. Právne účinky

vydržania v danom prípade nastali zo zákona uplynutím vydržacej doby. Mal za to, že

žalovaný ani v prvostupňovom, ani v odvolacom konaní nepreukázal žiaden hodnoverný

doklad o tom, že by nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. O trovách

konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením

§ 142 ods. l O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Namietal, že v konaní

došlo k vade v zmysle § 237 písm. b) O.s.p., keď žalobkyňa vystupovala v konaní ako

účastníčka bez spôsobilosti byt' účastníčkou konania. Rozsudok odvolacieho súdu označil

za zmätočný, „právne a vecne nesprávny, nespravodlivý“, čoho dôsledkom je nesprávne

rozhodnutie vo veci samej. Namietal skutočnosť, že v konaní bolo rozhodnuté na základe

nespoľahlivo zisteného skutkového stavu, že súd „nesprávne vyhodnotil listinné dôkazy

a okolnosti s vecou priamo súvisiacimi, neprihliadol na ich podstatu a ich dôležitosť

pre rozhodnutie.“ Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa,

zrušiť a konanie zastaviť. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.

Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu označil dovolaním napadnutý rozsudok

za právne správny, spravodlivý a zákonný a žiadal ho v plnom rozsahu potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

V zmysle § 236 ods. l O.s.p. dovolaním možno napadnúť' právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

§ 238 ods. l O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosial' nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie

žalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1

O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne

významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom

vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim

v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť,

že pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie,

že v konaní došlo k takejto vade. So zreteľom na obsah dovolania žalovaného treba v danom

prípade osobitne zdôrazniť, že § 237 O.s.p. spája prípustnosť dovolania výlučne len

so závažnými procesnými vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť. Iné

procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) a tiež iné nesprávnosti, než sú vady postupu súdu v konaní (napríklad nesprávnosti, ku ktorým

došlo v rámci právneho posudzovania veci), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto

zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

  Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

podľa § 237 písm. b) O.s.p., t.j. že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byt' účastníkom konania.

Spôsobilosť byt' účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť' mat' práva

a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. V sporovom konaní zákon za účastníkov

konania označuje žalobcu a   žalovaného   (§ 90 O.s.p.); žalobcom je ten, kto podal žalobu

a žalovaným ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného označil, a to bez ohľadu na to, či takto

označený žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (t.j. či mu svedčí hmotnoprávna

vecná pasívna legitimácia). Spôsobilosti byt' účastníkom zodpovedá spôsobilosť mat' práva

a povinnosti v zmysle ustanovení § 7 a § 8 Občianskeho zákonníka (t.j. právna subjektivita

a spôsobilosť na právne úkony). Okamihom narodenia má každá fyzická osoba spôsobilosť - práva a povinnosti (právnu subjektivitu), smrťou právna subjektivita fyzickej osoby zaniká.

Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti vzniká

v plnom rozsahu plnoletosťou. Žalobkyni, ako dospelej a žijúcej fyzickej osobe, zákon

priznáva právnu subjektivitu, jej pozbavenie alebo obmedzenie nebolo preukázané žiadnym

súdnym rozhodnutím, preto je potrebné vychádzať zo stavu, že žalobkyňa má aj spôsobilosť

byt' účastníčkou občianskeho súdneho konania (§ 19 O.s.p.). Ak by aj prípadne žalobkyňa

nebola v konaní aktívne vecne legitimovaná (nebola nositeľkou hmotného práva),

nespôsobovala by táto okolnosť nedostatok spôsobilosti byt' účastníkmi konania. Z uvedených

dôvodov konanie netrpí vadou podľa § 237 písm. b) O.s.p.

  S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ich postupom

nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu dovolania možno vyvodiť,

že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť predovšetkým tým, že

oba súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p.,

dôkazy, ktoré boli vykonané, nesprávne vyhodnotili a nesprávne vec po právnej stránke

posúdili.

  Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších

stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalobcovi realizácie jeho

procesných práv.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byt' samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie

totiž nie je „ďalším“ odvolaním a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových

zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie

je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané

dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu, dovolací súd

na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť vykonávať dokazovanie.

  Dovolateľ súdom nižších stupňov vytýka, že dôkazy, ktoré vykonali, nesprávne

vyhodnotili. K uvedenej námietke žalovaného treba uviesť, že súd neodníme účastníkovi

možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo

osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. Obdobne pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali

z neúplných skutkových zistení, ide o námietku, ktorá ani len nepoukazuje na procesnú vadu

v zmysle § 237 O.s.p. Táto námietka by mohla byť zohľadnená len ak by bolo jeho dovolanie

procesne prípustné. K jeho argumentom, ktoré by bolo možné podriadiť pod námietku tzv.

inej procesnej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd uvádza,

že takáto vada (i keby k nej v konaní došlo), by bola síce relevantným dovolacím dôvodom

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle

§ 237 O.s.p.

Pokiaľ žalovaný v mimoriadnom opravnom prostriedku namietal aj to, že rozsudky

súdov oboch nižších súdov nie sú dostatočne zdôvodnené (nepreskúmateľnosť), treba uviesť,

že nie každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania,

je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími,

taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky

súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú

zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám

inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným

vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje

za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno

uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je

judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav

tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá je síce

relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama

osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá, a to ani podľa § 237 O.s.p. (viď napríklad

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 111/98). Preto sama

skutočnosť, že v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť

rozhodnutia), nemôže v danom prípade založiť prípustnosť dovolania žalobcu, lebo nejde

o vadu v zmysle § 237 O.s.p.

  Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že súdy nižších stupňov mu svojimi

rozhodnutiami odňali možnosť konať pred súdom tým, že nesprávne právne posúdili vec

a vychádzali aj z nesprávneho skutkového zistenia, a to spôsobilo zmätočnosť oboch

rozhodnutí.

  Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

  Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

  Aj pre odvolacie konanie, s výnimkou postupu podľa § 214 ods. 2 platí, že

na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej, nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať lebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje

verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.).

  Z ustanovenia § 117 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že pojednávanie vedie predseda senátu, a to

tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný účel a aby prebiehalo

dôstojne a nerušene.

  Podľa § 118 O.s.p. po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje

návrhy a predseda senátu oznámi výsledky prípravy pojednávania. Ďalší priebeh pojednávania určuje predseda senátu. Na záver môžu účastníci zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa i k právnej

stránke veci.

  Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.).

  Na začiatku pojednávania podá predseda alebo poverený člen senátu správu

o doterajšom priebehu konania. Potom sa vyjadria účastníci a prednesú svoje návrhy (§ 215

O.s.p.).

  Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 21. januára 2009 ( č.l.

188 spisu) vyplýva, že odvolací súd vo veci nedoplnil alebo nezopakoval dokazovanie

v zmysle § 213 O.s.p. a pred vyhlásením rozsudku odvolacím súdom bol daný dostatočný

časový priestor a možnosť právnemu zástupcovi žalovaného zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že podľa ustálenej

súdnej praxe skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

O.s.p. Tak isto je to aj s tvrdením žalovaného o tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu

(vrátane súdu prvého stupňa) vychádza z nesprávneho skutkového zistenia.

  V prejednávanej veci sa nejednalo o tzv. prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu

a nedošlo ani k porušeniu práva na spravodlivú ochranu práv a záujmov účastníka konania –

žalovaného (tzv. fair process).

  V posudzovanej veci nejde ani o takú zmenu v právnom posúdení veci odvolacím

súdom, ktorá mala mať za následok zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie veci

na ďalšie konanie. Ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd zhodne posúdili skutočnosť, že

žalobkyňa splnila podmienky vydržania. Odvolací súd len na rozdiel od súdu prvého stupňa

bol pri výklade dĺžky trvania vydržacej doby toho názoru, že v danom prípade je potrebné

započítať čas prechádzajúcej nepretržitej držby pred 1. aprílom 1983 u právnych predchodcov žalobkyne a to od roku 1964 do 1. apríla 1984, kedy právni predchodcovia žalobkyne

predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne užívali.

  K tomu, aby odvolací súd dospel k ním prezentovanému právnemu záveru, nepotreboval

vykonanie ďalšieho dokazovania; pre svoj postup mal oporu v dôkazoch už vykonaných

súdom prvého stupňa. Svoje rozhodnutie odvolací súd neoprel o nové skutkové zistenia,

ku ktorým by sa účastníci nemohli vyjadriť podľa ustanovenia § 118 ods. 4 O.s.p.

V napadnutom rozhodnutí tak nešlo o rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných

práv žalovaného skutkovo argumentovať, prípadne navrhnúť dôkazy. Žalovanému ako

účastníkovi konania nebola preto postupom súdu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. odňatá

možnosť konať pred súdom.  

  Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa však nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť

trovy konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.), a preto jej ich dovolací súd nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. apríla 2011  

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová