5 Cdo 59/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ h. Doc. PhDr. M. R., 2/ MUDr. S. N., 3/ V. N., 4/ M. F., 5/ D. F., zastúpených JUDr. O. Š., proti žalovanému A., IČO X., zastúpenému A.,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Ružomberok
pod sp.zn. 6 C 36/2007 o dovolaní žalobcov 1/ až 5/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
z 27. októbra 2009, sp. zn. 8 Co 17/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 27. októbra
2009, sp.zn. 8 Co 17/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ružomberok rozsudkom zo 6. októbra 2008, č.k. 6 C 36/2007-211
zamietol návrh žalobcov, ktorým sa domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností zapísaných na LV č. X. Správy katastra R., kat. úz. R., a to budovy č.s. X.,
postavenej na pozemku KN parc. č. X. (pôvodne X.), ako aj pozemku KN parc. č. X.
(pôvodne X.) o výmere 418m2 (pôvodne 421 m2), zastavaná plocha, kat. úz. R., a to
žalobkyňa 1 /v podiele 6/20-ín, žalobca 2/ v podiele 1/20-ina, žalobca 3/
v podiele 1/20-ina, žalobca 4/ v podiele 1/20-ina a žalobca 5/ v podiele 1/20-ina. Súčasne
žalobcov zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 75 572,50 Sk
v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že
na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobcovia nie sú
podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností a na samotnom určení ani nemajú právny
záujem. Konštatoval, že osobitný režim konkurzného konania spôsobuje, že majetok sa môže
vylúčiť z konkurznej podstaty len na základe § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní. Nedodržanie podmienok, za ktorých sa vylučovacia žaloba uplatňuje má za následok, že vec bola do súpisu konkurznej podstaty zapísaná oprávnene. Tretia osoba sa
nemôže už domáhať svojho práva k nej, musí však strpieť, aby sa táto vec podrobila režimu
konkurzu. Pokiaľ správca konkurznej podstaty zapísal predmetné nehnuteľnosti
do konkurznej podstaty úpadcu P., mali žalobcovia možnosť domáhať sa vylúčenia
nehnuteľností z konkurznej podstaty len na základe § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní.
Tento nárok si však žalobcovia neuplatnili a pokiaľ tvrdili, že predmetná nehnuteľnosť nepatrí
do konkurznej podstaty, mohli podať vylučovaciu žalobu bez ohľadu na to, či ich k podaniu
takejto žaloby konkurzný súd vyzval alebo nie. Legitimácia na podanie takejto vylučovacej
žaloby je daná už tým, že bola predmetná nehnuteľnosť zapísaná správcom konkurznej
podstaty do súpisu konkurznej podstaty. V prípade, že do speňaženia veci v konkurznom
konaní takáto vylučovacia žaloba nebola podaná, platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že
vec bola zahrnutá do súpisu oprávnene, teda môže byt' ako súčasť konkurznej podstaty
speňažiteľná (§ 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní). Taká istá domnienka platí aj vtedy,
ak bola lehota pre podanie žaloby určená súdom, avšak vylučovacia žaloba v tejto lehote
podaná nebola. Na základe uvedených skutočností mal za to, že správca konkurznej podstaty
úpadcu P. bol oprávnený speňažiť predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli zapísané
do súpisu konkurznej podstaty úpadcu P. Pokiaľ bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp.zn.1 Cdo 27/2005 z 22. novembra 2005 zrušený rozsudok Okresného súdu
Ružomberok, č.k. 5 C 188/2002-220 z 11. novembra 2003, ako aj uznesenie Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 23 Co 61/2004 zo 7.septembra 2004, ktorým bola vyslovená neplatnosť kúpnej
zmluvy z 24. mája 1999, takýto rozsudok nemôže pôsobiť spätne, nemôže mať
za následok obnovenie vlastníckeho práva žalobcov, pretože predmetná nehnuteľnosť bola už
v režime konkurzu a v rámci konkurzného konania došlo k jej speňaženiu. Takéto závery
vyplývajú aj zo skutočností, že v konkurznom konaní nie je prípustná obnova konania
a po speňažení veci v konkurznom konaní nie je možné ju vrátiť ani v prípade vylučovacej
žaloby in natura (§ 66f zákona o konkurze a vyrovnaní). Ak dôjde k scudzeniu nehnuteľnosti,
a to správcom podstaty, ku ktorému môže dôjsť po vyhlásení konkurzu ešte pred podaním
vylučovacej žaloby v rámci speňaženia podstaty, pre vylučovateľa vzniká náhradný nárok
na to, aby z podstaty bola vylúčená peňažná odplata, ktorá bola prijatá za scudzenú vec,
a ktorá bola zahrnutá do majetkového fondu konkurznej podstaty. V danom prípade správca
konkurznej podstaty nehnuteľnosť predal, keď žalobcovia si uplatňujú svoje právo k tejto
nehnuteľnosti, no za daného stavu je správca konkurznej podstaty povinný vydať finančný
obnos, ktorý za predaj konkurznej podstaty prijal. V rámci konkurzného konania, pokiaľ
došlo k speňaženiu spornej nehnuteľnosti, nie je možné ju vrátiť in natura, a teda nemožno sa ani domáhať určenia vlastníckeho práva k nej, vzniká len nárok na náhradné peňažné plnenie.
S poukazom na uvedené preto konštatoval, že žalobcovia nemajú ani právny záujem
na podaní návrhu, pretože ani úspech vo veci by nezmenil ich právne postavenie a mohol by
byť len podkladom pre vylúčenie nie veci, len finančného ekvivalentu z konkurznej podstaty.
Podotkol, že túto skutočnosť potvrdili aj žalobcovia, keď si do konkurzného konania prihlásili
pohľadávku vo výške 1 250 000,- Sk, ktorú sumu zaplatili ako kúpnu cenu v kúpnej zmluve
z 24. mája 1999. Týmto spôsobom potvrdili, že kúpna zmluva je neplatný právny úkon a že
im vznikol nárok na vrátenie si vzájomných plnení. Tento nárok žalobcov bol správcom
konkurznej podstaty úpadcu uznaný a konečná správa schválená. Z uvedených dôvodov
žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 27. októbra 2009, sp.zn. 8 Co 17/2009 rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil; výrok o trovách konania zmenil tak, že účastníkom náhradu trov
prvostupňového konania nepriznal. Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznal.
Proti rozsudku odvolacieho súdu pripustil dovolanie. Po preskúmaní obsahu spisu dospel
k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Čo do podrobností, vzhľadom na totožný
právny názor so súdom prvého stupňa s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.,
odkázal na dôvody napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie uviedol, že žalobcovia mali
možnosť v období po vyhlásení konkurzu na spoločnosť P. a vyhlásení prvého
potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 7. septembra 2004, sp.zn.
23 Co 61/2004 domáhať sa návrhom podľa § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní vylúčenia
spoluvlastníckych podielov, ktoré nadobudli na základe sporného právneho úkonu,
z konkurznej podstaty. Za stavu, kedy takýto návrh podaný nebol, sa stotožnil s názorom
súdu prvého stupňa v tom, že správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený speňažiť aj
žalobcom pôvodne patriace spoluvlastnícke podiely. Tento právny úkon správcu považoval
za právne perfektný, nakoľko predávajúci v tom čase bol nesporne vlastníkom nehnuteľností
a k samotnému odpredaju došlo aj so súhlasom konkurzného súdu. Za rozhodujúce
považoval nepodanie návrhu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty, pretože táto by účinne
zabránila speňaženiu žalobcom pôvodne patriacich spoluvlastníckych podielov.
V nadväznosti na uvedené ďalej za mimoriadne dôležité považoval to, či si žalobcovia
uplatnili to, že vec sa nemala do súpisu zaradiť. V tejto súvislosti konštatoval, že žalobcovia
sami poukazovali na to, že zákon nestanovuje formálne podmienky na uplatnenie práva a je
preto potrebné vychádzať z § 34 Občianskeho zákonníka. Teda uplatnenie tohto práva je možné akoukoľvek formou, a to aj nepriamou a postačuje, aplikujúc na prejednávaný prípad,
aby správcovi konkurznej podstaty a konkurznému súdu bola táto skutočnosť známou.
S poukazom na uvedené žalobcovia tvrdili, že bolo v súlade s ustanovením § 19 ods. 2
zákona o konkurze a vyrovnaní povinnosťou súdu uložiť im, aby v lehote určenej podali
žalobu proti správcovi. Za otázku zásadného právneho významu súvisiacu s vecou samou
považoval to, akým spôsobom si má „iná osoba“ uplatňovať nárok na vylúčenie veci
z podstaty v konkurznom konaní v zmysle § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991
Zb. v znení neskorších predpisov. Či je v tomto smere potrebný výslovný prejav (napr.
písomné podanie), adresovaný či už súdu, resp. správcovi konkurznej podstaty, alebo
postačuje vedomosť o takejto skutočnosti, ktorú je možné vyvodiť napr. z okolností daného
prípadu. Za daného stavu je potom povinnosťou konkurzného súdu podľa § 19 ods. 2 zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní uložiť tomu, kto si uplatňuje, že sa vec nemala
do súpisu zaradiť, aby podal žalobu proti správcovi na súde a určiť mu na to lehotu.
Vo výroku o trovách prvostupňového konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 220 O.s.p. zmenil, nakoľko bol toho názoru, že aj keď mal žalovaný v prejednávanej veci
plný úspech a v zásade by mu preto patrilo právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. l
O.s.p.), existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí súd náhradu trov
konania priznať (§ 150 ods. l O.s.p.). Z tých istých dôvodov odvolací súd ani nepriznal
žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Proti uvedenému rozhodnutiu podali dovolanie žalobcovia 1/ až 5/. Jeho prípustnosť
odôvodnili ustanovením § 238 ods. 3 O.s.p. Namietali, že napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c)
O.s.p.] Konkrétne namietali právne závery odvolacieho súdu, a to v týchto troch bodoch:
1/ „Žalobcovia mali možnosť v období po vyhlásení konkurzu a po vyhlásení prvého
potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu sa domáhať žalobou podľa § 19 zákona
o konkurze a vyrovnaní vylúčenia spoluvlastníckych podielov.“ V tejto súvislosti namietali
porušenie práva na súdnu ochranu. Konštatovali, že po vyhlásení konkurzu do vyhlásenia
prvého potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 7. septembra 2004, sp. zn.
23 Co 61/2004, boli žalobcovia vedení na liste vlastníctva ako vlastníci spoluvlastníckych
podielov a základe tejto skutočnosti bol správca povinný zapísať vec do súpisu s poznámkou
o vlastníctve žalobcov a konkurzný súd bol povinný uložiť žalobcom, aby v lehote podali
žalobu na súde proti správcovi, ktorý vyhlásil konkurz.
2/ „Správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený speňažiť aj žalobcom patriace
spoluvlastnícke podiely. Tento právny úkon odvolací súd považoval za právne perfektný.
Nakoľko predávajúci v tom čase bol nesporne vlastníkom nehnuteľností a k samotnému
odpredaju došlo aj so súhlasom konkurzného súdu.“ Pri tomto závere odvolacieho súdu,
žalobcovia uviedli, že sa stali vlastníkmi predmetných spoluvlastníckych podielov 26. júla
1999 a od toho dňa nenastala právna skutočnosť, ktorá by zakladala stratu vlastníckeho
práva. Podľa ich názoru rozsudok súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v konaní sp. zn.
5 C 188/2002 iba nesprávne deklaroval právny stav, neplatnosť kúpnej zmluvy, ich výrokmi
nebolo rozhodnuté o určení vlastníka. Uviedli, že záver odvolacieho súdu o právnej
perfektnosti právneho úkonu, kúpnej zmluvy, ktorou previedol správca konkurznej podstaty
vlastníctvo k spoluvlastníckym podielom, je nesprávny a právne neodôvodnený, nakoľko
v tom čase boli žalobcovia nesporne vlastníkmi predmetných nehnuteľností.
3/ „Ďalšími kúpnymi zmluvami došlo k viacnásobnému prevodu sporných
spoluvlastníckych podielov, a to na osoby, ktoré nie sú ani nikdy neboli účastníkmi
pôvodného konania o určenie neplatnosti právneho úkonu.“ K tomu uviedli, že neexistencia
vlastníckeho práva na strane P. v konkurze je presvedčivý argument, v zmysle zásady - že
nikto nemôže previesť na druhého viac práv ako sám má - pre vyslovenie neplatnosti kúpnej
zmluvy v zmysle ustanovenia § 39 či 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka (konkrétne kúpnej
zmluvy uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty a Ing. A. T. z 27. mája 2005,
a následných kúpnych zmlúv, kúpnej zmluvy z 1. februára 2006 uzavretej medzi Ing. A. T.
a JUDr. V. N. a kúpnej zmluvy z 29. marca 2006, uzavretej medzi JUDr. V. N.
a spoločnosťou A.). Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu predovšetkým namietal, že odvolacím
súdom nastolené dovolacie otázky nemôžu byť riešené v rámci tohto konania, nakoľko ide
o otázky týkajúce sa výslovne konkurzného konania a postupu v ňom. Ďalej namietal, že
dovolanie v tejto veci nie je dôvodné ani z hľadiska posúdenia veci samej a poukázal
na svoje tvrdenia a skutočnosti uvedené v konaní pred súdom prvého stupňa a v odvolacom
konaní, a tam predložené dôkazy. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcov odmietol
ako neprípustné, resp. aby ho zamietol ako vecne nedôvodné. Zároveň si uplatnil aj trovy
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, v ktorom
odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon v zmysle
§ 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Dovolanie je v danej veci prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p., t.j. len preto, že jeho
prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň
vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázku, podľa neho po právnej stránke zásadného
významu.
Rozhodnutie zásadného právneho významu ako pojem nie je definovaný pozitívnym
právom. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky približuje jeho podstatu tým, že
uvádza, že rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam z hľadiska svojho všeobecného
dopadu na právne pomery iných (podobných) sporov, ale aj tým, že dotknuté právne
posúdenie veci je významné pre vec samu. Zásadný význam právnej otázky, v ktorej odvolací
súd pripustil dovolanie nemôže existovať mimo právny rámec podstatný pre rozhodnutie
v konkrétnej veci. Ak odvolací súd pripustí dovolanie pre právnu otázku, ktorá nemá význam
pre riešenie samotného prípadu, dovolacie konanie zamerané na právne posúdenie tejto
otázky by bolo v podstate abstraktnou úvahou súdu o právnom probléme nesúvisiacou
s prejednávanou vecou.
Nevyhnutnou podmienkou na to, aby dovolací súd preskúmal dovolateľom napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, je taká kvalita jeho rozhodnutia, ktorá spĺňa požiadavku
preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí. Odvolací súd
v odôvodnení rozhodnutia musí preto právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, sám
vyriešiť. Musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukázaním na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré
zaujal.
Rovnako potrebné je presné a určité nastolenie otázky zásadného právneho významu,
z dôvodu, že vyslovenie prípustnosti dovolania má konkrétny negatívny procesný dopad tak
na dovolateľov (ktorí by v prípade založenia prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 3
O.s.p. mali mať nad všetky pochybnosti jasné, správnosť riešenia ktorej právnej otázky je
oprávnený napadnúť dovolaním), ako aj na účastníkov na opačnej procesnej strane (ktorí len
v prípade jasne vymedzenej dovolacej otázky môžu v dovolacom konaní namietať, že
dovolateľ v prípade prekročil rozsah prípustnej dovolacej otázky) a napokon aj na možnosť
dovolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu dovolaním napadnuté rozhodnutie
(pokiaľ je nezrozumiteľne stanovená dovolacia otázka, nie sú dostatočne jasne určené medze
dovolacieho prieskumu a dovolací súd v dôsledku toho ani nemá možnosť posúdiť, či
dovolateľmi namietané nesprávnosti právneho posúdenia odvolacím súdom sa týkajú tej
právnej otázky, so zreteľom na ktorú bolo dovolanie prípustné), inak je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné, čo treba považovať za inú vadu konania, ku ktorej musí dovolací súd
prihliadať v zmysle § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. z úradnej moci. V súvislosti s tým sa žiada uviesť, že úvahy dovolacieho súdu o podstate dovolacej otázky, ktorá má byť vyriešená
v dovolacom konaní, nemôžu byť založené na dohadoch alebo predpokladoch o tom, čo mal
odvolací súd na mysli pri pripúšťaní dovolania. Dovolací súd je viazaný tým, ako odvolací
súd vymedzil právnu otázku, na jej formulácii nemôže nič meniť, ani výkladom jej dať iný
obsah než v skutočnosti má. Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť
dovolania nesmie viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho súdu na dovolací súd.
Odvolací súd pripustil v danej veci dovolanie na riešenie dovolacej otázky, a to,
„akým spôsobom si má „iná osoba“ uplatňovať nárok na vylúčenie veci z podstaty
v konkurznom konaní v zmysle § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. Či je
v tomto smere potrebný výslovný prejav (napr. písomné podanie), adresovaný či už súdu,
resp. správcovi konkurznej podstaty, alebo postačuje vedomosť o takejto skutočnosti, ktorú je
možné vyvodiť napr. z okolností daného prípadu. Za daného stavu je potom povinnosťou
konkurzného súdu podľa § 1 9 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní uložiť
tomu, kto si uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby podal žalobu proti správcovi
na súde a určiť mu na to lehotu.“ Takéto vymedzenie dôvodov pripustenia dovolania nie je
v súlade s vyššie uvedenými zásadami.
Podľa názoru dovolacieho súdu znenie dovolacej otázky je neurčité a nezrozumiteľné.
Ako bolo uvedené vyššie, dovolací súd nie je povolaný, aby vlastnou interpretáciou
objasňoval význam odvolacím súdom nastolenej dovolacej otázky. Nie je zrejmé, či znenie
samotnej otázky smeruje k vyriešeniu problému, 1/ akým (ne)formálnym spôsobom si má iná
osoba uplatniť, že je vlastníkom veci zahrnutej správcom do konkurznej podstaty [(či
písomne, alebo ústnym oznámením správcovi, resp. konkurznému súdu, prípadne aj inak),
vzhľadom na prvú vetu a druhú vetu nastolenej dovolacej otázky] alebo 2/ či je konkurzný
súd povinný poučiť v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
v znení neskorších predpisov iba osobu, ktorá si vlastným aktívnym konaním uplatnila, že sa
vec nemala zaradiť do konkurznej podstaty (§ 19 ods. 1 cit. zákona) alebo aj akúkoľvek inú
osobu, o ktorej by sa z okolností prípadu mohol domnievať, že vec zaradená do konkurznej
podstaty by jej mohla patriť (a to v nadväznosti na tretiu vetu - konštatovanie - odvolacieho
súdu:, „Za daného stavu je potom povinnosťou konkurzného súdu podľa § 1 9 ods. 2 zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní uložiť tomu, kto si uplatňuje, že sa vec nemala
do súpisu zaradiť, aby podal žalobu proti správcovi na súde a určiť mu na to lehotu.“).
V súvislosti s tým dovolací súd uvádza, že na naplnenie požiadavky zásadného
právneho významu je potrebné aj to, aby dovolacia otázka nevybočovala z rámca podstatného
pre rozhodnutie v konkrétnej veci, teda aby právne posúdenie dovolacej otázky nebolo len
teoretickou úvahou súdu nemajúcou žiadny vplyv na konečné rozhodnutie. Z rozhodnutia
odvolacieho súdu nevyplýva, prečo považuje odvolací súd z hľadiska predmetu konania
(určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam) za potrebné riešenie nastolenej otázky,
navyše, ktorú v odôvodnení svojho rozsudku sám ani neriešil. V tejto súvislosti dovolací súd
poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd sa v celkom rozsahu stotožnil s právnym
posúdením veci súdom prvého stupňa, teda aj so skutočnosťou, že „v rámci konkurzného
konania, pokiaľ došlo k speňaženiu spornej nehnuteľnosti, nie je možné ju vrátiť in natura,
a teda nemožno sa ani domáhať určenia vlastníckeho práva k nej, vzniká len nárok
na náhradné peňažné plnenie. S poukazom na uvedené preto konštatoval, že žalobcovia
nemajú ani právny záujem na podaní návrhu, pretože ani úspech vo veci by nezmenil ich
právne postavenia a mohol by byť len podkladom pre vylúčenie nie veci, len finančného
ekvivalentu z konkurznej podstaty.“ Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil
s právnym záverom, že stret včas nerealizovaného nároku tretej osoby, aj keby to bol
skutočný vlastník, na vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty s nárokom osoby,
ktorá majetok nadobudla za trvania konkurzu jeho speňažením v súlade s ustanoveniami
zákona o konkurze a vyrovnaní, musí byť totiž vyriešený v prospech nadobúdateľa tohto
majetku.
V neposlednom rade je potrebné, aby odvolacím súdom pripustená dovolacia otázka
súvisela s prejednávanou vecou, t.j. s predmetom konania (určenie vlastníckeho práva k veci)
a súčasne bola zachovaná podmienka, že súdy nižších stupňov konajúce vo veci samej sú
kompetentné a vecne príslušné na jej interpretáciu (otázku formy uplatnenia nárokov
spochybňujúcich zaradenie vecí do konkurznej podstaty je oprávnený riešiť konkurzný súd
v konkurznom konaní).
So zreteľom na to nemožno dospieť k jednoznačnému záveru, čo odvolací súd
pripustenou dovolacou otázkou sledoval. Oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania nemá
odvolací súd kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy, jeho voľnú úvahu zákon prísne
vymedzuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej stránky, avšak vždy
v konkrétnej veci, v ktorej sám dôsledne sa nastolenou otázkou zaoberal.
Odvolací súd tým, ako vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku,
znemožnil preskúmanie správnosti riešenia právnej otázky zásadného významu, ktorú mal pri
pripúšťaní dovolania na mysli. So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v tejto
časti (ktorá svedčí o existencii vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, na ktorú musel dovolací súd vziať zreteľ, i keď nebola v dovolaniach namietaná –
viď § 242 ods. 1 O.s.p.) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy žiadne iné
rozhodnutie, len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci tomuto
súdu na ďalšie konanie.
Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súdu Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline zrušil podľa § 243b ods. 1, 4 O.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. apríla 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová