5 Cdo 62/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne MUDr. B. B., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. J. K., advokátom so sídlom v K. 1, proti žalovanému Š.I.A.G. so

sídlom v K. č. X., IČO X., zastúpenému JUDr. J. M., advokátom so sídlom v K.,  

o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Košice II pod  

sp. zn. 13 C 36/2006, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 24. novembra 2009, sp. zn. 6 Co 55/2009 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného o d m i e t a .

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy dovolacieho konania 62,70 € na účet

jej zástupcu JUDr. J. K., advokáta so sídlom v K., do troch dní  

od právoplatnosti tohto uznesenia.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 3. decembra 2008 č.k. 13 C 36/2006-179

(v poradí druhým) určil, že výpoveď z pracovného pomeru žalobkyni daná listom žalovaného

z 24. októbra 2005 je neplatná a pracovný pomer žalobkyne ďalej trvá; žalovaného zaviazal

nahradiť žalobkyni trovy konania 9 610 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení uviedol, že žalovaný listom z 24. októbra 2005 ukončil so žalobkyňou

pracovný pomer výpoveďou na základe príkazu riaditeľa domova mládeže č. X.  

z   12. októbra 2005, ktorým rozhodol o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť

efektívnosť práce a za tým účelom zrušil s účinnosťou od 1. novembra 2005 jedno pracovné

miesto - funkciu vychovávateľa školského zariadenia. Vychádzal zo zistenia, že

k 1. novembru 2005 žalovaný zabezpečoval výchovnú činnosť žiakov v desiatich

výchovných skupinách desiatimi vychovávateľmi (zástupca riaditeľa, ani riaditeľ nemali pridelené výchovné skupiny) s 30 - hodinovým pracovným úväzkom výchovnej činnosti

týždenne prostredníctvom 300 hodín výchovnej činnosti (10 vychovávateľov x 30 hodín

úväzku jedného vychovávateľa). Podľa nariadenia vlády č. 238/2004 Z.z. a vyhlášky

č. 196/1994 Z.z. pri 10,36 výchovných skupín (vychádzajúc z počtu 311 žiakov)

a 30 - hodinových úväzkoch výchovnej činnosti desiatich vychovávateľov žalovaný

potreboval na zabezpečenie výchovnej činnosti 310,8 hodín výchovnej činnosti.

Zabezpečoval 300 hodín výchovnej činnosti, pričom celková potreba bola 310,8 hodín

výchovnej činnosti. Po prijatí organizačnej zmeny žalovaný zabezpečoval výchovnú činnosť

v desiatich výchovných skupinách prostredníctvom deviatich vychovávateľov

s 30 - hodinovým úväzkom (9 vychovávateľov x 30 hodín úväzku jedného vychovávateľa,

t.j. 270 hodín) a so zástupcom riaditeľa s 20 hodinovým úväzkom výchovnej činnosti,

žalovaný mal zabezpečenú výchovnú činnosť v rozsahu 290 hodín výchovnej činnosti. Pri

celkovej potrebe 310,8 hodín výchovnej činnosti mal žalovaný zabezpečenú výchovnú

činnosť v rozsahu 290 hodín, teda oproti vypočítanej potrebe nemal pokrytých 20,8 hodín

výchovnej činnosti. Neakceptoval tvrdenie žalovaného, že zástupca riaditeľa domova

mládeže vykonával výchovnú činnosť v deviatej výchovnej skupine v rozsahu 30 hodín

pokiaľ ide o úväzok bezprostrednej výchovno-vzdelávacej práce, pretože tento bol dohodnutý

v jeho pracovnej náplni v rozsahu 20 hodín týždenne a žalovaný nepreukázal, že by došlo

v tomto smere k zmene. Skonštatoval, že prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene -

zrušení jedného pracovného miesta vychovávateľa školského zariadenia s účinnosťou

od 1. novembra 2005 nedošlo k zvýšeniu efektívnosti práce v domove mládeže, výchovno-

vzdelávacia činnosť v deviatej výchovnej skupine nebola riadne zabezpečená, týmto

postupom chcel žalovaný riešiť zriaďovateľom zistené neodôvodnené vytvorenie funkcie

zástupcu riaditeľa. Rozhodnutie riaditeľa žalovaného č. X. o organizačnej zmene nebolo v

súlade s vyhláškou č. 196/1994 Z.z. a nariadením vlády č. 238/2004 Z.z. Žalovaný len

predstieral prijatie organizačného opatrenia a na jeho podklade nemohlo dôjsť

k platnej výpovedi z pracovného pomeru. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia

§ 142 ods. l O.s.p.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 24. novembra 2009

č.k. 6 Co 55/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanému uložil povinnosť

nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania 60,44 € do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. V odôvodnení uviedol, že dôvody rozsudku súdu prvého stupňa považuje za vecne

správne a výstižné, k ich zmene nedošlo ani v odvolacom konaní, a preto sa s nimi odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Dodal, že predpokladom použitia výpovedného dôvodu

podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť

zamestnanca a príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou

a nadbytočnosťou zamestnanca. Pre záver, či bolo rozhodnutie o zmene úloh zamestnávateľa,

technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce

alebo o iných organizačných zmenách vydané nie je významné ako zamestnávateľ (príslušný

orgán) svoje rozhodnutie označil. Za podstatné považoval to, či rozhodnutie zamestnávateľa

(príslušného orgánu) sledovalo zmenu úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženia

stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inú organizačnú zmenu,

pomocou ktorej mal byť regulovaný počet zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby

zamestnávateľ naďalej zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom

zložení, aké zodpovedá jeho potrebám alebo či podľa svojho účelu alebo obsahu smerovalo

k inému cieľu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že rozhodnutím riaditeľa žalovaného

o tzv. „organizačnej zmene“ príkazom č. 12/2005 sa nesledovalo zníženie stavu zamestnancov

za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Žalovaný k účinnosti“ organizačnej zmeny“

zabezpečoval výchovnú činnosť žiakov v   10 výchovných skupinách s počtom 10

vychovávateľov a rovnako výchovnú činnosť s rovnakým počtom vychovávateľov 10

zabezpečoval aj po účinnosti „organizačnej zmeny“ (po 1. novembri 2005). „Organizačnou

zmenou“ nesledoval zvýšenie efektívnosti práce po znížení stavu zamestnancov, ale   riešil

nadbytočnosť zamestnancov, ktorá mu vznikla v súvislosti s vytvorením pracovného miesta

zástupcu riaditeľa domova mládeže v rozpore s § 4 ods. 2 vyhlášky č. 196/1994 Z.z. Uzavrel,

že nedošlo k naplneniu hmotnoprávneho predpokladu platnej výpovede z pracovného pomeru

podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, t.j. existencia organizačnej zmeny. Vzhľadom na

uvedené podľa § 219 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, navrhol rozsudok

odvolacieho súdu zmeniť – žalobu zamietnuť. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením

§ 237 písm. f/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., keď mal za to, že v konaní bola

žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. K odňatiu možnosti žalovaného pred súdom (§ 237

písm. f/ O.s.p.) malo dôjsť podľa dovolateľa tým, že odvolací súd na prejednanie veci nenariadil pojednávanie, čím mu znemožnil účasť na pojednávaní. Iná vada, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) spočíva v nesprávnom

zistení súdov (prvostupňového i odvolacieho), že rozhodnutie žalovaného o organizačnej

zmene nie je v príčinnej súvislosti so stavom dosiahnutým po organizačnej zmene. I keď súdy

správne aplikovali § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, nesprávne ho vyložili, ak ustálili, že

zníženie celkového počtu pedagogických zamestnancov nie je zvýšením efektívnosti práce.

Nesúhlasil so záverom, že žalovaný po organizačnej zmene prostredníctvom deviatich

vychovávateľov mal zabezpečených iba 290 hodín výchovnej činnosti oproti potrebe 310,8

hodín výchovnej činnosti, a to deviatimi vychovávateľmi s týždenným úväzkom 30 hodín

výchovnej činnosti a zástupcom riaditeľa s týždenným úväzkom 20 hodín výchovnej činnosti.

Argumentoval, že zástupca riaditeľa domova mládeže je pedagogickým zamestnancom

rovnako ako žalobkyňa a pri počte 311 ubytovaných žiakov a 10 pedagogických

zamestnancoch po organizačnej zmene (vrátane zástupcu riaditeľa) bol na jednu výchovnú

skupinu priemerný počet žiakov 31,1, čo je v súlade s vyhláškou č. 196/1994 Z.z., čo

nevybočuje z interpretácie pojmu "spravidla". Trval na svojich predošlých vyjadreniach, že

zástupca riaditeľa mohol vykonávať výchovnú činnosť v deviatej výchovnej skupine

v rozsahu 30 hodín týždenne bez toho, aby tým porušoval právne predpisy.

Žalobkyňa navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného

zamietol, pretože nie sú dané dovolacie dôvody; uplatnila si náhradu trov dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len

v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3

a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto

dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného nie je

podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah

dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku)

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Žalovaný namietal, že konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.,

keďže odvolací súd rozhodol vo veci samej bez pojednávania, čím svojím postupom

žalovanému odňal možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. O vadu, ktorá je z hľadiska

§ 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore

so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom

odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Podľa § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa

rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania.

Podmienky, za splnenia ktorých môže odvolací súd konať bez pojednávania, musia

vyplývať z obsahu spisu a charakteru prejednávanej veci. V danom prípade odvolací súd

nemusel doplňovať alebo opakovať dokazovanie, lebo sa stotožnil so skutkovým stavom

a právnym posúdením veci tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa. Rozhodnutiu súdu prvého

stupňa predchádzalo prejednanie veci na súdnom pojednávaní (č.l. 173-176 spisu) nariadenom

podľa § 115 O.s.p. Vychádzajúc z povahy prejednávanej veci (neplatnosť skončenia

pracovného pomeru žalobkyne), obsahu spisu a stanoviska žalovaného (bez bližšej

konkretizácie tvrdiaceho, že ide o „závažnú“ vec) zaujal dovolací súd názor, že v tomto

prípade nešlo o vec dôležitého verejného záujmu (nejde o veci týkajúce sa v rôznych

súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku a pod.).

Dohovor o ľudských právach a základných slobodách a ani judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva explicitne netrvá na tom, aby civilné spory (občianskoprávne konania) sa mali

na každom stupni prejednávať verejne - na ústnych súdnych pojednávaniach. Požiadavka

verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu bola zachovaná (č.l. 202 spisu). Z týchto

dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd v danom prípade nebol povinný

nariadiť pojednávanie na prejednanie veci samej a že postupoval v súlade s § 214 ods. 1, 2

O.s.p. Procesný postup odvolacieho súdu nezaložil procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade v zmysle

§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. tým, že súdy „nesprávne zistili, že rozhodnutie žalovaného

o organizačnej zmene nie je v príčinnej súvislosti so stavom dosiahnutým po organizačnej

zmene“, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, nesprávne zistili skutkový stav veci

a   prípadne nevzali do úvahy aj ďalšie skutočnosti, dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že

inou vadou je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Na tzv. iné vady prihliada dovolací súd len ak je

dovolanie prípustné. I keď je vada tejto povahy dovolací dôvod, sama prípustnosť dovolania

nezakladá.

K námietke, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), ktoré dovolateľ videl predovšetkým v tom, že súdy „síce správne aplikovali § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, avšak nesprávne ho

vykladali“, dovolací súd poznamenáva, že nesprávne právne posúdenie je síce relevantným

právnym dôvodom, samo osebe však prípustnosť dovolania nezakladá. Ak nie je dovolanie

procesne prípustné, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmavaniu z hľadiska

správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného spochybňujúcu správnosť niektorých skutkových

zistení [ohľadne záveru o (ne)efektívnosti práce prijatím organizačnej zmeny], treba uviesť,

že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe

nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym

opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241

ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa

dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdmi nižších stupňov

(prvostupňového i odvolacieho). Dovolací súd totiž nemá možnosť podľa zásad ústnosti

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného

rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie

žalovaného smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému nie je tento opravný

prostriedok podľa § 238 O.s.p. prípustný, procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

So zreteľom na dôvod, pre ktorý bolo potrebné dovolanie odmietnuť, nezaoberal sa dovolací

súd vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti

žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešná žalobkyňa náhradu trov dovolacieho konania uplatnila a ich

výšku vyčíslila. Dovolací súd jej priznal účelnú náhradu trov dovolacieho konania

spočívajúcu v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorú poskytol žalobkyni

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalovaného z 10. marca 2010 (§ 14 ods. 1 písm. c/

vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 55,49 €, čo s náhradou výdavkov za miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu

[§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 € )] predstavuje spolu 62,70 €.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. júna 2010

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská