5 Cdo 514/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. M. K., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. Helenou Schneiderovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Svätoplukova
12, proti žalovanej Základnej škole s materskou školou Košarovce 16, zastúpenej JUDr.
Alenou Matýsovou, advokátkou
so sídlom v Humennom, Mierová č. 4, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru,
vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 21 C 155/2010, o dovolaní žalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 11. júna 2014, sp.zn. 2 CoPr 5/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania vo výške
77,95 € k rukám JUDr. Heleny Schneiderovej, advokátky v Prešove, Svätoplukova 12,
do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 19. apríla 2013 č.k. 21 C 155/2010-220 určil, že
skončenie pracovného pomeru výpoveďou dané žalobkyni listom žalovanej z 30. júna 2010 je
neplatné. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 1.580,04 €
a povinnosť zaplatiť trovy štátu vo výške 99,50 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Uviedol, že pri skúmaní platnosti, či neplatnosti výpovede, ktorá bola daná zo strany
žalovanej podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, sa zaoberal splnením hmotnoprávnej
podmienky platnosti tejto výpovede podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, a to splnením ponuky
inej vhodnej práce a odmietnutím ponuky zo strany žalobkyne. Súd prvého stupňa dospel
k záveru, že žalovaná neuniesla svoje dôkazné bremeno a nepreukázala, že došlo k určitej a zrozumiteľnej ponuke inej vhodnej práce a jej vyjadrenia a tvrdenia počas celého konania
boli rozporuplné. V písomnej výpovedi z pracovného pomeru bolo uvedené, že žalovaná
nemá inú vhodnú prácu pre žalobkyňu. Následne žalovaná v rozpore s týmto písomným
znením výpovede uviedla, že v školskom roku 2010/2011 sa predpokladalo 6 až 8 hodín
nadčas týždenne a toto bolo ponúknuté žalobkyni ako iná vhodná práca, čo však žalobkyňa
odmietla. V konaní ďalej vyplynulo, že týchto nadčasových hodín od septembra 2011 bolo
viac, a to v počte 13 týždenne. Neskôr žalovaná uviedla, že vôbec skrátený týždenný úväzok
žalobkyni ponúknutý nebol. Taktiež uviedla, že so žalobkyňou preberala inú vhodnú prácu,
a to výučbu angličtiny v ročníkoch 1 – 4, čo však žalobkyňa mala odmietnuť a potvrdili to
svedkovia Mgr. F. a D.. Súd prvého stupňa zdôraznil, že tieto rozpory
vo vyjadreniach žalovaná nevysvetlila a poukázal v tejto súvislosti aj na ďalšie dokazovanie,
vykonané v priebehu konania po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Súd prvého
stupňa sa zameral na zistenie skutkového stavu ohľadom hlasovania učiteľov o znížení ich
úväzkov v prospech žalobkyne, pričom bolo zistené, že išlo o jej aktivitu, avšak ani výpovede
týchto učiteľov nepreukázali, že predtým žalovaná ponúkla riadne ponúkla žalobkyni
skrátený úväzok, ktorý by bol z jej strany odmietnutý. Výpovede svedkov Mgr. F. a D.
vyhodnotil ako výpovede osôb, ktoré sú vo vzťahu so žalovanou, sú zamestnancami
žalovanej. Za dôležité považoval preto výpovede štatutárnej zástupkyne žalovanej, no jej tvrdenia v tejto otázke boli rozporuplné. Keďže podmienky, ktoré vyžadujú ustanovenia
Zákonníka práce neboli splnené súčasne, a to pokiaľ ide o ponuku inej vhodnej práce a jej
následné odmietnutie, mal za to, že konaní nebola preukázaná zrozumiteľná a určitá ponuka
inej vhodnej práce, a preto žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 11. júna 2014, sp.zn. 2 CoPr 5/2013 rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške
67,88 €. Konštatoval, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, vec správne
právne posúdil a vo veci správne rozhodol, pričom zistenia súdu mali oporu vo vykonanom
dokazovaní. Uviedol, že vykonané dokazovanie preukázalo, že žalovaná nesplnila ponuku
inej vhodnej práce spôsobom predpokladaným § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaná, ktorú
zaťažovalo v tomto smere dôkazné bremeno ani v ďalšom štádiu konania rozpor
v prezentovaných odlišných vyjadreniach relevantne nevyjasnila. I podľa názoru odvolacieho
súdu bolo nepochybné, že žalovaná v čase dania výpovede žalobkyni pre dôvod podľa § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, disponovala skráteným týždenným pracovným úväzkom v počte najmenej 8 hodín, pričom jej vyjadrenia uvádzané v konaní o tom, či žalobkyni
ponúkla tento úväzok a kedy, potvrdili v konaní iba svedkovia Mgr. M. F. a J. D., ktorých
i odvolací súd vyhodnotil ako zaujatých pre vzťah k žalovanej. Naopak všetky ďalšie
preukázané okolnosti mali za následok vznik odôvodnených pochybností o relevantnom
splnení si ponukovej povinnosti zo strany žalovaného zamestnávateľa spôsobom
predpokladaným citovaným ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce, čo súd prvého stupňa
vo svojom rozhodnutí správnym spôsobom vyhodnotil a v závislosti od týchto zistení správne
rozhodol o žalobe žalobkyne a tejto dôvodne vyhovel.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie a žiadala tento rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté
inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a a spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.).Vo svojom mimoriadnom opravnom
prostriedku namietala právny názor, ktorý zo skutkových zistení vyvodil odvolací súd
o nesplnení ponukovej povinnosti, a nesúhlasila aj s právnym názorom, pokiaľ odvolací súd
vyhodnotil svedecké výpovede. Vadu konania videla v tom, že súdy v doterajšom konaní
neskúmali existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení neplatnosti
výpovede.
Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu poukázala na to, že nie je prípustné,
a preto ani dôvodné. Poukázala na to, že pokiaľ ide o žaloby o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru ustálená súdna judikatúra jednoznačne uvádza, že neprichádza do úvahy
skúmanie naliehavého právneho záujmu. Navrhla preto dovolanie zamietnuť a priznať jej
náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.; poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015), po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu (výroku rozhodnutia), ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Vychádzal pritom z týchto zásad a ustanovení právnych predpisov:
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým
môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej
istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu
akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,
ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania
(I. ÚS 35/2013).
Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)],
alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád
(viď § 237 O.s.p.).
Dovolaním je v danom prípade napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V preskúmavanej veci nie je dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238
ods. 1 O.s.p). Dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu (výroku) rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom
na to, že dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil záväzný právny
názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.), treba uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalovanej z § 238 O.s.p.
nevyplýva. Jej dovolanie by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, iba ak v konaní došlo
k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vadu takejto procesnej povahy dovolací súd nezistil a dovolateľka ju ani nenamietala
Tzv. iná vada konania je dôsledkom a vonkajším prejavom procesného nedostatku,
ktorý je významný, pokiaľ mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.
b/ O.s.p.). Tzv. iná procesná vada (v § 237 O.s.p. neuvedená) je síce relevantným dovolacím
dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), úspešne však môže byť uplatnená iba v procesne
prípustnom dovolaní. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že takáto vada
(i keby k nej prípadne došlo) nezakladá prípustnosť dovolania (viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010,
6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).
Dovolateľka odôvodňovala svoj mimoriadny opravný prostriedok aj tým, že
napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), namietajúc právny záver o splnení ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa
k zamestnancovi pri daní výpovede z pracovného pomeru.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu
konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený
v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Keďže žalovaná uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý
rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
Prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd preto odmietol jej dovolanie podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto
aj vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju
zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 19. septembra 2014 vo výške 77,95 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. februára 2016
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová