Najvyšší súd

5 Cdo 54/2011

Slovenskej republiky  

  U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L. P.P., IČO X., zastúpeného A., proti žalovanému P. K., o zaplatenie 7,97 €, vedenej

na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 8 C 74/2007, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave zo 14. septembra 2010, sp.zn. 10 Co 81/2010, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo 14. septembra 2010, sp.zn 10 Co 81/2010

z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta rozsudkom z 3. februára 2009, č.k. 8 C 74/2007-52 zamietol

návrh žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia 7,97 € od žalovaného z titulu nezaplatenia

koncesionárskeho poplatku. Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie podmienky

uvedenej v ustanovení § 8 ods. 2 zákona č. 212/1995 Z.z., a za tejto situácie nemohli nastať

právne následky vyplývajúce z tohto prejavu vôle, to znamená, že žalovanému nebolo

umožnené uhradiť nedoplatok v dodatočne určenej lehote 21 dní. Poukázal na to, že dôkazné

bremeno na preukázanie riadneho doručenia platiteľovi poplatku zaťažuje v tomto prípade

žalobcu a pre úspešné uplatnenie práva v tomto prípade nepostačuje predloženie poštového

podacieho hárku, pretože z neho vyplýva iba to, že zásielka určená pre žalovaného bola

podaná na poštovú prepravu. Taktiež nemal za preukázané, že žalovanému bolo doručené

oznámenie o postúpení pohľadávky. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom

na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Trnave uznesením zo 14. septembra 2010, sp.zn. 10 Co 81/2010,

odvolanie advokátky Mgr. Ľ. P.P., smerujúce proti vyššie uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa odmietol.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich

náhradu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že advokátka Mgr. Ľ. P. podala 3. februára 2009

odvolanie, v ktorom sa označila ako zástupkyňa žalobcu a uviedla v ňom, že plnomocenstvo

bolo doručené súdu prvého stupňa 6. februára 2009 spolu so žiadosťou o jeho založenie do

spisov súdnej správy. Konštatoval, že Občiansky súdny poriadok pozná plnomocenstvo len

pre celé konanie (čím treba rozumieť jedno celkom konkrétne konanie a nie všetky konania,

ktoré by zastupovaný účastník potenciálne mohol viesť) alebo pre konkrétne úkony (§ 28 ods.

1 O.s.p. a § 49 ods. 1 O.s.p.), pričom u advokáta   prakticky prichádza do úvahy len

plnomocestvo pre celé konanie a názor o prípustnosti aj tzv. všeobecného plnomocenstva nie

je o čo oprieť. Dospel k záveru, že v danom prípade nemožno považovať odvolanie advokátky

Mgr. Ľ. P. za odvolanie podané v mene žalobcu, ale za podanie samotnej advokátky, ktorá

však nie je účastníčkou konania, ani zástupkyňou účastníka, s poukazom na čo nie je osobou

oprávnenou na podanie odvolania, preto odvolanie v zmysle § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

odmietol.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca prostredníctvom advokátky

Mgr. Ľ. P., so sídlom v B., dovolanie. Uviedol, že postupom odvolacieho súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Mal za to, že

ustanovenie § 28 ods. 1 a 2 O.s.p. neupravuje, že jedno plnomocenstvo sa môže týkať práve

jediného konania. Podľa názoru dovolateľa nie je rozhodujúce, či sú viaceré konania označené

ich spisovou značkou alebo účastníkmi konania a predmetom konania, ale to, či je z obsahu

plnomocenstva zrejmé, či sa plnomocenstvo vzťahuje na určité konkrétne konania. V tomto

smere označil plnomocenstvo udelené advokátke Mgr. Ľ. P. za dostatočne určité, oprávňujúce

ju na zastupovanie vo všetkých veciach, ktoré sa týkajú vymáhania pohľadávok, ktorých

majiteľom je spoločnosť L. P. voči dlžníkom koncesionárskych poplatkov. Poukázal na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2002, sp. zn. 2 Cdo 112/2001,

z ktorého vychádzal pri udelení všeobecného plnomocenstva advokátke Mgr. Ľ. P.. Žiadal

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátkou (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky. Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie

o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len naskúmanie

prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen

činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádzala, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto

rozhodnutím je aj uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odmietol podanie účastníka, považujúc

ho za podanie niekoho iného, hoci pre takýto postup podmienky splnené neboli.

Podľa § 209 ods. 1 O.s.p. súd prvého stupňa uznesením vyzve toho, kto podal

odvolanie neobsahujúce náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2, aby chýbajúce náležitosti doplnil,

a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d/. Ak sa aj

napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo podané

tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie

odvolaciemu súdu.

Podľa § 211 ods. 1 veta prvá O.s.p., ak súd prvého stupňa nesprávne postupoval podľa

§ 209 ods. 1, odvolací súd sám vyzve toho, kto podal odvolanie, aby doplnil chýbajúce

náležitosti, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d/.

Výzvu na odstránenie vád odvolania je potrebné urobiť formou uznesenia ( § 168

ods. 2 O.s.p.), nakoľko sa ňou ukladá účastníkovi povinnosť (odstrániť vady odvolania),

ktorej nesplnenie má procesnoprávne dôsledky (odmietnutie odvolania podľa § 218 ods. 1

písm. d/).

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že advokátka Mgr. Ľ. P. podala v mene

žalobcu ako jeho zástupkyňa odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa. Po výzve súdu

prvého stupňa na odstránenie vád plnej moci z 11. marca 2009 adresovanej žalobcovi (č.l.

63), zaslala advokátka Mgr. L. P. súdu plnomocenstvo z 28. januára 2009 (č.l. 68), ktorým

bola žalovaným splnomocnená

na zastupovanie vo všetkých veciach týkajúcich sa vymáhania pohľadávok patriacich

do spoločnosti žalovaného voči dlžníkom koncesionárskych poplatkov, ako aj na všetky

právne úkony spojené s predmetnou vecou, vrátane podávania návrhov a opravných

prostriedkov. Zároveň predložila písomný doklad z 2. februára 2009, ktorým žiadala Okresný

súd Galanta o založenie uvedeného plnomocenstva do spisov súdnej správy súdu, odvolávajúc

sa pritom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2002, sp.zn.

2 Cdo 112/2001. Na tento písomný doklad sa opätovne odvolala v odpovedi na výzvu súdu

z 25. marca 2009 (ktorou opakovane bola súdom prvého stupňa vyzvaná na odstránenie vád

plnomocestva zo 7. apríla 2009, č.l. 92), kde uviedla, že súd jej spisovú značku

plnomocenstva doposiaľ neoznámil. Následne súd prvého stupňa zistil, že predmetné

plnomocenstvo bolo založené do spisov súdnej správy pod značkou Spr. 171/2009. Súd

prvého stupňa (a to aj po vrátení veci odvolacím súdom č.l. 86 spisu) výzvou adresovanou

žalobcovi a Mgr. Ľ. P., žiadal doplniť podanie (odvolanie) kvalifikovaným plnomocenstvom

na zastupovanie žalobcu v odvolacom konaní (č.l. 90, 91 spisu). Žalobcu však v zmysle

vyššie citovaných ustanovení nepoučil o procesných následkoch v prípade nedoplnenia

odvolania podľa výzvy, ale len uviedol, že odvolanie podpísané Mgr. Ľ. P. bude považované

za podanie na to neoprávnenou osobou. V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že od

prípadu, kedy niekto podáva svojim menom odvolanie a je osobou neoprávnenou, je potrebné odlišovať situáciu, keď je odvolanie podané menom účastníka niekým, kto sám seba označuje

ako zástupcu bez toho, aby predložil plnú mocna zastupovanie.

V posudzovanej veci odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa podala menom

žalobcu Mgr. Ľ. P. (č.l. 59 spisu). Za predpokladu, že odvolací súd plnomocenstvo udelené

žalobcom (plná moc založená v spisoch súdnej správy Okresného súdu Galanta) pre Mgr. Ľ.

P. nepovažoval za zodpovedajúcu zákonu, mal pri odstraňovaní vád odvolania, v súlade

s vyššie citovanými ustanoveniami konať so samotným žalobcom, s náležitým poučením

o následkoch neodstránenia vád odvolania (§ 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p.).

  Keďže odvolací súd takto nepostupoval, konanie pred odvolacím súdom je postihnuté

vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená vada zakladá jednak prípustnosť dovolania a je

tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť,

pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže

byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesenie odvolacieho súdu

podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

  Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že zo žiadneho z ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku upravujúcich zastupovanie účastníkov na základe plnomocenstva (§ 24 a nasl.

O.s.p.) nemožno vyvodiť, že by plnomocenstvo muselo byť udelené len pre určitú

občianskoprávnu vec a že by nebolo možné udeliť všeobecnú plnú moc oprávňujúcu zástupcu

k zastupovaniu v každom súdnom konaní. Právny názor odvolacieho súdu, že plnomocenstvo

pre celé konanie je len plnomocenstvo pre celé jedno a nie pre všetky konania, ktoré by

zastupovaný účastník potenciálne mohol viesť, je preto nesprávny.

Okrem toho, ak odvolanie podáva advokát v mene účastníka konania ako jeho

zástupca bez toho, aby bolo preukázané jeho oprávnenie k zastupovaniu účastníka spôsobom

uvedeným v § 28 ods. 1 O.s.p., nejde o odvolanie podané neoprávnenou osobou (§ 218 ods. 1

písm. b/ O.s.p.). V takomto prípade totiž osoba v odvolaní vystupujúca ako zástupca

účastníka, neuplatňuje v konaní procesné práva vo vlastnom mene, ale procesnoprávny úkon

robí za zastúpeného. Nedostatok preukázania plnomocenstva potom treba považovať

za nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť. Procesným dôsledkom

neodstránenia tohto nedostatku je zastavenie konania (§ 104ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.). Odvolací súd preto nesprávne rozhodol, keď odvolanie zástupkyne žalobcu odmietol

ako podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Právny názor vyslovený v tomto uznesení je pre odvolací súd, rozhodnutie ktorého

bolo zrušené, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného

konania a tiež o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. augusta 2011

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová