5 Cdo 71/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. K., bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. M. D., advokátom Advokátskej kancelárie B. & D., s.r.o.,
so sídlom v B., proti odporcovi J. O., bývajúcemu v B., za účasti vedľajšieho účastníka na
strane odporcu G. S. P., a.s., so sídlom v B., zastúpeného
JUDr. D. H., advokátom v B., o zaplatenie 3 202,22 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 15 C 102/2008,
o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 13. júla 2009, sp. zn.
8 Co 166/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a .
Navrhovateľka je povinná zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu
trov dovolacieho konania v sume 152,77 € k rukám JUDr. D. H., advokáta v B., do 3 dní.
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II uznesením z 27. februára 2009, č.k. 15 C 102/2008-172
konanie pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej zastavil. Navrhovateľke náhradu trov
konania proti odporcovi nepriznal. Zároveň jej uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania v sume 298,75 € na účet advokáta
JUDr. D. H., do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodol tak po zistení, že
o rovnakom návrhu navrhovateľky už bolo právoplatne rozhodnuté v trestnom konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 2T 119/2008. Rozhodnutie o náhrade
trov konania odôvodnil ustanovením § 146 ods. 2, veta druhá, O.s.p. s prihliadnutím na skutočnosť, že v čase podania návrhu navrhovateľkou na súde prekážka veci rozhodnutej
v adhéznom konaní neexistovala, keď vznikla až v priebehu konania, a preto navrhovateľke
vzniklo právo na náhradu trov konania proti odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi, ktorú jej
však nepriznal, nakoľko si trovy právneho zastúpenia nevyčíslila v zákonnej 3-dňovej lehote.
O uložení povinnosti navrhovateľky zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu
náhradu trov konania v sume 298,75 € rozhodol súd z dôvodu, že vznik týchto trov konania
zavinila navrhovateľka a jej právny zástupca tým, že v čase, keď bolo právnemu zástupcovi
doručené uznesenie zo dňa 15. augusta 2008, č.k. 15 C 102/2008-116 o ustanovení znalca,
vedeli o prekážke veci začatej aj rozsúdenej, ktorú skutočnosť súdu neoznámili.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky uznesením z 13. júla 2009,
sp. zn. 8 Co 166/2009 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania proti navrhovateľke
nepriznal. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 79,05 € na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka
JUDr. D. H., do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Ustálil, že nakoľko trestný rozkaz zo
dňa 31. júla 2008, č.k. 2T 119/2008-124, ktorým bolo uložené odporcovi zaplatiť
navrhovateľke náhradu škody na zdraví vo výške 334 349,-- Sk, v ktorej bola zahrnutá aj
náhrada za bolesť v sume 290 210,-- Sk, nadobudol v priebehu tohto konania právoplatnosť
dňa 19. augusta 2008, vznikla tým prekážka veci právoplatne rozhodnutej, pre ktorú nie je
možné v konaní o tom istom nároku ďalej pokračovať. Pokiaľ sa navrhovateľka v odvolaní
dovolávala navýšenia náhrady za bolesť o 30 bodov v znaleckom posudku č. 278/08, odvolací
súd mal za to, že ide o nový nárok navrhovateľky nad rámec petitu návrhu, o rozšírenie
ktorého do vynesenia napadnutého prvostupňového rozhodnutia nedošlo žiadnym
relevantným dispozitívnym procesným návrhom navrhovateľky tak, aby bol spôsobilým
predmetom ďalšieho konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, že navrhovateľke
vznikla povinnosť nahradiť trovy konania odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi podľa
ustanovenia § 146 ods. 2, veta prvá, O.s.p.; nakoľko však odporca ani vedľajší účastník
nepodali odvolanie voči výroku o trovách konania, nebolo možné s ohľadom na zásadu
zákazu reformatio in peius zmeniť navrhovateľkou napadnutý výrok o nepriznaní trov
konania v jej neprospech a odvolaniu navrhovateľky vyhovieť. Dospel tiež k záveru, že
neobstoja ani tvrdenia navrhovateľky z hľadiska predpokladov významných pre uplatnenie
ustanovenia § 150 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu, čo do potvrdzujúceho výroku a výroku
o trovách odvolacieho konania priznaných vedľajšiemu účastníkovi, podala dovolanie
navrhovateľka, ktorá navrhla uznesenie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Mala za to, že odvolací súd nesprávne potvrdil uznesenie prvostupňového
súdu a zaviazal ju na zaplatenie trov konania – znaleckého dokazovania. Podľa názoru
navrhovateľky v danom prípade boli splnené všetky kritéria vymedzené ustanovením § 150
O.s.p. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.
Odporca sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadril.
Vedľajší účastník na strane odporcu navrhol dovolanie navrhovateľky zamietnuť
a zaviazať ju k náhrade trov dovolacieho konania v sume 152,77 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
v časti, v ktorej odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu pričom nejde o prípad
podľa § 239 ods. 1, 2 O.s.p. a v časti o trovách konania, je nepochybné, že prípustnosť
dovolania navrhovateľky z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a navrhovateľke neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom
na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.
Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani v právnych záveroch,
na ktorých odvolací súdu založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva
odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou
súdu, a nie s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie
veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť
vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie navrhovateľky ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane
odporcu vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá
úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta
za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytol vedľajšiemu účastníkovi vypracovaním
vyjadrenia k dovolaniu z 5. marca 2010 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej
odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške 121,17 € (v akej ju vyčíslil právny
zástupca vedľajšieho účastníka), čo pri pripočítaní náhrady výdavkov za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu (7,21 €) a 19 % DPH (24,39 €) predstavuje spolu 152,77 €. Odporcovi trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júna 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská