5 Cdo 60/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. B., bývajúceho v S., zastúpeného JUDr. Ľ. B., advokátom so sídlom v H., proti žalovaným 1/ J. K., bývajúcej v S., 2/ R. T., bývajúcej v S., o určenie neplatnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde
Humenné, pod sp. zn. 15 C 184/2008, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove zo 16. decembra 2009, sp. zn. 3 Co 168/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné (súd prvého stupňa) rozsudkom z 9. júna 2009 č.k.
15 C 184/2008-57 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti právneho
úkonu, osvedčenia evidovaného na Správne katastra v S. pod Z. vz.
č. X. vrátane notárskej zápisnice N X., Nz X. zo 4. decembra 1998. Náhradu trov konania
žalovaným 1/ a 2/ nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca
v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p.
O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 151 ods. 2 O.s.p.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove (odvolací súd) rozsudkom
zo 16. decembra 2009 sp. zn. 3 Co 168/2009 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
s poukazom na ustanovenie § 219 O.s.p. potvrdil. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa
v tom, že žalobca v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
právneho úkonu. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ ich náhradu
nepriznal, keďže nežiadali priznať náhradu trov konania.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Navrhol ho zrušiť
vo všetkých jeho výrokoch a vec vrátiť odvolaciemu súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Žalobca dovolací dôvod vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že
postupom odvolacieho súdu došlo k jeho odňatiu možnosti konať pred súdom tým, že
odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Ďalej namietal, že rozhodnutie
odvolacieho súdu vychádza zo skutkových zistení, ktoré nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní a dokonca sú čiastočne aj nepravdivé, preto je daný dôvod na podanie dovolania
v súlade s ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Žalované 1/ a 2/ sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania
ale v dovolacom konaní neboli zistené.
Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Žalobca namieta odňatie možnosti konať pred odvolacím súdom, ku ktorému malo
dôjsť tým, že odvolací súd rozhodol bez pojednávania, čím došlo k vade konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, že
znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje
Občiansky súdny poriadok.
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by v konaní došlo k odňatiu možnosti žalobcu
konať pred súdom.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý
verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v tomto znení, v ostatných prípadoch možno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku
prvostupňového súdu, teda mal za to, že tento dostatočne zistil skutkový stav a o veci aj
správne rozhodol. Súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu
ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu
osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie
vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd
v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,
ak to považuje za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že odvolací súd postupoval
v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu
vo veci samej bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu nemal
za následok odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/
O.s.p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom
súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je
možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo
preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa žalobcovi znemožnila realizácia
jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Žalobca odôvodňoval svoje dovolanie aj tým, že rozhodnutie vychádza zo skutkového
zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Najvyšší súd
Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že účinnosťou zákona č. 353/2003 Z.z.
od 1. septembra 2003 bol dovolací dôvod spočívajúci v tom, že „rozhodnutie vychádza
zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní“,
z ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. vypustený.
Pokiaľ žalobca namieta úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť
skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom
dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je
„ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalovaným 1/ a 2/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho
konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júna 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská