5 Cdo 7/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného S., proti povinným 1/ B. S., 2/ V. S., o vymoženie príslušenstva pohľadávky, vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp.zn. 13 Er 140/2009, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 18. júna 2009 sp.zn. 13 CoE 76/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením z 5. mája 2009 č.k. 13 Er 140/2009-23

žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol s odôvodnením, že v danej veci návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,

na podklade ktorého sa má vykonávať exekúcia, je nezrozumiteľný, čo za daného stavu

spôsobuje jeho nevykonateľnosť. Tento záver zaujal po konštatovaní, že v záhlaví

exekučného titulu (rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom z 10. marca 2008 č.k.

12 Cb 480/1999-337) sú uvádzaní dvaja odporcovia, pričom vo výrokovej časti rozhodnutia je

stanovená povinnosť len pre jedného odporcu (uvedený v jednotnom čísle) bez akéhokoľvek

určenia podielov, v návrhu nie je uvedené, aká časť pohľadávky sa má vykonávať na tom

ktorom povinnom, či sú podiely rovnaké alebo či ide o solidárny záväzok (zákon pritom

vyžaduje, aby vymáhaný nárok bol presne vymedzený a to bez akýchkoľvek pochybností),

na strane povinných sú uvádzaní dvaja účastníci, pričom procesné spoločenstvo účastníkov

pri súdnej exekúcii na strane povinných je pojmovo vylúčené.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávneného uznesením z 18. júna 2009

sp.zn. 13 CoE 76/2009 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

a konštatoval správnosť jeho dôvodov. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

uviedol, že v danom prípade súd prvého stupňa správne konštatoval, že nie sú splnené

zákonom stanovené podmienky na vykonanie exekúcie a preto odvolateľom použitá čiastočná

citácia nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 5/2000 z 13.júla 2000 v tomto prípade nemá

vzťah k veci. V danom prípade do úvahy prichádza použitie rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR – R 21/1981, z ktorého vyplýva, že „nevyhnutným predpokladom pre nariadenie výkonu

rozhodnutia je, aby práva a im zodpovedajúce povinnosti boli vo vykonávanom rozhodnutí

určené presným a nepochybným spôsobom. Rozhodnutie musí vždy obsahovať presnú

individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie,

ako aj presný rozsah a obsah plnenia. Rozhodnutie, ktoré tieto náležitosti nemá, nie je

vykonateľným rozhodnutím a nemôže byť podkladom pre výkon rozhodnutia“. Toto

rozhodnutie je v plnom rozsahu použiteľné aj v súčasnom exekučnom konaní. Podľa názoru

odvolacieho súdu v exekučnom konaní je procesné spoločenstvo na strane povinných

vylúčené, a to najmä so zreteľom na spôsoby exekúcie. Ustanovenie § 37 Exekučného

poriadku upravuje, kto môže byť účastníkom konania a iba za podmienok uvedených v § 37

ods. 2 Exekučného poriadku môže existovať na strane povinných procesné spoločenstvo.

Záverom poznamenal, že exekučný súd vykonáva iba to, čo je uvedené vo výroku exekučného titulu a týmto je viazaný. Pre vymoženie akéhokoľvek rozhodnutia je záväzný jeho enunciát

a nie akýkoľvek výklad či zdôvodnenie tohto enunciátu.

  Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie a žiadal, aby

dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal,

že mu v konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom. Postupom súdov mu bolo odopreté

právo na súdnu ochranu. Dôsledkom právneho názoru, ktorý prijali súdy nižších stupňov bez

konkrétnej opory v zákone, je, že oprávnený nemôže realizovať svoju pohľadávku cestou

exekučného konania a ich názor nie je v súlade s platnými ustanoveniami Exekučného

poriadku a prekračuje jeho rámec. Týmto postupom súdov dochádza k zasahovaniu do práv

oprávneného ako účastníka exekučného konania a k prieťahom v exekučnom konaní, ktoré

môžu ovplyvniť vymožiteľnosť pohľadávky oprávneného. Má za to, že návrh na vykonanie

exekúcie ním podaný, spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti. Nesúhlasil ani

s právnym názorom súdov, že v exekučnom konaní je procesné spoločenstvo na strane

povinných vylúčené, pretože tento názor súdov nemá oporu v žiadnom zo zákonných

ustanovení a odporuje aj logickému uvažovaniu. Uviedol, že oprávnenému nič nebráni, aby v jednom návrhu na vykonanie exekúcie na základe jedného exekučného titulu navrhol

vykonanie exekúcie proti viacerým povinným zaviazaným týmto exekučným titulom. Takýto

postup nezakazuje ani § 39 Exekučného poriadku, ani niektoré z ďalších ustanovení tohto

zákona, ani Občiansky súdny poriadok. Z dôvodu, že zo strany súdu, ktorý vydal exekučný

titul, došlo k chybe v písaní (§ 164 O.s.p.), podal na príslušný súd návrh na vydanie

opravného uznesenia. K podanému dovolaniu v prílohe pripojil opravné uznesenie vydané

Okresným súdom Žiar nad Hronom z 3. júna 2009, č.k. 8 Cb 480/1999-378, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 24. júna 2009.

  Povinní 1/ a 2/ sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Dovolanie proti uzneseniu je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p. alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených

uznesení. Odvolací súd svojim uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.

Dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

  Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je

predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné.

  Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nemožno vyvodiť.

  Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté závažnou procesnou vadou, lebo mu bola

odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá

prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký nesprávny, procesné ustanovenia

porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) procesné práva priznané mu

za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

  Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade došlo v konaní na súdoch nižších stupňov

k odňatiu možnosti oprávneného konať, vzal dovolací súd na zreteľ, že vada konania v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd). Právo na súdnu ochranu, ako súčasť práva na spravodlivý proces,

zahŕňa aj právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, teda aj možnosť núteným spôsobom

a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto

rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. I. ÚS 5/2000). Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie exekučného

súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto

rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia.

  Dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu uvedenú vadu konania neopodstatnene.

  Z návrhu na vykonanie exekúcie musí byť zjavné, ktorému exekútorovi je určený, kto

ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísaný a datovaný. Okrem toho návrh

na vykonanie exekúcie musí obsahovať meno, priezvisko, bydlisko účastníkov, prípadne

bydlisko zástupcov, údaj o štátnom občianstve, ak je účastníkom fyzická osoba, názov alebo

obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, pokiaľ je pridelené, ak je účastníkom právnická osoba a presné označenie exekučného titulu, vymedzenie vymáhaného nároku, prípadne

označenie dôkazov, ktorých sa oprávnený dovoláva (§ 39 ods. 1 Exekučného priadku).

  Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží

tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia

vád návrhu súdu (§ 45) a požiada o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 1

Exekučného poriadku). Podľa odseku 2 tohto ustanovenia súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúma žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený

a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule, či oprávnený v prípade, ak nie je totožný

s osobou, ktorej bolo priznané právo exekučným titulom, alebo ak označil za povinného inú

osobu, než ktorej bola uložená povinnosť v exekučnom titule, tvrdí v návrhu na vykonanie

exekúcie prechod (prevod) práva alebo povinnosti a či na preukázanie svojho tvrdenia

predkladá alebo navrhuje dôkaz, či oprávnený pripojil k exekučnému titulu listinu vydanú

alebo overenú oprávneným orgánom, z ktorej je zjavné, že sa splnila podmienka alebo že

oprávnený splnil, prípadne zabezpečil splnenie vzájomnej povinnosti, a ďalej či sú splnené

všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.

  Základným procesným predpokladom oprávňujúcim na podanie návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné rozhodnutie. Vykonateľnosť rozhodnutí (exekučných titulov) sa

musí skúmať tak z materiálnej, ako aj z formálnej stránky. Pod formálnymi predpokladmi

vykonateľnosti rozumieme predpoklady stanovené právnou úpravou upravujúcou tvorbu

exekučných titulov. Materiálna vykonateľnosť exekučného titulu je daná len vtedy, ak

na základe vykonateľného rozhodnutia možno bezpečne identifikovať osobu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností, rozsah a obsah plnenia a stanovenie

lehoty na plnenie.

K náležitostiam exekučného titulu dovolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie

bývalého Najvyššieho súdu ČSSR týkajúce sa súdneho výkonu rozhodnutia (v zásade

aplikovateľné aj na exekúciu podľa Exekučného poriadku) publikované pod R 21/1981

Zbierky rozhodnutí a stanovísk, z ktorého vyplýva, že predpokladom pre nariadenie súdneho

výkonu rozhodnutia je vedľa náležitostí návrhu vykonateľné rozhodnutie ako podklad tohto

výkonu, t.j. listina vydaná k tomu oprávneným orgánom, ktorá má potrebnú formu a obsah

a ktorá ukladá určitému subjektu povinnosť niečo plniť. Súd sa preto pred nariadením výkonu

rozhodnutia zaoberá tým, či predložený podklad pre výkon rozhodnutia má potrebné formálne

náležitosti, najmä či bol vydaný oprávneným orgánom a či je vykonateľný. Je nevyhnutným

predpokladom pre nariadenie výkonu rozhodnutia, aby práva a im zodpovedajúce povinnosti

boli vo vykonávanom rozhodnutí určené presným a nepochybným spôsobom. Rozhodnutie

musí vždy obsahovať presnú individualizáciu oprávneného, presné vymedzenie práv

a povinností k plneniu, ako i presný rozsah a obsah plnenia. Rozhodnutie, ktoré tieto náležitosti nemá, nie je rozhodnutím vykonateľným a nemôže byť podkladom pre výkon

rozhodnutia.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci Krajský súd v Banskej Bystrici

otázku nesplnenia zákonom stanovených podmienok o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie posúdil správne, keď potvrdil uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom z 5. mája

2009, č.k. 13 Er 140/2009-23, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. M.

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp.zn. EX 681/2009 z dôvodov, že

neboli splnené podmienky na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože v tomto

smere nebol návrh na vykonanie exekúcie podložený výrokom vykonateľného rozhodnutia,

ktorý by takúto povinnosť voči povinným 1/ a 2/ ukladal.

Vo vykonávanom rozhodnutí, ktorý bol v predmetnom prípade exekučným titulom, v záhlaví

rozhodnutia sú uvedení dvaja odporcovia, vo výrokovej časti rozsudku je stanovená

povinnosť iba voči jednému z nich (nie je zrejmé voči ktorému) a to bez akéhokoľvek

vymedzenia rozsahu a obsahu plnenia. Uvedené rozhodnutie nespĺňa zákonom stanovené

náležitosti, nie je preto rozhodnutím vykonateľným a nemôže byť podkladom na vykonanie

exekúcie. Dovolací súd pritom podotýka, že sám oprávnený akceptoval, že existovali chyby v písaní spôsobené nepozornosťou súdu, ktorý vydal exekučný titul, keď podal na príslušný

súd návrh na vydanie opravného uznesenia.

  Pokiaľ dovolateľ v dovolaní namietal, že odvolací súd mal pri rozhodovaní prihliadnuť

na opravné uznesenie, ani táto námietka nie je opodstatnená. V tejto súvislosti dovolací súd

poukazuje na to, že i keď súd prvého stupňa postupom podľa ustanovenia § 164 O.s.p.

odstránil zrejmé nesprávnosti vo výroku rozhodnutia, ktoré bolo v danom prípade exekučným

titulom, toto rozhodnutie v čase rozhodovania odvolacieho súdu nebolo právoplatné

(odvolací súd rozhodol 18. júna 2009, opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť až 24. júna

2009) a nebolo možné ho vziať na zreteľ.

  Dovolateľ ďalej namieta, že súdy otázku procesného spoločenstva na strane povinných

v exekučnom konaní neposúdili správne. Aj pre účely exekučného konania treba vychádzať

z právnej úpravy spoločenstva účastníkov v ustanoveniach § 91 O.s.p., ktoré umožňuje, aby

na jednej alebo i na oboch sporných stranách vystupovalo viacero subjektov. Ak tomu tak je,

hovoríme o procesnom spoločenstve. Podľa toho, či je v tej istej veci viac oprávnených alebo

povinných, delíme spoločenstvo na aktívne alebo pasívne. Občiansky súdny poriadok rozlišuje aj samostatné a nerozlučné spoločenstvo účastníkov konania. V prípade

samostatného spoločenstva (§ 91 ods. 1 O.s.p.) koná každý z nich sám za seba (samostatne),

jeho procesné úkony nemajú žiadny vplyv na práva a povinnosti ostatných účastníkov na tej

istej procesnej strane a jeho práva a povinnosti sú nezávislé od práv a povinností ostatných

spoločníkov. O nerozlučné spoločenstvo (§ 91 ods. 2 O.s.p.) ide vtedy, keď z hľadiska

hmotnoprávneho je predmetom konania právo alebo povinnosť nedielnej povahy a je

potrebné, aby sa účinok rozsudku vzťahoval spoločne na všetkých účastníkov.

Pri nerozlučnom spoločenstve platia úkony jedného zo spoločníkov aj za ostatných

spoločníkov. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú z hmotnoprávneho vzťahu

účastníkov, bez zreteľa na ich vôľu.  

  Pre účely exekučného konania je potrebné niektoré otázky plurality subjektov riešiť

výkladom. Ak pôjde o spoločenstvo oprávnených, ktoré je solidárne, nič nebráni tomu, aby

návrh podal jeden z oprávnených alebo viacerí oprávnení. Každý z oprávnených sa totiž môže

domáhať celého plnenia. Exekučný titul však môže znieť aj na plnenie viacerým oprávneným,

avšak plnenie je presne rozdelené osobitne pre každého oprávneného. V takom prípade sa

môže každý z oprávnených domáhať len plnenia, ktoré je uvedené v exekučnom titule

vo vzťahu k jeho osobe. Ak exekučný titul neurčuje, na akú sumu má ten ktorý oprávnený

nárok, v takom prípade sa má za to, že podiely oprávnených sú rovnaké. Pri pasívnej

solidarite má oprávnený možnosť domáhať sa celého plnenia voči ktorémukoľvek

povinnému. Ten povinný, ktorý splní celý dlh, má samozrejme právo voči ostatným

povinným domáhať sa zaplatenia toho, čo plnil za nich z titulu bezdôvodného obohatenia. Ak

podiel spoločne zaviazaných povinných nie je v exekučnom titule uvedený a nie je vyslovená

solidárna zodpovednosť, aj v tomto prípade sa má za to, že dlh povinných je delený

a oprávnený sa môže s úspechom domáhať na každom povinnom plnenia iba v rozsahu

podielu pripadajúceho na povinného.

  Podľa názoru dovolacieho súdu vychádzal odvolací súd v prejednávanej veci

zo správneho záveru, že procesné spoločenstvo účastníkov je prípustné len u oprávnených,

ktorí vychádzajú z toho istého exekučného titulu. Pri povinných, so zreteľom na spôsoby

exekúcie, je spoločenstvo pojmovo vylúčené, a preto sa musí konať voči každému povinnému

osobitne. Platí to aj pre oprávnených, ktorí nie sú uvedení v jednom exekučnom titule.  

  Dovolací súd teda v konaní o odvolaní nezistil vady majúce za následok odňatie

možnosti konať pred súdom.

  Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že oprávnený v dovolaní namieta, že napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.).

  Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

právnych záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením veci

ale súd neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p.

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by

mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil alebo

nepoužil správny právny predpis, či ho správne alebo nesprávne interpretoval alebo či

zo správnych skutkových záverov vyvodil správne alebo nesprávne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad však

v tejto veci nejde. Podobne by dovolací súd postupoval aj v prípade, ak by dovolateľ namietal,

že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.  

  Dovolanie je v Občianskom súdnom poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno v dovolacom konaní

podrobiť napadnuté rozhodnutie vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné

vecné nesprávnosti rozhodnutia.

  Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239

O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody jeho prípustnosti uvedené

v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného podľa

§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

  Náhrada trov dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná, lebo v dovolacom

konaní nemal dovolateľ úspech a ostatní účastníci nepodali návrh na uloženie povinnosť

nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

a § 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2011  

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová