5 Cdo 55/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F. P., so sídlom v B., proti povinnému L. R.,

bývajúcemu v P., o vymoženie 217,44 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Lučenec pod sp.zn. 6 Er 128/2009, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 31. júla 2012 sp.zn.

16 CoE 198/2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Lučenec 13. marca 2009

požiadal o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“ ), a to na základe exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku S., zriadeného zriaďovateľom S.so sídlom v B., IČO : X., z 18.

novembra 2008, sp.zn. SR 11343/08. Okresný súd Lučenec poverením z 24. marca 2009 č.

5606 059073* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

Okresný súd Lučenec uznesením zo 17. februára 2012, č.k. 6 Er 128/2009-17 exekúciu

vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod sp.zn. EX 392/09 vyhlásil

za neprípustnú a zastavil ju. Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky

nachádzajúcej sa v zmluve o úvere uzavretej 9. augusta 2007 (v bode 17 Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru). Konštatoval, že predmetnou rozhodcovskou doložkou reálne

dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami   v neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola už  

v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou  

v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy.

Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo

bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný

v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Uviedol,

že podľa judikatúry Európskeho súdneho dvora je povinnosťou členských štátov a ich

orgánov zabezpečiť, aby nekalé podmienky v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov

a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti dosiahnuť odradzujúci účinok prispievajúci

k ukončeniu ich používania zo strany predajcov alebo dodávateľov. V dôsledku toho súd

považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti

za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Preto v zmysle § 57 ods. 1

písm. g/ O.s.p. exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň zastavil.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 31. júla 2012

sp.zn. 16 CoE 198/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219

ods. 1 potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu. Mal za to, že povinnosťou exekučného súdu bolo preskúmať exekučný

titul, pokiaľ vykazoval vady, aj podľa ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že koncipovanie rozhodcovskej doložky spôsobom, akým

je obsiahnutá v úverovej zmluve, je len formálnym zachovaním práva na prejednanie veci

pred všeobecným súdom, nakoľko právo výberu má výlučne navrhovateľ, pričom

navrhovateľom v daných vzťahoch môže byť dlžník iba ojedinele, výnimočne. Navyše

v prípade, ak ktorýkoľvek zo subjektov podá žalobu na rozhodcovský súd, nie je možné podať

žalobu na všeobecný súd občana. Túto skutočnosť považoval za neprijateľnú podmienku

v neprospech spotrebiteľa a dospel k záveru, že v zmluve zakomponovaná rozhodcovská

doložka je v rozpore so zákonom, v danej veci chýba riadny exekučný titul, nakoľko

rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe takejto neprijateľnej

zmluvnej podmienky, teda boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle

ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 45 ods. 1, 2 zákona

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.  

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie

prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie  

špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2

písm. a/ O.s.p. a § 237 písm. a/ O.s.p., že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci,

ustanovením § 237 písm. d/ O.s.p., že v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo, ustanovením  

§ 237 písm. e/ O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný

a ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., že jej súd svojím postupom odňal možnosť konať

pred súdom. Ďalej uviedla, že   konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci   (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju

argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania

uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení

rozhodcovskej   doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej

medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,

že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len

veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len

s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.

Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne

a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ

z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,

takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. Súd prvého stupňa, ani odvolací súd sa podľa

oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/

jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku

a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súdy vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnili,   prečo

považujú   rozhodcovskú   doložku   za   neprijateľnú   podmienku v zmluve o úvere. Taktiež

namietala, že súdy nevytýčili vo veci pojednávanie, hoci tak boli podľa § 57 ods. 5

Exekučného poriadku (zrejme v znení účinnom do 31. decembra 2012) povinné urobiť.

Dovolateľka mala za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Poukázala aj

na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp.zn.: IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla, že

Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné

konanie   týkajúce   sa   záväzkových   vzťahov   v   rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby

účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z   doterajšieho   úniového   práva  

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či je

dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp.zn. IV. ÚS 95/2010,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu   za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje  

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že

v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť

Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania  

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p.  

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však  

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie

preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať

absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie  

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,  

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie  

je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.    

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný

rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej

doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanovení § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O.s.p. a § 45 ods. 1, 2 zákona

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda

v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,  

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. júla 2012 sp.zn. 16 CoE 198/2012 smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237  

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci  

(§ 237 písm. a/ O.s.p.)

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu  

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.

Podľa názoru oprávnenej došlo k konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

O.s.p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8,

IČO : X., z 18. novembra 2008, sp.zn. SR 11343/08 požiadal súd o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Okresný súd Lučenec následne poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie (viď poverenie z 24. marca 2009 č. 5606 059073*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012).  

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie  

je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď

napríklad sp.zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012,  

5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011,  

IV. ÚS 456/2012), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku“ (viď bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky, z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., sa prieči

podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,

nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách

exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví

súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul

exekučným titulom nemôže byť.  

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene

namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/ O.s.p.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž  

v   danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia   na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len  

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním   platnosti   rozhodcovskej   doložky   (dohodnutej v spotrebiteľskej   veci,  

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j.

oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj

s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp.zn. 6 Cdo 105/2011).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V   tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR  

z 18. septembra 2012, sp.zn. 5 Cdo 230/2011.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy vykonali dokazovanie listinnými

dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti

s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný

exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný

titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len

na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto záveru aj

v neskorších štádiách exekučného konania.

Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, na ktoré poukazovala oprávnená vo svojom dovolaní. Zákonom č. 230/2012 Z.z.

účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57

Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak

rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa

uvedeného ustanovenia, nakoľko o zastavení exekúcie rozhodol uznesením zo 17. februára 2012, t.j. ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti. Odvolací súd v danom prípade postupoval

v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia

pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle  

§ 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov   (§ 214

ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť

pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho

súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť

pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací   súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   skonštatoval   správnosť   skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a   na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. júla 2013

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová