ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa L. F., M.. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo, dieťa matky L.. J. L., M.. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX/XX, XXX XX A., zastúpenej Advokátska kancelária SLAMKA & Partners s. r. o., so sídlom Radlinského 1735/29, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 50 120 000 a otca L.. R. F., M.. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/XX, XXX XX Q., zastúpeného JUDr. Renátou Barbušovou, advokátkou so sídlom Štúrova 13, 810 00 Bratislava, o návrhu otca na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 1P/31/2017, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoP/50/2020 zo dňa 24. novembra 2020, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 1P/31/2017-526 zo dňa 18. februára 2019 zveril maloletého L. F., nar. XX.XX.XXXX do osobnej starostlivosti matky s tým, že zastupovať maloletého a spravovať jeho majetok sú oprávnení obaja rodičia (I. výrok), otcovi maloletého uložil povinnosť prispievať na výživu mal. L. sumou 200 eur mesačne, počnúc dňom 24.08.2017 do 09.04.2018 a sumou 250 eur mesačne počnúc dňom 10.04.2018 do budúcna, vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred do rúk matky maloletého (II. výrok), pričom zameškané výživné za obdobie od 24.08. 2017 do 18.02.2019 vo výške 50 eur je otec dieťaťa povinný zaplatiť spolu s bežným výživným, splatným v mesiaci nasledujúcom po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku (III. výrok). Rozhodol, že otec je oprávnený stretávať sa s dieťaťom každý párny kalendárny týždeň v mesiaci od štvrtku 9.00 hod. do pondelka 14.00 hod. a ďalej každý párny rok v čase jarných prázdnin, a to v čase od 9.00 hod. soboty nasledujúcej po poslednom dni školského vyučovania pred prázdninami do nedele nasledujúceho týždňa do 14.00 hod., každý nepárny rok v čase jesenných prázdnin od 9:00 hod. dňa, ktorým sa prázdniny začínajú do 14.00 hod. dňa, ktorým saprázdniny končia, každý nepárny kalendárny rok v čase od 23.12. od 10.00 hod. do 27.12. do 18.00 hod., každý párny kalendárny rok v čase od 30.12. od 10.00 hod. do 02.01. nasledujúceho kalendárneho roka do 18.00 hod., každý nepárny kalendárny rok počas veľkonočných sviatkov v čase od štvrtka, ktorý predchádza veľkonočnému piatku od 10.00 hod. do utorka, ktorý nasleduje po veľkonočnom pondelku do 18.00 hod. a každý párny kalendárny rok v čase narodenín a menín maloletého si otec dieťaťa prevezme dieťa v mieste bydliska matky o 10.00 hod., do 18.00 hod. s tým, že na začiatku styku si otec prevezme maloletého v mieste bydliska matky a po ukončení styku jej dieťa v mieste jej bydliska odovzdá. Matke uložil povinnosť maloleté dieťa na styk s otcom pripraviť a v stanovenom čase v mieste bydliska matky otcovi dieťa odovzdať a po ukončení styku dieťa v mieste bydliska matky od otca prevziať (IV. výrok). Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (V. výrok) a otcovi dieťaťa uložil povinnosť nahradiť trovy konania štátu vo výške 178,48 eur na účet Okresného súdu Námestovo, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (VI. výrok). 1.1. Z dôvodov rozsudku vyplynulo, že predmetom konania začatého 03.07.2017 bola úprava výkonu rodičovských práv a povinností k mal. L. F., ktorý sa narodil dňa XX.XX.XXXX z partnerského vzťahu rodičov. Po rozpade vzťahu rodičov (v súčasnosti rodičia mal. dieťaťa spolu nežijú a nevedú spoločnú domácnosť) L. žije od svojho narodenia s matkou, otec ho navštevuje. Otec maloletého pôvodne navrhol, aby dieťa bolo zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, neskôr súhlasil s jeho zverením do osobnej starostlivosti matky, pričom okresný súd upravil v širšom rozsahu ich styk tak, aby v zmysle § 24 ods. 4 Zákona o rodine bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Okresný súd neurčil styk otca s dieťaťom každý druhý týždeň od štvrtku do utorka nasledujúceho týždňa, ako navrhoval otec, ale do pondelka. Tento záver odôvodnil vyjadrením svedkyne L.. S. A. (ktorá vyhotovila vo veci znalecký posudok, no medzičasom, rozhodnutím MS SR zo dňa 20. 12. 2018 bola vyčiarknutá zo zoznamu znalcov), že mal. dieťa len nedávno dovŕšilo vek troch rokov, kedy sa skončil proces separácie dieťaťa od matky. Súd prvej inštancie nepovažoval za vhodné pre dieťa v takom útlom veku, aby bolo od matky vzdialené na taký dlhý čas, ako navrhol otec, zvlášť, ak s otcom doteraz trávilo len dva dni za dva týždne. Takto určený styk otca s dieťaťom postačí na ďalší rozvoj vzťahu otca a dieťaťa, na to, aby otec ako rodič mohol vplývať na výchovu dieťaťa a aby dieťa trávilo dostatok času aj s matkou a v predškolskom zariadení v kolektíve rovesníkov. 1.2. Súd prvej inštancie neakceptoval požiadavku otca, aby si matka po skončení styku prevzala dieťa od otca v mieste jeho bydliska v Q.. Otec túto požiadavku odôvodnil tým, že obaja rodičia sa majú podieľať na nákladoch spojených so stykom otca s dieťaťom, za ktoré nemožno považovať len peňažné výdavky, ale aj stratu času a množstvo energie na cestovanie. Okresný súd ustálil, že na týchto nákladoch sa majú podieľať obaja rodičia, pretože právo na osobný styk s rodičmi je právom dieťaťa vyplývajúcim z § 24 ods. 4 Zákona o rodine (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I ÚS 2996/17 zo dňa 29. 05. 2018), no uloženie povinnosti matke prevziať dieťa v otcovom bydlisku by neúmerne zaťažilo nielen matku, ale predovšetkým mal. dieťa. Okresný súd prihliadol na to, že matka na rozdiel od otca nemá motorové vozidlo a bola by nútená cestovať prostriedkami verejnej dopravy. Dopravné spojenie medzi Q. (bydlisko otca) a A. (bydlisko matky) ani zďaleka nie je optimálne, cesta trvá 5 - 6 hodín, čo by musel spolu s matkou znášať aj maloletý, pre ktorého by toto cestovanie vzhľadom na jeho útly vek - 3 roky bolo príliš zaťažujúce. Súd prvej inštancie výdavky na cestovanie za maloletým považoval za odôvodnené výdavky otca a zohľadnil ich v rozhodnutí o úprave rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu tak, že (na rozdiel od v poradí prvého zrušeného rozsudku) neuložil otcovi dieťaťa povinnosť prispievať dieťaťu na tvorbu úspor. 1.3. Vyživovaciu povinnosť otca na maloletého po zistení osobných, majetkových a zárobkových pomerov rodičov a nákladov na výživu mal. L., okresný súd určil do 09.04.2018 sumou 200 eur a sumou 250 eur mesačne od 10.4.2018 z dôvodu, že od tohto obdobia mala matka zvýšené výdavky na stravu pre maloletého (zistená potravinová alergia). Vzhľadom na to, že otec dieťaťa začal platiť výživné 250 eur mesačne už od vydania prvého rozsudku, okresný súd mu uložil povinnosť zaplatiť zameškané výživné za obdobie od 24.08.2017 do 18.02.2019 vo výške 50 eur. 1.4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“) tak, že ich náhradu nepriznal žiadnemu z účastníkov. Matka navrhla, aby jej súd voči otcovi priznal náhradu trov konania, nepreukázala ale ani netvrdila existenciu takých okolností, ktoré byumožňovali aplikáciu § 55 Civilného mimosporového poriadku a okresný súd existenciu takýchto okolností nezistil. 1.5. Okresný súd uložil otcovi povinnosť nahradiť trovy konania štátu (znalečné za znalecký posudok). Uviedol, že rozhodol v zmysle tohto znaleckého posudku, keď zveril dieťa do osobnej starostlivosti matky, čím neakceptoval pôvodný návrh otca maloletého, ktorý navrhoval zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti a svoj návrh zmenil až po vypočutí na pojednávaní dňa 18.02.2019 svedkyne L.. S. A., ktorá zotrvala na tom, že striedavá osobná starostlivosť v tomto prípade nie je vhodná, a tiež po vyjadrení odvolacieho Krajského súdu v Žiline v zrušujúcom uznesení č. k. 11CoP/63/2018-408 zo dňa 29.11.2018, v ktorom odvolací súd vyslovil, že už len vzhľadom na vek mal. dieťaťa, vzdialenosť bydliska otca od bydliska matky a na otcovu pracovnú vyťaženosť sa striedavá starostlivosť nejaví ako vhodná.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 8Cdo/85/2020 zo dňa 25. júna 2020 zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. októbra 2019 sp.zn. 11CoP/51/2019 v časti výroku, ktorou bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o styku otca s maloletým (bod IV. rozsudku súdu prvej inštancie) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie po zistení vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Z dôvodov tohto uznesenia dovolacieho súdu vyplynulo, že súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí neuviedli, na základe čoho dospeli k záveru o úprave styku otca s mal. L. okrem iného každý párny kalendárny týždeň v mesiaci od štvrtku 9.00 hod. do pondelku 14.00 hod., a nie do utorka, ako navrhol otec dieťaťa, a to aj vzhľadom na výpoveď znalkyne, prečo je takáto úprava styku pre maloleté dieťa vhodnejšia, pokiaľ na dlhší čas (9 dní) upravili styk otca s maloletým dieťaťom počas jesenných prázdnin. Dovolací súd považoval za nedostatočné vysporiadanie sa s podstatnou námietkou otca, pokiaľ odvolací súd nepovažoval nerozhodnutie o úprave styku s maloletým počas letných prázdnin len za opomenutie okresného súdu a považoval za potrebné, aby sa určitý čas, pokiaľ možno bezproblémovo, realizoval styk otca so synom a až potom možno uvažovať o dlhšom pobyte dieťaťa u otca. Odvolací súd sa nevysporiadal ani s ďalšou podstatnou námietkou otca vo vzťahu k určeniu miesta odovzdania a preberania dieťaťa, že matka bola vlastníčkou motorového vozidla, ktoré však v priebehu konania podľa neho účelovo predala, pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení len uviedol, že uloženie takejto povinnosti by nezaťažilo len matku, ktorá nedisponuje motorovým vozidlom ako otec, ale predovšetkým dieťa. Rozhodnutie odvolacieho súdu malo ozrejmiť skutkové a právne závery takým spôsobom, aby účastník nemusel hľadať odpoveď pre vec rozhodujúce skutočnosti v rovine dohadov a aby mohol skutkovo aj právne proti rozhodnutiu argumentovať. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu uvedené obsahové náležitosti nemá, preto je nepreskúmateľné a nepresvedčivé.
3. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom sp. zn. 11CoP/50/2020 zo dňa 24. novembra 2020 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV., ktorým upravil styk otca s dieťaťom tak, že „...otec je oprávnený stretávať sa s dieťaťom každý párny kalendárny týždeň v mesiaci od štvrtka 9.00 hod. do pondelka 14.00 hod. a ďalej je otec dieťaťa oprávnený sa s dieťaťom stretávať: - každý párny rok v čase jarných prázdnin, a to v čase od 9.00 hod. soboty nasledujúcej po poslednom dni školského vyučovania pred prázdninami do nedele nasledujúceho týždňa do 14.00 hod.; - každý nepárny rok v čase jesenných prázdnin od 9.00 hod. dňa, ktorým sa prázdniny začínajú do 14.00 hod. dňa, ktorým sa prázdniny končia; - každý nepárny kalendárny rok v čase od 23.12. od 10.00 hod. do 27.12. do 18.00 hod.; - každý párny kalendárny rok v čase od 30.12. od 10.00 hod. do 02.01. nasledujúceho kalendárneho roka do 18.00 hod.; - každý nepárny kalendárny rok počas veľkonočných sviatkov v čase od štvrtka, ktorý predchádza veľkonočnému piatku od 10.00 hod. do utorka, ktorý nasleduje po Veľkonočnom pondelku do 18.00 hod.; - každý párny kalendárny rok v čase narodenín a menín maloletého si otec dieťaťa prevezme dieťa v mieste bydliska matky o 10.00 hod., do 18.00 hod., s tým, že na začiatku styku si otec prevezme maloletého v mieste bydliska matky a po ukončení styku jej dieťa v mieste jej bydliska odovzdá. Matke uložil súd povinnosť maloleté dieťa na styk s otcom pripraviť a v stanovenom čase v mieste bydliska matky otcovi dieťa odovzdať a po ukončení styku dieťa v mieste bydliska matky od otca prevziať...“ potvrdil (prvý výrok) a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania (druhý výrok). 3.1. Odvolací súd po opise dovtedajšieho priebehu konania v dôvodoch rozsudku uviedol, že preskúmalnapadnutý rozsudok na základe odvolania oboch rodičov v intenciách ust. § 65 až § 67 CMP a rozsudok okresného súdu vo výroku IV. (o úprave styku) potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. 3.2. Odvolací súd sa vzhľadom na to, že ostatné výroky rozsudku okresného súdu nadobudli právoplatnosť, v dôvodoch svojho (v poradí druhého) rozsudku sústredil na odstránenie vád vytknutých dovolacím súdom. Po opätovnom preskúmaní obsahu spisového materiálu doplnil, že úprava styku otca s dieťaťom do pondelka, nie do utorka je pre maloleté dieťa vhodnejšia napriek tomu, že na dlhší čas (9 dní) upravil styk otca s maloletým dieťaťom počas jesenných prázdnin, a to s poukazom na jeho vek (v čase rozhodnutia okresného súdu mal maloletý 3 roky, v čase rozhodovania odvolacieho súdu bol 5- ročný), na vytvorené silné citové väzby k matke, čo je vzhľadom k samotnému veku prirodzené a čo v konečnom dôsledku akceptoval aj jeho otec. Znalkyňa odporučila úpravu od štvrtka do pondelka, prípadne do utorka. Dieťa je právoplatne zverené do osobnej starostlivosti matky, od ktorej bude odlúčené na 5 dní, od prostredia, v ktorom vyrastá, má svoj denný režim, navštevuje materskú školu. Odvolací súd preto dobu 5 dní považoval za dostatočnú pre realizovanie práva otca na styk s dieťaťom s ohľadom na zachovanie stability prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. Odvolací súd uviedol, že v konečnom dôsledku, ak by bolo dieťa u otca 6 dní, v podstate by de facto išlo o priblíženie sa modelu striedavej osobnej starostlivosti, vhodnosť ktorého v danej veci vzhľadom k jej okolnostiam nebola odporučená (znalecký posudok, výsluch znalkyne a predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu), čo akceptoval aj otec dieťaťa. 3.3. Za nedostatočné vysporiadanie sa s podstatnou námietkou otca dovolací súd označil časť rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorej uviedol, že „...neupravenie styku s maloletým počas letných prázdnin nepovažoval len za opomenutie okresného súdu tak, ako to deklaroval otec dieťaťa, pričom je potrebné, aby sa určitý čas, pokiaľ možno bezproblémovo, realizoval styk otca so synom a až potom možno uvažovať o dlhšom pobyte dieťaťa u otca...“. Dovolací súd neuviedol, že súdy nižších inštancií pochybili, keď neupravili (vzhľadom k výsledkom vykonaného dokazovania) styk otca s maloletým aj počas letných prázdnin. Odvolací súd po opätovnom oboznámení sa s tým, čo doposiaľ v konaní vyšlo najavo, opäť dospel k záveru, že nie je v záujme maloletého, aby bol upravený styk s otcom aj počas letných prázdnin, pretože doposiaľ sa javí ako problematický už styk otca s dieťaťom počas bežného roka, rodičia nevedia riadne komunikovať ani sa dohodnúť vo veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, ktoré je stále v útlom veku, nie je ani školopovinné. Odvolací súd je presvedčený, že skôr, ako by dieťa malo stráviť polovicu z každého z letných mesiacov s otcom (ako to žiadal), by si s ním malo najskôr vytvoriť riadny, pevný citový vzťah tak, aby sa cítilo bezpečne v prostredí, v ktorom bude u otca vyrastať a bude v ňom tráviť dlhší čas. Odvolací súd nevylúčil, že v budúcnosti môže dôjsť k úprave styku počas letných prázdnin, resp. k úplne inej úprave styku otca s dieťaťom, pokiaľ sa vzťahy medzi rodičmi navzájom, ako aj vo vzťahu k dieťaťu zlepšia na takú úroveň, kedy bude možné určiť rozsah styku iným spôsobom. To, že odvolací súd ako vecne správny potvrdil výrok okresného súdu o úprave styku otca s maloletým počas jesenných prázdnin, pričom v tomto období sa bude otec stýkať s dieťaťom až 9 dní, nepovažoval za rozporné napriek neupraveniu styku počas letných prázdnin. Zdôraznil, že rozsudok okresného súdu bol vyhlásený dňa 18. februára 2019 a otec sa s dieťaťom mal/má stretávať od štvrtka do pondelka bežného roku, t. j. počas 5 dní až do jesenných prázdnin, t. j. zhruba po obdobie pol roka, počas ktorých si majú otec aj dieťa zvyknúť, vytvoriť si riadnu citovú väzbu a otec mal vybudovať prostredie, v ktorom má dieťa vychovávať. Počas jesenných prázdnin malo byť dieťa prvýkrát u otca dlhšie, a to po dobu 9 dní. Obdobie letných prázdnin predchádzalo jesenným prázdninám. Otec žiadal počas letných prázdnin úpravu styku v rozsahu 15 dní každý mesiac, t. j. júl aj august. Z týchto dôvodov úpravu styku počas letných prázdnin odvolací súd v čase jeho predchádzajúceho rozhodovania dňa 29.10.2019 považoval za predčasnú, ale zároveň nevylúčil, že otec sa nemôže s dieťaťom stýkať dlhší čas, preto aj obdobie jesenných prázdnin, v rámci ktorých sa má otec stretávať s dieťaťom 9 dní (o 4 dni dlhšie ako v bežnom roku) považoval za primerané okolnostiam danej veci. 3.4. Pokiaľ dovolací súd vytkol odvolacieho súdu, že sa nevysporiadal s námietkou otca vo vzťahu k určeniu miesta odovzdávania a preberania dieťaťa spočívajúcou v tvrdení, že matka bola vlastníčkou motorového vozidla, ktoré v priebehu konania účelovo predala, odvolací súd uviedol, že ide o konanie vo veci starostlivosti o maloletého, v ktorom má v prvom rade rozhodovať v súlade so záujmami maloletého dieťaťa. Za súladné s jeho záujmami odvolací súd považuje odovzdávanie dieťaťa matke v pondelok v mieste jej bydliska. Otcovi uvedená skutočnosť môže spôsobovať problémy a je zvýšenouzáťažou pre jeho osobu, avšak bola súdmi určitým spôsobom zohľadnená tým, že otcovi nebola určená povinnosť prispievať na tvorbu úspor maloletého. K námietke účelovosti predaja motorového vozidla odvolací súd doplnil, že matka tvrdenia otca poprela, uviedla, že motorové vozidlo už bolo staršie, vyžadovalo si náročnejšie opravy, čo bol skutočný dôvod jeho predaja. Podľa odvolacieho súdu nemožno ani od starých rodičov maloletého vyžadovať, aby dieťa vozili, pokiaľ otec vo svojich odvolacích námietkach k uvedenému smeroval tým, keď zdôraznil, že motorové vozidlo majú aj starí rodičia dieťaťa. Tu by potom bolo namieste skúmať, či je v záujme maloletého, vzhľadom na značnú vzdialenosť medzi Q. J. A., či sú matka resp. starí rodičia dieťaťa dostatočne skúsení vodiči, aby dieťa prevážali na takúto vzdialenosť a či takýto otcom želaný spôsob prepravy by bol v záujme maloletého. 3.5. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 52 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na ich náhradu.
4. Proti časti IV. výroku rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o stretávaní sa otca s dieťaťom každý párny kalendárny týždeň v mesiaci od štvrtka 09.00 hod. do pondelka 14.00 hod., proti tomu, že v rámci IV. výroku nebol upravený styk otca s maloletým počas letných školských prázdnin v kalendárnom roku a proti potvrdeniu časti IV. výroku rozsudku okresného súdu, ktorou súd rozhodol tak, že na začiatku styku si otec prevezme maloletého v mieste bydliska matky a po ukončení styku jej dieťa v mieste jej bydliska odovzdá a Matke uložil povinnosť maloleté dieťa na styk s otcom pripraviť a v stanovenom čase v mieste bydliska matky otcovi dieťa odovzdať a po ukončení styku dieťa v mieste bydliska matky od otca prevziať, podal otec maloletého dovolanie z dôvodov uvedených v § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku navrhnúc, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a rozhodol, že otec dieťaťa je oprávnený stretávať sa s dieťaťom každý párny kalendárny týždeň v mesiaci od štvrtka od 9.00 hod. do utorka 14.00 hod. a tiež každý kalendárny rok v čase letných školských prázdnin od 01.07. od 10.00 hod. nepretržite do 15.07. do 18.00 hod. a v čase od 01.08. od 10.00 hod. nepretržite do 15.08. do 18.00 hod. Pri každom výkone styku otca s maloletým na začiatku styku si otec prevezme maloletého v určený čas a hodinu v mieste bydliska matky a po ukončení styku s maloletým si matka prevezme maloletého v určený čas a hodinu v mieste bydliska otca. Matka je povinná maloleté dieťa na styk s otcom riadne pripraviť a v stanovenom čase v mieste bydliska matky otcovi dieťa odovzdať a po ukončení styku v stanovenom čase dieťa v mieste bydliska otca od otca prevziať. Vo zvyšnej časti navrhol potvrdenie výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie. Uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 4.1. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP otec maloletého L. (ďalej aj „dovolateľ“) namietol nesprávny procesný postup odvolacieho súdu spočívajúci v arbitrárnosti a svojvoľnosti. Odvolaciemu súdu vytkol, že rozhodol bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania, bez vysporiadania sa s relevantnými námietkami otca vznesenými v odvolaní a bez zdôvodnenia, prečo sa námietkami otca nezaoberal a ak sa zaoberal, ako ich vyhodnotil. Odvolaciemu súdu vytkol, že prosto opísal dôvody pôvodného (zrušeného) rozsudku a v bode 15. prekrúca závery najvyššieho súdu. 4.1.1. Dovolateľ zdôraznil, že súhlasil so zverením maloletého L. do osobnej starostlivosti matky pod podmienkou, že jeho styk s dieťaťom bude upravený v širšom, ním navrhovanom rozsahu, konkrétne každý párny kalendárny týždeň v mesiaci od štvrtka od 09.00 hod. do utorka do 14.00 hod., na čom zotrváva aj v dovolaní. Súdy v základnom konaní pritom jeho styk s maloletým upravili každý párny kalendárny týždeň v mesiaci od štvrtka od 09.00 hod. do pondelka 14.00 hod.. Uviedol, že najvyšší súd v prvom dovolacom konaní považoval za svojvoľné, nelogické a arbitrárne rozhodnutie, ktorým súdy nižších stupňov na jednej strane upravili styk otca s dieťaťom do pondelka, čo odôvodnili tým, že sa ešte len skončil proces separácie dieťaťa od matky, na druhej strane počas jesenných prázdnin tento upravili v rozsahu 9 dní. Odvolací súd v rozhodnutí napadnutom v tomto dovolacom konaní podľa dovolateľa rozhodol v rozpore s názorom najvyššieho súdu aj v rozpore so závermi znalkyne a nezodpovedal, prečo nemôže byť styk otca s dieťaťom upravený do utorka, keď dieťa má už 5 rokov a styk otca s maloletým prebieha dlhodobo bezproblémovo po dobu 5 dní. Poukázal na medzičasom vydané ďalšie neodkladné opatrenie (uznesenie Okresného súdu Námestovo č. k. 12P/37/2020-43 zo dňa 03.09.2020, potvrdené uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 9CoP/62/2020-109 zo dňa 19.01.2021), ktorým bol upravený styk dovolateľa s maloletým L. okrem iného aj každý párny kalendárny týždeň v mesiaci od štvrtka 9.00 hod. do nasledujúceho utorka do 14.00 hod. 4.1.2. Dovolateľ tiež odvolaciemu súdu vytkol, že nevyhovel jeho odvolaniu a neupravil osobitnýmspôsobom styk s mal. L. v čase letných prázdnin, hoci najvyšší súd v prvom dovolacom konaní uviedol, že námietka otca bola v tomto smere podstatná a odvolací súd sa s ňou nevysporiadal dostatočne. V novom rozhodnutí sa podľa dovolateľa odvolací súd s touto otázkou vysporiadal iba zjednodušene a svoj záver nedostatočne zdôvodnil, jeho záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Ohradil sa voči tomu, že „súdu sa javí ako problematický už styk otca s dieťaťom počas bežného roka“. Otec zdôraznil, že je v záujme maloletého, ktorý bude musieť absolvovať cesty z A. R. Q. a späť, aby jeho pobyt u otca bol dlhší a súvislejší, nakoľko z rozsahu dní strávených u otca je potrebné odpočítať dva dni, kedy už dieťa bude cestovať. V záujme maloletého a jeho práva na výchovu aj zo strany otca je tiež to, aby sa táto výchova mohla realizovať pravidelne, aspoň v menších časových úsekoch, teda aspoň celistvé 4 dni (2 dni sú strávené cestou). Maloletý L. pritom už opakovane bez problémov u otca strávil dlhší čas (napr. počas Silvestra v čase od 29.12.2018 do 02.01.2019 - 5 dní, počas Veľkonočných sviatkov v čase od 18.04.2019 do 23.04.2019 - 6 dní, počas Vianočných sviatkov od 23.12 do 30.12.2019 - 8 dní, v čase jarných prázdnin 2020 od 20.2. do 1.3.2020 - 11 dní, v čase od 10.12 do 16.12.2020 - 7 dní ), preto nemá žiadny racionálny základ neupravenie styku otca s maloletým v požadovanom rozsahu po 15 dní z každého letného prázdninového mesiaca. Za svojvoľný dovolateľ označil záver odvolacieho súdu, že si mal otec v období od 18. februára 2019, kedy bolo rozhodnuté o bežnom styku v rozsahu 5 dní, do obdobia jesenných prázdnin, t. j. zhruba v období pol roka, vybudovať prostredie, v ktorom má dieťa vychovávať. Poukázal na to, že na pojednávaní dňa 16.10.2017 kolízny opatrovník maloletého dieťaťa predložil správu zo zisťovania rodinných, bytových a sociálnych pomerov u otca. Vyplýva z nej, že otec má vytvorené vhodné bytové podmienky pre výchovu dieťaťa, maloletý má svoju samostatnú zariadenú detskú izbu v byte na T. E.. Č.. XX F. Q.. Dovolateľ poukázal na nálezy ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 1206/09, I. ÚS 266/10 a I. ÚS 2482/13. 4.1.3. V ďalšej časti dovolania prejavil dovolateľ nesúhlas so záverom odvolacieho súdu, ktorý za miesto odovzdania a prevzatia maloletého pri začatí a po ukončení styku s otcom určil bydlisko matky. Tvrdil tiež, že odvolací súd svoj záver, že „Za súladné so záujmami maloletého dieťaťa odvolací súd považuje to, že otec bude dieťa v rámci realizácie styku odovzdávať matke v pondelok v mieste jej bydliska, z čoho logicky vyplýva povinnosť otca priviezť maloleté dieťa z Q. R. A.“ neodôvodnil. Dovolateľ zopakoval, že matka maloletého vlastnila motorové vozidlo zn. F. Y., EČV: A. XXXBC, ktoré v priebehu konania bezprostredne po tom, čo otec vzniesol požiadavku v novom návrhu na vydanie neodkladného opatrenia zo dňa 06.06.2018, aby sa aj ona podieľala na odovzdávaní a preberaní dieťaťa tým, že si ho bude preberať v mieste bydliska otca, rýchlo predala. Odvolací súd túto otázku považoval za nepodstatnú a obmedzil sa, bez akéhokoľvek skúmania a dokazovania, len na skonštatovanie, že „matka uviedla, že motorové vozidlo bolo staršie, vyžadovalo si náročnejšie opravy, čo bol skutočný dôvod, pre ktorý ho predala.“ Otec v dovolaní nesúhlasil ani s tým, že otázka preberania dieťaťa bola kompenzovaná znížením vyživovacej povinnosti, keď otcovi nebola uložená povinnosť tvorby úspor pre maloletého. Dovolateľ argumentoval, že maloletý je počas každých dvoch týždňov 6 dní s otcom (od štvrtka do utorka) a 8 dní s matkou a aj napriek tomu, že sa aj otec o maloletého osobne stará, mu bolo ešte určené výživné vo výške 250 eur, ktoré riadne platí. Na rozdiel od odvolacieho súdu je podľa dovolateľa namieste skúmať, či je v záujme maloletého dieťaťa vzhľadom na značnú vzdialenosť medzi Q. J. A., či sú matka resp. starí rodičia dieťaťa dostatočne skúsení vodiči, aby dieťa prevážali na takú vzdialenosť, keď otec navrhoval aj iné varianty prepravy, napr. aj prepravu vlakom, s čím sa odvolací súd nevysporiadal. Otázka rovnomerného zaťaženia oboch rodičov z pohľadu cestovania nebola nikdy predmetom dokazovania ani na jednom zo súdov, takže súd dospel k nesprávnym právnym záverom, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. 4.2. Za právnu otázku, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte doposiaľ nebola riešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) dovolateľ označil otázku, či má byť rozvrhnuté preberanie a odovzdávanie dieťaťa v rámci styku rodiča s maloletým dieťaťom v prípade rodičov žijúcich v rôznych miestach bydliska medzi obidvoch rodičov približne rovnocenne, aby sa obidvaja rodičia podieľali rovnakou mierou na zabezpečení realizácie výkonu styku s maloletým. V tejto súvislosti dovolateľ uviedol, že súd musí zohľadňovať, že na trávení času na cestách za a pre maloletého syna sa majú rovnomerne podieľať obaja rodičia, keď v prípade otca je to na úkor času, ktorý môže plnohodnotne inak stráviť s maloletým synom.
5. Matka maloletého prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení k dovolaniu poukázala nato, že dovolanie je podané v čase, keď má mal. L. viac ako 5 rokov a od septembra bude navštevovať povinnú predškolskú dochádzku, následne povinnú školskú dochádzku a rozšírený styk s otcom nebude v jeho prospech, keďže L. žije v A. a otec v Q.. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 11CoP/50/2020-768 zo dňa 24.11.2020 bol vydaný v súlade so záujmami maloletého dieťaťa a nie so záujmami, potrebami a želaniami rodičov. Navrhla dovolanie otca zamietnuť. 5.1. V konkrétnostiach matka uviedla, že styk rozšírený o utorok zasahuje do záujmov mal. dieťaťa, ktoré už druhý ročník navštevuje v utorky krúžok ľudového tanca, ktorý ho veľmi baví a veľmi sa naň teší. Už navštevovanie športového krúžku bol syn donútený obmedziť len na každý nepárny štvrtok, kedy musí dobiehať absencie. Rozšíreným stykom sa zabraňuje matke vytvárať vhodné podmienky pre všestranný rozvoj osobnosti dieťaťa. 5.2. Matka citovala záver znaleckého posudku č. 5/2018 znalkyne L.. S. A.: „Ako ďalšiu prekážku uvádzam fakt, že L. pôjde do predškolského zariadenia, kde potrebuje pre správny vývin stabilné prostredie škôlky a stabilitu učiteľky a kolektívu rovesníkov. Spochybňovanie kompetencie matky otcom, osočovanie jej osoby vedie k úvahe, či v prípade modelu SOS by dokázal otec viesť dieťa k úcte ku matke. Aj tento fakt je prekážkou pre striedanie rodičov pri výchove a starostlivosti o dieťa. Citujem: „J. nepozná svojho biologického otca, matka ho vyhodila, hľadali sme ho v M., takýto istý scenár sa opakoval aká matka, taká Katka.“ „Ona je lenivá žena, o môjho syna sa stará jej matka, ja chcem iba dieťa.“ „Ja som vymenovaný ako prísediaci sudca, je to veľavážená funkcia, jediná vec, čo chcem, je byť so synom.“ „Našiel som ženu, ktorá miluje moje dieťa, váži si ma ako chlapa.“ Uvedené vyjadrenia otca svedčia o tom, že jeho potreba mať syna nerešpektuje potrebu syna mať otca. Dieťa má matku, ktorá ho vrúcne miluje, L. nepotrebuje žiadnu inú ženu, ktorá ho podľa vyjadrenia otca miluje a otca si váži ako chlapa. Priateľka otca je priateľka otca a nie matka dieťaťa. Potreba dieťaťa a obzvlášť L. je, aby otec akceptoval jeho matku, viedol ho k úcte k matke a nehľadal mu ďalšiu milujúcu ženu. Počas rozhovoru s otcom som nikde nezaznamenala, že by toto otec vnímal ako dôležitú potrebu svojho syna. Otec vníma intenzívne vlastnú potrebu, a to mať syna: „ja chcem iba dieťa.“ Zdôraznila tiež záver odvolacieho súdu: „Dieťa však už je právoplatne zverené do osobnej starostlivosti matky, pričom podľa súčasnej právnej úpravy bude od nej odlúčené na dobu 5 dní, od prostredia, v ktorom vyrastá, má svoj denný režim, navštevuje materskú školu, a preto odvolací súd dobu 5 dní považoval za dostatočnú pre realizáciu práva otca na styk s dieťaťom s ohľadom na zachovanie stability prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. V konečnom dôsledku, ak by bolo dieťa až 6 dní u otca, v podstate de facto by už išlo o priblíženie sa modelu striedavej osobnej starostlivosti, vhodnosť ktorého však v danej veci vzhľadom k jej okolnostiam nebola odporučená (viď znalecký posudok, výsluch znalkyne a predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu), čo akceptoval aj otec dieťaťa.“ 5.3. Matka zdôraznila, že podľa správy z konzultácie u psychologičky U.. A. zo dňa 26.03.2021 „V kontakte je dieťa veľmi úzkostné a obavné, trasie sa, zrýchlene žmurká, šúcha si oči. Spontánne sa hrá s autíčkami, hra primeraná veku, nápodobivá, rozvíja témy. Tempo reči zrýchlené s výskytom balbuties. Pri rozhovore o otcovi sa stáva nepokojným, rozhorčene popisuje svoje pocity, je zmätený („ocino hovorí o mamine také reči a ja neviem, kde je pravda... kto klame“). „S ocinom býva teta R., mám zakázané rozprávať...“ U dieťaťa zaznamenávame zmätenosť, zvýšené intrapsychické napätie a emocionálnu labilitu, sklon k negativizmu ako reakcia nepriaznivú situáciu v rodine, neistota. V popredí prežívania je zvýraznená úzkosť z odlúčenia od matky, frustrácia vyúsťujúca do porúch správania.“ 5.4. Matka tiež uviedla, že Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo, pracovisko v A. (ďalej len „UPSVaR“) podaním zo dňa 26.03.2021oznámila, že otec zavolal políciu, nakoľko v čase, keď malo ísť dieťa k nemu, neveril matke, že mala pozitívny test na covid a vyhlasoval, že test je falošný. Oznámila, že syn má po návrate od otca stavy, keď sa hocikedy rozplakal, schoval sa do kúta, nechcel povedať, čo mu je, alebo povedal, že to nemôže povedať, ak sa napr. náhodou pomýlil a povedal mama /doma matku oslovuje maminka/, schoval sa alebo vykrikoval „som hlupák, som hlupák, ja som hlupák“. Paranoidné správanie, nedôvera a sústavné vymýšľanie dôkazov, že je neschopná matka nie sú v záujme dieťaťa, ktoré to už vníma. Otec riešenie tejto situácie spoločným sedením u psychológa odmietol. Z oznámenia adresovaného UPSVaR-u zo dňa 16.03.2021 vyplýva, že syn sa dožaduje vysvetlenia, prečo ho otec nevozí domov v pondelok, ale v utorok, na čo mu otec odpovedá, že on sa tak rozhodol, on je tu šéf. Oznámenie matky Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Námestovo zo dňa 26.03.2021 a oznámenie matky Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Námestovo zo dňa 16.03.2021 matka pripojila k vyjadreniu k dovolaniu. Aj z tohto dôvodu nesúhlasila, aby bol upravený styk otca s mal. L. počasletných prázdnin. 5.5. Matka tiež uviedla, že otec vytrhol z kontextu slovné spojenie odvolacieho súdu, že sa „javí problematický už styk otca s dieťaťom počas bežného roka“. V kontexte celého znenia má podľa matky toto odôvodnenie zmysel: „Doposiaľ sa javí problematický už styk otca s dieťaťom počas bežného roka, rodiča nevedia riadne komunikovať, nevedia sa dohodnúť vo veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, ktoré je ešte stále v útlom veku, nie je školopovinné, a preto je odvolací súd stále presvedčený, že skôr, ako by dieťa malo stráviť polovicu z každého letných mesiacov s otcom (ako žiadal), by si malo najskôr vytvoriť riadny, pevný citový vzťah tak, aby sa cítilo dieťa bezpečne v prostredí, v ktorom bude u otca vyrastať a bude v ňom tráviť dlhý čas.“ 5.6. Za nevhodné matka označila opierať tvrdenia otca o uznesenie okresného súdu č. k. 12P/37/2020- 43 zo dňa 03.09.2020 o nariadení neodkladného opatrenia a styku s otcom s dieťaťom až do utorka, nakoľko z § 120 ods. 1 CMP vyplýva, že súd má rozhodovať o úprave styku rozsudkom. Je záujmom spoločnosti, aby o rodičovských právach a právach dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov súd rozhodol na základe riadne zisteného skutočného stavu veci meritórnym rozhodnutím, nie na základe osvedčenia skutkového stavu. 5.7. K určeniu miesta odovzdania a preberania dieťaťa matka uviedla, že sa jej dňa XX.XX.XXXX narodil ďalší syn L. T. a je pre ňu absolútne nemožné chodiť po mal. L. do Q. alebo na pol cesty, aj keby auto mala. Argumentáciu L. otca pokladá za irelevantnú a neriešiteľnú, pretože je v záujme nielen mal. L. a jeho matky, ale hlavne v záujme mal. L., aby matka bola hlavne v prvých rokoch neustále v blízkosti mal. L.. 5.8. Matka zhrnula, že vzhľadom na správanie sa otca maloletého, na znalecký posudok a na novovzniknutú situáciu v rodine matky (narodenie druhého syna a potreba budovania súrodeneckých vzťahov medzi L. J. L.) by mal súd prihliadať na záujmy mal. L. a upraviť jeho stretávanie s otcom len v rozmedzí, ktoré by bolo v súlade so záujmami a správnym psychickým vývojom maloletého.
6. Kolízny opatrovník mal. L. navrhol dovolanie otca zamietnuť súhlasiac s rozsudkom odvolacieho súdu vzhľadom na to, že súd rozhodol v súlade so záujmom mal. dieťaťa.
7. Podľa § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 2 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku na účely tohto zákona sa pojmy žaloba, strana a spor vykladajú ako návrh na začatie konania, účastník konania (ďalej len „účastník“) a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu (účastník konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.
9. Dovolací súd najskôr skúmal existenciu prvého z dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov, ktorým je tzv. vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnymporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
11. Z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) dovolateľ v dovolaní namietal nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, jeho nedostatočné odôvodnenie ako aj nedostatočne zistený skutočný stav veci majúci svoj základ v neobjektívnom hodnotení dôkazov.
12. K námietkam otca týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
13. V súvislosti s nedostatočne zisteným skutočným stavom veci namietaným dovolateľom v spojení s hodnotením dôkazov dovolací súd pripomína, že dokazovanie je časťou civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom mimosporovom konaní viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané je vecou súdu, a nie účastníkov konania. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy nazistenie rozhodujúcich skutočností, nejde o procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R 125/1999).
14. Dovolací súd zdôrazňuje, že jedným zo základných atribútov rozhodovania v ktoromkoľvek štádiu súdneho konania (sporového aj nesporového) je, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 prvá veta CSP). Ku dňu vyhlásenia rozsudku teda musí byť ustálený jeho skutkový aj právny základ, existujúci v danom čase. Prípadné zmeny tohto stavu, ktoré nastali v budúcnosti, nemôžu spätne (napr. v dovolacom konaní) meniť pohľad na správnosť rozsudku v čase jeho vyhlásenia. Výnimkou nie je ani rozhodnutie súdu o výkone rodičovských práv a povinností, pri ktorom však hmotnoprávna úprava umožňuje zmenu rozsudku v prípade podstatnej zmeny okolností, z ktorých pôvodné rozhodnutie vychádzalo. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového/skutočného stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
15. Vo svetle uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu napadnutý dovolaním otca spĺňa kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o úprave styku otca s mal. L. ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP. Z odôvodnení rozhodnutí obidvoch súdov nižších stupňov, chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018) je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd prijaté rozhodnutie náležite vysvetlil. Odôvodnenie jeho rozsudku zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Odvolací súd sa stručným, ale dostatočným spôsobom vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami otca dieťaťa. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné. Závery, ku ktorým odvolací súd dospel sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Dovolací súd pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Dovolateľ v dovolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v základnom konaní.
16. Dovolateľ v prvom rade tvrdil, že odvolací súd dostatočne a presvedčivo nezdôvodnil rozsah jeho styku s mal. L. každý párny týždeň mesiaca od štvrtka od 09.00 hod. do pondelka 14.00 hod. oproti otcom požadovanému styku do utorka 14.00 hod. Dovolací súd dáva do pozornosti, že odvolací súd konkrétne (v nadväznosti na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/85/2020 zo dňa 25. júna 2020) v bode 17. odôvodnenia svojho rozsudku uviedol: „...dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu to, že neuviedol, prečo je úprava styku otca s dieťaťom do utorka a nie do pondelka pre maloleté dieťa vhodnejšia, pokiaľ na dlhší čas (9 dní) upravil styk otca s maloletým dieťaťom počas jesenných prázdnin. K predmetnému odvolací súd uvádza, že po opätovnom preskúmaní obsahu celého spisového materiálu dospel k rovnakému záveru ako v predchádzajúcom rozhodnutí a síce, že úprava styku otca s dieťaťom od štvrtka do pondelka a nie do utorka je pre maloleté dieťa vhodnejšia, a to s poukazom na jeho vek (v čase rozhodnutia okresného súdu mal maloletý 3 roky, aktuálne je 5-ročný), má vytvorené silné citové väzby ku svojej matke, čo je vzhľadom k samotnému veku prirodzené a čo v konečnom dôsledku akceptoval aj jeho otec. Samotná znalkyňa odporučila úpravu od štvrtka do pondelka, prípadne do utorka. Dieťa však už je právoplatne zverené do osobnej starostlivosti matky, pričom podľa súčasnej úpravy bude od nej odlúčené na dobu 5 dní od prostredia, v ktorom vyrastá, má svoj denný režim, navštevuje materskú školu, a preto odvolací súd dobu 5 dní považoval za dostatočnú pre realizovaniepráva otca na styk s dieťaťom s ohľadom na zachovanie stability prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. V konečnom dôsledku, ak by bolo dieťa až 6 dní u otca, v podstate de facto by už išlo o priblíženie sa modelu striedavej osobnej starostlivosti, vhodnosť ktorého však v danej veci vzhľadom k jej okolnostiam nebola odporučená (viď znalecký posudok, výsluch znalkyne a predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu), čo akceptoval aj otec dieťaťa.“ Dovolací súd v tejto súvislosti dodáva, že takéto odôvodnenie odvolacieho súdu dostatočne vysvetľuje rozsudočnú úpravu styku otca s maloletým L. (ktorý mal v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie, o odvolaní proti ktorému rozhodoval odvolací súd, 3 roky) rozlišujúc medzi úpravou styku a striedavou osobnou starostlivosťou. Súdna znalkyňa L.. S. A., ktorá v konaní vypracovala znalecký posudok a na závery ktorej dovolateľ poukazuje, v pozícii svedkyne (po vyčiarknutí zo zoznamu znalcov) na pojednávaní dňa 18.02.2019 uviedla, že: „Na druhej strane je dobre, že dieťa má otca a ten má oň záujem a pokiaľ by sa napr. otec s dieťaťom stretával napr. od štvrtku do pondelka alebo utorka, tak by som povedala, že je to v záujme dieťaťa.“ Je teda pravdou, že znalkyňa (svedkyňa) „nevidela žiadny problém“ v stretávaní mal. L. s otcom aj do utorka v čase, keď malo dieťa 3 roky, ako tvrdí dovolateľ, no rovnako „nevidela žiadny problém“ ani v jeho stretávaní sa do pondelka. Tým skôr potom ustálenie, či sa má maloletý s dovolateľom stretávať do pondelka, alebo do utorka nezáležalo len od záverov odborného skúmania, ale súdy nižších stupňov správne hodnotili aj ostatné vykonané dôkazy a brali do úvahy aj ďalšie skutkové okolnosti tak, ako je uvedené vyššie. 16.1. V kontexte uvedeného treba zdôrazniť, že odvolací súd rozhodoval dňa 24.11.2020 o odvolaní otca podanom proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 18.02.2019. Ďalšie neodkladné opatrenie, ktorým bol styk otca s maloletým upravený do utorka do 14.00 hod., bolo vydané po uplynutí dlhšieho časového obdobia, ktoré samo osebe z hľadiska vývoja medziľudských vzťahov predstavuje zmenu skutkových okolností, v inom, samostatnom súdnom konaní (uznesenie okresného súdu č. k. 12P/37/2020-43) dňa 03.09.2020, právoplatnosť po jeho potvrdení uznesením odvolacieho súdu č. k. 9CoP/62/2020-109 nadobudlo dňa 19.01.2021, teda po vydaní rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutého dovolaním.
17. Odvolací súd dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že nie je v záujme maloletého, aby bol upravený jeho styk s otcom (osobitným spôsobom, pozn. dovolacieho súdu) počas letných prázdnin. Svoje zistenie v bode 17. rozsudku napadnutého dovolaním odôvodnil tak, že: „.... doposiaľ sa javí ako problematický už styk otca s dieťaťom počas bežného roka, rodičia nevedia riadne komunikovať, nevedia sa dohodnúť vo veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, ktoré je ešte stále v útlom veku, nie je ani školopovinné, a preto je odvolací súd stále presvedčený, že skôr, ako by dieťa malo stráviť polovicu z každého z letných mesiacov s otcom (ako to žiadal), by si mal najskôr s ním vytvoriť riadny, pevný citový vzťah tak, aby sa cítilo dieťa bezpečne v prostredí, v ktorom bude u otca vyrastať a bude v ňom tráviť dlhší čas. Odvolací súd tak, ako v predchádzajúcom rozhodnutí, nevylučuje, že v budúcnosti môže dôjsť aj k úprave styku počas letných prázdnin, resp. k úplne inej úprave styku otca s dieťaťom, pokiaľ sa vzťahy medzi rodičmi navzájom, ako aj vo vzťahu k dieťaťu, zlepšia na takú úroveň, kedy bude možné určiť rozsah styku iným spôsobom. To, že odvolací súd ako vecne správny potvrdil výrok, ktorým okresný súd úpravu styku otca s maloletým dieťaťom počas jesenných prázdnin, pričom v tomto období sa bude otec stýkať s dieťaťom až 9 dní, nepovažoval za rozporné, a to napriek predchádzajúcim záverom o neupravení styku počas letných prázdnin, v nadväznosti na uvedené je potrebné zdôrazniť, že rozsudok okresného súdu bol vyhlásený dňa 18. februára 2019. V zmysle predmetného rozsudku sa otec s dieťaťom mal/má stretávať od štvrtka do pondelka bežného roku, t. j. počas 5 dní. Takto mal styk prebiehať až do jesenných prázdnin, t. j. zhruba po obdobie pol roka, počas ktorých si majú tak otec, ako aj dieťa, zvyknúť na úpravu styku, vytvoriť si riadnu citovú väzbu a otec mal vybudovať prostredie, v ktorom má dieťa vychovávať. Počas jesenných prázdnin malo byť dieťa prvýkrát u otca dlhšie, a to po dobu 9 dní. Obdobie letných prázdnin predchádzalo jesenným prázdninám a počas letných prázdnin otec žiadal úpravu styku až v rozsahu 15 dní každý mesiac, t. j. júl aj august. Z vyššie uvedených dôvodov úpravu styku počas letných prázdnin odvolací súd v čase jeho predchádzajúceho rozhodovania dňa 29.10.2019 považoval za predčasnú, ale zároveň vo svojom rozhodnutí nevylúčil, že otec sa nemôže s dieťaťom stýkať dlhší čas, preto aj obdobie jesenných prázdnin, v rámci ktorých sa má otec stretávať s dieťaťom až 9 dní (teda o 4 dni dlhšie ako v bežnom roku), považoval za primerané okolnostiam danej veci.“ Dovolací súd konštatuje,že v tejto časti odvolací súd vysvetlil aj to, prečo je pre maloleté dieťa vhodnejšia úprava styku s otcom do pondelka, nie do utorka, hoci súdy na dlhší čas (9 dní) upravili styk otca s maloletým počas jesenných prázdnin. Takéto zdôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu aj v tejto časti spĺňa procesné kritériá odôvodnenia dané v § 220 ods. 2 CSP (bližšie špecifikované v bode 11. a 14. v spojení s bodom 13. tohto rozhodnutia dovolacieho súdu). Odvolací súd zdôvodnil svoj záver skutkovo aj právne v súlade s vykonanými dôkazmi a obsahom spisu podľa stavu v čase rozhodovania súdov v základnom konaní. Dovolací súd pripomína, že je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom (v mimosporových konaniach skutočným stavom) tak, ako ho zistil odvolací súd (pred dovolacím súdom je dokazovanie okrem preukazovania včasnosti a prípustnosti dovolania vylúčené). Na margo dovolacieho vyjadrenia dovolateľa, že „s takýmto odôvodnením zásadne nesúhlasíme“ dovolací súd s odkazom (aj) na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatuje, že iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). 17.1. Výhrada otca ku konštatovaniu odvolacieho súdu, že „doposiaľ sa javí ako problematický už styk otca s dieťaťom počas bežného roka“, ktoré dovolateľ označil v dovolaní za klamlivé, zavádzajúce a ničím nepodložené, tiež nie je dôvodná. Odvolací súd totiž doslovne uviedol, že „doposiaľ sa javí ako problematický už styk otca s dieťaťom počas bežného roka, rodičia nevedia riadne komunikovať, nevedia sa dohodnúť vo veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, ktoré je ešte stále v útlom veku, nie je ani školopovinné, a preto je odvolací súd stále presvedčený, že skôr, ako by dieťa malo stráviť polovicu z každého z letných mesiacov s otcom (ako to žiadal), by si mal najskôr s ním vytvoriť riadny, pevný citový vzťah tak, aby sa cítilo dieťa bezpečne v prostredí, v ktorom bude u otca vyrastať a bude v ňom tráviť dlhší čas.“ Skutočnosť, že rodičia naozaj nevedia spolu komunikovať, resp. komunikujú neefektívne a len veľmi ťažko vedia dospieť k dohode týkajúcej sa záležitostí mal. L., čo má vplyv na jeho výchovu, je zrejmá z obsahu spisu od začatia konania až po vyjadrenia rodičov v dovolacom konaní. 17.2. V časti o neupravení styku otca s mal. L. osobitne počas letných prázdnin dovolateľ namietol aj rozpor záveru odvolacieho súdu o poskytnutí časového priestoru v rozsahu cca pol roka na vybudovanie prostredia, v ktorom bude otec dieťa vychovávať, so správou kolízneho opatrovníka zo dňa 16.10.2017 konštatujúcou, že otec má vytvorené vhodné bytové podmienky pre výchovu dieťaťa, maloletý má v mieste bydliska otca zariadenú detskú izbu. Dovolací súd iba stručne poukazuje na to, že prostredím, v ktorom rodič vychováva svoje dieťa, je potrebné rozumieť nielen bytové podmienky; súčasťou tvorby tohto prostredia je napr. aj osobná a psychická zdatnosť a pripravenosť rodiča na zmenu v jeho živote spočívajúcu v zabezpečovaní (celodennej) výlučnej osobnej starostlivosti o maloleté dieťa, pripravenosť dieťaťa tráviť čas s rodičom, s ktorým nezdieľa spoločnú domácnosť, budovanie a rozvoj vzájomného pozitívneho citového vzťahu rodiča a dieťaťa, sociálne väzby dieťaťa s príbuznými rodiča, patrí sem napr. aj zabezpečenie návštev (pred)školského zariadenia, záujmových krúžkov, vybudovanie kontaktov dieťaťa s jeho rovesníkmi a pod.
18. Odvolací súd v dôvodoch rozsudku napadnutého dovolaním vysvetlil, že v konaní vo veciach starostlivosti o maloletých má súd v prvom rade rozhodovať v súlade so záujmami maloletého dieťaťa. Za súladné so záujmami mal. L. odvolací súd považoval, aby otec maloletého v rámci realizácie styku odovzdával matke v pondelok v mieste jej bydliska, z čoho vyplýva otcova povinnosť priviezť maloletého z Q. R. A.. Dovolateľ namietol, že dôvody, pre ktoré to odvolací súd považuje za súladné so záujmami maloletého v rozhodnutí odvolacieho súdu absentujú a táto otázka nie je v odôvodnení právne zdôvodnená. Dovolací súd poukazuje na ods. 17. odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd uviedol, že chápe, že otcovi uvedená povinnosť môže spôsobovať problémy a ide o zvýšenú záťaž pre jeho osobu, no táto povinnosť bola určitým spôsobom zohľadnená súdom prvej inštancie aj odvolacím súdom tým, že otcovi nebola určená povinnosť prispievať na tvorbu úspor maloletého dieťaťa. Podľa odvolacieho súdu aj z otcom koncipovaných vyjadrení je zrejmé, že takéto rozhodnutie súdu chápe, keď vo vyjadrení k odvolaniu matky na č. l. 603 a nasl. uviedol, že „...okresný súd legitímne rozhodol, že nie je povinný prispievať na tvorbu úspor maloletého z dôvodu jeho nadmernej časovej a finančnej zaťaženosti pri realizácii styku...“. Vyznieva preto podľa odvolacieho súdu protirečivo otcova terajšia odvolacia a dovolacia argumentácia, že uloženie povinnosti priviezť dieťa matke považuje za nesprávne, pretože by sa obaja rodičia mali podieľať rovnakou mierou na preberanídieťaťa v rámci úpravy styku, keďže žijú v rôznych miestach bydliska. K námietke účelovosti predaja motorového vozidla odvolací súd uviedol, že matka tvrdenia otca poprela a dostatočne objasnila skutočný dôvod predaja motorového vozidla, ktorým bola potreba náročnejších opráv, keďže motorové vozidlo bolo staršie. Podľa odvolacieho súdu nemožno vyžadovať od starých rodičov maloletého, aby dieťa vozili oni ako vlastníci motorového vozidla. Tu by bolo potom podľa odvolacieho súdu namieste skúmať aj to, či je v záujme maloletého dieťaťa vzhľadom na značnú vzdialenosť medzi Q. J. A., či sú matka, resp. starí rodičia dostatočne skúsení vodiči, aby dieťa prevážali na takúto vzdialenosť a či takýto otcom želaný spôsob prepravy by bol v záujme maloletého dieťaťa. Dovolací súd uzatvára, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne zdôvodnil aj pokiaľ ide o miesto, v ktorom bude dochádzať k odovzdávaniu mal. L. na začiatku jeho stretnutia s otcom a k jeho preberaniu po ukončení tohto stretnutia a v súlade so skorším pokynom dovolacieho súdu sa vysporiadal aj s otázkou predaja motorového vozidla matkou počas súdneho konania. 18.1. Nedôvodná je aj dovolacia námietka otca, že otázka rovnomerného zaťaženia rodičov z pohľadu cestovania nebola predmetom dokazovania ani na jednom zo súdov. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku, na ktoré v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkázal aj odvolací súd, vysvetlil, že neakceptoval požiadavku otca, aby si matka po skončení styku dieťaťa prevzala dieťa od otca v mieste jeho bydliska v Q.. Okresný súd v odseku 7. odôvodnenia rozsudku uviedol, že „Otec túto požiadavku odôvodnil tým, že obaja rodičia sa majú podieľať na nákladoch, spojených so stykom otca s dieťaťom, pričom tieto náklady nemožno považovať len za peňažné výdavky, ale otec dieťaťa je v súvislosti so stretávaním s maloletým nútený stráviť cestovaním aj množstvo času a vynaložiť veľa energie. Súd síce súhlasí s tvrdením otca, že na týchto nákladoch sa majú podieľať obaja rodičia, pretože právo na osobný styk s rodičmi je právom dieťaťa, ako to vyplýva z ust. § 24 ods. 4 Zákona o rodine, a teda na nákladoch spojených s realizáciou tohto práva sa majú podieľať obaja rodičia (viď napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I ÚS 2996/17 zo dňa 29.05.2018), no uloženie povinnosti matke na prevzatie dieťaťa u otca v jeho bydlisku by neúmerne zaťažilo nielen matku, ale predovšetkým mal. dieťa. Matka na rozdiel od otca nemá motorové vozidlo a bola by nútená na tieto cesty využívať len prostriedky verejnej dopravy, pričom dopravné spojenie medzi Q. (bydlisko otca) a A. (bydlisko matky) ani zďaleka nie je optimálne - cesta trvá 5 - 6 hodín, čo by muselo spolu s matkou znášať aj mal. dieťa, pre ktoré by toto cestovanie vzhľadom na jeho útly vek - 3 roky, bolo príliš zaťažujúce. Súd však výdavky na cestovanie za maloletým dieťaťom považuje za odôvodnené výdavky otca dieťaťa a zohľadnil ich v rozhodnutí o úprave rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu tým spôsobom, že (na rozdiel od v poradí prvého rozsudku) neuložil otcovi dieťaťa povinnosť prispievať dieťaťu na tvorbu úspor.“ 18.2. Dovolateľ v súvislosti s určením miesta odovzdávania a preberania mal. dieťaťa na styk s otcom vytýkal odvolaciemu súdu, že uveril tvrdeniam matky o potrebe predaja motorového vozidla, ktorý otec označil za účelový. Dovolací súd pripomína, že ide o námietku týkajúcu sa hodnotenia výpovede účastníka konania, ktorá je dôkazným prostriedkom. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Doposiaľ vykonané dokazovanie dostatočne odôvodňuje prijaté závery súdu prvej inštancie i súdu odvolacieho v kontexte skúmania najlepšieho záujmu mal. L., ktorý je prioritný. Dovolací súd uvádza, že v hodnotení dôkazov súdmi nižších stupňov nezistil pochybenie, ktoré by bol v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Iba taká skutočnosť by totiž zakladala odňatie spravodlivosti.
19. Dovolací súd po zistení, že dovolanie otca maloletého dieťaťa je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné,avšak nedôvodné, pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. 19.1. Dovolanie je v zmysle § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 19.2. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP je právna otázka (nie otázka skutková), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP by dovolateľ mal: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť potrebu, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
20. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
21. Za právnu otázku, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte doposiaľ nebola riešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) dovolateľ označil otázku, či má byť rozvrhnuté preberanie a odovzdávanie dieťaťa v rámci styku rodiča s maloletým dieťaťom v prípade rodičov žijúcich v rôznych miestach bydliska medzi obidvoch rodičov približne rovnocenne, aby sa obidvaja rodičia podieľali rovnakou mierou na zabezpečení realizácie výkonu styku s maloletým.
22. Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
23. Súd prvej inštancie, s ktorého záverom sa podľa § 387 ods. 2 CSP stotožnil odvolací súd, vo svojom rozsudku (s odkazom na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2996/17 zo dňa 29.05.2018) súhlasil s tvrdením otca, že na nákladoch spojených so stykom otca s dieťaťom sa majú podieľať obaja rodičia, pretože právo na osobný styk s rodičmi je právom dieťaťa vyplývajúcim z § 24 ods. 4 Zákona o rodine. Otec za náklady spojené so stykom s dieťaťom označil nielen peňažné výdavky, ale množstvo času a vynaloženej energie spojených s cestovaním. Okresný súd (ako je uvedené v bode 17.1. tohto dovolacieho rozsudku) neakceptoval uvedený návrh otca, zohľadňujúc neúmerné zaťaženie nielen matky, ale predovšetkým maloletého dieťaťa, vyvolané uložením takejto povinnosti. Uviedol, že matka nevlastniaca motorové vozidlo by bola nútená na tieto cesty využívať len prostriedky verejnej dopravy, pričom dopravné spojenie medzi Q. J. A. ani zďaleka nie je optimálne, cesta trvá 5 - 6 hodín, čo by muselo spolu s matkou znášať aj mal. dieťa, pre ktoré by toto cestovanie vzhľadom na jeho útly vek (3 roky) bolo príliš zaťažujúce. Súd prvej inštancie ale výdavky otca na cestovanie za maloletým dieťaťom považoval za odôvodnené a zohľadnil ich tak, že neuložil otcovi dieťaťa povinnosť prispievať dieťaťu na tvorbu úspor. Odvolací súd v tejto časti rozhodnutia (pozri bod 17. tohto rozsudku) zdôraznil, že v konaní vo veci starostlivosti o maloletého má súd v prvom rade rozhodovať v súlade sozáujmami maloletého dieťaťa.
24. Podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi, najlepší záujem dieťaťa. Na najlepší záujem dieťaťa odkazuje Dohovor o právach dieťaťa aj vo svojom článku 18 (rodičovská zodpovednosť). Ako konštatuje Výbor pre práva dieťaťa vo Všeobecnom komentári č. 14 (2013) z 29.05.2013 o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho najlepšieho záujmu (čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa), obsah komplexného pojmu najlepší záujem dieťaťa treba stanovovať podľa konkrétnych prípadov. Najlepší záujem dieťaťa ako pružný a adaptabilný pojem treba prispôsobiť a definovať podľa konkrétnej situácie dotknutého dieťaťa, zohľadniť jeho osobný kontext, situáciu a potreby. Najlepší záujem dieťaťa treba pri jednotlivom rozhodnutí určiť vo svetle špecifických okolností situácie konkrétneho dieťaťa. Najlepší záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri prijímaní všetkých potrebných opatrení. Posúdenie najlepšieho záujmu dieťaťa je jedinečnou činnosťou, ktorú treba uskutočniť v každom jednom prípade vo svetle konkrétnych okolností každého dieťaťa súvisiacich s jeho individuálnymi charakteristikami ako sú napr. vek, pohlavie, stupeň zrelosti, skúsenosti, telesné, zmyslové alebo intelektuálne postihnutie, sociálny kontext, v ktorom dieťa žije (prítomnosť alebo absencia rodičov, kvalita vzťahov dieťaťa s rodičmi, prostredie, v ktorom dieťa žije z pohľadu bezpečnosti) atď. Do posúdenia najlepšieho záujmu dieťaťa zahŕňame aj jeho názory, identitu, starostlivosť, ochranu a bezpečnosť, zraniteľnosť dieťaťa (zdravotné postihnutie, príslušnosť k menšinovej skupine, štatút utečenca alebo žiadateľa o azyl, obeť násilia, život na ulici atď.), právo na zdravie, na vzdelanie.
25. V prípade potenciálneho oddelenia dieťaťa od jeho rodiča je nevyhnutné posúdiť a určiť najlepší záujem dieťaťa (čl. 9, 18 a 20 Dohovoru o právach dieťaťa). Dohovor chráni právo dieťaťa na rodinný život. Dieťa oddelené od rodiča má právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho najlepším záujmom (čl. 9 ods. 3).
26. Ustanovenie § 24 ods. 4 Zákona o rodine zdôrazňuje dôležitosť kooperácie rodičov maloletého dieťaťa a dôležitosť prítomnosti oboch rodičov pri výchove ich dieťaťa, ak o ňu majú obidvaja záujem a ak je dieťaťu na prospech. Súčasťou práv maloletého dieťaťa je aj udržovanie rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Nad záujem maloletého dieťaťa ale nemožno nadraďovať spôsob fungovania vzťahov jeho rodičov. Súdy nižších inštancií, vychádzajúc zo stavu veci v čase ich rozhodovania zodpovedali podľa názoru dovolacieho súdu na dovolateľom položenú dovolaciu otázku správne, keď uzavreli, že na nákladoch spojených so stykom otca s dieťaťom sa majú podieľať obaja rodičia, pretože právo na osobný styk s rodičmi je právom dieťaťa vyplývajúcim z § 24 ods. 4 Zákona o rodine. Rovnako správne ale podľa stavu veci existujúceho v čase ich rozhodovania dospeli k záveru, že v tomto individuálnom, konkrétnom posudzovanom prípade nebolo v záujme mal. L., aby sa na znášaní týchto nákladov v podobe financií a času stráveného cestovaním podieľala jeho matka.
27. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie otca v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP bolo prípustné, avšak dovolateľ v ňom neopodstatnene vytýkal, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolanie dovolateľa teda nie je dôvodné podľa § 420 písm. f/ CSP ani podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, čo je dôvodom jeho zamietnutia v zmysle § 448 CSP.
28. Dovolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 52 CMP).
29. Vychádzajúc z obsahu spisu a vyjadrení každého z rodičov dovolací súd apeluje na otca aj matku, aby sa čím skôr ujednotili v hľadaní najvyššieho dobra pre svoje maloleté dieťa, ktoré pre svoj zdravý vývin a dospievanie potrebuje poznať ženské aj mužské modely správania sa; tieto mu prioritne majú a môžu poskytovať jeho rodičia. Každý z L. rodičov si musí uvedomiť, že napriek rozpadu ich partnerského vzťahu sú obidvaja rovnakou mierou plne zodpovední za riadnu výchovu spoločnéhodieťaťa, ktoré sa im narodilo a prostredníctvom ktorého napriek ich rozdielnostiam zostanú spojení navždy. Rodičia by preto mali začať urýchlene, prípadne aj za využitia odbornej pomoci, racionálne, vecne, bez osočovania, hnevu a nevraživosti, s ústretovosťou a rešpektom komunikovať o otázkach týkajúcich sa ich dieťaťa, aby mohli byť spoločne základnými opornými piliermi jeho života.
30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok