5 Cdo 5/2015

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. M. K., bývajúcej v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave,

Radlinského č. 2, IČO: IČO: 35 955 341, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná

Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša 1, IČO: 30 844 789,  

o zaplatenie 19 942,47 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod

sp.zn. 4 C 202/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave  

z 18. augusta 2014 sp.zn. 6Co 341/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 24. februára 2014 č.k. 4 C 202/2011-94

zamietol návrh žalobkyne na náhradu škody uplatnenej z titulu nesprávneho úradného postupu

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Zamietol aj jej návrh na podanie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru Európskej únie a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným

dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa už nie je členom družstva – P. (ďalej len

,,družstvo“), keď 23. júna 2010 požiadala o zrušenie členského podielu a vznikol jej nárok na

vyplatenie vyrovnacieho podielu. Uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11.apríla 2011

sp.zn. 3K 95/2010 bol na majetok družstva ako úpadcu vyhlásený   konkurz, do funkcie

správcu   bol ustanovený Mgr. M. L. a veritelia družstva boli   vyzvaní na prihlásenie

pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Žalobkyňa si svoju pohľadávku

voči družstvu   v konkurze prihlásila, ale táto bola správcom konkurznej podstaty v celom

rozsahu popretá a podala incidenčnú žalobu, o ktorej nebolo doposiaľ právoplatne

rozhodnuté. Súd dospel k záveru, že žalobkyňa tak nepreukázala vznik škody a jej žaloba je predčasná. Vychádzal pritom z ustálenej judikatúry, podľa ktorej nárok na náhradu škody

môže byť voči štátu úspešne uplatnený až vtedy, ak nemožno uspokojenie dosiahnuť iným

titulom, napr. titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa ako bývalý člen družstva,

s ktorým bola v právnom vzťahu a z ktorého jej v prípade vystúpenia vzniklo právo na

vyplatenie vyrovnávacieho podielu, sa musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči

družstvu, ktoré je vo vzťahu k nej dlžníkom. Konštatoval, že rozhodnutie Najvyššieho súdu

Českej republiky sp.zn. 2 Cdo 4968/2009 nemožno na danú vec aplikovať. Napokon aj

v prípade preukázania škody, návrhu žalobkyne nebolo možné vyhovieť z dôvodu

nepreukázania nesprávneho úradného postupu žalovanej a neexistencie príčinnej súvislosti

medzi škodou a vytýkaným nesprávnym úradným postupom. Návrhy žalobkyne na vykonanie

dokazovania zamietol z dôvodu ich nadbytočnosti a irelevantnosti vo vzťahu k predmetu

sporu. Dospel tiež k záveru, že v danej veci mu neprináleží povinnosť predložiť prejudiciálnu

otázku vyvolanú žalobkyňou Súdnemu dvoru, pretože v konaní nerozhoduje ako súd

posledného stupňa a zodpovedanie navrhovaných prejudiciálnych otázok nebolo pre

rozhodnutie potrebné. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 18. augusta 2014 sp.zn. 6Co 341/2014 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zamietol žalobu,

potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods.1 O.s.p.) a žalovanej nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu, že

Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone

verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila  

sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným

s ochranou základných práv a ľudských slobôd. Bol toho názoru, že žalovaná nevykonávala

dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva a mohla podľa platnej právnej úpravy

kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle § 126 až 130 zákona

č. 566/2001 Z.z. Žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko

a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29 Cdo 4968/2009, žalobkyňa interpretovala

nesprávne, pretože z neho nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno

podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. V prejednávanej veci v konkurznom

konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto

správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku

podstaty a vzhľadom k tomu nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená a nemožno preto ani ustáliť výšku

škody, ktorá jej vznikla. Odvolací súd nezistil ani procesné pochybenia súdu prvého stupňa,

keď podľa obsahu zápisníc z pojednávaní je zrejmé, že súd postupoval pri vykonaní

dokazovania listinami v zmysle § 129 ods. 1 O.s.p. a účastníkov riadne oboznámil s obsahom

založených listinných dôkazov. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj

,,dovolateľka“). Navrhla, aby ho dovolací súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému

súdu. Namietala, že v konaní došlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.), konanie bolo tiež postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu (rovnako aj

rozhodnutie prvostupňového súdu) je vecne nesprávne (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.) Odvolací

súd pristúpil k rozhodnutiu o jej odvolaní svojvoľne, arbitrárne,   formalisticky

a bez vysvetlenia opomenul pre účastníka konania priaznivú judikatúru, preto je napadnutý

rozsudok nepreskúmateľný. Vykonané dokazovanie bolo neúplné a jeho výsledky boli súdmi

nižšieho stupňa nesprávne vyhodnotené. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo podľa jej názoru

založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. V ďalších dôvodoch rozobrala

povinnosti žalovanej z hľadiska právneho posúdenia danej veci a dôvody nesprávneho

právneho názoru súdov vo vzťahu   k podmienkam vzniku zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu zopakovala podstatnú časť svojej skoršej

argumentácie uvedenej už v priebehu konania na súde prvého stupňa a odvolacom súde.

Podľa jej názoru rozhodli súdy na podklade úplných skutkových zistení, ktoré po právnej

stránke vec správne posúdili. Žiadala nedôvodné dovolanie žalobkyne zamietnuť. Toto

vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) za splnenia podmienky

vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1

O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je

prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu  

(§ 238 ods. 1 O.s.p.), najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil

záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Predmetné

dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. prípustné nie je.

Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak

v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej

v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich

vyplýva pre dovolací súd § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či

v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že

k tejto vade skutočne došlo.

Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka výslovne namietala, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle  

§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú

vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123

O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Pokiaľ žalobkyňa namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov

pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo

nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď tiež R 42/1993, R 37/1993,  

R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011,

3Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti

v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1

O.s.p.

Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej

procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom

dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania

nezakladá.

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď  

§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť  

pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1

O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp.zn.

1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným

prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 ods. 1

O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie

najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 266/2009).

Dovolateľka svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

založila tiež na tvrdení, že rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné, nedostatočné a arbitrárne.

K tejto námietke dovolací súd odkazuje na stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne

kolégium najvyššieho súdu 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta

znie : „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.

b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku.“

S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia

namietaná dovolateľkou považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p., ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou

judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008

a 6Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania

nezakladá. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto

dovolacom dôvode len vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné  

(§ 238, § 239, § 237 O.s.p.), čo však nie je prípad prejednávanej veci.

Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia

súdu zakladať vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a to napríklad, ak rozhodnutie napadnuté

opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou,

intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti

Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci išlo o takýto

extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods.2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom

pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.

Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení   s   rozhodnutím súdu prvého

stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska

formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových

a právnych otázok.

S poukazom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že rozhodnutie

odvolacieho súdu nemalo za následok odňatie možnosti účastníkov konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Napokon dovolateľka tvrdila, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012

a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,  

3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010  

a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak

(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci

prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné,

nepreukázaná bola žalobkyňou tvrdená procesná vada uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p.

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dovolací súd

odmietol dovolanie žalobkyne ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešnej žalovanej nepriznal dovolací súd náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení  

s § 243b ods. 5 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. júna 2016  

  JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová