Najvyšší súd  

5 Cdo 70/2010

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky G. C., zastúpenej JUDr. M. K., proti odporcovi Ing. V. C., zastúpenému JUDr. J. P., IČO : X., o zmenu bytovej náhrady, vedenej

na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 8 C 210/2006,   o dovolaní navrhovateľky proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 21. mája 2009, sp. zn. 6 Co 178/08, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 21. mája

2009, č.k. 6 Co 178/08-160   z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 16. mája 2008, č.k. 8 C 210/2006-106 určil,

že povinnosť odporcu vypratať byt, nachádzajúci sa v B.,

na V. poschodí, pôvodne uloženú rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 22. augusta

1997, č.k. 24 C 80/97-18 v spojení s opravným uznesením z 5. februára 1998, č.k.

24 C 80/97-34 pod podmienkou pridelenia náhradného bytu, je odporca povinný splniť

bez ohľadu na túto podmienku, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že po zrušení práva spoločného nájmu bytu (navrhovateľky

a odporcu ako bývalých manželov) odporcovi, až do zabezpečenia bytovej náhrady

navrhovateľkou (náhradného bytu) svedčilo právo bývania v danom byte, a preto už

skutočnosť, že odporca opakovane dlhšiu dobu neplatil nájomné a pomernú časť nákladov

spojených s užívaním bytu mohla byť dôvodom na zmenu súdneho rozhodnutia ohľadne

bytovej náhrady. Za rozhodujúci dôvod považoval však súd prvého stupňa zmenu pomerov,

ktorá nastala u odporcu získaním v čase do nariadenia a uskutočnenia výkonu rozhodnutia

alebo v tomto prípade v čase do zabezpečenia náhradného bytu navrhovateľkou, rodinného

domu v H. T., ktorý odporca postavil v roku 2005, je v jeho výlučnom vlastníctve, spĺňa

všetky podmienky dôstojného bývania a preto má odporca pre seba trvalé bývanie zabezpečené. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že i keď sa

daná nehnuteľnosť nenachádza v mieste pracoviska odporcu (v B.), vzhľadom na jej

vzdialenosť (68 km) a dobré možnosti vlakového spojenia, nie je možné túto okolnosť

považovať za prekážku, ktorá by odporcovi bránila dom riadne užívať. Je vecou odporcu, že

v dome v jeho výlučnom vlastníctve bez vážnych dôvodov nerealizuje svoju potrebu bývania.

Preto by bolo v rozpore s dobrými mravmi a nespravodlivé

od navrhovateľky požadovať splnenie povinnosti, ktorú má uložené právoplatným súdnym

rozhodnutím, t.j. zabezpečiť odporcovi náhradný byt. Vzdialenosť domu od pracoviska

odporcu, ktorú si zvolil sám, nie je totiž taká, aby mu bránila v riadnom výkone jeho

doterajšej práce. Navyše zamestnávateľ odporcu disponuje ubytovaním pre svojich

zamestnancov, ktorí do práce dochádzajú. Iné   dôvody, pre ktoré by mal odporca trvať

na bytovej náhrade pri možnosti zabezpečiť si ubytovanie v zariadení zamestnávateľa počas

pracovných dní a s poukazom na jeho príjem, súd prvého stupňa nezistil. Takýmito dôvodmi

nie sú ani rodinné dôvody, keďže účastníci konania majú dospelé deti a rozhodnutie o ich

zverení do osobnej starostlivosti niektorému z nich už na svojej účinnosti stratilo. Okrem toho

jeden syn účastníkov konania študuje v D. a druhý syn býva väčšinou práve v rodinnom dome

odporcu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa § 142 ods. 1

O.s.p.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 21. mája 2009, sp.zn.

6 Co 178/08 napadnutý rozsudok zmenil (§ 220 O.s.p.) a návrh zamietol z dôvodu, že súd

prvého stupňa síce vo veci na riadne zistenie skutkového stavu vykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu, avšak vec nesprávne právne posúdil. Navrhovateľke uložil povinnosť

zaplatiť odporcovi náhradu trov konania k rukám advokátky vo výške 514, 17 €, do troch dní.

Vzhľadom na predmet sporu, nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že na strane odporcu

došlo k zmene pomerov spočívajúcej v tom, že si odporca postavil rodinný dom v H. T. a tým

si svoju bytovú otázku vyriešil. Dospel k záveru, že od odporcu nie   je možné spravodlivo

požadovať, aby denne cestoval do svojho zamestnania v B., resp. aby požadoval od svojho

zamestnávateľa zabezpečenie ubytovania pre dochádzajúcich zamestnancov s odvolávaním sa

na dobré mravy, keďže povinnosť odporcu vypratať byt je nesporne viazaná na zabezpečenie

bytovej náhrady, ktorá odporcovi ako nájomcovi bezpochyby   patrí.   O trovách konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie, prípustnosť ktorého

odôvodnila poukazom na § 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p. a navrhla, aby dovolací súd

rozsudok odvolacieho súdu zrušil. Nesúhlasila s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí

odvolacieho súdu, pretože tieto nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a poukázala

na skutočnosť, že v súlade s § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka a právoplatným

rozsudkom súdu prvého stupňa (rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 5. februára 1998,

sp.zn. 24 C 80/1997) si splnila povinnosť poskytnúť odporcovi bytovú náhradu, ponukou

z 1. decembra 2003 a nakoľko bytovú náhradu odporca bezdôvodne odmietol, jeho nárok

na bytovú náhradu zanikol. Namietla, že členom senátu odvolacieho súdu, ktorý vo veci

rozhodol bol JUDr. M. C., sudca rozhodujúci v tejto veci o nariadení predbežného opatrenia

na súde prvého stupňa, čím   nebola zaručená nestrannosť a objektivita rozhodovania

odvolacieho súdu.

Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že navrhuje dovolanie ako bezdôvodné

zamietnuť, keďže konanie nemalo vady, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie

zrušiť. Namietol navrhovateľkou tvrdenú skutočnosť v dovolaní, že mu v roku 2003

zabezpečila náhradný byt, keďže nájomná zmluva, ktorá mu bola predložená, nespĺňala

zákonom požadované formálne náležitosti zabezpečenia bytovej náhrady a to najmä

vyhlásenie oprávnenej osoby, že uzavrie nájomnú zmluvu. Zároveň neobsahovala riadnu

špecifikáciu nehnuteľnosti, keď ako číslo listu vlastníctva, na ktorom mala byť zapísaná, bolo

uvedené rodné číslo odporcu. Jemu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že prípadný

budúci prenajímateľ ponúkaného bytu je skutočne jeho vlastníkom a zároveň, že disponuje

právom uvedenú nehnuteľnosť prenajať tretej osobe. Skutočnosť, prečo v byte, v ktorom

s navrhovateľkou býva po zrušení ich práva spoločného nájmu bytu, neplatil pomernú časť

nájomného a úhrad za služby spojené s nájmom bytu vyplývala z toho, že samotná

navrhovateľka predmetný byt opustila dňa 1. marca 2000 a jeden a pol roka neprispievala

žiadnymi finančnými prostriedkami na nájom bytu, pričom v tomto období všetky náklady

spojené s nájmom bytu uhrádzal výlučne on, ktorý navrhovateľke po jej návrate do bytu

navrhol zápočet svojej pohľadávky na nezaplatenej pomernej časti nájomného a platieb

za služby spojené s nájmom bytu. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi od neho požadovať,

aby svoju otázku bývania riešil prostredníctvom ubytovne svojho zamestnávateľa alebo

pravidelnou dochádzkou do B. z víkendového domu v H. T., nakoľko by to pre neho

znamenalo neprimerané finančné, fyzické ale i psychické zaťaženie. Okolnosť, že členom

odvolacieho senátu, ktorý v danej právnej veci rozhodol, bol aj sudca JUDr. M. C., rozhodujúci na súde prvého stupňa v tejto veci o návrhu navrhovateľky

na nariadenie predbežného opatrenia, nespôsobila zaujatosť a neobjektívnosť rozhodovania

odvolacieho senátu. Poukázal na skutočnosť, že predseda odvolacieho senátu JUDr. M. M.

predložil spis predsedníčke Krajského súdu v Bratislave za účelom pridelenia iného sudcu

náhodným výberom, ktorá spis vrátila ako nedôvodne predložený, keďže JUDr. M. C. vo veci

meritórne na súde prvého stupňa nerozhodoval.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý

rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu. Keďže konanie o každom mimoriadnom opravnom

prostriedku má vždy znak výnimočnosti, rámec možného prieskumu obmedzuje zákon len

na taxatívne ustanovené dôvody prípustnosti konania o mimoriadnom opravnom prostriedku.

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3

O.s.p.).

Dovolanie navrhovateľky v danom prípade je procesne prípustné, lebo je napadnutý

zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.).

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v prvom

rade zaoberal otázkou, či dovolanie nie je prípustné a dôvodné podľa § 237 O.s.p.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

dopustiť odvolací súd, sa vzhľadom na navrhovateľkou tvrdený dôvod dovolania, Najvyšší

súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí

vadou uvedenou v § 237 písm. g/ O.s.p., t.j. že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 2 O.s.p. na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia,

ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie

o dovolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustálenej

súdnej praxe, v zmysle ktorej existencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného

rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval (viď R 59/97).

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci išlo o prípad, kedy pred

odvolacím súdom rozhodoval vylúčený sudca.

Nestrannosť sudcu sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo osobnom

presvedčení určitého sudcu v danej veci. Keďže ide o subjektívnu kategóriu vyjadrujúcu

vnútorný psychický vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňuje vzťah sudcu  

k predmetu konania, k jeho účastníkom a prípadne k ich právnym zástupcom), je o nej

schopný vypovedať jedine sám sudca. Takto úzko ponímaná kategória nestrannosti by však

nenašla v praxi uplatnenie bez jej vyjadrenia aj v širšej, objektívnej rovine. Za objektívne

nemožno považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu javí navonok (napr. účastníkovi

konania), ale najmä to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne založiť

pochybnosti o tom, či sudca disponuje určitým vzťahom k veci.

Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá

rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie

a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené na existencii dostatočných záruk

pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu (Saraiva de Carvalho

proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998).

Z tohto pohľadu dôjde k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nielen

vtedy, keď jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom je založený na zaujatosti

skutočne preukázanej, ale rovnako aj vtedy, keď existuje čo i len najmenšia pochybnosť

o jeho nestrannosti v očiach verejnosti [viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa

tiež javiť, že je poskytovaná ("justice must not only be done, it must also be seen to be

done")].

Inštitút vylúčenia sudcu je objektívnou procesnou kategóriou, a tým na samotnom

rozhodovaní podľa ustanovenia § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zásadne

nezávislou. Vylúčenie sudcu totiž nastáva priamo zo zákona a nie až výrokom nadriadeného

súdu. Preto tiež má sudca oznamovaciu povinnosť o svojom vylúčení (§ 15 Občianskeho

súdneho poriadku). Dovolací súd prihliadne na vylúčenie sudcu z úradnej povinnosti   a posudzuje ho bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo rozhodnuté podľa § 16 O.s.p.

Z uvedeného vyplýva, že v predmetnej veci tu nebola žiadna prekážka toho, aby

v dovolacom konaní pri posudzovaní namietanej vady konania nemohla byť otázka vylúčenia

sudcu skúmaná bez ohľadu na to, či ju a prípadne akým spôsobom riešil prejudiciálne súd

nadriadený súdu, na ktorom je sudca činný; dovolací súd je na to priamo predurčený

ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, § 237 písm. g/ O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.

V opačnom prípade by sa nikdy nemusela odstrániť prekážka pre skutočné uplatnenie

ústavnej zásady rovnosti účastníka v konaní (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 18

O.s.p.).

Z obsahu spisu vyplýva, že preskúmavaná vec bola po podaní návrhu na súd prvého

stupňa pridelená sudcovi JUDr. M. C., pôsobiacemu na Okresnom súde Bratislava V, ktorý

uznesením zo 16. októbra 2006, č.k. 8 C 210/2006-42 návrh navrhovateľky na nariadenie

predbežného opatrenia zamietol. JUDr. M. C. zároveň prejednal vec na pojednávaní dňa 15.

októbra 2007 (č. l. 62 spisu), na ktorom vypočul navrhovateľku a odporcu ako účastníkov

konania. Vo veci na súde prvého stupňa meritórne rozhodla sudkyňa Mgr. J. W., ktorá vec

predložila odvolaciemu súdu, pričom vec bola zapísaná do senátu 6 Co v zložení JUDr. M.

M. (predseda senátu) a členovia senátu JUDr. M. C. a JUDr. J. M.. Správny bol postup

predsedu senátu odvolacieho súdu, ktorý dňa 28. apríla 2009 predložil vec predsedníčke

Krajského súdu v Bratislave práve z dôvodu jej pridelenia inému sudcovi náhodným výberom

podľa

§ 51 ods. 4 písm. b) zák. č. 757/2004 Z.z., nakoľko JUDr. M. C. je členom odvolacieho senátu

a na súde prvého stupňa rozhodoval o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave JUDr. G. Š. listom

z 19. mája 2009, Spr. 3010/2009 a s poukazom na stanovisko predsedníčky

občianskoprávneho kolégia krajského súdu JUDr. J. C. vrátila vec odvolaciemu senátu 6 Co

ako nedôvodne predloženú dôvodiac tým, že JUDr. M. C. na súde prvého stupňa vo veci

samej – o návrhu na určenie zániku práva odporcu na zabezpečenie bytovej náhrady

nerozhodoval a preto nie je dôvod rozhodovať o určení iného sudcu náhodným výberom,

prípadne predkladať vec nadriadenému súdu podľa § 15 ods. 1 veta štvrtá O.s.p.

Podľa dovolacieho súdu postup zvolený predsedom krajského súdu nebol správny,

pretože vyššie uvedená okolnosť je dôvodom pre vylúčenie menovaného sudcu odvolacieho

súdu z prejednania a rozhodovania veci.

Zmyslom ustanovenia § 14 ods. 2 O.s.p. je totiž zabezpečiť, aby z rozhodovania veci

na súde vyššieho stupňa bol tiež vylúčený sudca, ktorý v tejto veci významnejšie pôsobil

na súde nižšieho stupňa. Za významnejšie pôsobenie sa v súdnej praxi považuje i výzva podľa

§ 43 O.s.p., či rozhodnutie o zámene účastníkov konania a nesporne je nutné za významné

procesné pôsobenie vo veci považovať aj rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia a prejednanie veci na pojednávaní, na ktorom sudca vypočuje účastníkov konania

(t.j. vykonáva dokazovanie), tak ako to bolo v preskúmavanej veci.

Z uvedeného vyplýva, že sudca odvolacieho súdu, ktorý v konaní na súde prvého

stupňa vo významnejšom rozsahu procesne pôsobil, je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci (§ 14 ods. 2 O.s.p.), a to i v prípade, ak v konaní pred súdom prvého

stupňa vo veci meritórne nerozhodol.

Procesná vada podľa ustanovení § 237 písm. g/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania

a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť,

pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť

považované za správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu

je postihnuté vadou podľa § 237 písm. g) O.s.p., pretože členom odvolacieho senátu, ktorý

vo veci rozhodol, bol vylúčený sudca.

Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia

§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.

V   novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o   trovách pôvodného a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. februára 2011  

  JUDr. V. Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová