Najvyšší súd

5 Cdo 70/2013

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej Slovenskej konsolidačnej, a.s., so sídlom v Bratislave, Cintorínska 21, proti povinnému D. M., bývajúcemu vo S., o vymoženie 33,19 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Trenčín, pod sp.zn. 60 Er 2960/2011, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 10. októbra 2012, sp.zn. 13 CoE 51/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín uznesením z 12. októbra 2012, č.k. 60 Er 2960/2011-16 zamietol

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že oprávnený sa

návrhom z 26. septembra 2011 domáhal vydania poverenia na vykonanie exekúcie na základe

exekučného titulu - bloku na pokutu nezaplatenú na mieste z 18. septembra 2008 vydaného

OO PZ v Trenčíne, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. septembra   2008 a vykonateľnosť

4. októbra 2008. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na § 44 ods. 2

Exekučného poriadku a § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny

poriadok). Uviedol, že preskúmaním žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie

exekúcie a exekučného titulu zistil, že exekučný titul nespĺňa požiadavky materiálnej

vykonateľnosti, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. f)

Exekučného poriadku. Na základe skutočnosti, že v predmetnej veci bolo možné výkon

rozhodnutia nariadiť najneskôr do 4. októbra 2011, s prihliadnutím na fakt, že súd je povinný

prihliadnuť na preklúziu z úradnej povinnosti, žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol.

Krajský súd v Trenčíne uznesením z 10. októbra 2012, sp.zn. 13 CoE 51/2012

uznesenie súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 51 a § 88

zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a § 71 ods. 3 zákona č 71/1967 Zb. Správneho

poriadku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v zmysle § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch účinnom do 31. augusta 2008, rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok,

o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov

od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie a citované zákonné ustanovenie bolo zo zákona.

Poukázal na to, že uvedené ustanovenie bolo vypustené zákonom č. 298/2008 Z.z., ktorý

nadobudol účinnosť 1. septembra 2008, pričom lehota na vykonanie týchto rozhodnutí nebola

v Zákone o priestupkoch odvtedy stanovená, preto sa v zmysle § 51 Zákona o priestupkoch

aplikujú na rozhodnutie všeobecné predpisy o správnom konaní (Správny poriadok).

Zdôraznil, že novelou uskutočnenou zákonom č. 527/2003 Z.z. s účinnosťou od 1. januára

2004 sa v § 71 ods. 3 Správneho poriadku slová „rozhodnutie možno vykonať“ nahradili

slovami „výkon rozhodnutia možno nariadiť“. Uviedol, že na základe ustanovenia § 51

zákona o priestupkoch je potrebné v danej veci aplikovať ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho

poriadku, ktoré ustanovuje trojročnú hmotnoprávnu lehotu, v ktorej sa musí výkon

rozhodnutia nariadiť (s účinnosťou od 1. januára 2004 už neplatí, že ak sa v trojročnej lehote

konania o výkon rozhodnutia začalo, musí sa v tejto lehote aj skončiť). Konštatoval, že táto

lehota je prekluzívna a v nej sa musí skončiť konanie o súdny výkon rozhodnutia; nestačí teda

toto konanie iba začať. Poukázal na to, že v preskúmavanej veci blok na pokutu nezaplatenú

na mieste z 18. septembra 2008 nadobudol vykonateľnosť 4. októbra 2008, pričom trojročná

prekluzívna lehota uplynula 4. októbra 2011. Do uvedenej lehoty nedošlo k nariadeniu

výkonu rozhodnutia, t.j. nebolo vydané upovedomenie o začatí exekúcie. Postup súdu prvého

stupňa preto považoval za správny, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Namietala

porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR, nesprávne

právne posúdenie veci odvolacím súdom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p., dôsledkom

čoho jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Mala za to,

že: „Za porušenie tohto práva (práva na spravodlivý súdny proces, pozn. dovolacieho súdu)

treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takého rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky, lebo takýto rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom

konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“. Odňatie práva oprávnenej

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. sa odrazilo podľa jej názoru aj v tom, že

uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené. Podľa názoru oprávnenej súdy

nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 zákona

č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci

moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla napadnutého uznesenie odvolacieho súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento jej opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/  

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Dovolateľka napadla potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje

znaky žiadneho z vyššie citovaných uznesení, preto jeho prípustnosť neprichádza do úvahy.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal

otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či

v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania,

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci

bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať

a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý  

má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237

písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali

zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon

a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej

aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41

ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale

o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu

v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne

lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967

Zb.  

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237  

písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou

procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť

procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá však prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho  

súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,

5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).

V dovolaní oprávnená vyslovila názor, že „za porušenie tohto práva (pozn.:

na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa

oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (viď

uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp.zn. 5 Cdo 318/2008).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Obsah dovolania svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi

preskúmavanou vecou a závermi uvedenými v citovanom rozhodnutí. Pokiaľ základná téza jej

dovolania v preskúmavanej veci spočíva v námietke, že rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v oprávnenou označenom konaní išlo o vadu procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp.zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami

„pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali

(a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo

mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky

odopretia spravodlivosti“.

Najvyšší súd pripomína, že častou súčasťou odôvodnení jeho rozhodnutí je (aj v tomto

uznesení vyššie uvedené) konštatovanie, že „dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací

súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie“

(porovnaj tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011,

3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011). Názor

oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia sa prieči týmito slovami

konštatovanej povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa,

dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému názoru, že aj každé

vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom právnom názore

o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p.

I keby tvrdenia oprávnenej o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne

v preskúmavanej veci opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),

oprávnenou vytýkaná okolnosť by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné

(o taký prípad ale v danej veci nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné,

nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím

súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho

súdu nie je dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu

vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež

vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo

nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a že prípustnosť jej dovolania

nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd vzhľadom

na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1

písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.  

Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že oprávnená

nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1

O.s.p.), a že v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. apríla 2013

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová