5Cdo/720/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore žalobcu: C. K. bytom N., zastúpený JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova č. 2, proti žalovanému: Technické Služby mesta Prešov, a.s., so sídlom v Prešove, Bajkalská č. 33, IČO: 31718914, zastúpeného advokátskou kanceláriou AK PALŠA A PARTNERI, s.r.o., so sídlom v Prešove, Masarykova 13, o náhradu mzdy, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 17 C 4/2013, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 15. apríla 2015 sp.zn. 10 CoPr 3/2014, takto

rozhodol:

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Prešov rozsudkom z 19. marca 2014 č.k. 17 C/4/2013-107 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 21. februára 2011 s úrokmi z omeškania z jednotlivých splátok do zaplatenia. Súčasne zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Okresný súd Prešov rozsudkom z 26. októbra 2011 č.k. 7 C 63/2011-63 určil za neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru zo 17. decembra 2011 medzi žalovaným a žalobcom; prejednanie žalobou uplatneného nároku na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie. Dopĺňacím rozsudkom z 10. októbra 2012 č.k. 7 C 63/2011-109 rozhodol, že „pracovný pomer trvá naďalej“. Žalovaný žalobcovi prácu nepridelil a žalobcovi vznikol tým nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku od dňa, keď oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní až do času, kedy mu žalovaný umožní pracovať. Priemerný zárobok žalobcu zisťoval súd prvej inštancie z rozhodného obdobia, ktorým bol predchádzajúci kalendárny štvrťrok a priemerný zárobok ustálil ako hodinový zárobok, ktorý vynásobil priemerným počtom pracovných hodín. Súd vzhľadom k tomu, že žalovaný neumožnil žalobcovi vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a k ukončeniu pracovného pomeru došlo

18. februára 2013 priznal náhradu mzdy za obdobie od 21. februára 2011 do 18. februára 2013. Zároveň zohľadnil skutočnosť, že žalobca sa za uvedené obdobie uchádzal o zamestnanie a podarilo sa mu uzavrieť dohodu o pracovnej činnosti, z ktorej získal za mesiac január 2013 - 20 €, za mesiac február 2013 - 30 € a za mesiac marec 2013 - 30 €. Túto okolnosť zohľadnil v náhrade mzdy za mesiac január až marec 2013, kedy znížil náhradu za jednotlivé mesiace odpočítaním sumy, ktorú nadobudol na základe tejto dohody o pracovnej činnosti. Celkovo priznal súd prvej inštancie náhradu mzdy žalobcovi vo výške 13.382,12 €. Vo zvyšku istiny vo výške 80 € s príslušenstvom návrh zamietol. Priznanie úrokov z omeškania za jednotlivé mesiace odôvodnil § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojitosti s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

2. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 15. apríla 2015 sp.zn. 10 CoPr 3/2014 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, okrem výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a zrušil ho vo výroku o trovách konania, v ktorom rozsahu vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd mal za to, že o výške priznanej náhrade mzdy žalobcovi rozhodol súd prvej inštancie vecne správne. Dôvody, za ktorých bolo možné priznať náhradu mzdy zamestnancovi, ktorý je úspešný v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru upravuje ustanovenie § 79 Zákonníka práce. Na toto ustanovenie súd prvej inštancie prihliadal pri svojom rozhodnutí a napriek tvrdenému nesplneniu podmienok na priznanie náhrady mzdy zo strany žalovaného, tento v priebehu konania dôkazy o týchto svojich tvrdeniach nepredložil. Poukazoval len na jedinú okolnosť, a to skutočnosť, že žalobca je poberateľom čiastočného invalidného dôchodku vo výške 129 € mesačne. Toto rozhodnutie Sociálnej poisťovne vo vzťahu k osobe žalobcu mal súd prvej inštancie k dispozícii a nevyplývalo z neho, že na základe takto posúdenej čiastočnej schopnosti pracovať a jej znížení na 39%, by napĺňalo podmienku analogicky posudzovanej práceneschopnosti a vyplácania nemocenských dávok, resp. poberania starobného dôchodku. Odvolací súd poukázal na to, že invalidný dôchodok bol priznaný žalobcovi v októbri 2010, kedy ešte riadne vykonával prácu pre žalovaného až do februára 2011 a túto okolnosť žalovaný nijakým spôsobom nespochybňoval. Poberanie čiastočného invalidného dôchodku podľa odvolacieho súdu nebolo tou okolnosťou, ktorú mal na mysli § 79 Zákonníka práce, t.j. ktorá by predstavovala nemožnosť výplaty náhrady mzdy pre jeho poberanie, resp. pre situáciu, kde žalobcovi bola vyplácaná mzda v inom rozsahu resp. také dávky, ktoré by nahrádzali nárok na náhradu mzdy. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy v období viac ako 12 mesiacov, na ktorý mal nárok vyplývajúci priamo zo zákona, zhodne so závermi súdu prvého stupňa, uviedol, že neboli zistené okolnosti, pre ktoré by bolo možné znížiť, resp. vôbec nepriznať túto náhradu mzdy. Vo vzťahu k správnosti výpočtu priemerného zárobku, odvolací súd poukázal na správny výpočet priemernej mzdy v intenciách postupu podľa § 134 ods. 1 až 4 Zákonníka práce, ustálenej judikatúry i komentárov k tomuto ustanoveniu. Svoj postup súd prvej inštancie riadnym odôvodnil. Rozhodnutie o trovách konania ako nepreskúmateľné zrušil a v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu, v časti ktorou potvrdil výrok súdu prvej inštancie, podal dovolanie žalovaný. Mal za to, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 O.s.p., keď postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a predmetné rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Uviedol, že v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7 C 63/2011, podal dovolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté dovolacím súdom ku dňu rozhodovania o náhrade mzdy v predmetnom konaní, ktoré súd vylúčil na samostatné konanie. Namietal vecnú správnosť, ako i právne posúdenie rozhodnutia súdu, ktorým určil skončenie pracovného pomeru so žalobcom za neplatné ako aj tú, že z rozhodnutia súdov nevyplývajú ani v konaní o náhrade mzdy dostatočné dôvody, z ktorých by bolo zrejmé, na základe čoho dospel súd k tomu, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy práve v takejto výške, keď len skonštatoval, že mu nebola pridelená práca, resp. že mu nebolo umožnené vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Opätovne zopakoval svoje námietky ohľadom nesprávneho právneho posúdenia rozhodujúcej skutočnosti, a to, že žalobca mal v rozhodujúcom období trvalý príjem vo forme invalidného dôchodku, ako aj skutočnosti, že na základe invalidity si nemohol žalobca plniť svoje pracovné povinnosti. Namietal i nesprávny výpočet nároku na náhradu v mzdy v rozpore s § 79 ods. 1 ako aj § 134 Zákonníka práce v platnom znení, ktorá nesprávnosť výpočtu sa týkala aj úrokov z omeškania, ktoré súd žalobcovi priznal.

4. K dovolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý ho žiadal ako neprípustné odmietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP). Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné.

6. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1, § 238 O.s.p.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštantne v svojich rozhodnutiach poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

8. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádzala za predchádzajúcej právnej úpravy (a naďalej vychádza) z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím je v právnom štáte narušiteľná len mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého rozhodnutia.

9. Žalovaný dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie. Rozsudok v napadnutej časti nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné.

10. Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd; nepreukázaná však bolo tiež vada konania namietaná žalovaným (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

11. Podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Za právneho stavu do 30. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

12. Ak dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o nároku na náhradu mzdy v čase, kedy on uplatnil mimoriadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove z 28. januára 2013 sp.zn. 18 CoPr 1/2013, 18 CoPr 2/2013, ktorým potvrdil tento súd rozsudok Okresného súdu Prešov pod sp.zn. 7 C 63/2011 o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným, a tým mu odňali možnosť konať pred súdom, dovolací súd uvádza, že postup súdov bol v súlade so zákonom a ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu. Podanie dovolania nemá suspenzívne účinky, a preto nemá vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť ním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Súdy preto pri rozhodovaní o nároku na náhrade mzdy správne vychádzali z atribútu právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo určené neplatné skončenie pracovného pomeru a posudzovali z toho plynúce nároky v súlade s hmotnoprávnym predpisom, t.j. Zákonníkom práce. (V čase rozhodovania dovolacieho súdu v tomto konaní, bolo dovolaciemu súdu známe, že najvyšší súd uznesením z 10. decembra 2015 sp.zn. 3 Cdo 179/2013 odmietol dovolanie žalovaného proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove z 28. januára 2013 sp.zn. 18 CoPr 1/2013, 18 CoPr 2/2013 v spore o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a určenie, že pracovný pomer trvá, pozn. dovolacieho súdu).

13. Žalovaný ďalej uviedol, že nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom nevysvetlil súd z akých záverov vychádzal pri svojom rozhodnutí, zaťažilo konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

14. Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu je len jeho faktická (ne)činnosť, teda procedúra prejednania veci (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp.zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení strany sporu a zmarenie možnosti jej aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp.zn. 5 Cdo 201/2011). Postupom súdu sa teda môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však rozhodovací akt súdu. Pokiaľ postupom súdu nie je samo rozhodnutie, potom už postupom súdu vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol ( porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. januára 2014 sp.zn. 3 Cdo 266/2013).

15. Podľa stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.

16. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a to napríklad, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).

17. Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci bol dôvod pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016. V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ lenžalovaným zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozhodnutiami súdov nižších inštancií. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo žalovaným namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k predmetu rozhodovania, obsah odvolania, vyjadrenia k nemu a právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

18. Pokiaľ sa v dovolaní žalovaný nepriamo poukazoval, na to, že konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd uvádza, že právna úprava účinná do 30. júna 2016 považovala vadu tejto povahy za relevantný dovolací dôvod, ktorý však prípustnosť dovolania nezakladal (pozri viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).

19. Naostatok ak dovolateľ súčasne vo svojom dovolaní namietal, že rozhodnutie súdu je po právnej stránke nesprávne, dovolací súd poukazuje na svoje závery, vyjadrené v ustálenej súdnej praxi, a to že nesprávne právne posúdenie veci súdom prípustnosť dovolania nezakladalo (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014), preto sa týmito námietkami dovolací súd nemohol zaoberať.

20. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovaného, ktoré bolo podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo účinok sledovaný dovolaním (uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu), ktorý by zostal zachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods. 2 CSP). Najvyšší súd preto dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.

21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.