5 Cdo 547/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. R. M., bývajúceho v M., zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Raábom, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 57,

proti žalovaným 1/ Ing. Š. K., bývajúcemu v P., 2/ MVDr. Š. K., bývajúcemu vo V., obaja

zastúpení advokátkou JUDr. Andreou Cúgovou, so sídlom v Bratislave, Svätoplukova 28, za

účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovaných Slovenskej kancelárie poisťovateľov,

Bratislava, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpenej Allianz -

Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, o náhradu škody na

zdraví, vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp.zn. 5 C 473/2002, o dovolaní žalovaných

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 11. júna 2014 sp.zn. 11Co 492/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Rožňava (ďalej len,,okresný súd“), po zrušení medzitýmneho rozsudku

z 2. júla 2012 č.k. 5 C 473/2002-842 uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 6. februára

2013 sp.zn. 11Co 301/2012, vo veci opätovne rozhodol medzitýmnym rozsudkom (v poradí

druhým) z 30. mája 2013, č.k. 5 C 473/2002-927 v znení opravného uznesenia z 1. apríla

2014, č.k. 5C 473/2002-972 a určil, že žalovaní 1/ a 2/ zodpovedajú spoločne a nerozdielne

žalobcovi za vzniknutú škodu vo výške 20%. Po právnej stránke posúdil žalobný nárok podľa

ustanovenia § 427 a § 431 Občianskeho zákonníka ako škodu, ktorá vznikla následkom stretu

dvoch dopravných prostriedkov. V odôvodnení uviedol, že pri vzájomnom vyporiadaní škody

medzi prevádzateľmi dopravných prostriedkov sa ich podiel na spôsobenej škode určí podľa

ich účasti na nej. Objektívnu mieru účasti pritom vyjadruje aj prípadné zavinené konanie

alebo opomenutie jednotlivých prevádzateľov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že

žalovaný 1/ viedol motorové vozidlo (so súhlasom žalovaného 2/) pod vplyvom alkoholu, nesprávnou technikou jazdy a nedovolenou, ako aj neprimeranou rýchlosťou. Vo vzťahu

k žalobcovi bolo preukázané, že porušil dôležitú dopravnú povinnosť, keď nerešpektoval

dopravné značenie ″Stoj, daj prednosť v jazde″, plynule vošiel do križovatky z vedľajšej cesty

a nedal prednosť v jazde vozidlu jazdiacemu po hlavnej ceste. S poukazom na závery

kontrolného znaleckého dokazovania súd dospel k záveru, že na vzniku škody sa podieľal aj

žalovaný 1/, pretože ak by jazdil primeranou a dovolenou rýchlosťou, mal by dlhší čas

na reakciu na dopravnú situáciu na ceste a mohol kolízii zabrániť, pričom tiež jazdil

pod vplyvom alkoholu, čo mohlo spôsobiť jeho nesprávne a pomalšie reakcie na situáciu pred

dopravnou nehodou. Keďže však dopravnú nehodu v podstatnej miere zapríčinil samotný

žalobca, súd určil spoluzodpovednosť žalovaných za spôsobenú škodu v rozsahu 20%.

Námietky žalovaných vo vzťahu k neodstráneniu rozporov medzi znaleckými posudkami

MUDr. J. Z. a MUDr. Ľ. S., PhD., vyhodnotil ako nedôvodné, nakoľko závery ich posudkov

nepovažoval za rozporné, keď obaja znalci sa zhodli v tom, že reakčná schopnosť vodiča pod

vplyvom alkoholu sa predlžuje a otázku reakčného času žalovaného 1/ na dopravnú nehodu

posúdili znalci z odboru cestnej dopravy. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie obaja

žalovaní a vedľajšia účastníčka na strane žalovaných.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 11. júna 2014 sp.zn. 11Co 492/2014 napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia potvrdil ako vecne správny (§ 219

ods.1, 2 O.s.p.). Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav

v potrebnom rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec posúdil aj po právnej stránke správne, pričom odôvodnenie jeho rozhodnutia

bolo súladné s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkázal. Zhodne so súdom prvého

stupňa bol toho názoru, že zodpovednosť žalovaných za vzniknutú škodu na zdraví žalobcu je

preukázaná podľa ich účasti na jej vzniku v rozsahu 20%. Námietka odvolateľov, že im bola

odňatá možnosť konať pred súdom, nebola dôvodná, pretože okresný súd vykonal dôkazy

predpísaným spôsobom. Znalecké posudky neboli čítané na pojednávaní dňa 30. mája 2013  

so súhlasom právnej zástupkyne žalovaných a tiež z dôvodu, že účastníkom boli doručené

a poznali ich obsah, okresnému súdu teda nemožno vytýkať nesprávny procesný postup

v rozpore s § 129 ods. 1 O.s.p. Právna zástupkyňa žalovaných na pojednávaní nevzniesla

námietku proti protokolácii zápisnice, ani nepožiadala o jej opravu podľa vyhlášky

č. 543/2005 Z.z., preto odvolací súd vychádzal z toho, že údaje v zápisnici, ktorá je verejnou

listinou, sú pravdivé. K námietkam odvolateľov, týkajúcim sa právneho posúdenia veci, odvolací súd uviedol, že zákonný predpoklad účasti na vzniknutej škode je splnený, pokiaľ

s určitou okolnosťou na strane niektorého z prevádzateľov je spojený vznik škody. V súdnej

praxi je už ustálený právny názor, že vyporiadanie závislé na tejto účasti a končená úvaha

o tom, v akej miere sa na spôsobení škody podieľali jednotliví účastníci dopravnej nehody,

predpokladá zhodnotenie všetkých skutkových okolností konkrétneho stretu prevádzok

a nehodového deja, ktoré boli hlavnými príčinami vzniku škody a ktoré mohli mať a mali

vplyv na výsledok a to okolností subjektívnej i objektívnej povahy, avšak nie izolovane, ale

vo vzájomnej súvislosti z hľadiska významu pre vznik škody. Každý z prevádzateľov potom

nesie zodpovednosť za škodu úmerne svojej účasti, ktorú mal na spôsobení škody. Príčinou

vzniku škody je každé konanie či opomenutie prípadne aj okolnosť, bez existencie ktorej by

k škodnému následku nedošlo, pričom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, že ide o jednu

z hlavných príčin, ktoré sa podieľali na nepriaznivom následku. Okresný súd pri určení týchto

príčin a miery účasti prevádzateľov na dopravnej nehode, ako aj zohľadnením okolností

na strane žalovaného 1/, ktoré z časového hľadiska mohli škode zabrániť, postupoval v súlade

so všetkými týmito zásadami súdnej praxe a tiež záväzným právnym názorom odvolacieho

súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení z 24. februára 2010 sp.zn. 11Co 306/2008.

Protiprávne konanie žalovaného 1/ bolo v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody s poukazom na závery znaleckého dokazovania, v zmysle ktorých žalovaný 1/ z hľadiska

časového mohol nehode zabrániť pri jazde dovolenou, resp. primeranou rýchlosťou a tiež

tým, ak by jazdil pri pravom okraji vozovky a nie čiastočne v protismere. Tento záver

nemohli spochybniť ani námietky odvolateľov, že časové zabránenie nehode zo strany

žalovaného 1/ označili znalci ako čisto teoretické a tiež tvrdenie znalcov, že jazdu žalovaného

1/ čiastočne v protismere vozovky nemožno z technického hľadiska považovať za nesprávnu,

pretože určenie existencie príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním

(okolnosťou) a škodou je otázkou právneho posúdenia prináležiaceho súdu a nie znalcom.

Odvolací súd sa stotožnil tiež s názorom súdu prvého stupňa, že na vzniku dopravnej nehody

sa podieľala aj skutočnosť, že žalovaný 1/ viedol vozidlo pod vplyvom alkoholu, v dôsledku

čoho mal nepochybne zníženú schopnosť bezpečne viesť motorové vozidlo a správne ako aj

včas reagovať na kolíznu dopravnú situáciu. Napokon táto skutočnosť bola okresným súdom

vyhodnotená ako vedľajšia okolnosť s možným negatívnym dôsledkom na vznik dopravnej

nehody. Závery znalcov týkajúcich sa tejto okolnosti vzniku nehody nepovažoval za rozporné

ani odvolací súd. K námietkam odvolateľov, že súd bol v konaní viazaný rozhodnutím

okresnej prokuratúry, ktorým bolo trestné stíhanie voči žalobcovi právoplatne zastavené,

uviedol, že podľa § 135 ods. 1 O.s.p. súd nie je viazaný uznesením o zastavení trestného stíhania, pričom dokazovanie vykonané v tomto trestnom konaní nedalo žiadnu odpoveď

na otázku príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného 1/ a vzniknutou

škodou na zdraví žalobcu, ani sa netýkalo posúdenia miery účasti účastníkov na vzniknutej

škode, ktoré otázky boli predmetom dokazovania v prejednávanej veci. K argumentu

týkajúcemu sa záväznosti právoplatného rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k.

10 C 465/2002-670, odvolací súd uviedol, že predmetom tohto konania bol nárok spolujazdca

žalobcu na náhradu škody síce z tej istej dopravnej nehody avšak posudzovaný v zmysle

iných zákonných ustanovení (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka). Keďže nešlo o skutkovo

a právne totožný nárok z rovnakého právneho vzťahu, neboli súdy rozhodnutím vydaným

v konaní vedenom pod sp.zn. 10 C 465/2002 a v ňom vykonaným dokazovaním viazané.  

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním žalovaní (ďalej aj

,,dovolatelia“). Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení

s § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom),

ako dovolací dôvod uviedli aj ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne

právne posúdenie veci súdom). Odňatie možnosti konať pred súdom videli dovolatelia v tom,

že okresný súd nevykonal dôkazy predpísaným spôsobom a súčasne aj v nepreskúmateľnosti

rozhodnutí súdov nižšieho stupňa pre nedostatok dôvodov. Okresný súd postupoval pri

vykonaní dôkazu znaleckými posudkami v rozpore s § 129 ods. 1 O.s.p. a tejto povinnosti sa

nemohol zbaviť tým, že právna zástupkyňa súhlasila s tým, aby sa znalecké posudky nečítali.

Súhrnné čítanie všetkých dôkazov tiež nezodpovedá zákonným požiadavkám kladeným

na vykonanie listinného dôkazu. V dôsledku tohto nesprávneho procesného postupu súdu im

bola odňatá možnosť vyjadriť sa k tomuto dôkazu a vyvrátiť zjavné rozpory medzi

jednotlivými dôkazmi. Žalovaní tiež namietali porušenie ustanovení § 40 ods. 1 O.s.p., § 119

ods. 5 O.s.p. a § 118 ods. 2 O.s.p. okresným súdom. Odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho

stupňa označili za nepreskúmateľné, pretože neobsahovali dôvody, pre ktoré bola určená

solidárna zodpovednosť žalovaných a miera 20% ich účasti na spôsobenej škode. Súdy sa

podľa ich názoru nevysporiadali s tým, že sa nedala bez pochybností preukázať možnosť

žalovaného 1/ zabrániť zrážke vozidiel a nezaoberali sa ani obsahom vyjadrenia znalca

MUDr. Ľ. S., PhD., a rozporom medzi znaleckými posudkami MUDr. S. a MUDr. J. Z.,

ktorého posudok považovali z odborného hľadiska za nesprávny. Súd prvého stupňa

nevysvetlil rozpor medzi svojimi dvoma predchádzajúcimi rozhodnutiami s vydaným

medzitýmnym rozsudkom, ani rozpor s právoplatným rozsudkom Okresného súdu Rožňava z 27. apríla 2009 č.k. 10 C 465/2002-670 a s rozhodnutím Okresnej prokuratúry Košice –

okolie zo 7. júla 2000 č. OUV 116/10-2000, ktorým bolo trestné stíhanie voči žalobcovi

právoplatne podmienečne zastavené, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty

a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ako aj k porušeniu ustanovenia § 135 ods. 1, 2 O.s.p.

Okresný súd neuviedol najmä ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré zostali

sporné a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Tieto nedostatky v odôvodnení

rozhodnutia súdu prvého stupňa neodstránil ani odvolací súd, ktorý navyše konštatoval, že

okresný súd doplnil dokazovanie v zmysle pokynov jeho zrušujúceho uznesenia, čo sa však

nestalo. Konanie bolo postihnuté aj tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne

rozhodnutie, pretože odvolací súd dôkazy interpretoval nepravdivo a nelogicky a oba súdy

na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zdôraznili, že

zrážku vozidiel a škodu spôsobil žalobca a žalovaný 1/ zrážke ani škode nemohol so 100%

istotou zabrániť ani pri dodržaní všetkých svojich povinností. Nesúhlasili ani s právnym

posúdením veci podľa ustanovenia § 431 Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov žiadali,

aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zmenil

tak, že žalobu zamietne, alternatívne, aby rozhodnutia súdov nižších stupňov zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.  

Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Vedľajšia účastníčka na strane žalovaných sa stotožnila s obsahom a odôvodnením

dovolania, ktoré podali a žiadala, aby dovolací súd dovolaniu v celom rozsahu vyhovel.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred

1.januárom 2015, pretože dovolanie bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, že

dovolanie podali včas oprávnené osoby (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpené v súlade s § 241 ods. 1

O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania   (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaných nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.  

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie

žalovaných nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale  

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo  

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska   prípustnosti   dovolania   podľa   uvedeného

ustanovenia   nie   je   predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak

dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver  

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Žalovaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. netvrdili a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení

nemožno vyvodiť.

Žalovaní v dovolaní výslovne namietali vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký

nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať)

procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, byť

predvolaný na súdne pojednávanie, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom

na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo

so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo

zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci, právo na doručenie rozsudku do vlastných rúk (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 115 O.s.p., § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3,

§ 131, § 158 ods. 2 O.s.p., § 211, § 215 O. s. p.).

Žalovaní označili za odňatie ich možnosti konať pred súdom nesprávny procesný

postup okresného súdu pri vykonaní dokazovania znaleckými posudkami, ktorý spočíval

v tom, že súd v rozpore s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. neprečítal znalecké posudky

na pojednávaní, pričom súhrnné čítanie všetkých dôkazov nezodpovedá zákonným

požiadavkám kladeným na vykonanie listinného dôkazu týmto zákonným ustanovením.  

Pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba okrem iného

rozumieť aj to, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom

ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný

na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) vrátane práva klásť

svedkom a účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku)   a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať podľa § 123 a § 129 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku ( uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.

III. ÚS 60/2004).

V zmysle § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo

samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí,  

ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.

Podľa citovaného ustanovenia sa dôkaz listinou v rámci pojednávania vykoná tak,  

že predseda senátu buď listinu prečíta alebo oznámi účastníkom konania jej obsah. Spôsob

vykonania dôkazu musí byť zaznamenaný v zápisnici o pojednávaní. Zmyslom správneho

spôsobu vykonania dôkazu listinou je dať účastníkom možnosť, aby sa vyjadrili k jej obsahu,

prípadne vzniesli námietky voči nej. Účastníci tak v súlade so zásadou kontradiktórnosti

konania a zásadou,,rovnosti zbraní,, majú právo sa vyjadriť k jednotlivým vykonaným

dôkazom (§ 123 O.s.p.). Vyjadrenia účastníkov k vykonanému dôkazu sú potom jedným  

z podkladov, na základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy.

Podstatou a zmyslom všetkých ustanovení občianskeho súdneho poriadku týkajúcich

sa dokazovania a určovania spôsobu vykonania dôkazov je sledovanie naplnenia obsahu práva

účastníkov na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je aj právo vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom a uplatniť tak svoj vplyv na výsledok konania. Inými slovami ide

o právo účastníka oboznámiť sa s tými skutkovými otázkami vyplývajúcimi z vykonaných

dôkazov, ktoré budú tvoriť základ pre rozhodnutie súdu a umožniť mu následne tieto

výsledky dokazovania ovplyvniť. Ak bola táto podstata dokazovania zachovaná, potom

formálne nedostatky, ktorých sa súd v rámci vykonania dokazovania dopustí, nemôžu viesť

k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.

Podľa obsahu spisu boli všetky znalecké posudky predložené v konaní doručené

do vlastných rúk žalovaných s tým, že im súdom bola vytvorená možnosť oboznámiť sa s ich

obsahom a vyjadriť sa k nim. Podľa obsahu zápisnice z pojednávania okresného súdu dňa

30. mája 2013 boli tieto znalecké posudky a ich doplnky súdom označené ako dôkazy

v konaní s tým, že právna zástupkyňa žalovaných netrvala na tom, aby boli čítané a rovnako

ani ostatní účastníci konania netrvali na tomto spôsobe vykonania dôkazu. Keďže žalovaní,

ako aj ich právna zástupkyňa, poznali obsah týchto posudkov, netrvali na ich čítaní a bol im súdom vytvorený priestor vyjadriť sa k nim na pojednávaní, pričom právna zástupkyňa

žalovaných na tomto pojednávaní uviedla, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania,

nemôžu dovolatelia úspešnosť svojho dovolania založiť na rýdzo formálnom tvrdení, že

nemali možnosť namietať obsah znaleckých posudkov (z dôvodu ich neprečítania

na pojednávaní), pretože táto námietka nezodpovedá skutočnosti. Napokon žalovaní uplatnili

svoj vplyv na výsledok konania aj v rámci riadneho opravného prostriedku, v ktorom vzniesli

námietky aj voči obsahu týchto znaleckých posudkov a tieto odvolacie námietky boli

odvolacím súdom vecne prejednané.

Keďže účastníci na pojednávaní mali možnosť vyjadriť sa k obsahu znaleckých

posudkov, postup súdu pri oboznamovaní s obsahom spisu nenamietali a sami sa vzdali

svojho procesného práva vypočuť si obsah dôkazu, prípadné nedodržanie postupu súdu podľa

§ 129 ods. 1 O.s.p., nemalo za následok odňatie možnosti žalovaným konať pred súdom.

Napokon dovolací súd dodáva, že procesné pochybenia súdu, ktorých sa dopustí pri vykonaní

dokazovania nedodržaním postupu v zmysle ustanovenia § 129 O.s.p., v súlade s konštantnou

judikatúrou najvyššieho súdu vykazujú iba znaky tzv. inej procesnej vady konania v zmysle  

§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď napr. sp.zn. 3MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011

a ďalšie).

Dovolací súd nezistil ani existenciu ďalšieho dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal

spočívať v nedodržaní procesného postupu prvostupňovým súdom, vyplývajúceho

z ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. (účinného od 15. októbra 2008 ), podľa ktorého predseda

senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné

skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné

skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré

dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Cieľom tohto ustanovenia je zamerať

procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť

účastníkov už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu.

Ani prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia však ešte bez ďalšieho nezakladá

zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné

ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania

z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve

zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným

dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny

procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod. Taktiež účastníka

nezbavuje jeho základnej procesnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120

ods. 1 O.s.p., a to tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť

protistrany, a procesnej povinnosti označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním

tvrdených skutočností. Pokiaľ teda sudca určitú okolnosť neuvedie ako spornú, to ešte

neznamená, že táto je nesporná a že účastník sa k nej nemá vyjadriť, preukázať ju či vyvrátiť.

Napokon porušenie ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. môže mať v konaní za následok vznik iba

tzv. inej vady konania (§ 241 ods.2 písm. b/ O.s.p.), nezakladá však bez ďalšieho prípustnosť

podaného dovolania.  

Dovolatelia namietali porušenie aj ďalších ustanovení Občianskeho súdneho poriadku

okresným súdom a to konkrétne § 40 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k náležitostiam zápisnice

z pojednávania okresného súdu dňa 30.mája 2013 (č.l. 923 spisu) a nedodržanie postupu

podľa ustanovenia § 119 ods. 5 O.s.p. na tomto pojednávaní.

Pokiaľ ide o námietky proti úplnosti alebo zneniu zápisnice o pojednávaní, dovolací

súd len poznamenáva, že bez ďalšieho nesprávnosti v zápisnici súdu sami osebe nie sú

spôsobilé založiť vadu konania na ktorú dopadá § 237 písm. f/ O.s.p.; v prípade

opodstatnenosti týchto námietok by mohlo ísť (nanajvýš) o nedostatky, ktoré sa spájajú s tzv.

inou vadu konania vedúcou k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak len v procesne prípustnom dovolaní,

preto sa nimi dovolací súd nezaoberal.

V zmysle ustanovenia § 119 ods. 5 O.s.p. je súd povinný na začiatku nového

pojednávania oznámiť obsah prednesov a vykonaných dôkazov. Podľa obsahu zápisnice

o pojednávaní pred okresným súdom dňa 30. mája 2013 súd vykonal dokazovanie

oboznámením účastníkov s obsahom listinných dôkazov, postupoval teda v súlade

s ustanovením § 119 ods. 5 O.s.p. Zo zápisnice nevyplýva, či súd aj oznámil obsah doterajších

prednesov účastníkov, avšak aj keby tomu tak nebolo, porušenie tejto povinnosti nespôsobuje

odňatie možnosti účastníkov konať pred súdom v zmysle § 237 O.s.p., pretože tým, že súd

neoznámi na začiatku pojednávania obsah doterajších prednesov účastníkov, ktoré boli v priebehu konania uskutočnené na pojednávaniach v prítomnosti dovolateľa, mu totiž

neodníma žiadne procesné oprávnenia v konaní.  

Dovolatelia svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

založili tiež na tvrdení, že rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné a nedostatočné, pričom

v nich absentuje vysvetlenie otázok, ktoré boli pre posúdenie veci podstatné.

K tejto námietke dovolací súd odkazuje na stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne

kolégium najvyššieho súdu 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta

znie : „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.

b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku.“

S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia

namietaná dovolateľmi považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p., ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou

judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008

a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania

nezakladá. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto

dovolacom dôvode len vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné  

(§ 238, § 239, § 237 O.s.p.).

Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia

súdu zakladať vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a to napríklad, ak rozhodnutie napadnuté

opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou,

intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti

Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci išlo o takýto

extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom

pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.

Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení   s   rozhodnutím súdu prvého

stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska

formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových

a právnych otázok.

Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí sú zrejmé právne úvahy odvolacieho

i prvostupňového súdu (ich vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal), ktoré viedli

k prijatiu záveru, že žalovaní sú zodpovední za škodu na zdraví žalobcu s mierou ich účasti

na nej v rozsahu 20%. Prijatý záver zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili, čím

zároveň ponúkli dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo možné

akceptovať obranu žalovaných ohľadom právneho posúdenia uplatneného nároku. Oba súdy

sa podrobným spôsobom vysporiadali s jednotlivými príčinami vzniku škody na zdraví

žalobcu, a to tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaných, pričom všetky tieto úvahy

potom logicky ústili do určenia podielu zodpovednosti žalovaných na spôsobenej škode.

Treba uviesť, že otázka určenia účasti žalovaných na strete prevádzok podľa ustanovenia

§ 431 Občianskeho zákonníka nie je vecou exaktného matematického výpočtu, ale vychádza

z logického posúdenia jednotlivých príčin vzniku škody na stranách oboch účastníkov a miery

akou sa tá, ktorá okolnosť na ňom podieľala. Na základe tohto vyhodnotenia potom súd

autoritatívne ustáli a určí aká je miera zodpovednosti účastníkov na strete prevádzok.

Nedôvodná bola aj námietka dovolateľov, že súdy sa v odôvodnení nezaoberali rozporom

medzi znaleckými posudkami znalcov z odboru medicíny, keďže tak súd prvého stupňa urobil

v poslednom odseku odôvodnenia rozhodnutia a odvolací súd na str. 14-15 odôvodnenia

svojho rozhodnutia. Skutočnosť, že s ich názorom žalovaní nesúhlasia, nie je dostatočnou

bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.

Žalovaní vzniesli aj množstvo ďalších námietok vo vzťahu k nepreskúmateľnosti

odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, v skutočnosti však nimi len vyjadrovali svoj

nesúhlas s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdmi. Otázky nastolené dovolateľmi

ako sú nesprávne vyhodnotenie výsledkov znaleckého dokazovania a prípadných rozporov

medzi nimi, či námietky týkajúce sa (ne)dovoleného spôsobu jazdy žalovaného 1/ a jeho možností zabrániť dopravnej nehode a tiež tvrdený rozpor súčasného rozhodnutia

s predchádzajúcimi meritórnymi rozhodnutiami vydanými v konaní, sú všetko otázkami

týkajúcimi sa skutkového a právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací súd preto zdôrazňuje,

že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť

právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantná, lebo prípadne

nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že žalovaní

majú odlišný právny názor než konajúce súdy bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi

tvrdenú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka. Ako vyplýva aj

z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, že súdy porušili ustanovenie § 135 ods. 1, 2 O.s.p.

nerešpektovaním rozhodnutia Okresnej prokuratúry Košice - okolie zo 7. júla 2000

č. OUV 116/10-2000 o zastavení trestného stíhania voči žalobcovi, ako už správne uviedol aj

odvolací súd, v občianskom súdnom konaní sú súdy viazané iba rozhodnutím o tom, že bol

spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, a to v rozsahu jeho výrokovej časti

(nie odôvodnenia), pričom o takéto rozhodnutie v danej trestnej veci nešlo. Navyše

v prejednávanej veci súdy nepopierali závery tohto trestného konania, keď akceptovali ako

hlavnú príčinu vzniku škody protiprávne konanie žalobcu. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

podmienky občianskoprávnej zodpovednosti za škodu sú odlišné od podmienok vzniku

trestnej zodpovednosti, v občianskom súdnom konaní museli súdy posudzovať širší okruh

okolností aj na strane žalovaných, ktoré sa podieľali na vzniku škody (posúdenie možností

žalovaného zabrániť vzniku dopravnej nehody, spôsob jazdy žalovaného 1/, vplyv alkoholu

na jazdu atď.) a ktoré presahovali rámec dokazovania vykonaného pre účely trestného stíhania

vedeného voči žalobcovi. Napokon aj v trestnom rozhodnutí nebola vylúčená zodpovednosť

žalovaného 1/ v rozsahu priestupku.

Dovolatelia tiež tvrdili, že súdy v konaní porušili princíp právnej istoty

a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, keď rozhodli v rozpore s rozsudkom Okresného súdu

Rožňava z 27. apríla 2009 č.k. 10 C 465/2002-670 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach zo 7. apríla 2010 sp.zn. 5Co/310/2009, ktorým súd žalobu spolujazdca žalobcu o náhradu škody z tej istej dopravnej nehody voči žalovaným 1/ a 2/ zamietol v celom rozsahu

a zaviazal na jej náhradu výlučne žalobcu.

K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty

(napr. PL. ÚS 36/95 a IV. ÚS 75/09). V právnom štáte musí panovať istota, že na určitú

právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď

(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).  

Ak ten istý súd v dvoch alebo viacerých skutkovo a právne identických veciach

rozhodol odlišne, ide bezpochyby o nežiaduci jav, ktorý opodstatňuje domnienku, že jedno

z rozhodnutí je nesprávne. Posúdenie dôvodnosti tejto domnienky si však vyžaduje podrobiť

napadnuté rozhodnutie dovolaciemu prieskumu z pohľadu právneho a skutkového posúdenia

veci súdmi nižších stupňov, čo je ale možné len za predpokladu procesnej prípustnosti

podaného dovolania. Z ustanovení § 236 až 239 O.s.p. nemožno vyvodiť, že by účelom

a zmyslom tejto právnej úpravy bolo založiť prípustnosť každého dovolania proti

právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu len pre jeho nesúlad s niektorým iným rozhodnutím súdu v totožnej veci. Aj keby teda bolo práve dovolaním napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu nesprávne, nezakladala by táto jeho nesprávnosť súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Keďže sa odvolací súd v rámci odôvodnenia

vysporiadal aj s touto odvolacou námietkou žalovaných (viď str.15 napadnutého rozhodnutia),

nie je založená prípustnosť dovolania ani z pohľadu nepreskúmateľnosti odôvodnenia tohto

neskoršieho rozhodnutia (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Žalovaní v dovolaní napádali aj nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, dovolací

súd k tejto námietke poukazuje na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej do obsahu

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí

právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(I.   ÚS   97/97). V rámci občianskeho súdneho konania platí zásada voľného hodnotenia

dôkazov zakotvená v ustanovení § 132 O.s.p., ktorá znamená, že dôkazy hodnotí súd podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon

súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.).

Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava

správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov nižších stupňov, už len z toho dôvodu, že

v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy;

na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám

vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať

revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi

vykonaného dokazovania. Námietky dovolateľov v tomto smere tak z hľadiska prípustnosti

podaného dovolania neboli právne významné a dovolací súd sa nimi nemohol zaoberať.

S poukazom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že postup ani

rozhodnutia súdov v prejednávanej veci nemali za následok odňatie možnosti účastníkov

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolatelia tiež namietali tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p.,

ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou judikatúrou

najvyššieho súdu nezakladá procesnú prípustnosť podaného dovolania (viď R 37/1993

a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015,

4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012

a 7 Cdo 36/2011). Tento dovolací dôvod je možné úspešne uplatniť iba v procesne

prípustnom dovolaní, čo však nie je prípad prejednávanej veci.

Napokon dovolatelia tvrdili, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Aj nesprávne právne posúdenie veci je dovolacím dôvodom

uplatniteľným len v procesne prípustnom dovolaní (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,

4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde

totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by

bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. I keby teda tvrdenia žalovaných boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), mali by

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale

prípustnosť dovolania v zmysle § 237   O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či konanie je

postihnuté tzv. inou vadou a tiež či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, o taký

prípad ale v tomto dovolacom konaní nešlo.

Keďže procesná prípustnosť dovolania žalovaných nevyplýva z ustanovenia § 238 ani  

z § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol ich dovolanie ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovaným, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal, pretože si ju neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. júna 2016  

  JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová