5 Cdo 52/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. H., zastúpenej JUDr. M. V., proti žalovanej A. K., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn. 6 C 351/2000,
o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. októbra 2010,
sp.zn. 16 Co 177/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobkyne o d m i e t a.
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom z 19. marca 2004, č.k. 6 C 351/2000-166 zrušil
podielové spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnostiam, vedeným na Katastrálnom úrade,
Správe katastra V., pre Obec a kat.úz. V. na LV č. X. ako parc. č. X. (predtým parc. č. X.)
zastavané plochy – rodinný dom súp. č. X. o výmere 419 m2 a parc. č. X. (predtým parc.
č. X.) záhrady o výmere 188 m2 a všetky tieto nehnuteľnosti prikázal do výlučného
vlastníctva žalobkyne. Žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanej protihodnotu spoluvlastníckeho
podielu vo výške 88 932 Sk do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania. Žalobkyňu zaviazal zaplatiť na účet Slovenskej republiky – Okresného súdu
Veľký Krtíš do 3 dní trovy konania štátu vo výške 4 125 Sk a žalovanú trovy konania štátu
vo výške 4 025 Sk. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Výšku náhrady za spoluvlastnícky podiel stanovil podľa výšky
spoluvlastníckych podielov a zo všeobecnej ceny nehnuteľností, zistenej znaleckým
posudkom. Nemal za preukázané, že by žalobkyňa žalovanú vyplatila zo spoluvlastníckeho podielu. Pri určení výšky hodnoty spoluvlastníckeho podielu žalovanej vychádzal z hodnoty
nehnuteľností určenej znaleckým posudkom znalca Ing. H. vo výške 397 000 Sk, pričom
zohľadnil plynofikáciu financovanú žalobkyňou vo výške 42 971 Sk, teda hodnota
nehnuteľností predstavovala sumu 355 729 Sk a hodnota spoluvlastníckeho podielu žalovanej
sumu 88 932,50 Sk.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 27. júla 2004, sp.zn. 15 Co 250/2004
odvolanie žalobkyne odmietol a vyslovil, že žalovaná nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Poukázal na skutočnosť, že z odvolania žalobkyne, podaného v rámci
lehoty na podanie odvolania, nevyplýva, z akých dôvodov napáda rozsudok súdu prvého
stupňa, ani čoho sa domáha, a čo svojím procesným podaním sleduje. Žalobkyňa síce
na výzvu súdu na doplnenie odvolania o zákonné náležitosti reagovala prostredníctvom
svojho právneho zástupcu dňa 6. júla 2004, avšak bolo to až po uplynutí lehoty na podanie
odvolania. Preto odstránenie vád odvolania nemohlo byť podľa právneho názoru odvolacieho
súdu už právne účinné. Keďže uvedenú vadu tohto podania žalobkyňa neodstránila
v odvolacej lehote, vychádzal z toho, že jej odvolanie nemá predpísané náležitosti (§ 205
ods. 1 a 2 O.s.p.), a preto ho podľa § 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p. odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobkyne rozsudkom z 27. júna
2005, sp.zn. 1 Cdo 2/2005 uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie z dôvodu, že odmietnutím odvolania žalobkyne pre nesplnenie zákonných podmienok
upravujúcich náležitosti podaného odvolania (§ 218 ods. 1 písm.d/ O.s.p.), hoci odvolanie už
v čase rozhodovania odvolacieho súdu nemalo nedostatky brániace mu pokračovať v konaní,
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici, potom, ako mu bola vec vrátená dovolacím súdom
na ďalšie konanie, uznesením z 11. októbra 2005, sp.zn. 15 Co 234/2005 napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď mal za to, že prvostupňový
súd pri vyporiadaní spoluvlastníctva v širšom zmysle vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia a nezistil všetky rozhodné skutočnosti nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Uviedol, že súd prvého stupňa pochybil tým, že investície vynaložené žalobkyňou,
požadované ňou v rámci širšieho vyporiadania, premietol priamo do výšky sumy, ktorú uložil
zaplatiť titulom náhrady za spoluvlastnícky podiel, ako aj tým, že pri vyporiadaní zohľadnil len vynaložené náklady na plynofikáciu domu, avšak nezistil, ako sa touto investíciou trvalo
zhodnotila celá nehnuteľnosť, teda vrátane spoluvlastníckeho podielu žalovanej.
Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom zo 14. marca 2008, č.k. 6 C 351/2000-425 zrušil
podielové spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnostiam vedeným Správou katastra V.pre
Obec a kat.úz. V. na LV č. X. ako parc. č. X. (predtým parc. č. X.) zastavané plochy –
rodinný dom súp. č. X. o výmere 419 m2 a parc. č. X. (predtým parc. č. X.) záhrady o
výmere 188 m2 a tieto nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne. Žalobkyňu
zaviazal zaplatiť žalovanej protihodnotu spoluvlastníckeho podielu
vo výške 124 500 Sk do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu nákladov za investície a opravy predmetných nehnuteľností
vo výške 30 640,50 Sk, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu žalobkyne
zamietol. Zároveň vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1, § 137 ods. 1, § 101,
§ 107 Občianskeho zákonníka. Pri výške náhrady za spoluvlastnícky podiel vychádzal
zo všeobecnej ceny nehnuteľností zistenej znaleckým posudkom. Nemal za preukázané, že by
žalobkyňa vyplatila žalovanú zo spoluvlastníckeho podielu. Rozhodujúc o náhrade nákladov
vynaložených žalobkyňou na opravy a investície do domu mal za preukázané, že žalobkyňa
má i s ohľadom na čiastočné premlčanie jej nároku právo na náhradu týchto nákladov
vo výške 30 604,50 Sk. Nenariadenie znaleckého dokazovania na vyčíslenie trvalého
zhodnotenia nehnuteľností vykonaním stavebných prác žalobkyňou odôvodnil tým, že
žalovaná vzniesla námietku premlčania nároku žalobkyne a nariadenie znaleckého posudku
len s ohľadom na rekonštrukcie kúpeľne v roku 2005 by bolo nehospodárne.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobkyne uznesením z 15. októbra 2008,
sp.zn. 15 Co 167/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvého stupňa pochybil, keď nenariadil znalecké
dokazovanie na posúdenie zhodnotenia nehnuteľností a nevykonanie dôkazu znaleckým
posudkom znalcom riadne neodôvodnil, čím došlo k odňatiu možnosti žalobkyne konať
pred súdom. Prvostupňový súd sa podľa názoru odvolacieho súdu dopustil pochybenia aj
pri stanovení počiatku, kedy žalobkyňa uplatnila na súde návrh na náhradu investícií a mal
za to, že za uplatnenie práva na súde titulom náhrady za vykonané investície treba považovať
deň 5. september 2002. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalobkyňa rekonštrukčnými
stavebnými prácami zhodnotila nielen podiel žalovanej (
1/4
), ale aj svoj ¾ podiel a teda z vynaložených investícii, ktoré nie sú premlčané a ktorými došlo k zhodnoteniu
nehnuteľností, môže žalobkyňa od žalovanej týmto titulom požadovať len ¼-inu zhodnotenia
za zhodnotený podiel žalovanej.
Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom z 15. apríla 2010, č.k. 6 C 351/2000-672 zrušil
podielové spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnostiam vedených na Katastrálnom úrade
B., Správa katastra V.pre Obec a k.ú. V. na LV č. X. ako parcela č. X. (predtým parcela č. X.)
zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom súpisné číslo X. o výmere 419 m2 a parcela č. X.
(predtým parcela č. X.) záhrada o výmere 188 m2, a nehnuteľnosti prikázal do výlučného
vlastníctva žalobkyne. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej protihodnotu
spoluvlastníckeho podielu vo výške 2 325 € (70 042 Sk) v lehote 30 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobu žalobkyne o zaplatenie náhrady nákladov za investície
a opravy zamietol. Zároveň vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1, § 100
ods. 1, § 101, § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že žalobkyňa v období po roku 1980 vykonávala na predmetných
nehnuteľnostiach stavebné práce, ktorými zhodnotila nehnuteľnosti. Keďže žalovaná vzniesla
námietku premlčania voči nej uplatňovanej náhrade za vložené investície, súd dospel
k záveru, že náhrada za investície je premlčaná. Podľa názoru súdu nebolo žalobkyňou
preukázané, že by žalovaná bola vyplatená z jej ¼ - nového spoluvlastníckeho podielu. Pri
rozhodovaní o zaplatení protihodnoty spoluvlastníckeho podielu žalobkyňou žalovanej
vychádzal z hodnoty nehnuteľností podľa ich stavu pred rokom 1980, t.j. z hodnoty ustálenej
znalcom vo výške 9 300 € (280 171,80 Sk). Žalovaná bola spoluvlastníčkou ¼, ktorá
prestavovala sumu 2 325 € (70 042 Sk), ktorú je žalobkyňa povinná zaplatiť žalovanej ako
protihodnotu spoluvlastníckeho podielu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2
O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 27. októbra
2010, sp.zn. 16 Co 177/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal
za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru,
že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázať, že žalovaná mala vyplatenú primeranú
náhradu za jej spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach. Konštatoval, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ako dospel k výpočtu výšky
náhrady v prospech žalovanej za ňou odstupovaný spoluvlastnícky podiel. Dokazovaním
vykonaným posudkom Ing. M.. N., znalca z odboru stavebníctva, pozemné stavby, odhad
hodnoty nehnuteľností, odhad hodnoty stavebných prác bolo preukázané, že všeobecná
hodnota nehnuteľností podľa stavu pred vykonanými stavebnými prácami, investíciami bola
9 300 € (280 171,80 Sk). Všeobecná hodnota nehnuteľností po vykonaní všetkých stavebných
prác predstavuje sumu 19 700 € (593 482,20 Sk). Voči takto ustáleným všeobecným
hodnotám nehnuteľností v odvolacom konaní neboli vznesené žiadne námietky. Znalec Ing.
M. N. na pojednávaní pre súdom prvého stupňa dňa 25. marca 2010 potvrdil závery svojho
znaleckého posudku a uviedol, že rozdiel uvedených všeobecných hodnôt nehnuteľností
prestavuje hodnotu zhodnotenia rodinného domu. Zhodnotenie nehnuteľností investíciami
vykonanými žalobkyňou prestavuje 10 400 €. Z tohto celkového zhodnotenia nehnuteľností
by žalobkyňa mala nárok voči žalovanej na náhradu v rozsahu ¼, t.j. 2 600 €. Podiel ¼
žalovanej z nehnuteľností v aktuálnej všeobecnej hodnote nehnuteľností predstavuje 4 925 €
a po odpočte ¼ zhodnotenia vykonaného žalobkyňou – 2 600 € predstavuje sumu 2 325 €,
ktorú súd prvého stupňa zaviazal žalobkyňu vyplatiť žalovanej, i keď prvostupňový súd
použil inú metodiku výpočtu náhrady za podiel. Odvolací súd uviedol, že keďže odvolanie
proti rozsudku nepodala aj žalovaná, v súlade so zásadou zákazu reformatio in peius sa
nemôže výplata pre žalovanú zvyšovať v neprospech žalobkyne, zohľadňujúc to, že prevažná
časť nároku žalobkyne na náhradu investícii je premlčaná. Rozhodnutie vydané
prvostupňovým súdom považoval odvolací súd za spravodlivé, prinášajúce rozumné
usporiadanie vzťahov medzi účastníčkami, zohľadňujúce práva oboch účastníčok. Bolo
zohľadnené právo žalovanej ako spoluvlastníčky na primeranú náhradu
za ňou odstupovaný jednoštvrtinový podiel nehnuteľností a jednak bolo zohľadnené to, že
žalobkyňa do predmetných nehnuteľností investovala - vykonávala nielen bežnú údržbu, ale
nehnuteľnosti rekonštruovala v širšom rozsahu, vynakladala aj náklady zabraňujúce
nadmernému opotrebovaniu z dôvodu veku stavby, čím sa nehnuteľnosti trvale zhodnotili.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla,
aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a nehnuteľnosti prikázal do jej
výlučného vlastníctva, bez povinnosti výplaty protihodnoty spoluvlastníckeho podielu
žalovanej. Namietala, že suma 2 325 €, ktorú je povinná žalovanej zaplatiť, bola vypočítaná
na základe nepravdivých údajov. Nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu, že nemal
za preukázané, že žalobkyňa vyplatila žalovanú z jej spoluvlastníckeho podielu. To, že žalovanú vyplatila, potvrdilo podľa žalobkyne aj svedectvo matky účastníčok konania H. F.,
svedectvo manžela žalovanej J. K. a potvrdila to aj sama žalovaná vo svojich vlastnoručne
písaných, resp. podpísaných listoch. Taktiež nesúhlasila s konštatovaním súdu, že matka
účastníčok konania nepotvrdila, že žalobkyňa žalovanú z domu vyplatila, nakoľko počas
výsluchu na pojednávaní pred prvostupňovým súdom konanom dňa 2. novembra 2000 jasne
vyslovila, že žalovaná bola zo svojho podielu vyplatená, pričom toto jej tvrdenie v zápisnici
z pojednávania chýba. Za nesprávny považovala aj záver odvolacieho súdu o tom, že náhrada
za investície je premlčaná. Mala
za to, že žalovaná, ani jej právny zástupca, doposiaľ nevzniesli námietku premlčania
na náhradu nákladov investujúceho spoluvlastníka. Poukázala na skutočnosť, že sumu
25 000 Kčs nikdy nepovažovala za dar pre žalovanú, ale za výplatu jej spoluvlastníckeho
podielu, ako to žalovaná žiadala. V dovolaní tiež namietala nesprávnosť znaleckého posudku
Ing. M.. N. z dôvodu, že bol vypracovaný na základe nepravdivých údajov, ako aj skutočnosť,
že v spise sa nenachádza originál listu vlastnoručne napísaného žalovanou, ktorý
prvostupňovému súdu predložil jej bývalý právny zástupca a v ktorom žalovaná potvrdila, že
bola zo svojho spoluvlastníckeho podielu vyplatená. V dôvodoch dovolania podrobne
rozoberala skutkový a právny stav veci tak, ako ho uvádzala v konaní pred súdmi.
Žalovaná sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd sa neodchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2005,
sp.zn. 1 Cdo 2/2005, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu
vyplýva, že konaním odvolacieho súdu bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V písomnom vyhotovení rozhodnutia dovolací súd poukázal
na nesprávny postup odvolacieho súdu, keď odmietol odvolanie žalobkyne pre nesplnenie
zákonných podmienok upravujúcich náležitosti podaného odvolania (§ 218 ods. 1 písm. d/
O.s.p.), hoci odvolanie už v čase jeho rozhodovania nemalo nedostatky brániace mu
pokračovať v konaní. V ďalšom konaní sa odvolací súd pri svojom rozhodovaní neodchýlil
od záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a preto dovolanie
podľa § 238 ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
Z dovolania žalobkyne je zrejmé, že namieta nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi.
Dovolací súd uvádza, že v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne
nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993),
pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/
O.s.p.
Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namieta, že súdy rozhodli na základe nesprávneho
znaleckého posudku Ing. M.. N., (teda namieta nesprávnosť skutkových zistení), treba uviesť,
že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods.
2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa
dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a
druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v
konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne
korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213
O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať
akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže
dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá
možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
K námietke žalobkyne, že súd prvého stupňa do zápisnice z pojednávania konanom
dňa 2. novembra 2000 nezaznamenal tvrdenie H. F., že žalovaná bola zo svojho podielu
vyplatená, dovolací súd uvádza, že žalobkyňa, prípadne jej právny zástupca, mohli svoje
výhrady proti takémuto prípadnému postupu prvostupňového súdu uplatniť priamo
na pojednávaní a žiadať o ich zachytenie do zápisnice o pojednávaní. Nakoľko tak neurobili,
nie je možné považovať tvrdenia žalobkyne za zodpovedajúce skutočnosti.
K námietke žalobkyne, že v spise sa nenachádza originál listu vlastnoručne napísaného
žalovanou, ktorý prvostupňovému súdu predložil jej bývalý právny zástupca a v ktorom
žalovaná potvrdila, že bola zo svojho spoluvlastníckeho podielu vyplatená, dovolací súd
uvádza, že z obsahu spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti nasvedčujúce tomu, že tento dôkaz
bol prvostupňovému súdu predložený.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobkyne ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. mája 2011
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová