Najvyšší súd
5 Cdo 70/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky G. C., zastúpenej JUDr. M. K., proti odporcovi Ing. V. C., zastúpenému JUDr. J. P., IČO : X., o zmenu bytovej náhrady, vedenej
na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 8 C 210/2006, o dovolaní navrhovateľky proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 21. mája 2009, sp. zn. 6 Co 178/08, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 21. mája
2009, č.k. 6 Co 178/08-160 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 16. mája 2008, č.k. 8 C 210/2006-106 určil,
že povinnosť odporcu vypratať byt, nachádzajúci sa v B.,
na V. poschodí, pôvodne uloženú rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 22. augusta
1997, č.k. 24 C 80/97-18 v spojení s opravným uznesením z 5. februára 1998, č.k.
24 C 80/97-34 pod podmienkou pridelenia náhradného bytu, je odporca povinný splniť
bez ohľadu na túto podmienku, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že po zrušení práva spoločného nájmu bytu (navrhovateľky
a odporcu ako bývalých manželov) odporcovi, až do zabezpečenia bytovej náhrady
navrhovateľkou (náhradného bytu) svedčilo právo bývania v danom byte, a preto už
skutočnosť, že odporca opakovane dlhšiu dobu neplatil nájomné a pomernú časť nákladov
spojených s užívaním bytu mohla byť dôvodom na zmenu súdneho rozhodnutia ohľadne
bytovej náhrady. Za rozhodujúci dôvod považoval však súd prvého stupňa zmenu pomerov,
ktorá nastala u odporcu získaním v čase do nariadenia a uskutočnenia výkonu rozhodnutia
alebo v tomto prípade v čase do zabezpečenia náhradného bytu navrhovateľkou, rodinného
domu v H. T., ktorý odporca postavil v roku 2005, je v jeho výlučnom vlastníctve, spĺňa
všetky podmienky dôstojného bývania a preto má odporca pre seba trvalé bývanie zabezpečené. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že i keď sa
daná nehnuteľnosť nenachádza v mieste pracoviska odporcu (v B.), vzhľadom na jej
vzdialenosť (68 km) a dobré možnosti vlakového spojenia, nie je možné túto okolnosť
považovať za prekážku, ktorá by odporcovi bránila dom riadne užívať. Je vecou odporcu, že
v dome v jeho výlučnom vlastníctve bez vážnych dôvodov nerealizuje svoju potrebu bývania.
Preto by bolo v rozpore s dobrými mravmi a nespravodlivé
od navrhovateľky požadovať splnenie povinnosti, ktorú má uložené právoplatným súdnym
rozhodnutím, t.j. zabezpečiť odporcovi náhradný byt. Vzdialenosť domu od pracoviska
odporcu, ktorú si zvolil sám, nie je totiž taká, aby mu bránila v riadnom výkone jeho
doterajšej práce. Navyše zamestnávateľ odporcu disponuje ubytovaním pre svojich
zamestnancov, ktorí do práce dochádzajú. Iné dôvody, pre ktoré by mal odporca trvať
na bytovej náhrade pri možnosti zabezpečiť si ubytovanie v zariadení zamestnávateľa počas
pracovných dní a s poukazom na jeho príjem, súd prvého stupňa nezistil. Takýmito dôvodmi
nie sú ani rodinné dôvody, keďže účastníci konania majú dospelé deti a rozhodnutie o ich
zverení do osobnej starostlivosti niektorému z nich už na svojej účinnosti stratilo. Okrem toho
jeden syn účastníkov konania študuje v D. a druhý syn býva väčšinou práve v rodinnom dome
odporcu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa § 142 ods. 1
O.s.p.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 21. mája 2009, sp.zn.
6 Co 178/08 napadnutý rozsudok zmenil (§ 220 O.s.p.) a návrh zamietol z dôvodu, že súd
prvého stupňa síce vo veci na riadne zistenie skutkového stavu vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu, avšak vec nesprávne právne posúdil. Navrhovateľke uložil povinnosť
zaplatiť odporcovi náhradu trov konania k rukám advokátky vo výške 514, 17 €, do troch dní.
Vzhľadom na predmet sporu, nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že na strane odporcu
došlo k zmene pomerov spočívajúcej v tom, že si odporca postavil rodinný dom v H. T. a tým
si svoju bytovú otázku vyriešil. Dospel k záveru, že od odporcu nie je možné spravodlivo
požadovať, aby denne cestoval do svojho zamestnania v B., resp. aby požadoval od svojho
zamestnávateľa zabezpečenie ubytovania pre dochádzajúcich zamestnancov s odvolávaním sa
na dobré mravy, keďže povinnosť odporcu vypratať byt je nesporne viazaná na zabezpečenie
bytovej náhrady, ktorá odporcovi ako nájomcovi bezpochyby patrí. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie, prípustnosť ktorého
odôvodnila poukazom na § 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p. a navrhla, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu zrušil. Nesúhlasila s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí
odvolacieho súdu, pretože tieto nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a poukázala
na skutočnosť, že v súlade s § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka a právoplatným
rozsudkom súdu prvého stupňa (rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 5. februára 1998,
sp.zn. 24 C 80/1997) si splnila povinnosť poskytnúť odporcovi bytovú náhradu, ponukou
z 1. decembra 2003 a nakoľko bytovú náhradu odporca bezdôvodne odmietol, jeho nárok
na bytovú náhradu zanikol. Namietla, že členom senátu odvolacieho súdu, ktorý vo veci
rozhodol bol JUDr. M. C., sudca rozhodujúci v tejto veci o nariadení predbežného opatrenia
na súde prvého stupňa, čím nebola zaručená nestrannosť a objektivita rozhodovania
odvolacieho súdu.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že navrhuje dovolanie ako bezdôvodné
zamietnuť, keďže konanie nemalo vady, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie
zrušiť. Namietol navrhovateľkou tvrdenú skutočnosť v dovolaní, že mu v roku 2003
zabezpečila náhradný byt, keďže nájomná zmluva, ktorá mu bola predložená, nespĺňala
zákonom požadované formálne náležitosti zabezpečenia bytovej náhrady a to najmä
vyhlásenie oprávnenej osoby, že uzavrie nájomnú zmluvu. Zároveň neobsahovala riadnu
špecifikáciu nehnuteľnosti, keď ako číslo listu vlastníctva, na ktorom mala byť zapísaná, bolo
uvedené rodné číslo odporcu. Jemu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že prípadný
budúci prenajímateľ ponúkaného bytu je skutočne jeho vlastníkom a zároveň, že disponuje
právom uvedenú nehnuteľnosť prenajať tretej osobe. Skutočnosť, prečo v byte, v ktorom
s navrhovateľkou býva po zrušení ich práva spoločného nájmu bytu, neplatil pomernú časť
nájomného a úhrad za služby spojené s nájmom bytu vyplývala z toho, že samotná
navrhovateľka predmetný byt opustila dňa 1. marca 2000 a jeden a pol roka neprispievala
žiadnymi finančnými prostriedkami na nájom bytu, pričom v tomto období všetky náklady
spojené s nájmom bytu uhrádzal výlučne on, ktorý navrhovateľke po jej návrate do bytu
navrhol zápočet svojej pohľadávky na nezaplatenej pomernej časti nájomného a platieb
za služby spojené s nájmom bytu. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi od neho požadovať,
aby svoju otázku bývania riešil prostredníctvom ubytovne svojho zamestnávateľa alebo
pravidelnou dochádzkou do B. z víkendového domu v H. T., nakoľko by to pre neho
znamenalo neprimerané finančné, fyzické ale i psychické zaťaženie. Okolnosť, že členom
odvolacieho senátu, ktorý v danej právnej veci rozhodol, bol aj sudca JUDr. M. C., rozhodujúci na súde prvého stupňa v tejto veci o návrhu navrhovateľky
na nariadenie predbežného opatrenia, nespôsobila zaujatosť a neobjektívnosť rozhodovania
odvolacieho senátu. Poukázal na skutočnosť, že predseda odvolacieho senátu JUDr. M. M.
predložil spis predsedníčke Krajského súdu v Bratislave za účelom pridelenia iného sudcu
náhodným výberom, ktorá spis vrátila ako nedôvodne predložený, keďže JUDr. M. C. vo veci
meritórne na súde prvého stupňa nerozhodoval.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu. Keďže konanie o každom mimoriadnom opravnom
prostriedku má vždy znak výnimočnosti, rámec možného prieskumu obmedzuje zákon len
na taxatívne ustanovené dôvody prípustnosti konania o mimoriadnom opravnom prostriedku.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3
O.s.p.).
Dovolanie navrhovateľky v danom prípade je procesne prípustné, lebo je napadnutý
zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v prvom
rade zaoberal otázkou, či dovolanie nie je prípustné a dôvodné podľa § 237 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal
dopustiť odvolací súd, sa vzhľadom na navrhovateľkou tvrdený dôvod dovolania, Najvyšší
súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí
vadou uvedenou v § 237 písm. g/ O.s.p., t.j. že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa ustanovenia § 14 ods. 2 O.s.p. na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia,
ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie
o dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustálenej
súdnej praxe, v zmysle ktorej existencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval (viď R 59/97).
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci išlo o prípad, kedy pred
odvolacím súdom rozhodoval vylúčený sudca.
Nestrannosť sudcu sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo osobnom
presvedčení určitého sudcu v danej veci. Keďže ide o subjektívnu kategóriu vyjadrujúcu
vnútorný psychický vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňuje vzťah sudcu
k predmetu konania, k jeho účastníkom a prípadne k ich právnym zástupcom), je o nej
schopný vypovedať jedine sám sudca. Takto úzko ponímaná kategória nestrannosti by však
nenašla v praxi uplatnenie bez jej vyjadrenia aj v širšej, objektívnej rovine. Za objektívne
nemožno považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu javí navonok (napr. účastníkovi
konania), ale najmä to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne založiť
pochybnosti o tom, či sudca disponuje určitým vzťahom k veci.
Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá
rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie
a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené na existencii dostatočných záruk
pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu (Saraiva de Carvalho
proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998).
Z tohto pohľadu dôjde k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nielen
vtedy, keď jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom je založený na zaujatosti
skutočne preukázanej, ale rovnako aj vtedy, keď existuje čo i len najmenšia pochybnosť
o jeho nestrannosti v očiach verejnosti [viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa
tiež javiť, že je poskytovaná ("justice must not only be done, it must also be seen to be
done")].
Inštitút vylúčenia sudcu je objektívnou procesnou kategóriou, a tým na samotnom
rozhodovaní podľa ustanovenia § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zásadne
nezávislou. Vylúčenie sudcu totiž nastáva priamo zo zákona a nie až výrokom nadriadeného
súdu. Preto tiež má sudca oznamovaciu povinnosť o svojom vylúčení (§ 15 Občianskeho
súdneho poriadku). Dovolací súd prihliadne na vylúčenie sudcu z úradnej povinnosti a posudzuje ho bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo rozhodnuté podľa § 16 O.s.p.
Z uvedeného vyplýva, že v predmetnej veci tu nebola žiadna prekážka toho, aby
v dovolacom konaní pri posudzovaní namietanej vady konania nemohla byť otázka vylúčenia
sudcu skúmaná bez ohľadu na to, či ju a prípadne akým spôsobom riešil prejudiciálne súd
nadriadený súdu, na ktorom je sudca činný; dovolací súd je na to priamo predurčený
ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, § 237 písm. g/ O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.
V opačnom prípade by sa nikdy nemusela odstrániť prekážka pre skutočné uplatnenie
ústavnej zásady rovnosti účastníka v konaní (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 18
O.s.p.).
Z obsahu spisu vyplýva, že preskúmavaná vec bola po podaní návrhu na súd prvého
stupňa pridelená sudcovi JUDr. M. C., pôsobiacemu na Okresnom súde Bratislava V, ktorý
uznesením zo 16. októbra 2006, č.k. 8 C 210/2006-42 návrh navrhovateľky na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol. JUDr. M. C. zároveň prejednal vec na pojednávaní dňa 15.
októbra 2007 (č. l. 62 spisu), na ktorom vypočul navrhovateľku a odporcu ako účastníkov
konania. Vo veci na súde prvého stupňa meritórne rozhodla sudkyňa Mgr. J. W., ktorá vec
predložila odvolaciemu súdu, pričom vec bola zapísaná do senátu 6 Co v zložení JUDr. M.
M. (predseda senátu) a členovia senátu JUDr. M. C. a JUDr. J. M.. Správny bol postup
predsedu senátu odvolacieho súdu, ktorý dňa 28. apríla 2009 predložil vec predsedníčke
Krajského súdu v Bratislave práve z dôvodu jej pridelenia inému sudcovi náhodným výberom
podľa
§ 51 ods. 4 písm. b) zák. č. 757/2004 Z.z., nakoľko JUDr. M. C. je členom odvolacieho senátu
a na súde prvého stupňa rozhodoval o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave JUDr. G. Š. listom
z 19. mája 2009, Spr. 3010/2009 a s poukazom na stanovisko predsedníčky
občianskoprávneho kolégia krajského súdu JUDr. J. C. vrátila vec odvolaciemu senátu 6 Co
ako nedôvodne predloženú dôvodiac tým, že JUDr. M. C. na súde prvého stupňa vo veci
samej – o návrhu na určenie zániku práva odporcu na zabezpečenie bytovej náhrady
nerozhodoval a preto nie je dôvod rozhodovať o určení iného sudcu náhodným výberom,
prípadne predkladať vec nadriadenému súdu podľa § 15 ods. 1 veta štvrtá O.s.p.
Podľa dovolacieho súdu postup zvolený predsedom krajského súdu nebol správny,
pretože vyššie uvedená okolnosť je dôvodom pre vylúčenie menovaného sudcu odvolacieho
súdu z prejednania a rozhodovania veci.
Zmyslom ustanovenia § 14 ods. 2 O.s.p. je totiž zabezpečiť, aby z rozhodovania veci
na súde vyššieho stupňa bol tiež vylúčený sudca, ktorý v tejto veci významnejšie pôsobil
na súde nižšieho stupňa. Za významnejšie pôsobenie sa v súdnej praxi považuje i výzva podľa
§ 43 O.s.p., či rozhodnutie o zámene účastníkov konania a nesporne je nutné za významné
procesné pôsobenie vo veci považovať aj rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia a prejednanie veci na pojednávaní, na ktorom sudca vypočuje účastníkov konania
(t.j. vykonáva dokazovanie), tak ako to bolo v preskúmavanej veci.
Z uvedeného vyplýva, že sudca odvolacieho súdu, ktorý v konaní na súde prvého
stupňa vo významnejšom rozsahu procesne pôsobil, je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci (§ 14 ods. 2 O.s.p.), a to i v prípade, ak v konaní pred súdom prvého
stupňa vo veci meritórne nerozhodol.
Procesná vada podľa ustanovení § 237 písm. g/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania
a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť,
pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť
považované za správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu
je postihnuté vadou podľa § 237 písm. g) O.s.p., pretože členom odvolacieho senátu, ktorý
vo veci rozhodol, bol vylúčený sudca.
Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia
§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. februára 2011
JUDr. V. Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová