5 Cdo 62/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne MUDr. B. B., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. J. K., advokátom so sídlom v K. 1, proti žalovanému Š.I.A.G. so
sídlom v K. č. X., IČO X., zastúpenému JUDr. J. M., advokátom so sídlom v K.,
o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Košice II pod
sp. zn. 13 C 36/2006, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 24. novembra 2009, sp. zn. 6 Co 55/2009 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovaného o d m i e t a .
Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy dovolacieho konania 62,70 € na účet
jej zástupcu JUDr. J. K., advokáta so sídlom v K., do troch dní
od právoplatnosti tohto uznesenia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 3. decembra 2008 č.k. 13 C 36/2006-179
(v poradí druhým) určil, že výpoveď z pracovného pomeru žalobkyni daná listom žalovaného
z 24. októbra 2005 je neplatná a pracovný pomer žalobkyne ďalej trvá; žalovaného zaviazal
nahradiť žalobkyni trovy konania 9 610 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení uviedol, že žalovaný listom z 24. októbra 2005 ukončil so žalobkyňou
pracovný pomer výpoveďou na základe príkazu riaditeľa domova mládeže č. X.
z 12. októbra 2005, ktorým rozhodol o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť
efektívnosť práce a za tým účelom zrušil s účinnosťou od 1. novembra 2005 jedno pracovné
miesto - funkciu vychovávateľa školského zariadenia. Vychádzal zo zistenia, že
k 1. novembru 2005 žalovaný zabezpečoval výchovnú činnosť žiakov v desiatich
výchovných skupinách desiatimi vychovávateľmi (zástupca riaditeľa, ani riaditeľ nemali pridelené výchovné skupiny) s 30 - hodinovým pracovným úväzkom výchovnej činnosti
týždenne prostredníctvom 300 hodín výchovnej činnosti (10 vychovávateľov x 30 hodín
úväzku jedného vychovávateľa). Podľa nariadenia vlády č. 238/2004 Z.z. a vyhlášky
č. 196/1994 Z.z. pri 10,36 výchovných skupín (vychádzajúc z počtu 311 žiakov)
a 30 - hodinových úväzkoch výchovnej činnosti desiatich vychovávateľov žalovaný
potreboval na zabezpečenie výchovnej činnosti 310,8 hodín výchovnej činnosti.
Zabezpečoval 300 hodín výchovnej činnosti, pričom celková potreba bola 310,8 hodín
výchovnej činnosti. Po prijatí organizačnej zmeny žalovaný zabezpečoval výchovnú činnosť
v desiatich výchovných skupinách prostredníctvom deviatich vychovávateľov
s 30 - hodinovým úväzkom (9 vychovávateľov x 30 hodín úväzku jedného vychovávateľa,
t.j. 270 hodín) a so zástupcom riaditeľa s 20 hodinovým úväzkom výchovnej činnosti,
žalovaný mal zabezpečenú výchovnú činnosť v rozsahu 290 hodín výchovnej činnosti. Pri
celkovej potrebe 310,8 hodín výchovnej činnosti mal žalovaný zabezpečenú výchovnú
činnosť v rozsahu 290 hodín, teda oproti vypočítanej potrebe nemal pokrytých 20,8 hodín
výchovnej činnosti. Neakceptoval tvrdenie žalovaného, že zástupca riaditeľa domova
mládeže vykonával výchovnú činnosť v deviatej výchovnej skupine v rozsahu 30 hodín
pokiaľ ide o úväzok bezprostrednej výchovno-vzdelávacej práce, pretože tento bol dohodnutý
v jeho pracovnej náplni v rozsahu 20 hodín týždenne a žalovaný nepreukázal, že by došlo
v tomto smere k zmene. Skonštatoval, že prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene -
zrušení jedného pracovného miesta vychovávateľa školského zariadenia s účinnosťou
od 1. novembra 2005 nedošlo k zvýšeniu efektívnosti práce v domove mládeže, výchovno-
vzdelávacia činnosť v deviatej výchovnej skupine nebola riadne zabezpečená, týmto
postupom chcel žalovaný riešiť zriaďovateľom zistené neodôvodnené vytvorenie funkcie
zástupcu riaditeľa. Rozhodnutie riaditeľa žalovaného č. X. o organizačnej zmene nebolo v
súlade s vyhláškou č. 196/1994 Z.z. a nariadením vlády č. 238/2004 Z.z. Žalovaný len
predstieral prijatie organizačného opatrenia a na jeho podklade nemohlo dôjsť
k platnej výpovedi z pracovného pomeru. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia
§ 142 ods. l O.s.p.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 24. novembra 2009
č.k. 6 Co 55/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanému uložil povinnosť
nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania 60,44 € do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. V odôvodnení uviedol, že dôvody rozsudku súdu prvého stupňa považuje za vecne
správne a výstižné, k ich zmene nedošlo ani v odvolacom konaní, a preto sa s nimi odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Dodal, že predpokladom použitia výpovedného dôvodu
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť
zamestnanca a príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou
a nadbytočnosťou zamestnanca. Pre záver, či bolo rozhodnutie o zmene úloh zamestnávateľa,
technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce
alebo o iných organizačných zmenách vydané nie je významné ako zamestnávateľ (príslušný
orgán) svoje rozhodnutie označil. Za podstatné považoval to, či rozhodnutie zamestnávateľa
(príslušného orgánu) sledovalo zmenu úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženia
stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inú organizačnú zmenu,
pomocou ktorej mal byť regulovaný počet zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby
zamestnávateľ naďalej zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom
zložení, aké zodpovedá jeho potrebám alebo či podľa svojho účelu alebo obsahu smerovalo
k inému cieľu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že rozhodnutím riaditeľa žalovaného
o tzv. „organizačnej zmene“ príkazom č. 12/2005 sa nesledovalo zníženie stavu zamestnancov
za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Žalovaný k účinnosti“ organizačnej zmeny“
zabezpečoval výchovnú činnosť žiakov v 10 výchovných skupinách s počtom 10
vychovávateľov a rovnako výchovnú činnosť s rovnakým počtom vychovávateľov 10
zabezpečoval aj po účinnosti „organizačnej zmeny“ (po 1. novembri 2005). „Organizačnou
zmenou“ nesledoval zvýšenie efektívnosti práce po znížení stavu zamestnancov, ale riešil
nadbytočnosť zamestnancov, ktorá mu vznikla v súvislosti s vytvorením pracovného miesta
zástupcu riaditeľa domova mládeže v rozpore s § 4 ods. 2 vyhlášky č. 196/1994 Z.z. Uzavrel,
že nedošlo k naplneniu hmotnoprávneho predpokladu platnej výpovede z pracovného pomeru
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, t.j. existencia organizačnej zmeny. Vzhľadom na
uvedené podľa § 219 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, navrhol rozsudok
odvolacieho súdu zmeniť – žalobu zamietnuť. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením
§ 237 písm. f/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., keď mal za to, že v konaní bola
žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. K odňatiu možnosti žalovaného pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) malo dôjsť podľa dovolateľa tým, že odvolací súd na prejednanie veci nenariadil pojednávanie, čím mu znemožnil účasť na pojednávaní. Iná vada, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) spočíva v nesprávnom
zistení súdov (prvostupňového i odvolacieho), že rozhodnutie žalovaného o organizačnej
zmene nie je v príčinnej súvislosti so stavom dosiahnutým po organizačnej zmene. I keď súdy
správne aplikovali § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, nesprávne ho vyložili, ak ustálili, že
zníženie celkového počtu pedagogických zamestnancov nie je zvýšením efektívnosti práce.
Nesúhlasil so záverom, že žalovaný po organizačnej zmene prostredníctvom deviatich
vychovávateľov mal zabezpečených iba 290 hodín výchovnej činnosti oproti potrebe 310,8
hodín výchovnej činnosti, a to deviatimi vychovávateľmi s týždenným úväzkom 30 hodín
výchovnej činnosti a zástupcom riaditeľa s týždenným úväzkom 20 hodín výchovnej činnosti.
Argumentoval, že zástupca riaditeľa domova mládeže je pedagogickým zamestnancom
rovnako ako žalobkyňa a pri počte 311 ubytovaných žiakov a 10 pedagogických
zamestnancoch po organizačnej zmene (vrátane zástupcu riaditeľa) bol na jednu výchovnú
skupinu priemerný počet žiakov 31,1, čo je v súlade s vyhláškou č. 196/1994 Z.z., čo
nevybočuje z interpretácie pojmu "spravidla". Trval na svojich predošlých vyjadreniach, že
zástupca riaditeľa mohol vykonávať výchovnú činnosť v deviatej výchovnej skupine
v rozsahu 30 hodín týždenne bez toho, aby tým porušoval právne predpisy.
Žalobkyňa navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného
zamietol, pretože nie sú dané dovolacie dôvody; uplatnila si náhradu trov dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3
a 4.
V danom prípade dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto
dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného nie je
podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah
dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku)
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až
g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Žalovaný namietal, že konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.,
keďže odvolací súd rozhodol vo veci samej bez pojednávania, čím svojím postupom
žalovanému odňal možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. O vadu, ktorá je z hľadiska
§ 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania.
Podmienky, za splnenia ktorých môže odvolací súd konať bez pojednávania, musia
vyplývať z obsahu spisu a charakteru prejednávanej veci. V danom prípade odvolací súd
nemusel doplňovať alebo opakovať dokazovanie, lebo sa stotožnil so skutkovým stavom
a právnym posúdením veci tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa. Rozhodnutiu súdu prvého
stupňa predchádzalo prejednanie veci na súdnom pojednávaní (č.l. 173-176 spisu) nariadenom
podľa § 115 O.s.p. Vychádzajúc z povahy prejednávanej veci (neplatnosť skončenia
pracovného pomeru žalobkyne), obsahu spisu a stanoviska žalovaného (bez bližšej
konkretizácie tvrdiaceho, že ide o „závažnú“ vec) zaujal dovolací súd názor, že v tomto
prípade nešlo o vec dôležitého verejného záujmu (nejde o veci týkajúce sa v rôznych
súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku a pod.).
Dohovor o ľudských právach a základných slobodách a ani judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva explicitne netrvá na tom, aby civilné spory (občianskoprávne konania) sa mali
na každom stupni prejednávať verejne - na ústnych súdnych pojednávaniach. Požiadavka
verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu bola zachovaná (č.l. 202 spisu). Z týchto
dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd v danom prípade nebol povinný
nariadiť pojednávanie na prejednanie veci samej a že postupoval v súlade s § 214 ods. 1, 2
O.s.p. Procesný postup odvolacieho súdu nezaložil procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. tým, že súdy „nesprávne zistili, že rozhodnutie žalovaného
o organizačnej zmene nie je v príčinnej súvislosti so stavom dosiahnutým po organizačnej
zmene“, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, nesprávne zistili skutkový stav veci
a prípadne nevzali do úvahy aj ďalšie skutočnosti, dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že
inou vadou je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Na tzv. iné vady prihliada dovolací súd len ak je
dovolanie prípustné. I keď je vada tejto povahy dovolací dôvod, sama prípustnosť dovolania
nezakladá.
K námietke, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), ktoré dovolateľ videl predovšetkým v tom, že súdy „síce správne aplikovali § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, avšak nesprávne ho
vykladali“, dovolací súd poznamenáva, že nesprávne právne posúdenie je síce relevantným
právnym dôvodom, samo osebe však prípustnosť dovolania nezakladá. Ak nie je dovolanie
procesne prípustné, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmavaniu z hľadiska
správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
Pokiaľ ide o námietku žalovaného spochybňujúcu správnosť niektorých skutkových
zistení [ohľadne záveru o (ne)efektívnosti práce prijatím organizačnej zmeny], treba uviesť,
že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241
ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa
dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdmi nižších stupňov
(prvostupňového i odvolacieho). Dovolací súd totiž nemá možnosť podľa zásad ústnosti
a bezprostrednosti v konaní o dovolaní dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného
rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie
žalovaného smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému nie je tento opravný
prostriedok podľa § 238 O.s.p. prípustný, procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.
So zreteľom na dôvod, pre ktorý bolo potrebné dovolanie odmietnuť, nezaoberal sa dovolací
súd vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti
žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešná žalobkyňa náhradu trov dovolacieho konania uplatnila a ich
výšku vyčíslila. Dovolací súd jej priznal účelnú náhradu trov dovolacieho konania
spočívajúcu v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorú poskytol žalobkyni
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalovaného z 10. marca 2010 (§ 14 ods. 1 písm. c/
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 55,49 €, čo s náhradou výdavkov za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu
[§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 € )] predstavuje spolu 62,70 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júna 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská