5 Cdo 547/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. R. M., bývajúceho v M., zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Raábom, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 57,
proti žalovaným 1/ Ing. Š. K., bývajúcemu v P., 2/ MVDr. Š. K., bývajúcemu vo V., obaja
zastúpení advokátkou JUDr. Andreou Cúgovou, so sídlom v Bratislave, Svätoplukova 28, za
účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovaných Slovenskej kancelárie poisťovateľov,
Bratislava, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpenej Allianz -
Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, o náhradu škody na
zdraví, vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp.zn. 5 C 473/2002, o dovolaní žalovaných
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 11. júna 2014 sp.zn. 11Co 492/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rožňava (ďalej len,,okresný súd“), po zrušení medzitýmneho rozsudku
z 2. júla 2012 č.k. 5 C 473/2002-842 uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 6. februára
2013 sp.zn. 11Co 301/2012, vo veci opätovne rozhodol medzitýmnym rozsudkom (v poradí
druhým) z 30. mája 2013, č.k. 5 C 473/2002-927 v znení opravného uznesenia z 1. apríla
2014, č.k. 5C 473/2002-972 a určil, že žalovaní 1/ a 2/ zodpovedajú spoločne a nerozdielne
žalobcovi za vzniknutú škodu vo výške 20%. Po právnej stránke posúdil žalobný nárok podľa
ustanovenia § 427 a § 431 Občianskeho zákonníka ako škodu, ktorá vznikla následkom stretu
dvoch dopravných prostriedkov. V odôvodnení uviedol, že pri vzájomnom vyporiadaní škody
medzi prevádzateľmi dopravných prostriedkov sa ich podiel na spôsobenej škode určí podľa
ich účasti na nej. Objektívnu mieru účasti pritom vyjadruje aj prípadné zavinené konanie
alebo opomenutie jednotlivých prevádzateľov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalovaný 1/ viedol motorové vozidlo (so súhlasom žalovaného 2/) pod vplyvom alkoholu, nesprávnou technikou jazdy a nedovolenou, ako aj neprimeranou rýchlosťou. Vo vzťahu
k žalobcovi bolo preukázané, že porušil dôležitú dopravnú povinnosť, keď nerešpektoval
dopravné značenie ″Stoj, daj prednosť v jazde″, plynule vošiel do križovatky z vedľajšej cesty
a nedal prednosť v jazde vozidlu jazdiacemu po hlavnej ceste. S poukazom na závery
kontrolného znaleckého dokazovania súd dospel k záveru, že na vzniku škody sa podieľal aj
žalovaný 1/, pretože ak by jazdil primeranou a dovolenou rýchlosťou, mal by dlhší čas
na reakciu na dopravnú situáciu na ceste a mohol kolízii zabrániť, pričom tiež jazdil
pod vplyvom alkoholu, čo mohlo spôsobiť jeho nesprávne a pomalšie reakcie na situáciu pred
dopravnou nehodou. Keďže však dopravnú nehodu v podstatnej miere zapríčinil samotný
žalobca, súd určil spoluzodpovednosť žalovaných za spôsobenú škodu v rozsahu 20%.
Námietky žalovaných vo vzťahu k neodstráneniu rozporov medzi znaleckými posudkami
MUDr. J. Z. a MUDr. Ľ. S., PhD., vyhodnotil ako nedôvodné, nakoľko závery ich posudkov
nepovažoval za rozporné, keď obaja znalci sa zhodli v tom, že reakčná schopnosť vodiča pod
vplyvom alkoholu sa predlžuje a otázku reakčného času žalovaného 1/ na dopravnú nehodu
posúdili znalci z odboru cestnej dopravy. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie obaja
žalovaní a vedľajšia účastníčka na strane žalovaných.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 11. júna 2014 sp.zn. 11Co 492/2014 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia potvrdil ako vecne správny (§ 219
ods.1, 2 O.s.p.). Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav
v potrebnom rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec posúdil aj po právnej stránke správne, pričom odôvodnenie jeho rozhodnutia
bolo súladné s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkázal. Zhodne so súdom prvého
stupňa bol toho názoru, že zodpovednosť žalovaných za vzniknutú škodu na zdraví žalobcu je
preukázaná podľa ich účasti na jej vzniku v rozsahu 20%. Námietka odvolateľov, že im bola
odňatá možnosť konať pred súdom, nebola dôvodná, pretože okresný súd vykonal dôkazy
predpísaným spôsobom. Znalecké posudky neboli čítané na pojednávaní dňa 30. mája 2013
so súhlasom právnej zástupkyne žalovaných a tiež z dôvodu, že účastníkom boli doručené
a poznali ich obsah, okresnému súdu teda nemožno vytýkať nesprávny procesný postup
v rozpore s § 129 ods. 1 O.s.p. Právna zástupkyňa žalovaných na pojednávaní nevzniesla
námietku proti protokolácii zápisnice, ani nepožiadala o jej opravu podľa vyhlášky
č. 543/2005 Z.z., preto odvolací súd vychádzal z toho, že údaje v zápisnici, ktorá je verejnou
listinou, sú pravdivé. K námietkam odvolateľov, týkajúcim sa právneho posúdenia veci, odvolací súd uviedol, že zákonný predpoklad účasti na vzniknutej škode je splnený, pokiaľ
s určitou okolnosťou na strane niektorého z prevádzateľov je spojený vznik škody. V súdnej
praxi je už ustálený právny názor, že vyporiadanie závislé na tejto účasti a končená úvaha
o tom, v akej miere sa na spôsobení škody podieľali jednotliví účastníci dopravnej nehody,
predpokladá zhodnotenie všetkých skutkových okolností konkrétneho stretu prevádzok
a nehodového deja, ktoré boli hlavnými príčinami vzniku škody a ktoré mohli mať a mali
vplyv na výsledok a to okolností subjektívnej i objektívnej povahy, avšak nie izolovane, ale
vo vzájomnej súvislosti z hľadiska významu pre vznik škody. Každý z prevádzateľov potom
nesie zodpovednosť za škodu úmerne svojej účasti, ktorú mal na spôsobení škody. Príčinou
vzniku škody je každé konanie či opomenutie prípadne aj okolnosť, bez existencie ktorej by
k škodnému následku nedošlo, pričom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, že ide o jednu
z hlavných príčin, ktoré sa podieľali na nepriaznivom následku. Okresný súd pri určení týchto
príčin a miery účasti prevádzateľov na dopravnej nehode, ako aj zohľadnením okolností
na strane žalovaného 1/, ktoré z časového hľadiska mohli škode zabrániť, postupoval v súlade
so všetkými týmito zásadami súdnej praxe a tiež záväzným právnym názorom odvolacieho
súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení z 24. februára 2010 sp.zn. 11Co 306/2008.
Protiprávne konanie žalovaného 1/ bolo v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody s poukazom na závery znaleckého dokazovania, v zmysle ktorých žalovaný 1/ z hľadiska
časového mohol nehode zabrániť pri jazde dovolenou, resp. primeranou rýchlosťou a tiež
tým, ak by jazdil pri pravom okraji vozovky a nie čiastočne v protismere. Tento záver
nemohli spochybniť ani námietky odvolateľov, že časové zabránenie nehode zo strany
žalovaného 1/ označili znalci ako čisto teoretické a tiež tvrdenie znalcov, že jazdu žalovaného
1/ čiastočne v protismere vozovky nemožno z technického hľadiska považovať za nesprávnu,
pretože určenie existencie príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním
(okolnosťou) a škodou je otázkou právneho posúdenia prináležiaceho súdu a nie znalcom.
Odvolací súd sa stotožnil tiež s názorom súdu prvého stupňa, že na vzniku dopravnej nehody
sa podieľala aj skutočnosť, že žalovaný 1/ viedol vozidlo pod vplyvom alkoholu, v dôsledku
čoho mal nepochybne zníženú schopnosť bezpečne viesť motorové vozidlo a správne ako aj
včas reagovať na kolíznu dopravnú situáciu. Napokon táto skutočnosť bola okresným súdom
vyhodnotená ako vedľajšia okolnosť s možným negatívnym dôsledkom na vznik dopravnej
nehody. Závery znalcov týkajúcich sa tejto okolnosti vzniku nehody nepovažoval za rozporné
ani odvolací súd. K námietkam odvolateľov, že súd bol v konaní viazaný rozhodnutím
okresnej prokuratúry, ktorým bolo trestné stíhanie voči žalobcovi právoplatne zastavené,
uviedol, že podľa § 135 ods. 1 O.s.p. súd nie je viazaný uznesením o zastavení trestného stíhania, pričom dokazovanie vykonané v tomto trestnom konaní nedalo žiadnu odpoveď
na otázku príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného 1/ a vzniknutou
škodou na zdraví žalobcu, ani sa netýkalo posúdenia miery účasti účastníkov na vzniknutej
škode, ktoré otázky boli predmetom dokazovania v prejednávanej veci. K argumentu
týkajúcemu sa záväznosti právoplatného rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k.
10 C 465/2002-670, odvolací súd uviedol, že predmetom tohto konania bol nárok spolujazdca
žalobcu na náhradu škody síce z tej istej dopravnej nehody avšak posudzovaný v zmysle
iných zákonných ustanovení (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka). Keďže nešlo o skutkovo
a právne totožný nárok z rovnakého právneho vzťahu, neboli súdy rozhodnutím vydaným
v konaní vedenom pod sp.zn. 10 C 465/2002 a v ňom vykonaným dokazovaním viazané.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním žalovaní (ďalej aj
,,dovolatelia“). Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom),
ako dovolací dôvod uviedli aj ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne
právne posúdenie veci súdom). Odňatie možnosti konať pred súdom videli dovolatelia v tom,
že okresný súd nevykonal dôkazy predpísaným spôsobom a súčasne aj v nepreskúmateľnosti
rozhodnutí súdov nižšieho stupňa pre nedostatok dôvodov. Okresný súd postupoval pri
vykonaní dôkazu znaleckými posudkami v rozpore s § 129 ods. 1 O.s.p. a tejto povinnosti sa
nemohol zbaviť tým, že právna zástupkyňa súhlasila s tým, aby sa znalecké posudky nečítali.
Súhrnné čítanie všetkých dôkazov tiež nezodpovedá zákonným požiadavkám kladeným
na vykonanie listinného dôkazu. V dôsledku tohto nesprávneho procesného postupu súdu im
bola odňatá možnosť vyjadriť sa k tomuto dôkazu a vyvrátiť zjavné rozpory medzi
jednotlivými dôkazmi. Žalovaní tiež namietali porušenie ustanovení § 40 ods. 1 O.s.p., § 119
ods. 5 O.s.p. a § 118 ods. 2 O.s.p. okresným súdom. Odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho
stupňa označili za nepreskúmateľné, pretože neobsahovali dôvody, pre ktoré bola určená
solidárna zodpovednosť žalovaných a miera 20% ich účasti na spôsobenej škode. Súdy sa
podľa ich názoru nevysporiadali s tým, že sa nedala bez pochybností preukázať možnosť
žalovaného 1/ zabrániť zrážke vozidiel a nezaoberali sa ani obsahom vyjadrenia znalca
MUDr. Ľ. S., PhD., a rozporom medzi znaleckými posudkami MUDr. S. a MUDr. J. Z.,
ktorého posudok považovali z odborného hľadiska za nesprávny. Súd prvého stupňa
nevysvetlil rozpor medzi svojimi dvoma predchádzajúcimi rozhodnutiami s vydaným
medzitýmnym rozsudkom, ani rozpor s právoplatným rozsudkom Okresného súdu Rožňava z 27. apríla 2009 č.k. 10 C 465/2002-670 a s rozhodnutím Okresnej prokuratúry Košice –
okolie zo 7. júla 2000 č. OUV 116/10-2000, ktorým bolo trestné stíhanie voči žalobcovi
právoplatne podmienečne zastavené, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty
a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ako aj k porušeniu ustanovenia § 135 ods. 1, 2 O.s.p.
Okresný súd neuviedol najmä ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré zostali
sporné a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Tieto nedostatky v odôvodnení
rozhodnutia súdu prvého stupňa neodstránil ani odvolací súd, ktorý navyše konštatoval, že
okresný súd doplnil dokazovanie v zmysle pokynov jeho zrušujúceho uznesenia, čo sa však
nestalo. Konanie bolo postihnuté aj tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne
rozhodnutie, pretože odvolací súd dôkazy interpretoval nepravdivo a nelogicky a oba súdy
na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zdôraznili, že
zrážku vozidiel a škodu spôsobil žalobca a žalovaný 1/ zrážke ani škode nemohol so 100%
istotou zabrániť ani pri dodržaní všetkých svojich povinností. Nesúhlasili ani s právnym
posúdením veci podľa ustanovenia § 431 Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov žiadali,
aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zmenil
tak, že žalobu zamietne, alternatívne, aby rozhodnutia súdov nižších stupňov zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.
Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Vedľajšia účastníčka na strane žalovaných sa stotožnila s obsahom a odôvodnením
dovolania, ktoré podali a žiadala, aby dovolací súd dovolaniu v celom rozsahu vyhovel.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1.januárom 2015, pretože dovolanie bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, že
dovolanie podali včas oprávnené osoby (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpené v súlade s § 241 ods. 1
O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalovaných nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie
žalovaných nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak
dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Žalovaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. netvrdili a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
Žalovaní v dovolaní výslovne namietali vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký
nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať)
procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, byť
predvolaný na súdne pojednávanie, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom
na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo
so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo
zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci, právo na doručenie rozsudku do vlastných rúk (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 115 O.s.p., § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3,
§ 131, § 158 ods. 2 O.s.p., § 211, § 215 O. s. p.).
Žalovaní označili za odňatie ich možnosti konať pred súdom nesprávny procesný
postup okresného súdu pri vykonaní dokazovania znaleckými posudkami, ktorý spočíval
v tom, že súd v rozpore s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. neprečítal znalecké posudky
na pojednávaní, pričom súhrnné čítanie všetkých dôkazov nezodpovedá zákonným
požiadavkám kladeným na vykonanie listinného dôkazu týmto zákonným ustanovením.
Pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba okrem iného
rozumieť aj to, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom
ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný
na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) vrátane práva klásť
svedkom a účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať podľa § 123 a § 129 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku ( uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
III. ÚS 60/2004).
V zmysle § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo
samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí,
ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.
Podľa citovaného ustanovenia sa dôkaz listinou v rámci pojednávania vykoná tak,
že predseda senátu buď listinu prečíta alebo oznámi účastníkom konania jej obsah. Spôsob
vykonania dôkazu musí byť zaznamenaný v zápisnici o pojednávaní. Zmyslom správneho
spôsobu vykonania dôkazu listinou je dať účastníkom možnosť, aby sa vyjadrili k jej obsahu,
prípadne vzniesli námietky voči nej. Účastníci tak v súlade so zásadou kontradiktórnosti
konania a zásadou,,rovnosti zbraní,, majú právo sa vyjadriť k jednotlivým vykonaným
dôkazom (§ 123 O.s.p.). Vyjadrenia účastníkov k vykonanému dôkazu sú potom jedným
z podkladov, na základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy.
Podstatou a zmyslom všetkých ustanovení občianskeho súdneho poriadku týkajúcich
sa dokazovania a určovania spôsobu vykonania dôkazov je sledovanie naplnenia obsahu práva
účastníkov na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je aj právo vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom a uplatniť tak svoj vplyv na výsledok konania. Inými slovami ide
o právo účastníka oboznámiť sa s tými skutkovými otázkami vyplývajúcimi z vykonaných
dôkazov, ktoré budú tvoriť základ pre rozhodnutie súdu a umožniť mu následne tieto
výsledky dokazovania ovplyvniť. Ak bola táto podstata dokazovania zachovaná, potom
formálne nedostatky, ktorých sa súd v rámci vykonania dokazovania dopustí, nemôžu viesť
k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.
Podľa obsahu spisu boli všetky znalecké posudky predložené v konaní doručené
do vlastných rúk žalovaných s tým, že im súdom bola vytvorená možnosť oboznámiť sa s ich
obsahom a vyjadriť sa k nim. Podľa obsahu zápisnice z pojednávania okresného súdu dňa
30. mája 2013 boli tieto znalecké posudky a ich doplnky súdom označené ako dôkazy
v konaní s tým, že právna zástupkyňa žalovaných netrvala na tom, aby boli čítané a rovnako
ani ostatní účastníci konania netrvali na tomto spôsobe vykonania dôkazu. Keďže žalovaní,
ako aj ich právna zástupkyňa, poznali obsah týchto posudkov, netrvali na ich čítaní a bol im súdom vytvorený priestor vyjadriť sa k nim na pojednávaní, pričom právna zástupkyňa
žalovaných na tomto pojednávaní uviedla, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania,
nemôžu dovolatelia úspešnosť svojho dovolania založiť na rýdzo formálnom tvrdení, že
nemali možnosť namietať obsah znaleckých posudkov (z dôvodu ich neprečítania
na pojednávaní), pretože táto námietka nezodpovedá skutočnosti. Napokon žalovaní uplatnili
svoj vplyv na výsledok konania aj v rámci riadneho opravného prostriedku, v ktorom vzniesli
námietky aj voči obsahu týchto znaleckých posudkov a tieto odvolacie námietky boli
odvolacím súdom vecne prejednané.
Keďže účastníci na pojednávaní mali možnosť vyjadriť sa k obsahu znaleckých
posudkov, postup súdu pri oboznamovaní s obsahom spisu nenamietali a sami sa vzdali
svojho procesného práva vypočuť si obsah dôkazu, prípadné nedodržanie postupu súdu podľa
§ 129 ods. 1 O.s.p., nemalo za následok odňatie možnosti žalovaným konať pred súdom.
Napokon dovolací súd dodáva, že procesné pochybenia súdu, ktorých sa dopustí pri vykonaní
dokazovania nedodržaním postupu v zmysle ustanovenia § 129 O.s.p., v súlade s konštantnou
judikatúrou najvyššieho súdu vykazujú iba znaky tzv. inej procesnej vady konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď napr. sp.zn. 3MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011
a ďalšie).
Dovolací súd nezistil ani existenciu ďalšieho dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal
spočívať v nedodržaní procesného postupu prvostupňovým súdom, vyplývajúceho
z ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. (účinného od 15. októbra 2008 ), podľa ktorého predseda
senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné
skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné
skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré
dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Cieľom tohto ustanovenia je zamerať
procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť
účastníkov už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu.
Ani prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia však ešte bez ďalšieho nezakladá
zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné
ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania
z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve
zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny
procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod. Taktiež účastníka
nezbavuje jeho základnej procesnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120
ods. 1 O.s.p., a to tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť
protistrany, a procesnej povinnosti označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním
tvrdených skutočností. Pokiaľ teda sudca určitú okolnosť neuvedie ako spornú, to ešte
neznamená, že táto je nesporná a že účastník sa k nej nemá vyjadriť, preukázať ju či vyvrátiť.
Napokon porušenie ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. môže mať v konaní za následok vznik iba
tzv. inej vady konania (§ 241 ods.2 písm. b/ O.s.p.), nezakladá však bez ďalšieho prípustnosť
podaného dovolania.
Dovolatelia namietali porušenie aj ďalších ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
okresným súdom a to konkrétne § 40 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k náležitostiam zápisnice
z pojednávania okresného súdu dňa 30.mája 2013 (č.l. 923 spisu) a nedodržanie postupu
podľa ustanovenia § 119 ods. 5 O.s.p. na tomto pojednávaní.
Pokiaľ ide o námietky proti úplnosti alebo zneniu zápisnice o pojednávaní, dovolací
súd len poznamenáva, že bez ďalšieho nesprávnosti v zápisnici súdu sami osebe nie sú
spôsobilé založiť vadu konania na ktorú dopadá § 237 písm. f/ O.s.p.; v prípade
opodstatnenosti týchto námietok by mohlo ísť (nanajvýš) o nedostatky, ktoré sa spájajú s tzv.
inou vadu konania vedúcou k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak len v procesne prípustnom dovolaní,
preto sa nimi dovolací súd nezaoberal.
V zmysle ustanovenia § 119 ods. 5 O.s.p. je súd povinný na začiatku nového
pojednávania oznámiť obsah prednesov a vykonaných dôkazov. Podľa obsahu zápisnice
o pojednávaní pred okresným súdom dňa 30. mája 2013 súd vykonal dokazovanie
oboznámením účastníkov s obsahom listinných dôkazov, postupoval teda v súlade
s ustanovením § 119 ods. 5 O.s.p. Zo zápisnice nevyplýva, či súd aj oznámil obsah doterajších
prednesov účastníkov, avšak aj keby tomu tak nebolo, porušenie tejto povinnosti nespôsobuje
odňatie možnosti účastníkov konať pred súdom v zmysle § 237 O.s.p., pretože tým, že súd
neoznámi na začiatku pojednávania obsah doterajších prednesov účastníkov, ktoré boli v priebehu konania uskutočnené na pojednávaniach v prítomnosti dovolateľa, mu totiž
neodníma žiadne procesné oprávnenia v konaní.
Dovolatelia svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
založili tiež na tvrdení, že rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné a nedostatočné, pričom
v nich absentuje vysvetlenie otázok, ktoré boli pre posúdenie veci podstatné.
K tejto námietke dovolací súd odkazuje na stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne
kolégium najvyššieho súdu 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta
znie : „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku.“
S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia
namietaná dovolateľmi považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p., ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008
a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania
nezakladá. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto
dovolacom dôvode len vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné
(§ 238, § 239, § 237 O.s.p.).
Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia
súdu zakladať vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a to napríklad, ak rozhodnutie napadnuté
opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou,
intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne,
a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti
Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci išlo o takýto
extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom
pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.
Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvého
stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska
formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových
a právnych otázok.
Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí sú zrejmé právne úvahy odvolacieho
i prvostupňového súdu (ich vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal), ktoré viedli
k prijatiu záveru, že žalovaní sú zodpovední za škodu na zdraví žalobcu s mierou ich účasti
na nej v rozsahu 20%. Prijatý záver zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili, čím
zároveň ponúkli dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo možné
akceptovať obranu žalovaných ohľadom právneho posúdenia uplatneného nároku. Oba súdy
sa podrobným spôsobom vysporiadali s jednotlivými príčinami vzniku škody na zdraví
žalobcu, a to tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaných, pričom všetky tieto úvahy
potom logicky ústili do určenia podielu zodpovednosti žalovaných na spôsobenej škode.
Treba uviesť, že otázka určenia účasti žalovaných na strete prevádzok podľa ustanovenia
§ 431 Občianskeho zákonníka nie je vecou exaktného matematického výpočtu, ale vychádza
z logického posúdenia jednotlivých príčin vzniku škody na stranách oboch účastníkov a miery
akou sa tá, ktorá okolnosť na ňom podieľala. Na základe tohto vyhodnotenia potom súd
autoritatívne ustáli a určí aká je miera zodpovednosti účastníkov na strete prevádzok.
Nedôvodná bola aj námietka dovolateľov, že súdy sa v odôvodnení nezaoberali rozporom
medzi znaleckými posudkami znalcov z odboru medicíny, keďže tak súd prvého stupňa urobil
v poslednom odseku odôvodnenia rozhodnutia a odvolací súd na str. 14-15 odôvodnenia
svojho rozhodnutia. Skutočnosť, že s ich názorom žalovaní nesúhlasia, nie je dostatočnou
bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.
Žalovaní vzniesli aj množstvo ďalších námietok vo vzťahu k nepreskúmateľnosti
odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, v skutočnosti však nimi len vyjadrovali svoj
nesúhlas s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdmi. Otázky nastolené dovolateľmi
ako sú nesprávne vyhodnotenie výsledkov znaleckého dokazovania a prípadných rozporov
medzi nimi, či námietky týkajúce sa (ne)dovoleného spôsobu jazdy žalovaného 1/ a jeho možností zabrániť dopravnej nehode a tiež tvrdený rozpor súčasného rozhodnutia
s predchádzajúcimi meritórnymi rozhodnutiami vydanými v konaní, sú všetko otázkami
týkajúcimi sa skutkového a právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací súd preto zdôrazňuje,
že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť
právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantná, lebo prípadne
nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že žalovaní
majú odlišný právny názor než konajúce súdy bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi
tvrdenú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka. Ako vyplýva aj
z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, že súdy porušili ustanovenie § 135 ods. 1, 2 O.s.p.
nerešpektovaním rozhodnutia Okresnej prokuratúry Košice - okolie zo 7. júla 2000
č. OUV 116/10-2000 o zastavení trestného stíhania voči žalobcovi, ako už správne uviedol aj
odvolací súd, v občianskom súdnom konaní sú súdy viazané iba rozhodnutím o tom, že bol
spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, a to v rozsahu jeho výrokovej časti
(nie odôvodnenia), pričom o takéto rozhodnutie v danej trestnej veci nešlo. Navyše
v prejednávanej veci súdy nepopierali závery tohto trestného konania, keď akceptovali ako
hlavnú príčinu vzniku škody protiprávne konanie žalobcu. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
podmienky občianskoprávnej zodpovednosti za škodu sú odlišné od podmienok vzniku
trestnej zodpovednosti, v občianskom súdnom konaní museli súdy posudzovať širší okruh
okolností aj na strane žalovaných, ktoré sa podieľali na vzniku škody (posúdenie možností
žalovaného zabrániť vzniku dopravnej nehody, spôsob jazdy žalovaného 1/, vplyv alkoholu
na jazdu atď.) a ktoré presahovali rámec dokazovania vykonaného pre účely trestného stíhania
vedeného voči žalobcovi. Napokon aj v trestnom rozhodnutí nebola vylúčená zodpovednosť
žalovaného 1/ v rozsahu priestupku.
Dovolatelia tiež tvrdili, že súdy v konaní porušili princíp právnej istoty
a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, keď rozhodli v rozpore s rozsudkom Okresného súdu
Rožňava z 27. apríla 2009 č.k. 10 C 465/2002-670 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach zo 7. apríla 2010 sp.zn. 5Co/310/2009, ktorým súd žalobu spolujazdca žalobcu o náhradu škody z tej istej dopravnej nehody voči žalovaným 1/ a 2/ zamietol v celom rozsahu
a zaviazal na jej náhradu výlučne žalobcu.
K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty
(napr. PL. ÚS 36/95 a IV. ÚS 75/09). V právnom štáte musí panovať istota, že na určitú
právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Ak ten istý súd v dvoch alebo viacerých skutkovo a právne identických veciach
rozhodol odlišne, ide bezpochyby o nežiaduci jav, ktorý opodstatňuje domnienku, že jedno
z rozhodnutí je nesprávne. Posúdenie dôvodnosti tejto domnienky si však vyžaduje podrobiť
napadnuté rozhodnutie dovolaciemu prieskumu z pohľadu právneho a skutkového posúdenia
veci súdmi nižších stupňov, čo je ale možné len za predpokladu procesnej prípustnosti
podaného dovolania. Z ustanovení § 236 až 239 O.s.p. nemožno vyvodiť, že by účelom
a zmyslom tejto právnej úpravy bolo založiť prípustnosť každého dovolania proti
právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu len pre jeho nesúlad s niektorým iným rozhodnutím súdu v totožnej veci. Aj keby teda bolo práve dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nesprávne, nezakladala by táto jeho nesprávnosť súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Keďže sa odvolací súd v rámci odôvodnenia
vysporiadal aj s touto odvolacou námietkou žalovaných (viď str.15 napadnutého rozhodnutia),
nie je založená prípustnosť dovolania ani z pohľadu nepreskúmateľnosti odôvodnenia tohto
neskoršieho rozhodnutia (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Žalovaní v dovolaní napádali aj nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, dovolací
súd k tejto námietke poukazuje na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97). V rámci občianskeho súdneho konania platí zásada voľného hodnotenia
dôkazov zakotvená v ustanovení § 132 O.s.p., ktorá znamená, že dôkazy hodnotí súd podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon
súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.).
Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava
správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov nižších stupňov, už len z toho dôvodu, že
v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy;
na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám
vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať
revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Námietky dovolateľov v tomto smere tak z hľadiska prípustnosti
podaného dovolania neboli právne významné a dovolací súd sa nimi nemohol zaoberať.
S poukazom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že postup ani
rozhodnutia súdov v prejednávanej veci nemali za následok odňatie možnosti účastníkov
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolatelia tiež namietali tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p.,
ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou judikatúrou
najvyššieho súdu nezakladá procesnú prípustnosť podaného dovolania (viď R 37/1993
a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015,
4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012
a 7 Cdo 36/2011). Tento dovolací dôvod je možné úspešne uplatniť iba v procesne
prípustnom dovolaní, čo však nie je prípad prejednávanej veci.
Napokon dovolatelia tvrdili, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Aj nesprávne právne posúdenie veci je dovolacím dôvodom
uplatniteľným len v procesne prípustnom dovolaní (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by
bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. I keby teda tvrdenia žalovaných boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), mali by
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či konanie je
postihnuté tzv. inou vadou a tiež či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, o taký
prípad ale v tomto dovolacom konaní nešlo.
Keďže procesná prípustnosť dovolania žalovaných nevyplýva z ustanovenia § 238 ani
z § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol ich dovolanie ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovaným, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, pretože si ju neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. júna 2016
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová