5 Cdo 69/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. T. L., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. P. Č., advokátom v B., proti odporcovi S. R., zastúpenej Ú. V. S. R., so sídlom v B., zastúpenému JUDr. M. T., advokátkou v B., o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

22 C 47/2006, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

z 30. novembra 2009, sp. zn. 5 Co 328/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a.

  Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume  

695,20 € k rukám JUDr. M. T., advokátky v B., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I uznesením z 3. augusta 2009, č.k. 22 C 47/2006-333 konanie

zastavil a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 4 528,45 €

na účet právnej zástupkyne odporcu JUDr. M. T., do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Mal za to, že odporca v nijakom smere neuviedol, čím by sa jeho právne postavenie

zastavením konania zhoršilo, prípadne výrazne dotklo jeho práv. Vzhľadom na to

nepovažoval dôvody nesúhlasu odporcu so späťvzatím návrhu navrhovateľa za vážne, preto

na ne neprihliadol a konanie s poukazom na ustanovenie § 96 ods. 1 zastavil. Podľa názoru

súdu bol naplnený dôvod na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia odporcovi, nakoľko

navrhovateľ zavinil, že sa konanie muselo zastaviť. Neboli splnené predpoklady

pre vyslovenie povinnosti na náhradu trov konania odporcom podľa druhej vety ustanovenia  

§ 146 ods. 2 O.s.p., pretože dôvodom späťvzatia nebolo správanie odporcu, ale vyslovenie názoru súdu, ako sa mu predbežne javí právne posúdenie veci podľa § 100 ods. 1 O.s.p. Mal

za to, že treba vychádzať z princípu zavinenia z procesného dôvodu podľa § 146 ods. 2 veta

prvá O.s.p. Navrhovateľ tým, že svoj nárok na náhradu škody uplatňoval podľa zákona

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, hoci odporca

v právnom vzťahu voči navrhovateľovi ako orgán verejne moci nikdy nevystupoval (resp.

nerealizoval voči nemu výkon svojej právomoci ako orgán verejnej moci), si sám zavinil, že

nemohol mať vo veci úspech bez ohľadu na to, či vzal späť návrh alebo by bolo vo veci

rozhodnuté. V predmete sporu, v postoji účastníkov konania, v ich pomeroch, ako

i v dôvodoch uvádzaných navrhovateľom nevzhliadol súd dôvod hodný osobitného zreteľa,

ktorý by mu umožnil na daný prípad aplikovať pri rozhodovaní o trovách konania ustanovenie

§ 150 O.s.p., ani nevidel dôvod ex offo bližšie skúmať majetkové príp. iné pomery účastníkov

konania, nakoľko takáto potreba v priebehu konania vzhľadom na predmet sporu a osoby

účastníkov konania nevzišla.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa uznesením z 30. novembra 2009,

sp.zn. 5 Co 328/2009 uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady

trov konania ako vecne správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľovi uložil

povinnosť zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania vo výške 695,33 € do rúk

JUDr. M. T. do troch dní. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu a ustálil, že v prejednávanej veci neboli splnené predpoklady pre

vyslovenie povinnosti na náhradu trov konania odporcom podľa druhej vety ustanovenia

§ 146 ods. 2 O.s.p., pretože dôvodom späťvzatia nebolo správanie odporcu, ale vyslovenie

názoru súdu, ako sa mu predbežne javí právne posúdenie veci podľa § 100 ods. 1 O.s.p. Preto,

keďže nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 vety druhej O.s.p. z procesného hľadiska zásadne

platí, že zastavenie konania zavinil navrhovateľ a podľa § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p. je

povinný nahradiť trovy konania odporcovi. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa  

§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý

navrhol uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť dovolaním

napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/

O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Mal za to, že zo strany prvostupňového a odvolacieho súdu došlo k hrubému porušeniu ustanovenia § 21 O.s.p. a § 103 O.s.p. Namietal, že hoci v danom prípade bola odporcom

Slovenská republika, pred súdom nekonal štatutárny zástupca odporcu, resp. oprávnená

osoba, konal len právny zástupca odporcu. Taktiež namietal, že odvolací súd neprejednal jeho

odvolanie v časti výroku o náhrade trov konania v celom rozsahu a nezistil skutočný stav

napadnutej právnej veci a to aj v dôsledku postupu bez nariadenia pojednávania. Tým podľa

názoru navrhovateľa došlo k porušeniu ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. V dôvodoch dovolania

rozoberal skutkový a právny stav veci.

Odporca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie navrhovateľa zamietnuť

a zaviazať ho k náhrade trov dovolacieho konania vo výške 695,33 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním

(§ 236 a   nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)

dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný

prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,

je nepochybné, že prípustnosť dovolania navrhovateľa z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno

vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom

nebola v konaní zistená a dovolateľom ani namietaná.

So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

K odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť

tým, že pred súdom nekonal štatutárny zástupca odporcu, resp. oprávnená osoba, konal len

právny zástupca odporcu, v dôsledku čoho navrhovateľ nemohol klásť takejto oprávnenej

osobe otázky a reagovať pred ňou na tvrdenia právneho zástupcu odporcu.

Ustanovenie § 20 O.s.p. stanovuje, že pred súdom môže vystupovať účastník

samostatne v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať

na seba povinnosti. Pri právnických osobách (§ 18 až § 19c Občianskeho zákonníka) je

stanovené v hmotnoprávnom predpise, kto za nich môže robiť právne úkony (§ 20

Občianskeho zákonníka) a kto v ich mene môže vystupovať (§ 21 ods. 1 O.s.p.), ak je

účastníkom konania štát, považuje sa za právnickú osobu (§ 21 Občianskeho zákonníka)

a jeho procesné zastúpenie je upravené v § 21 ods. 4 O.s.p. Podľa § 24 veta prvá, O.s.p.

účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ako zástupcu si

účastník môže podľa § 25 ods. 1 O.s.p. zvoliť vždy advokáta. Plnomocenstvo udelené

advokátovi nemožno obmedziť.

V predmetnej veci je odporcom S. R.. zastúpená Ú. V. S. R., v mene ktorého koná

vedúci Ú. V. Slovenskej republiky. Vedúci Ú. V. má postavenie štatutárneho orgánu oprávneného na všetky právne úkony a teda aj na platné udelenie plnomocenstva advokátovi

na zastupovanie v konaní. Tým, že pred súdom konal právny zástupca odporcu, oprávnený na

všetky úkony, ktoré v konaní môže urobiť účastník (§ 28 ods. 2 O.s.p.), preto nedošlo

k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia

pojednávania, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že odvolanie navrhovateľa

smerovalo len proti výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania, teda nešlo

o vec samu a preto pojednávanie v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. nebolo potrebné nariadiť.

K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani v prípade

rozhodnutia súdu prvého stupňa o zastavení konania v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie

konania bez nariadenia ďalšieho pojednávania, nakoľko nešlo o prejednanie veci samej

v zmysle ustanovenia § 115 ods. 1 O.s.p.; nebolo preto potrebné (myslené ako zákonná

povinnosť) nariadiť ďalšie pojednávanie.

K námietke dovolateľa, že zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu ustanovenia

§ 212 ods. 1 O.s.p. dovolací súd uvádza, že rozsah odvolacieho prieskumu je v zásade daný

odvolaním. V zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania. Odvolateľ teda spravidla sám určuje rozsah, v akom má byť napadnuté

rozhodnutie preskúmané odvolacím súdom (či napáda rozhodnutie vo všetkých jeho výrokoch

alebo len niektorý z nich alebo len z hľadiska niektorej konkrétnej veci alebo práva). Ak

odvolateľ žiada preskúmať len jeden z viacerých výrokov alebo určitý výrok len o niektorej

z viacerých vecí (niektorom z viacerých práv), odvolací súd je rozsahom uplatneným

v odvolaní viazaný a odvolaním nenapadnuté výroky nepodrobuje svojmu prieskumu. Keďže

odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu (v časti

výroku o náhrade trov konania) a preskúmal všetky skutočnosti, ktorými navrhovateľ ako

odvolateľ dôvodil, je jeho námietka o odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. celkom neopodstatnená.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.  

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

navrhovateľa nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a   ani z ustanovenia § 237

O.s.p.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie navrhovateľa ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal odporcovi náhradu, ktorá spočíva

v odmene advokátky za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytla odporcovi vypracovaním

vyjadrenia k dovolaniu z 18. marca 2010 (§ 14 ods. 2 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej

odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške 576,99 eur, čo pri pripočítaní náhrady výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny

výpočtového základu (7,21 eur) a DPH (111 eur) predstavuje spolu 695,20 eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. mája 2010

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská