5 Cdo 71/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. K., bývajúcej   v B., zastúpenej Mgr. M. D., advokátom Advokátskej kancelárie B. & D., s.r.o.,

so sídlom v B., proti odporcovi J. O., bývajúcemu v B., za účasti vedľajšieho účastníka na

strane odporcu G. S. P., a.s., so sídlom v B., zastúpeného

JUDr. D. H., advokátom v B., o zaplatenie 3 202,22 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 15 C 102/2008,

o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 13. júla 2009, sp. zn.

8 Co 166/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a .

Navrhovateľka je povinná zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu

trov dovolacieho konania v sume 152,77 € k rukám JUDr. D. H., advokáta v B., do 3 dní.

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II uznesením z 27. februára 2009, č.k. 15 C 102/2008-172

konanie pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej zastavil. Navrhovateľke náhradu trov

konania proti odporcovi nepriznal. Zároveň jej uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu

účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania v sume 298,75 € na účet advokáta

JUDr. D. H., do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodol tak po zistení, že

o rovnakom návrhu navrhovateľky už bolo právoplatne rozhodnuté v trestnom konaní

vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 2T 119/2008. Rozhodnutie o náhrade

trov konania odôvodnil ustanovením § 146 ods. 2, veta druhá, O.s.p. s prihliadnutím na skutočnosť, že v čase podania návrhu navrhovateľkou na súde prekážka veci rozhodnutej

v adhéznom konaní neexistovala, keď vznikla až v priebehu konania, a preto navrhovateľke

vzniklo právo na náhradu trov konania proti odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi, ktorú jej

však nepriznal, nakoľko si trovy právneho zastúpenia nevyčíslila v zákonnej 3-dňovej lehote.

O uložení povinnosti navrhovateľky zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu

náhradu trov konania v sume 298,75 € rozhodol súd z dôvodu, že vznik týchto trov konania

zavinila navrhovateľka a jej právny zástupca tým, že v čase, keď bolo právnemu zástupcovi

doručené uznesenie zo dňa 15. augusta 2008, č.k. 15 C 102/2008-116 o ustanovení znalca,

vedeli o prekážke veci začatej aj rozsúdenej, ktorú skutočnosť súdu neoznámili.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky uznesením z 13. júla 2009,

sp. zn. 8 Co 166/2009 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle  

§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania proti navrhovateľke

nepriznal. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov

odvolacieho konania vo výške 79,05 € na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka

JUDr. D. H., do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Ustálil, že nakoľko trestný rozkaz zo

dňa 31. júla 2008, č.k. 2T 119/2008-124, ktorým bolo uložené odporcovi zaplatiť

navrhovateľke náhradu škody na zdraví vo výške 334 349,-- Sk, v ktorej bola zahrnutá aj

náhrada za bolesť v sume 290 210,-- Sk, nadobudol v priebehu tohto konania právoplatnosť

dňa 19. augusta 2008, vznikla tým prekážka veci právoplatne rozhodnutej, pre ktorú nie je

možné v konaní o tom istom nároku ďalej pokračovať. Pokiaľ sa navrhovateľka v odvolaní

dovolávala navýšenia náhrady za bolesť o 30 bodov v znaleckom posudku č. 278/08, odvolací

súd mal za to, že ide o nový nárok navrhovateľky nad rámec petitu návrhu, o rozšírenie

ktorého do vynesenia napadnutého prvostupňového rozhodnutia nedošlo žiadnym

relevantným dispozitívnym procesným návrhom navrhovateľky tak, aby bol spôsobilým

predmetom ďalšieho konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, že navrhovateľke

vznikla povinnosť nahradiť trovy konania odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi podľa

ustanovenia § 146 ods. 2, veta prvá, O.s.p.; nakoľko však odporca ani vedľajší účastník

nepodali odvolanie voči výroku o trovách konania, nebolo možné s ohľadom na zásadu

zákazu reformatio in peius zmeniť navrhovateľkou napadnutý výrok o nepriznaní trov

konania v jej neprospech a odvolaniu navrhovateľky vyhovieť. Dospel tiež k záveru, že

neobstoja ani tvrdenia navrhovateľky z hľadiska predpokladov významných pre uplatnenie

ustanovenia § 150 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu, čo do potvrdzujúceho výroku a výroku

o trovách odvolacieho konania priznaných vedľajšiemu účastníkovi, podala dovolanie

navrhovateľka, ktorá navrhla uznesenie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom. Mala za to, že odvolací súd nesprávne potvrdil uznesenie prvostupňového

súdu a zaviazal ju na zaplatenie trov konania – znaleckého dokazovania. Podľa názoru

navrhovateľky v danom prípade boli splnené všetky kritéria vymedzené ustanovením § 150

O.s.p. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.

Odporca sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadril.

Vedľajší účastník na strane odporcu navrhol dovolanie navrhovateľky zamietnuť

a zaviazať ju k náhrade trov dovolacieho konania v sume 152,77 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236   a   nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

v časti, v ktorej odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu pričom nejde o prípad

podľa § 239 ods. 1, 2 O.s.p. a v časti o trovách konania, je nepochybné, že prípustnosť

dovolania navrhovateľky z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom

nebola v konaní zistená.

So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a navrhovateľke neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom

na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani v právnych záveroch,

na ktorých odvolací súdu založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva

odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou

súdu, a nie s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie

veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť

vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.

  Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie navrhovateľky ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení  

s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane

odporcu vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá

úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).

Dovolací súd priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta

za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytol vedľajšiemu účastníkovi vypracovaním

vyjadrenia   k dovolaniu z 5. marca 2010 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej

odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške 121,17 € (v akej ju vyčíslil právny

zástupca vedľajšieho účastníka), čo pri pripočítaní náhrady výdavkov za miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu (7,21 €) a 19 % DPH (24,39 €) predstavuje spolu 152,77 €. Odporcovi trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. júna 2010

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská