5 Cdo 59/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu K., IČO: X., proti žalovanej A. H., zastúpenej JUDr. Ľ. B., o zaplatenie 3 143,46 € (94 700 Sk ) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 6 C 213/2007, o dovolaní žalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 13. decembra 2010, sp.zn. 1 Co 130/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovanej o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom zo 7. októbra 2008, č.k. 6 C 213/2007-93 uložil
žalovanej povinnosť uhradiť žalobcovi 47 350 Sk s 9% úrokom z omeškania z dlžnej sumy
ročne od 13. apríla 2007 do zaplatenia v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie
o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,5% ročne zo sumy 94 700 Sk od 13. apríla 2007
do zaplatenia zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň vyslovil, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Mal za preukázané, že podaná žaloba bola
čiastočne dôvodná. Žalobca, ktorý sa domáhal náhrady za schodok na zverených hodnotách,
ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, preukázal, že mal so žalovanou uzatvorený platný
pracovný pomer na dobu neurčitú, že bola uzatvorená písomná dohoda o hmotnej
zodpovednosti a že došlo ku schodku. Schodok a jeho výška boli preukázané výsledkami
inventúry, voči priebehu a záverom ktorej žalovaná nemala žiadne výhrady. Výška schodku
medzi účastníkmi preto nebola sporná. Súd prvého stupňa mal za to, že žalovaná sa zbavila
sčasti zodpovednosti a to tým, že preukázala, že žalobca nevytvoril na pracovisku také
podmienky, ktoré by jej umožňovali mať zverené hodnoty neustále vo svojej moci. Jednou zo základných podmienok naplnenia dohody o hmotnej zodpovednosti je to, aby k veciam
a iným zvereným hodnotám mal prístup len hmotne zodpovedný zamestnanec, a teda mohol
so zverenými hodnotami nakladať. Je na zamestnávateľovi, aby vytvoril takéto podmienky,
napr. oddelením priestoru, vybavením predajne trezorom a pod. V danom prípade žalobca
také podmienky vytvoril až po udalosti, pri ktorej došlo ku krádeži telefónnych kariet. Podľa
názoru súdu sa žalovanej nepodarilo zbaviť sa zodpovednosti celkom, aj keď bolo
preukázané, že k odcudzeniu telefónnych kariet došlo tretou osobou, zrejme neznámym
páchateľom. Tento páchateľ neprekonal žiadnu prekážku, nepoužil voči žalobkyni žiadne
násilie, a využil len skutočnosť, že žalobkyňa bola zaujatá obsluhovaním ďalšieho zákazníka.
Tým, že pri práci bola neopatrná a nechala sa zaujať zákazníkom natoľko, že umožnila
páchateľovi krádež telefónnych kariet, nemohla sa zbaviť zodpovednosti, ktorá jej vyplýva
z uzatvorenej dohody o hmotnej zodpovednosti. Súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané
dôkazy tak, že ku schodku došlo z dvoch dôvodov, neopatrnosťou žalovanej a nevytvorením
primeraných podmienok zo strany žalobcu. Mal za to, že tieto dva dôvody sú rovnocenné
a preto zodpovednosť za schodok rozdelil rovnakým dielom pre zamestnávateľa
i zamestnanca a zaviazal žalovanú na náhradu schodku vo výške 47 350 Sk, čo predstavuje
polovicu z celkovo uplatňovanej sumy. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Žalobca si
pôvodne v žalobe uplatňoval úrok z omeškania vo výške 9,5% z dlžnej sumy ročne
od 13. apríla 2007. Pred začiatkom prvého pojednávania zobral žalobu späť z časti a to o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,5% ročne zo sumy 94 700,- Sk za čas od 13. apríla
2007 do zaplatenia. V tejto časti súd konanie zastavil v súlade s ustanovením § 96 ods. 1
O.s.p. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie
úroku z omeškania, pričom výšku určil v súlade s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR 87/95
Z.z. a to 9% z dlžnej sumy ročne. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovanej rozsudkom z 26. januára 2009, sp.zn.
1 Co 187/2008 (v poradí prvým) rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo žalobe
vyhovené, zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalovanej priznal náhradu trov konania vo výške
1 069,58 € a žalobcu zaviazal zaplatiť ich právnemu zástupcovi žalovanej do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Na rozdiel od súdu prvého stupňa, odvolací súd na základe
doplneného dokazovania mal za to, že boli splnené všetky podmienky pre zbavenie sa
zodpovednosti žalovanej za vzniknutý schodok práve so zreteľom na to, že neboli vytvorené
podmienky pre náležitú starostlivosť o zverené hodnoty. Všetky bezpečnostné opatrenia,
ktoré žalobca vykonal, boli realizované až po predmetnej krádeži a vzniku schodku. Uviedol, že ako vyplynulo z výpovede žalovanej, telefónne karty, ktoré boli predmetom schodku,
nemohli byť umiestnené alebo skladované inde, so zreteľom na to, že takéto priestory
v podmienkach predmetnej prevádzkovej jednotky neexistovali, podmienky v tomto smere
vytvorené neboli a umiestnenie telefónnych kariet v šatni, ktorá súčasne slúžila aj ako sklad
hygienických a čistiacich potrieb, nebolo možné so zreteľom na to, že hmotne zodpovedný
zamestnanec by pri odchádzaní do tejto miestnosti po tovar stratil kontrolu nad ostatnými
časťami prevádzkovej jednotky, ktoré zabezpečené neboli. Všetky tieto okolnosti
potvrdzovalo aj následné konanie zo strany organizácie – žalobcu, ktorý priestor za pultom
oddelil dvierkami a namontoval reťaz, avšak to všetko až po krádeži. Druhou významnou
okolnosťou, ktorá svedčila v prospech záveru, že žalovaná sa zbavila svojej zodpovednosti
za vzniknutý schodok, bola samotná okolnosť, že ku tomuto schodku došlo krádežou,
pri ktorej boli odcudzené predmetné telefónne karty, ktoré, ako bolo zistené, predstavovali
schodok v žalovanej výške, ale aj vo fyzickom vyjadrení. To znamená, že išlo o schodok
vzniknutý odcudzením práve daných telefónnych kariet. Podľa ustálenej predchádzajúcej
súdnej praxe odcudzenie tovaru iným páchateľom (tak ako to bolo bezpečne zistené v tomto
konaní) je vždy dôvodom, ktorý oslobodzuje hmotne zodpovedného zamestnanca zo zodpovednosti za vzniknutý schodok. So zreteľom na právnu kvalifikáciu predmetnej veci,
o ktorú sa opierala žaloba i rozhodnutie súdu prvého stupňa, t.j. o kvalifikáciu vzniknutej
škody titulu schodku na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, bolo
podľa odvolacieho súdu nadbytočné uvažovať o neopatrnosti žalovanej vo vzťahu ku
vzniknutej škode. Bolo potrebné sa však zaoberať tým, že pokiaľ sa žaloba opierala o hmotnú
zodpovednosť (a taktiež aj rozhodnutie súdu prvého stupňa), takáto žaloba bola nesprávne
konštruovaná so zreteľom na to, že v predmetnej veci sa jednalo o tzv. spoločnú hmotnú
zodpovednosť viacerých spoločne hmotne zodpovedných zamestnankýň, tak ako to vyplynulo
z dokazovania na súde prvého stupňa, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že okrem žalovanej
na predmetnej prevádzkovej jednotke pracovali ešte ďalšie dve pracovníčky s uzavretou
dohodou o hmotnej zodpovednosti. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žaloba vo vzťahu
k žalovanej nie je dôvodná so zreteľom na vyššie uvedené okolnosti, ktoré zbavujú žalovanú
zodpovednosti za vzniknutý schodok, ako aj so zreteľom na chybnú konštrukciu žaloby, ktorá
neuvažovala so spoločnou hmotnou zodpovednosťou, t.j. s účasťou ďalších hmotne
zodpovedných zamestnankýň pri úhrade vyčísleného schodku. O trovách celého konania
rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu uznesením zo 7. septembra
2010, sp.zn. 5 Cdo 123/2009 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že základnou právnou charakteristikou
schodku je, že chýba hodnota, ktorú je zamestnanec povinný vyúčtovať, schodkom je
i účtovný rozdiel vzniknutý tým, že chýba hodnota, o ktorej zamestnanec tvrdí, že mu bola
odcudzená. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že
schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia (§ 182 ods. 3 Zákonníka práce),
dôvodom zbavenia sa zodpovednosti bez ďalšieho ale nie je zásah inej osoby, ktorý znemožní
zamestnancovi starať sa o zverené hodnoty. Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti
zamestnanca nie je „vynachádzavosť zlodejov pri odcudzovaní telefónnych kariet, a spôsob,
akým odpútavajú pozornosť predavačky“. Ak tretia osoba odcudzí zamestnancovi zverené
hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať, nemá zavinenie tretej osoby samo osebe za následok
zánik hmotnej zodpovednosti zamestnanca, ibaže by zamestnanec preukázal, že schodok
vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia. V prípade stretu zodpovedností neznámeho
páchateľa za protiprávny zásah do majetkových práv zamestnávateľa a zodpovednosti
zamestnanca za schodok na zverených hodnotách treba skúmať najmä to, či zamestnanec
konanie páchateľa neumožnil (neuľahčil) porušením svojej pracovnej povinnosti napr. tým,
že zverené hodnoty riadne nezabezpečil, či sa o ne riadne nestaral. Zamestnanec sa nemôže
zbaviť zodpovednosti, ak nesplnením svojich povinností riadne hospodáriť s jemu zverenými
prostriedkami a počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu majetku zamestnávateľa
alebo k jeho zničeniu (§ 178 ods. 1 Zákonníka práce), vznik schodku umožnil. Ak je
nedbanlivostné porušenie povinnosti hmotne zodpovedným zamestnancom takého rozsahu,
že bez neho by k vzniku schodku úmyselným konaním tretej osoby vôbec nemohlo dôjsť,
potom neprichádza do úvahy ani čiastočné zbavenie sa zodpovednosti podľa § 182 ods. 3
Zákonníka práce. Názor odvolacieho súdu, že odcudzenie tovaru iným páchateľom (tak ako to
bolo podľa jeho záveru, bezpečne zistené v konaní) je vždy dôvodom, ktorý oslobodzuje
hmotne zodpovedného zamestnanca zo zodpovednosti za vzniknutý schodok, preto
nepovažoval za správny. V danej veci došlo ku krádeži tak, že dosiaľ neznámy páchateľ
využil situáciu, že žalovaná obsluhovala iného zákazníka v časti predajne a odcudzil bez
prekonania prekážky telefónne karty, ku ktorým mal zrejme voľný prístup. Je zrejmé, že
žalovaná čiastočne porušila svoju povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu
majetku zamestnávateľa alebo k jeho zničeniu (§ 178 ods. 1 Zákonníka práce). V tomto
smere nebolo dostatočne preukázané, že žalovaná vyvinula všetko potrebné úsilie, aby na takýto nedostatok v prevádzke upozornila a žiadala o jeho odstránenie, prípadne
i vo vzťahu k odstúpeniu dohody o hmotnej zodpovednosti za zverené hodnoty (§ 183
ods. 1 Zákonníka práce). Konštatovanie odvolacieho súdu, že zamestnávateľom boli
vytvorené podmienky na zabezpečenie prevádzky až po krádeži, z ktorého usúdil, že tieto
podmienky neboli vytvorené, môže viesť len k úvahám o čiastočnom zbavení sa
zodpovednosti, nie však k záveru o úplnom jej zbavení sa. Pokiaľ odvolací súd uviedol, že
„so zreteľom na právnu kvalifikáciu predmetnej veci, o ktorú sa opierala žaloba i rozhodnutie
súdu prvého stupňa, t.j. o kvalifikáciu vzniknutej škody z titulu schodku na zverených
hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, je nadbytočné uvažovať o neopatrnosti
žalovanej vo vzťahu k vzniknutej škode“, tento jeho záver nie je podľa dovolacieho súdu
v súlade so skutkovým stavom a je úplne v rozpore s právnym posúdením predmetnej veci.
Dovolací súd ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ žalobca uplatnil žalobou náhradu škody
„iba“ voči žalovanej a nie i ďalším hmotne zodpovedným zamestnancom, je to jeho procesné
rozhodnutie, ale nemôže mať vplyv na úplne zbavenie sa zodpovednosti žalovanej
za vzniknutý schodok, tak ako to uzavrel odvolací súd.
Krajský súd v Prešove, potom, ako mu bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom z 13. decembra 2010, sp. zn. 1 Co 130/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Žalobcovi priznal náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 288,69 € a žalovanú zaviazal ich zaplatiť právnemu zástupcovi
žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že súd prvého stupňa správne uzavrel,
že k schodku došlo z dvoch dôvodov, a to jednak neopatrnosťou zo strany žalovanej a jednak
nevytvorením primeraných podmienok zo strany žalobcu pre výkon jej práce a že oba tieto
dôvody sú z hľadiska ich aplikácie v tomto konaní rovnocenné a majú praktický dopad
v podobe čiastočného zbavenia sa žalovanej zodpovednosti za vzniknutý schodok, avšak
nemôže znamenať úplné zbavenie sa tejto zodpovednosti. Podľa názoru odvolacieho súdu
žalovaná nevenovala dostatočnú pozornosť zvereným hodnotám, pretože ku krádeží došlo aj
jej neopatrnosťou a nedostatočnou iniciatívou pri výkone svojej práce a pri ochrane majetku,
ktorý jej bol zverený z titulu hmotnej zodpovednosti. Uviedol, že nemožno akceptovať
argumentáciu žalovanej v tom smere, že bola odvedená jej pozornosť, ktorú venovala inému
zákazníkovi, zatiaľ čo iné osoby využili túto situáciu a predmetné telefónne karty, ktoré
tvorili schodok na zverených hodnotách, odcudzili. Z titulu svojej funkcie mala žalovaná
prácu vykonávať tak, aby dokázala obsluhovať jednak zákazníkov a jednak venovať pozornosť tovaru, ktorý jej bol zverený. Jej pozícia (podobne ako v iných zamestnaniach) si
podľa názoru odvolacieho súdu vyžaduje profesionálny prístup spočívajúci nielen v predaji,
v obsluhe, ale aj vo venovaní náležitej pozornosti ochrane zverených hodnôt a zamedzeniu ich
straty alebo krádeže. Zhodne so súdom prvého stupňa ustálil, že ide vlastne o neopatrnosť
zo strany žalovanej pri výkone svojej práce, ktorá bola jednou z príčin vzniku škody.
O trovách odvolacieho konania, vrátane trov dovolacieho konania, rozhodol podľa § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, ktorá navrhla
rozsudok odvolacieho súdu v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo všetkých jeho výrokoch zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. f/
O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Za takú vadu označila skutočnosť, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia
pojednávania. Namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo skutkových zistení,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a mala za to, že nie je možné vyvodzovať
zodpovednosť voči nej v zmysle § 182 Zákonníka práce. V dôvodoch dovolania rozoberala
skutkový a právny stav veci. Súčasne vzniesla námietku zaujatosti voči sudcom senátu 5 C
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorú odôvodnila skutočnosťou, že predchádzajúce
rozhodnutie vo veci, ktoré vydal tento senát, spočívalo na nesprávnom právnom posúdení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 8. apríla 2011 sp.zn. 4 Nc 1/2011
rozhodol, že sudcovia senátu 5 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, vedenej na tomto súde pod sp. zn. 5 Cdo 59/2011.
Žalobca sa k dovolaniu žalovanej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v uznesení zo 7. septembra 2010, sp.zn. 5 Cdo 123/2009.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a žalovanej neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom
na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.
Odňatie možnosti konať pred súdom žalovaná vyvodzuje z toho, že odvolací súd
rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. vyplýva, že bez pojednávania
nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak
- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj
správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu
ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu
osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie
vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd
v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,
ak to považuje za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, že tým, že
odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2
O.s.p., nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jej procesných práv, priznaných jej
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jej práv a právom chránených
záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je
možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo
preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa žalovanej znemožnila realizácia
jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jej práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K námietke dovolateľky, že o rozhodnutí odvolacieho súdu bez nariadenia
pojednávania nevedela, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup súdu
pri vyhlasovaní rozsudku, ak sa rozhoduje bez nariadenia pojednávania, stanovuje § 156
ods. 3 O.s.p., podľa ktorého v týchto prípadoch súd oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Podľa
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie je potrebné na vyhlásenie rozsudku osobitne
predvolávať účastníkov konania. Ako vyplýva z obsahu spisu, upovedomenie o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli odvolacieho súdu
12. novembra 2010, teda mesiac pred vyhlásením rozsudku. Nakoľko odvolací súd
pri vyhlasovaní rozsudku postupoval v súlade s ustanoveniami konkrétnej zákonnej
procesnoprávnej úpravy, nemožno takýto postup hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred
súdom.
K námietke dovolateľky, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd považuje za potrebné
uviesť, že tento dovolací dôvod, ktorý bol obsiahnutý v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. účinného do 31. augusta 2003, nie je od účinnosti zákona č. 353/2003 Z.z., ktorým bol
zmenený a doplnený Občiansky súdny poriadok, súčasťou našich procesných predpisov.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. júna 2011
JUDr. Soňa M e s i a r k i n o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová