5 Cdo 64/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu  

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Sone Mesiarkinovej,

v právnej veci navrhovateľky Mgr. J. N., zastúpenej   A.s.r.o., B.proti odporcom 1/ J.J., 2/

JUDr. I. J.T., o určenie, že nájomný pomer k bytu sa neskončil, vedenej na Okresnom

súde B. pod sp.zn. 14 C 218/2006, o dovolaní odporcu 2/ proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 27. septembra 2011 sp.zn.

14 Co 161/2010, takto r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

  Navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd B. rozsudkom z 27. septembra 2007 č.k. 14 C 218/2006-68 zamietol

návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že jej nájomný pomer k bytu

na M. výpoveďou z nájmu odporcu 1/ zo dňa 7. júla 2005 neskončil. Navrhovateľku zaviazal

zaplatiť odporcovi 2/ náhradu trov konania 4647 Sk

do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu. Odporcovi 1/

náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak z dôvodu, že navrhovateľka sa nebránila

zákonným postupom podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka a do troch mesiacov

od doručenia výpovede nepodala návrh na neplatnosť výpovede súdu. Preto jej nájomný

pomer zanikol. Súd prvého stupňa poukázal na to, že postup podľa ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka je vo vzťahu k ustanoveniu § 39 Občianskeho zákonníka

špeciálnym ustanovením, ktoré zabezpečuje ochranu nájomného pomeru k bytu. O náhrade

trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z 10. marca

2009 sp.zn. 14 Co 323/2007 rozsudok okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh

vo vzťahu k odporcovi 1/, potvrdil. Rozsudok okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh

vo vzťahu k odporcovi 2/ zmenil a určil, že nájomný pomer k bytu č. X. na druhom poschodí

bytového domu na M. postaveného na parc. KN „C“ X.,

v k.ú. B., vedeného Správou katastra B. na LV č. X., ktorý vznikol na základe zmluvy

o nájme zo dňa 1. februára 2000 uzatvorenej medzi odporcom 1/ a navrhovateľkou,

výpoveďou odporcu 1/ zo dňa 7. júla 2005, neskončil. Odporcu 2/ zaviazal zaplatiť

navrhovateľke trovy prvostupňového konania vo výške 99,58 € a trovy odvolacieho konania

vo výške 99,58 € na účet jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vec preskúmal bez nariadenia pojednávania

v súlade s § 214 O.s.p. a napadnutý rozsudok vo vzťahu k odporcovi 1/ v zmysle § 219 O.s.p.

potvrdil a vo vzťahu k odporcovi 2/ zmenil podľa § 220 O.s.p. Podľa skutkového stavu

zisteného prvostupňovým súdom, z ktorého vychádzal aj odvolací súd, mal preukázané, že

navrhovateľka využila predkupné právo v zmysle zák.č. 182/1993 Z.z.

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a požiadala

o odkúpenie nájomného bytu za podmienok stanovených zákonom. Odporca 1/ ako

prenajímateľ bytu   žiadosť navrhovateľky neakceptoval, a preto sa táto domáhala udelenia

súhlasu za prenajímateľa prostredníctvom súdu. Po tom ako dostala právoplatný

prvostupňový rozsudok zo dňa 14. augusta 2003 (jej návrhu bolo vyhovené – poznámka

dovolacieho súdu), podala návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

postupom podľa zák.č. 162/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov. Dňa 2. septembra 2005

bolo navrhovateľke doručené uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.

15 Co 33/2006-734 zo dňa 17. augusta 2005, z ktorého sa dozvedela, že odvolanie

prenajímateľa podané v súdnom konaní bolo podané v lehote. Dňa 5. augusta 2005 bolo

navrhovateľke doručené rozhodnutie Správy katastra B. zo dňa 25. júla 2005, ktorým bol

povolený vklad vlastníctva do katastra. Dňom 2. septembra 2005 sa teda navrhovateľka

dozvedela o tom, že síce bol povolený vklad vlastníckeho práva k bytu, ale zároveň

prvostupňové súdne rozhodnutie, ktorým bol udelený súhlas

za prenajímateľa bytu na prevod vlastníctva k bytu, bolo napadnuté odvolaním účastníka konania v zákonom stanovenej odvolacej lehote. Odvolací súd za nespornú považoval aj

skutočnosť, že odporca 1/ listom zo dňa 7. júla 2005 doručil navrhovateľke výpoveď z nájmu

bytu odôvodnenú § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka. Pokiaľ išlo o zamietnutie

návrhu voči odporcovi 1/, krajský súd sa stotožnil s právnym posúdením veci prvostupňovým

súdom. Vzhľadom na prebiehajúce konkurzné konanie konštatoval nedostatok pasívnej

legitimácie odporcu 1/. Nesúhlasil však s právnym posúdením veci súdu prvého stupňa voči

odporcovi 2/, hoci s ním zisteným skutkovým stavom sa stotožnil. Dospel k záveru, že

s ohľadom na právne účinky zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktoré vznikli ku dňu

doručenia návrhu na vklad, t.j. 14. augusta 2003, keď rozhodnuté bolo 25. júla 2005,

navrhovateľke ani nemohla začať plynúť trojmesačná prekluzívna lehota na podanie návrhu

na neplatnosť výpovede postupom podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, a to ani

napriek tomu, že do plynutia tejto lehoty (zrejme 18. októbra 2005) už navrhovateľka

prevzala uznesenie Krajského súdu Banská   Bystrica, ktorým odvolací súd rozhodol, že

odvolanie prenajímateľa je podané v lehote. Rozhodnutie Správy katastra B. o povolení

vkladu vlastníckeho práva v prospech navrhovateľky bolo zrušené až právoplatnosťou

rozhodnutia Úradu geodézie, kartografie a katastra SR zo dňa 26. júna 2006 č.k. L. Odvolací

súd preto prisvedčil odvolateľke v tom, že v čase, kedy bola podaná výpoveď zo strany odporcu 1/ a v čase jej doručenia navrhovateľke, mohla sa táto dôvodne domnievať, že

výpoveď bola podaná iným, ako prenajímateľom bytu. Pretože v čase, kedy odporca 1/ dal

navrhovateľke výpoveď z nájmu bytu, bola navrhovateľka vlastníčkou bytu, odporca 1/ nemal

právny dôvod urobiť takýto právny úkon, ktorý by vyvolal právne účinky. Preto ani nemohla

začať plynúť trojmesačná prekluzívna lehota na napadnutie výpovede v zmysle § 711 ods. 6

Občianskeho zákonníka. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok okresného súdu

zmenil a určil, že nájomný pomer k predmetnému bytu výpoveďou zo dňa 7. júla 2005

neskončil tak, ako si to navrhovateľka v petite svojho návrhu uplatnila, keď na takomto určení

mala nepochybne naliehavý právny záujem. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224

ods. 2 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie odporcu 2 / uznesením z 9. júna 2010

sp.zn. 5 Cdo 210/2009 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. marca 2009 sp.zn.

14 Co 323/2007 v napadnutej časti, v ktorej rozsudok okresného súdu zmenil a návrhu voči

odporcovi 2/ vyhovel, ako aj vo výroku o náhrade trov konania medzi navrhovateľkou

a odporcom 2/ zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru

o výskyte vady konania uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že pokiaľ bol odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré

pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, mal

vyzvať účastníka konania (odporcu 2/), aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia

vyjadril. Keďže tak neurobil, zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Preto

rozsudok odvolacieho súdu v časti napadnutej dovolaním zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (§ 243 b ods. 1 O.s.p.) s tým, že v novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách

pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd v Banskej Bystrici následne rozsudkom   z 27. septembra 2011 sp.zn.

14 Co 161/2010 rozsudok okresného súdu vo vzťahu k odporcovi 2/ zmenil a určil, že

nájomný pomer k bytu č. X. na druhom poschodí bytového domu na M. postaveného na parc.

KN „C“ 2977/9, v k.ú. B., vedeného Správou katastra B. na LV č. X., ktorý vznikol na

základe zmluvy o nájme zo dňa

1. februára 2000 uzatvorenej medzi odporcom J. a navrhovateľkou, výpoveďou odporcu J. zo

dňa 7. júla 2005, neskončil. Odporcu 2/ zaviazal zaplatiť navrhovateľke trovy   konania vo

výške 635,96 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. D., vedený v T., a.s. č.ú. X. v lehote do 3 dní do právoplatnosti rozhodnutia.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vec preskúmal už len vo výroku, ktorým bol

zamietnutý návrh navrhovateľky vo vzťahu k odporcovi 2/  

a napadnutý rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmenil, keď nezistil dôvod na jeho potvrdenie ani

na jeho zrušenie. Z vykonaného dokazovania zistil, že obchodná spoločnosť J. ako

prenajímateľ uzavrela s navrhovateľkou ako nájomníčkou písomnú zmluvu o nájme bytu č. X.

na druhom poschodí domu v B., na M. dňa

1. februára 2000. Navrhovateľka podľa zákona č. 182/1993 Z.z. spolu s ďalšími nájomníkmi

podala na súd návrh, aby súd dal súhlas za prenajímateľa na predaj bytu. Prvostupňový súd

rozsudkom zo dňa 2. apríla 2003 sp.zn. 13C/53/2000 návrhu navrhovateľky vyhovel,

na rozsudok vyznačil právoplatnosť dňom 29. júla 2003. Odporca dňa 5. augusta 2003 podal

proti prvostupňovému rozsudku odvolanie. Dňa 6. septembra 2003 požiadal o odpustenie

zmeškania lehoty na odvolanie. Prvostupňový súd dňa 24. novembra 2003 žiadosť

o odpustenie lehoty zamietol, Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 28. januára 2004 zrušil

prvostupňové uznesenie, na čo prvostupňový súd opätovne dňa 27. mája 2005 zamietol

žiadosť odporcu o odpustenie zmeškanej lehoty. Odvolací súd dňa 17. augusta 2005

uznesením vyslovil, že odvolanie je podané v lehote. Toto uznesenie bolo doručené

navrhovateľke prostredníctvom splnomocnenej J. V. dňa 2. septembra 2009. V odvolacom konaní odvolací súd uznesením zo dňa 28. júna 2006 sp.zn. 15Co 33/2006

zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil vec na nové prejednanie a rozhodnutie, uznesenie

bolo doručené navrhovateľke dňa 16. augusta 2006. Toto konanie doposiaľ nie je právoplatne

skončené. Dňa 14. augusta 2003 navrhovateľka podala písomnú žiadosť s právoplatným

rozsudkom Správe katastra B. o vklad vlastníckeho práva k bytu, správa katastra povolila

vklad vlastníctva v prospech navrhovateľky dňa 25. júla 2005, rozhodnutie

o povolení vkladu bolo navrhovateľke doručené 5. augusta 2005. Katastrálny úrad B.

rozhodnutím zo dňa 22. februára 2006 zrušil prvostupňové rozhodnutie správy katastra V. z

25. júla 2005 o povolení vkladu. Po podaní opravného prostriedku Úrad geodézie, kartografie

a katastra B. dňa 26. júna 2006 potvrdil rozhodnutie Katastrálneho úradu B.. Dňa 7. júla 2005

odporca 1/ - J. dal navrhovateľke výpoveď z nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d/

Občianskeho zákonníka. Výpoveď bola doručená navrhovateľke, presný dátum prevzatia

preukázaný nie je, pretože odporca 2/ nedoložil doklad o doručení tejto písomnosti. Dňa 29.

júna 2006 Okresný súd Bratislava 1 vyhlásil konkurz na majetok odporcu 1/ uznesením č.k.

2K 15/2006, za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený odporca 2/.   Z uvedeného teda

vyplýva, že navrhovateľka potom, čo dostala rozsudok súdu prvého stupňa s vyznačenou

doložkou právoplatnosti, ktorým súd vyhovel návrhu na udelenie súhlasu za prenajímateľa na

predaj bytu, podala dňa 14. augusta 2003 návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností; v súlade

so zákonom č. 162/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov. Správa katastra povolila vklad

rozhodnutím zo dňa 25. júla 2005, toto rozhodnutie bolo doručené navrhovateľke dňa

5. augusta 2005. Odporca 1/ ako prenajímateľ dňa 7. júla 2005 (teda pred rozhodnutím správy

katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva a pred doručením tohto rozhodnutia

navrhovateľke) dal navrhovateľke výpoveď z nájmu bytu. Dňa 2. septembra 2005 bolo

navrhovateľke doručené uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici 15Co 33/2006 zo dňa

17. augusta 2005, ktorým krajský súd rozhodol, že odvolanie odporcu (prenajímateľa) bolo

podané včas. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 711 ods. 1

písm. d/ Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého prenajímateľ môže vypovedať nájom

bytu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že

nezaplatil nájomné alebo úrady na plnenia poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako 3

mesiace alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného

súhlasu prenajímateľa. Odvolací súd poukázal na ustanovenie § 711 ods. 6 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého neplatnosť výpovede môže nájomca uplatniť na súde do 3 mesiacov

odo dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa zamietne návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu.

Pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že navrhovateľka sa domáha určenia, že nájomný

vzťah ku konkrétnemu bytu trvá, t.j. že neskončil neplatnou výpoveďou z nájmu. Naliehavý

právny záujem na takomto určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. preukazovala tým, že dňa

11. decembra 2006 jej odporca 2/ doručil výzvu na vypratanie predmetného bytu s odvolaním

sa na výpoveď nájmu bytu zo dňa 7. júla 2005, ktorú dal navrhovateľke odporca 1/ a ktorú

výpoveď navrhovateľka považovala za absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd

považoval za správny názor právneho zástupcu navrhovateľky v tom, že vzhľadom

na uvádzané skutkové a právne dôvody má navrhovateľka na takomto určení naliehavý

právny záujem, pretože bez tohto určenia je jej postavenie v otázke existencie nájomného

vzťahu k bytu neisté. Zo zisteného skutkového stavu dospel záveru, že navrhovateľka, ktorá

bola úspešná v súdnom konaní voči odporcovi 1/ o nahradenie súhlasného prejavu vôle

s kúpnymi zmluvami o prevode vlastníctva k predmetnému bytu po tom, čo na tomto

rozhodnutí došlo aj k vyznačeniu právoplatnosti, sa dôvodne mohla domnievať, že má právny

titul pre nadobudnutie vlastníctva k predmetnému bytu s tým, že po nahradení prejavu vôle

odporcu 1/ uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, boli účastníci konania obsahom tejto

zmluvy viazaní. Po rozhodnutí Správy katastra v B.o povolení vkladu zo dňa 25. júla 2005 a p o   jeho obdržaní 5. augusta 2005 navrhovateľka sa dôvodne domnievala, že je vlastníčkou

predmetného bytu, pretože v tomto období jej svedčil aj nadobúdací titul - právny dôvod a

splnený bol aj právny spôsob nadobudnutia vlastníctva - vklad do katastra. Až rozhodnutím

krajského súdu zo dňa 17. augusta 2005 (doručené navrhovateľke 2. septembra 2005) bolo

rozhodnuté, že odvolanie odporcu - prenajímateľa proti rozsudku o nahradení prejavu vôle

bolo podané včas, čo znamenalo, že nadobúdací titul pre vznik vlastníckeho práva k

predmetnému bytu neexistoval a že napriek zápisu vlastníckeho práva v katastri

navrhovateľka nemohla zatiaľ vlastníčkou predmetného bytu byť. V období takýchto

nedoriešených právnych vzťahov odporca 1/ v pozícii prenajímateľa s poukazom

na ustanovenie § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka doručil navrhovateľke výpoveď

z nájmu bytu pre hrubé porušenie povinností nájomcu - neplatenie nájomného, pričom

navrhovateľka právo podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka na určenie neplatnosti

výpovede nevyužila a návrh na súde neuplatnila. Aj keď odvolací súd prisvedčil   námietke

odporcu 2/ v tom, že v čase doručenia výpovede dňa 7. júla 2005 sa navrhovateľka nemohla

dôvodne domnievať, že je vlastníčkou bytu, pretože v tomto čase ešte nebol povolený vklad

vlastníckeho práva v jej prospech, odvolací súd mal za to, že vzhľadom na všetky skutkové aj

právne súvislosti je výpoveď zo dňa 7. júla 2005 absolútne neplatným   právnym   úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže   predmetná výpoveď obchádza zákon a tento

právny úkon je tiež v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia poukázal aj na to, že ustanovenie § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka  

sleduje postihnutie nájomcu za hrubé porušenie jeho povinností vyplývajúcich z nájmu bytu,

najmä neplatením nájomného alebo úhrad spojených s užívaním bytu za čas dlhší ako 3

mesiace. V uvedenej veci vzhľadom na všetky prv uvedené súvislosti potom, ako

navrhovateľka ako nájomkyňa (spolu s ďalšími nájomcami) bola dôvodne presvedčená v tom,

že jej patrí právna ochrana a nie je povinná platiť za nájom bytu, keďže sa cítila byť viazaná

rozhodnutím súdu s vyznačenou doložkou právoplatnosti o nahradení vôle odporcu uzavrieť

zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Navrhovateľka (spolu s ostatnými navrhovateľmi) sa

začala správať ako vlastníčka a plnila svoje povinnosti hradiť za služby spojené s užívaním

bytu na účet spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Vzhľadom na túto

situáciu výpoveď daná odporcom 1/ nebola v súlade s účelom sledovaným ustanovením § 711

ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, pretože jej cieľom nemohlo byť postihnúť

navrhovateľku za hrubé porušenie povinností nájomcu, keďže z jej strany z vyššie uvedených

dôvodov k takémuto správaniu dôjsť nemohlo. Odvolací súd   vyhodnotil uvedený právny

úkon - výpoveď zo 7. júla 2005 aj ako absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými

mravmi. podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože odporca 1/ ako prenajímateľ

v čase, keď toto jeho postavenie bolo závažným spôsobom spochybnené, dal navrhovateľke

výpoveď z dôvodov, ktoré neexistovali. Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium

nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex legge) a hľadí sa naň, ako by nebol

urobený (rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 96/95). To znamená, že právny úkon síce

existuje, ale nenastanú jeho právne účinky. V tomto prípade teda nemohli nastať právne

účinky výpovede. Z tohto dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že nájomný pomer

navrhovateľky k predmetnému bytu naďalej trvá. Pokiaľ odporca 2/ namietal vo všetkých

svojich podaniach, že súdy konali nezákonne, pretože išlo o konanie zo zákona prerušené

vyhlásením konkurzu, mal odvolací súd za to, že vzhľadom na predmet sporu nešlo o súdne

konanie týkajúce sa majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, ale išlo o určenie,

že právny vzťah medzi navrhovateľkou a odporcom 2/ trvá. O náhrade trov konania rozhodol

podľa § 142 ods. 1, 224 ods. 1 a 243 d/ ods. 1 O.s.p. tak, že odporcu 2/ zaviazal nahradiť

navrhovateľke trovy prvostupňového, odvolacieho aj dovolacieho konania.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie odporca 2/, ktorý navrhol

dovolaciemu súdu rozhodnutie odvolacieho súdu zmeniť a potvrdiť rozhodnutie súdu prvého

stupňa s tým, že navrhovateľku zaviaže na zaplatenie trov konania. Dovolanie odôvodnil tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle

§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Poukazoval na tú skutočnosť, že predmetný návrh bol podaný dňa

18. decembra 2006 po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu J., a preto je predmetné konanie

konaním týkajúcim sa majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi J. Pritom po

vyhlásení konkurzu sa v zmysle § 47 ods. 4 zák.

č. 7/2005 Z.z. v znení zmien a doplnkov (ZKR) môžu začať len také súdne konania, ktoré

ZKR výslovne pripúšťa. Namietal, že navrhovateľka sa vlastníčkou predmetného bytu nikdy

nestala z dôvodu absencie právne relevantného titulu, keďže rozsudok Okresného súdu B. zo

dňa 2. apríla 2003 č.k. 13 C 53/00-499 nenadobudol právoplatnosť, toto rozhodnutie bolo

zrušené a súdne konanie o nahradenie vyhlásenia vôle J. nie je dodnes právoplatne skončené.

Právny názor odvolacieho súdu nemá oporu v platnom práve, a teda nie je a nemôže byť

správny. Naviac je v rozpore s princípom právneho štátu, ako aj s princípom spravodlivosti.

Vyhovením návrhu navrhovateľky došlo k obídeniu zákonného ustanovenia § 711 ods.6

Občianskeho zákonníka, keďže táto neplatnosť výpovede zo dňa 7. júla 2005 v zákonom

stanovenej trojmesačnej prekluzívnej lehote nenapadla. Právne závery odvolacieho súdu

navyše vychádzajú len z údajných domnienok navrhovateľky a vôbec nerešpektujú fakty a platné právo. Zotrval na svojom názore, že navrhovateľka sa vlastníčkou   nestala ani len

dočasne z dôvodu zrušenia rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva

v prospech navrhovateľky s účinkami ex tunc. Nebola a nemohla byť vlastníčkou

predmetného bytu ani v čase doručenia výpovede z nájmu predmetného bytu zo dňa 7. júla

2005. Navyše v tomto čase, t.j. v čase doručenia výpovede z nájmu, ešte ani nebolo vydané

nezákonné rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva navrhovateľky.

Táto sa v čase doručenia výpovede ani len nemohla dôvodne domnievať, že je vlastníčkou

predmetného bytu, keďže v zmysle § 4 ods. 1 písm. a/ a § 5 ods. 4 zák.č. 182/1992 Z.z.

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, sa vlastníctvo bytu

nadobúda na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzatvorenej medzi vlastníkom domu

a vlastníkom bytu vkladom do katastra nehnuteľností. Správa katastra B. rozhodla o povolení

vkladu vlastníckeho práva k predmetnému bytu

v prospech navrhovateľky dňa 25. júla 2005, pričom navrhovateľka prevzala toto rozhodnutie

dňa 5. augusta 2005, teda až po prevzatí výpovede z nájmu bytu dňa 7. júla 2005. Pritom dňa

2. septembra 2005, t.j. v čase plynutia prekluzívnej lehoty prestala byť dobromyseľná v tom,

že jej predmetný byt patrí, keďže jej bolo doručené rozhodnutie krajského súdu, z ktorého

vyplývalo, že J. podala odvolanie včas. Navyše navrhovateľka zmeškala lehotu na napadnutie platnosti výpovede z nájmu bytu na súde, a preto jej nájomný pomer zanikol. Bol toho názoru,

že ak nájomca návrh o neplatnosť výpovede nepodá buď vôbec, alebo ju nepodá v uvedenej

trojmesačnej prekluzívnej lehote, platí, že účinky výpovede z nájmu nastali a teda výpoveď

z nájmu bytu sa považuje za platnú a to aj v tom prípade, ak by výpoveď platnou nebola.

Preto v inom konaní (napríklad v konaní o určenie, že nájomný pomer sa výpoveďou z nájmu

neskončil, v konaní o vypratanie a podobne) už otázka platnosti, respektíve neplatnosti

výpovede z nájmu bytu nemôže byť súdom posudzovaná   a súd musí vychádzať

z nevyvrátiteľnej domnienky, že výpoveď z nájmu bytu je platná

so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ÚS 326/09 a rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 24. októbra 2005 sp.zn. 2 Cdo 17/2005.

Navrhovateľka sa k dovolaniu odporcu 2/ písomne nevyjadrila

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý

rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie odporcu 2/

nie je dôvodné..

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.  

Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd

predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k uvedeným vadám konania. Existencia niektorej

z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená a ani odporcom 2/  

v dovolaní namietaná.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je

dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

  Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť

každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať

a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by

došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98). Z judikatúry tiež

vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak

ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu

ochranu (I. ÚS 4/94).

Pokiaľ   dovolateľ výskyt tzv. inej vady konania vyvodzoval z toho, že súdy

rozhodovali po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu J., a preto je predmetné konanie

konaním týkajúcim sa majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi J. a   po

vyhlásení konkurzu sa v zmysle § 47 ods. 4 zák.č. 7/2005 Z.z. v znení zmien a doplnkov

(ZKR), môžu začať len také súdne konania, ktoré ZKR výslovne pripúšťa, dovolací súd

poukazuje na to, že návrh na určenie, že nájomný pomer navrhovateľky k spornému bytu sa

neskončil v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., patrí nepochybne do právomoci súdu s poukazom na

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.

  Oprávnenie nájomcu domáhať sa súdnej ochrany uplatňovaným návrhom (nie úspechu

v konaní) vyplýva priamo z citovaného zákonného ustanovenia ZKR a nie je vylúčené § 47

ods. 4 ZKV, ako to mylne dovolateľ namieta. Návrh o určenie, že právo nájmu neskončilo,

môže podať nájomca proti správcovi konkurznej podstaty ako prenajímateľovi v súlade s § 47

ods. 4 s použitím § 45 ods. 4 ZKV.

  Dovolateľ tvrdí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V ďalšom sa preto dovolací súd

zameral na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu.

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru,

že právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého

stupňa vo vzťahu k odporcovi 2/ a k vyhoveniu návrhu v tejto časti,   je vecne správne.

V zmysle § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä a/ o osobnom stave, b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona,  

z právneho vzťahu alebo z porušenia práva a c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je

alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že určovací návrh (§ 80 písm. c/

O.s.p.) má predovšetkým preventívny charakter. Jeho účelom je spravidla poskytnúť ochranu

práva navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Je na mieste

tam, kde jej pomocou možno odstrániť stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu

a primeranú nápravu nie je možné dosiahnuť inak, ale aj tam, kde určovací návrh účinnejšie

ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a kde jeho

pomocou možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia

sporov v budúcnosti. Toto poslanie určovacieho návrhu korešponduje so zákonnou

požiadavkou existencie naliehavého právneho záujmu na ním navrhovanom určení. Právny

záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takéhoto návrhu, musí byť naliehavý v tom zmysle,

že navrhovateľ v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie

spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Nejde pritom o samotný určovací

návrh, ale o to, čoho (akého určenia) sa ním navrhovateľ domáha a z akých právnych

pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to,

čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom

so zvoleným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti navrhovateľovho

práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania

súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje

navrhovateľa. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie

vzťahov, ktoré sú touto neistotou ohrozené..

Základnou   podmienkou   dôvodnosti   a   teda   východiskom   prípadnej   úspešnosti

určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je existencia naliehavého právneho záujmu  

na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem navrhovateľa. Právny záujem

navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie

naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností.

Pre navrhovateľa   to   znamená   nevyhnutnosť   tvrdiť   a   dokázať   skutočnosti,   z   ktorých

vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou

z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi : odporcom je popieraná existencia

(neexistencia) práva, či právneho pomeru u navrhovateľa, teda je tu stav, že právo, resp.

právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej

právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav

neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím

výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho

vzťahu.

Dovolací súd preto v súlade s odvolacím súdom je toho právneho názoru, že

navrhovateľka má na ňou požadovanom určení naliehavý právny záujem, keď preukázala

spornosť právneho vzťahu, ako aj jeho ohrozenia medzi účastníkmi konania, pričom

bez takéhoto určenia by jej postavenie bolo v otázke existencie nájomného vzťahu vzhľadom

k danej výpovedi z nájmu zo dňa 7. júla 2005 vo vzťahu k označenému bytu neisté.

Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdil ako nedôvodnú aj námietku dovolateľa

týkajúcu sa preklúzie nároku navrhovateľky z dôvodu nepodania návrhu v súlade s ustanovením § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka.

Už v rozhodnutí sp.zn. 2 Cdo 17/2005 ( R 58/2006), na ktoré poukazuje aj dovolateľ a ktoré je uvádzané aj v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV ÚS

326/09 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že „podstata právnej úpravy uvedenej

v ustanovení § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka spočíva v tom, že ak nájomca, ktorému

prenajímateľ dal výpoveď z nájmu bytu, chce zániku nájmu zabrániť, nemá inú možnosť, než

v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote odo dňa doručenia výpovede podať návrh na súd

o neplatnosť výpovede, lebo v opačnom prípade právo nájomcu uplatniť tento nárok na súde

zaniká a že, ak túto možnosť nájomca nevyužije, v rámci iného konania súdy už nemôžu

riešiť otázku platnosti výpovede z nájmu bytu ani ako otázku predbežnú.“ Potiaľ možno

s argumentáciou dovolateľa súhlasiť. Treba však uviesť aj ďalšie skutočnosti, uvedené

v odôvodnení tohto rozhodnutia a to, že aplikácia ustanovenia § 711 ods. 6 veta prvá

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatnosť výpovede môže nájomca uplatniť na súde

do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede, predpokladá po prvé, že vôbec existuje

výpoveď z nájmu bytu ako jednostranný, adresný, hmotnoprávny úkon konkrétneho

prenajímateľa urobeného voči konkrétnemu nájomcovi a po druhé, že prenajímateľ výpoveď

nájomcovi doručil. V opačnom prípade, t.j. ak vôľa, obsahom ktorej je výpoveď, prejavená nebola (právny úkon výpovede nájmu bytu neexistuje), resp. bola, ale právny úkon nebol

nájomcovi vôbec doručený, aplikácia ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka

do úvahy neprichádza. Nájomca sa logicky nemôže s úspechom domáhať neplatnosti

právneho úkonu, ktorého existencia chýba, resp. uplatniť neplatnosť výpovede na súde, ak mu

výpoveď nebola vôbec doručená (účinky výpovede nastávajú až dňom jej doručenia a deň

doručenia výpovede je skutočnosťou rozhodujúcou pre začiatok plynutia zákonom

stanovených lehôt, výpovednej aj prekluzívnej). V takýchto prípadoch zánik nájmu bytu

v zmysle § 710 ods. l a 3 Občianskeho zákonníka nastať nemôže, pričom súd je povinný

v každom konaní, t.j. aj v konaní o vypratanie bytu sa námietkou nájomcu, v tomto smere

vznesenou, zaoberať. V takomto prípade totiž nejde o riešenie otázky (ne)platnosti výpovede

v zmysle § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd Slovenskej republiky je preto

v súlade s uvedeným toho právneho názoru, že tieto závery je potrebné aplikovať aj na danú

situáciu.

Preto aj v prípade návrhu na určenie, že nájomný pomer k bytu sa neskočil

výpoveďou, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že takýto právny úkon je neplatný,   je povinnosťou

súdu skúmať predbežnou otázkou (§ 135 ods. 2 O.s.p.) platnosť právneho úkonu - výpovede,

na základe ktorej malo prísť k zániku nájmu bytu (viď obdobne aj uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 262/2007 z 25. novembra 2008).  

Opačným výkladom by bol zmarený zákonodarcom sledovaný cieľ ochrany právneho

inštitútu nájmu bytu tým, že k jeho skončeniu môže prísť (okrem písomnej dohody medzi

prenajímateľom a nájomcom alebo v prípade nájmu bytu dohodnutého na určitý čas tiež

uplynutím tohto času) len písomnou výpoveďou z taxatívne v zákone vymenovaných

dôvodov, ktoré musia byť v zmysle § 711 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výpovedi

skutkovo vymedzené. Absolútne neplatný právny úkon výpovede z nájmu bytu nemožno

konvalidovať uplynutím prekluzívnej (prepadnej) lehoty na podanie návrhu o určenie

výpovede z nájmu bytu neplatnou. Z uvedeného vyplýva, že platnosť výpovede je vždy

predmetom predbežného prieskumu súdu, pretože je predpokladom skončenia nájmu bytu,

z ktorého dôvodu už neexistujúcemu nájomnému vzťahu nemôže súd poskytnúť súdnu

ochranu, ale v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí naopak súdnu ochranu

poskytnúť právu vlastníckemu.

Výkon práv a   povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie

bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia je neplatnosť právneho úkonu založená jeho

nedovolenosťou, ktorá môže spočívať buď v tom, že právny úkon je v rozpore so zákonom

(nielen s Občianskym zákonníkom) alebo s dobrými mravmi. O právny úkon odporujúci

zákonu (contra legem) ide vo všeobecnosti vtedy, keď úkon zákon výslovne zakazuje, teda

keď právny úkon je v rozpore so zákonným zákazom. O prípad právneho úkonu zákon

obchádzajúceho ide vtedy, ak právny úkon smeruje k dôsledkom, ktoré síce výslovne

zakázané nie sú, ale ich neprípustnosť je možné vyvodiť zo zmyslu a účelu zákonnej úpravy.

Na rozdiel od toho v rozpore s dobrými mravmi je právny úkon, ktorý nezodpovedá mravným

zásadám, prípadne kultúrnym a spoločenským normám, ktoré sú všeobecne prijímané v určitej spoločnosti a vytvárajú tak všeobecnú mienku o tom, čo je touto spoločnosťou

akceptovateľné a považované za poctivé konanie. V rozpore s dobrými mravmi je právny

úkon vtedy, keď odporuje takým pravidlám správania sa, ktoré nemajú povahu právnych noriem.

Absolútne neplatný právny úkon v zmysle citovaného zákonného ustanovenia (§ 39

Občianskeho zákonníka) je taký právny úkon, ktorý nie je dovolený. O nedovolenosť (a teda

aj o absolútnu neplatnosť) právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom právneho

úkonu spravidla znamená, že právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu konkrétneho

zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, ktorý smeruje k nedodržaniu

zákona. Pod „zákonom“ pritom treba rozumieť všetky právne predpisy, ktoré majú silu

zákona (teda nielen samotný Občiansky zákonník).

Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami

konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob

výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Ako už

uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 62/2004, za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. l

Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný

z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov

medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne

so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej

určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce

okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť

vykonáva. Rovnako v tejto súvislosti možno súhlasiť s názorom vysloveným Najvyšším

súdom Slovenskej republiky v rozhodnutí uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 38/1997, že ustanovenie § 3 ods. l Občianskeho zákonníka nemá vlastnú normotvornú

platnosť, že upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú

právne vzťahy, a to na základe všeobecných pravidiel morálnych, elementárnej slušnosti

a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich.

Podľa ustanovenia § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka prenajímateľ môže

vypovedať nájom bytu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu

bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu

za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu

bez písomného súhlasu prenajímateľa.

Citované ustanovenie § 711 ods. 1 písm. d/ bolo inkorporované do nášho právneho

poriadku novelou Občianskeho zákonníka (zákonom č. 261/2001 Z.z.), ktorá zmenila celkový

spôsob zániku nájmu bytu výpoveďou (§ 710 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Dovtedajšia úprava, podľa ktorej ku každej výpovedi musel dať privolenie súd, sa

od 1. septembra 2001 zmenila tak, že nájomcovi možno dať výpoveď z taxatívne určených

dôvodov, ale súd bude o výpovedi z nájmu bytu rozhodovať iba na návrh nájomcu, ktorý

nesúhlasí s výpoveďou, tvrdiac, že   je daná v rozpore so zákonom, a bude žiadať súd, aby

vyslovil, že je neplatná (§ 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka).

Jedným zo spôsobov zániku nájmu bytu je výpoveď (§ 710 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Výpoveď z nájmu bytu podľa citovaného ustanovenia je krajným opatrením

predstavujúcim najprísnejšiu možnú sankciu za porušenie povinností nájomcom, ktorej

použitie musí byť úmerné závažnosti konania nájomcu v konkrétnom prípade. Výpoveď z nájmu bytu je jednostranným hmotnoprávnym úkonom, ktorý musí spĺňať podmienky

stanovené Občianskym zákonníkom v jeho všeobecnej časti (§ 37 a nasl.), ako i v jeho

osobitnej časti (§ 710 ods. 3). Musí ísť o taký písomný prejav vôle prenajímateľa, z ktorého je

zrejmé, že smeruje k zániku nájmu bytu výpoveďou z niektorého z dôvodov uvedených

v § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom prejav vôle musí obsahovať okrem

výpovedného dôvodu aj lehotu, kedy sa má nájom skončiť (§ 710 ods. 3 Občianskeho

zákonníka).

Nepochybne účinkom výpovede je to, že sa nájom končí a že nájomca sa musí z bytu

vysťahovať. Keďže požadovaný predpokladaný právny následok - účinok môže vyvolať len

platný právny úkon, rovnako ako jednostranný právny úkon výpoveď z nájmu bytu môže

vyvolať ňou sledovaný cieľ len za predpokladu, že je právnym úkonom platným.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 25. novembra 2010 sp.zn. IV ÚS 437/2010, ktorým bola sťažnosť

dovolateľa proti rozhodnutiam, ktorým bolo vyhovené návrhom účastníkov konania (susedov

navrhovateľky, nájomcov bytov v rovnakej nehnuteľnosti) na určenie neplatnosti výpovedí z nájmu susedov navrhovateľky odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, ako aj právnym

názorom odvolacieho súdu dospel k záveru, že prvoradým dôvodom pre posúdenie

neplatnosti výpovede z nájmu bytu je jej rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 39

Občianskeho zákonníka.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že po nahradení prejavu vôle

pôvodného odporcu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu boli účastníci konania

viazaní obsahom zmluvy, v zmysle ktorej prešla na navrhovateľku povinnosť zaplatiť

pôvodnému odporcovi kúpnu cenu bytu. Od podania návrhu na vklad vlastníckeho práva

k bytu po rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu až do následného zrušenia

rozhodnutia o povolení vkladu bola navrhovateľka podľa názoru dovolacieho súdu dôvodne

presvedčená o tom, že jej patrí právna ochrana v tom, že nie je povinná platiť nájomné za byt,

keďže jej vznikla povinnosť vyplatenia kúpnej ceny za byt. Preto aj platila len platby určené

spoločenstvom vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Práve aj do tohto obdobia pritom

spadá aj obdobie rokov 2004 a 2005, vo vzťahu ku ktorému strana odporcu deklaruje

porušenie povinností navrhovateľky. Z výpovede z nájmu bytu zo dňa 7. júla 2005

a pripojeného rozpisu predpisov a platenia platieb nájomného vyplýva (viď č.l. 29 spisu), že išlo o obdobie od januára 2004 do júla 2005. Za podstatné pritom dovolací súd považoval aj

časový sled udalostí, keď výpoveď z nájmu bytu v zmysle § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho

zákonníka bola daná dňa 7. júla 2005 a   pred   jej daním   už bolo súdom s vyznačenou

doložkou právoplatnosti 29. júla 2003 rozhodnuté o nahradení súhlasu dovolateľa

so zmluvou o prevode vlastníctva k spornému bytu, bol podaný návrh na vklad (14. augusta

2003) o ktorom bolo rozhodnuté 25. júla 2005 s tým, že   právne účinky vkladu zo zmluvy

o prevode vlastníctva bytu vznikli ku dňu doručenia návrhu na vklad, t.j. 14. augusta 2003.

Vychádzal z toho, že aplikácia príslušných ustanovení právneho poriadku súdom pri jej

výklade, ak má byť ústavne konformnou, a nie svojvoľnou, musí tieto okolnosti vziať

do úvahy, a preto výpoveď posúdil ako neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39

Občianskeho zákonníka).

Z dôvodu, že výpoveď z nájmu bytu zo dňa 7. júla 2005 je neplatná, nemohlo ani

dôjsť k zániku práva nájmu navrhovateľky k označenému bytu na základe takéhoto

neplatného právneho úkonu a jej určovací návrh bol preto dôvodný.

Uvedenú skutočnosť považoval dovolací súd za   postačujúcu pre vyhovenie návrhu vyslovujúcemu určenie neskončenia nájomného pomeru účastníkov konania výpoveďou

zo dňa 7. júla 2005. Z hľadiska celkového výsledku konania by ďalšie právne posudzovanie veci z hľadiska ďalších dovolacích námietok vo vzťahu k preukázaniu „ platnosti výpovede“

bolo nadbytočné a nemalo by praktický význam.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné a keďže neboli

zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktoré by mali za následok

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v § 237 O.s.p.,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu 2/ podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.

V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcovi 2/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd navrhovateľke nepriznal náhradu

trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania

(§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2012  

  JUDr. Vladimír Magura, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová