5 Cdo 47/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mag. iur. M. Š., proti odporcovi S., IČO: X., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na
Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 51 C 75/2010, o dovolaní A.A., IČO: X.,
zastúpenej Mgr. P., advokátom v B.,, proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28.
októbra 2011, sp.zn. 14 Co 253/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II uznesením zo 6. apríla 2011, č.k. 51 C 75/2010-83
nepripustil vstup spoločnosti A.A., IČO: X.X., zastúpenej Mgr. P., advokátom v B.,
, do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Svoje rozhodnutie odôvodnil
ustanovením § 93 ods. 1, 2, 3, 4 O.s.p. Uviedol, že spoločnosť A. doručila súdu podanie, v
ktorom oznámila, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu, z dôvodu,
že má právny záujem na výsledku predmetného súdneho konania. Spoločnosť A. tento právny
záujem vyvodzovala z jej postavenia ako veriteľa odporcu, ktorého jediný majetok
predstavujú pozemky,
ku ktorým žiada navrhovateľ určiť spoluvlastnícke právo v podiele uvedenom v návrhu
na začatie konania a osobitne z postavenia oprávneného v exekučných konaniach sp.zn.
EX 6882/09, EX 6592/08, EX 5996/07, EX 6771/08, EX 6758/08, EX 6791/08, EX 6794/08,
EX 6790/08 a EX 6757/08, v ktorých je zabezpečovaný nútený výkon právoplatných
rozsudkov Okresného súdu Bratislava II, ktorými bol deklarovaný právny nárok spoločnosti
A. na úhradu dlžných súm, ktoré neboli zo strany odporcu ako dlžníka vo vzťahu k odporcovi uspokojené. Spoločnosť A. tiež uviedla, že určenie spoluvlastníckeho práva navrhovateľa
môže mať vplyv na práva a povinnosti spoločnosti ako oprávneného v uvedených exekučných
konaniach, a to najmä
na práva vyplývajúce z exekučných záložných práv zriadených na predmetných pozemkoch.
Obaja účastníci konania so vstupom spoločnosti A. do konania ako vedľajšieho účastníka na
strane odporcu nesúhlasili. Z podania spoločnosti A. mal súd za to, že právny záujem
predmetnej spoločnosti na víťazstve odporcu,
na stranu ktorého navrhuje svoje pripustenie do konania ako vedľajšieho účastníka,
neexistuje. Argument spoločnosti A. týkajúci sa skutočnosti, že spoločnosť je veriteľom
odporcu, nijakým spôsobom nezakladala a ani nepreukazuje jej právny záujem na výsledku
predmetného súdneho konania. Z podania spoločnosti A. podľa názoru súdu jednoznačne
vyplýva hájenie len svojho osobného, najmä majetkového záujmu a v žiadnom prípade
hájenie záujmov odporcu. V predmetnom podaní spoločnosť A. argumentuje len
skutočnosťami týkajúcimi sa samotnej spoločnosti, najmä hrozbou zmarenia možnosti
vymoženia svojich pohľadávok
od odporcu v prípade, ak by súd návrhu navrhovateľa vyhovel. Na základe uvedeného súd
konštatoval, že spoločnosť A. súdu nijakým spôsobom nepreukázala, v čom by spočívala jej
„pomoc“ odporcovi v tomto súdnom konaní, nakoľko v odôvodnení svojho vstupu do konania
spoločnosť A. súdu odôvodnila len svoj osobný majetkový záujem na výsledku daného
súdneho sporu. Vzhľadom na skutočnosť, že do súdneho konania nemožno pripustiť ako
vedľajšieho účastníka taký subjekt, ktorý by hájil len záujem svoj a nie záujem hlavného
účastníka konania, mal súd za preukázané, že niet dôvodu na vstup spoločnosti A. do konania
ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Konštatoval, že v prípade, ak by spoločnosť A.,
mala reálnu snahu chrániť záujmy odporcu, bolo by v danom prípade absolútne protichodné
a nelogické, aby odporca, ktorého záujmy by mali byť vstupom tohto vedľajšieho účastníka
do konania chránené, proti tomuto vstupu namietal a nesúhlasil by s ním, keď by týmto
vstupom dosiahol posilnenie ochrany svojich záujmov v predmetnom súdnom konaní.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie A. uznesením z 28. októbra 2011,
sp.zn. 14 Co 253/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z dikcie
ustanovenia § 93 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že podmienkou prípustnosti vedľajšieho účastníka do
konania je existencia jeho právneho záujmu na výsledku konania. O pripustení vedľajšieho
účastníka do konania rozhoduje súd len v prípade vznesenia námietky neprípustnosti vedľajšieho účastníctva. Svoj nesúhlas so vstupom spoločnosti A. do konania ako vedľajšieho
účastníka na strane odporcu vyjadril tak navrhovateľ, ako aj samotný odporca na pojednávaní
dňa 23. marca 2011. Odvolací súd súhlasil s tvrdením odvolateľa, že pripustiť vstup
vedľajšieho účastníka do konania možno aj proti vôli toho, na koho strane bude vedľajší
účastník v konaní vystupovať. Jediným podstatným kritériom je existencia právneho záujmu
na výsledku konania. O právny záujem ide vtedy, ak rozhodnutím vo veci budú dotknuté jeho
práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. Odvolateľ existenciu svojho právneho
záujmu na výsledku konania odôvodňuje svojím postavením veriteľa odporcu. Odvolací súd
konštatoval, že len samotná skutočnosť, že odvolateľ je veriteľom odporcu nepreukazuje
existenciu právneho záujmu. Postavenie veriteľa aj v prípade určenia spoluvlastníckeho práva
navrhovateľa zostane voči odporcovi, ako dlžníkovi, nezmenené a prípadné rozhodnutie
v prospech navrhovateľa nezmení práva a povinnosti veriteľa vyplývajúce z neuhradenej
pohľadávky po obsahovej, ani právnej stránke. K zmene dôjde jedine v otázke prípadného
sťaženia vymožiteľnosti pohľadávky, čo už predstavuje prekážku faktického charakteru.
Z tvrdení spoločnosti A., rovnako ako aj z predloženého listu vlastníctva č. 5387, mal
odvolací súd za preukázané, že odvolateľ má postavenie oprávneného v exekučných
konaniach vedených proti odporcovi, pričom na sporné pozemky bolo v prospech odvolateľa
zriadené exekučné záložné právo. Aj v tomto prípade však prípadným určením
spoluvlastníctva navrhovateľa, nemôže dôjsť k zmene právneho postavenia odvolateľa v rámci hmotného práva. Odvolací súd poukázal na ustanovenie § 169 zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), podľa ktorého pre
pohľadávky,
pre ktoré bolo zriadené exekučné záložné právo, možno vykonať exekúciu predajom
nehnuteľnosti priamo aj proti neskoršiemu nadobúdateľovi nehnuteľnosti. To znamená, že aj
v prípade určenia spoluvlastníckeho práva navrhovateľa k sporným nehnuteľnostiam, zostane
právo odvolateľa zachované, pričom treba akcentovať aj skutočnosť, že vlastnícke právo
navrhovateľa by vzniklo až vkladom do katastra nehnuteľnosti (v žiadnom prípade nie
spätne). Uvedené zákonné ustanovenie totiž jednoznačne umožňuje vykonať exekúciu
v prípade zriadenia záložného exekučného práva aj voči neskoršiemu nadobúdateľovi priamo
zo zákona.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie A., ktorý navrhol
uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Za takú vadu dovolateľ označil skutočnosť, že hoci svoj vstup do konania riadne oznámil a týmto okamihom sa stal vedľajším účastníkom so všetkými
procesnými právami a povinnosťami k tomuto postaveniu prislúchajúcimi, odvolací súd mu
svojím rozhodnutím znemožnil hájiť jeho práva a právom chránené záujmy ako vedľajší
účastník. Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, že rozhodnutím vo veci samej môže
navrhovateľ nadobudnúť vlastnícke právo až v čase po zriadení exekučného záložného práva.
Konštatoval, že rozsudok vo veci samej bude deklaratórnym rozsudkom a vlastnícke právo na
základe neho nebude zapísané správou katastra vo forme vkladu, ale vo forme záznamu. Mal
za to, že už samotné postavenie vedľajšieho účastníka ako veriteľa súdom právoplatne
priznaných pohľadávok voči odporcovi, preukazuje právny záujem na výsledku sporu
v prejednávanej veci. Podľa názoru dovolateľa nevymožiteľnosť pohľadávky v sebe zahŕňa aj
oslabenie, t.j. zmenu hmotného práva spojeného s predmetnou pohľadávkou. Taktiež
namietal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu trpí aj ďalšou vadou, keď odvolací súd
v rozpore s ustanovením § 93 ods. 3 O.s.p. potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa
o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania, hoci prvostupňový súd mal
rozhodovať o návrhoch účastníkov o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva. V dôvodoch
dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Navrhovateľ ani odporca sa k dovolaniu A. nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný
prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených
uznesení. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vo svojom uznesení
nevyslovil, že je proti nemu dovolanie prípustné. V danej veci nejde ani o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a ani
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 a § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení
dovolací súd nezistil.
So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi
a dovolateľovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odňatie možnosti dovolateľa
pred súdom konať nemožno vidieť v právnych záveroch, na ktorých odvolací súd založil
svoje rozhodnutie, ktorým nepripustil jeho vstup do konania ako vedľajšieho účastníka
na strane odporcu.
V preskúmavanej veci je z odôvodnenia napadnutého uznesenia zrejmé, že odvolací
súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o nepripustení vstupu spoločnosti A.A., IČO:
X.X., zastúpenej Mgr. P., advokátom v B.,, do konania ako vedľajšieho účastníka
na strane odporcu, keď zhodne s prvostupňovým súdom dospel k záveru, že na strane
spoločnosti A. neexistuje právny záujem na výsledku konania. Tento právny záver
odvolacieho súdu považuje dovolací súd za správny.
Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,
o neplatnosť manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Do konania vstúpi
buď z vlastného podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom
súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 1, 3 O.s.p.).
Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že predpokladom prípustnosti
vedľajšieho účastníctva v konaní je právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu,
t.j. právny záujem na úspešnosti v spore u toho účastníka, ku ktorému pristúpil. O právny
záujem ide vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho
účastníka (jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva).
Pojem „právny záujem na výsledku sporu“ nie je v jednotlivých ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný, keď zákonodarca ponechal na úvahe
súdu v každom jednotlivom prípade jeho výklad a aplikáciu. Hlavným účelom a zmyslom
vedľajšieho účastníctva, ktorý musí súd vždy zohľadňovať, je pomoc vedľajšieho účastníka
jednému z účastníkov konania. Zmyslom tohto právneho inštitútu je teda v konkrétnom spore
posilniť postavenie účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník vystupuje, za predpokladu,
že vedľajší účastník má právny záujem na výsledku sporu. Inými slovami povedané tento má
právny záujem na víťazstve toho účastníka, ktorého ako vedľajší účastník podporuje. Inštitút
vedľajšieho účastníctva teda neslúži len k ochrane záujmov tretích osôb (vedľajšieho
účastníka) ale zároveň i k ochrane záujmov hlavného účastníka konania, na ktorého stranu
vedľajší účastník pristúpil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že pokiaľ ustanovenie
§ 93 ods. 1 O.s.p. hovorí o právnom záujme na výsledku sporu, teda na víťazstve
podporovaného účastníka, nestačí iba záujem materiálny, morálny a podobne. Musí ísť
o existujúci právny záujem tretej osoby na výsledku sporu s priamym dopadom na hmotné
právo.
Dovolací súd preto zhodne so záverom odvolacieho súdu nezistil, že by dovolateľ mal
právny záujem na výsledku predmetného konania, ako predpokladu jeho pripustenia
do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu.
Samotná skutočnosť, že odvolateľ je veriteľom odporcu nezakladá právny záujem
na výsledku konania ako má na mysli § 93 ods. 1 O.s.p. V tomto prípade ide vyslovene
o majetkový záujem, ako správne ustálil aj odvolací súd.
Právny záujem dovolateľa na výsledku predmetného konania nemožno vyvodiť ani
z jeho postavenia oprávneného v exekučných konaniach vedených pod sp.zn.
EX 6882/09, EX 6592/08, EX 5996/07, EX 6771/08, EX 6758/08, EX 6791/08, EX 6794/08,
EX 6790/08 a EX 6757/08.
Dovolací súd sa stotožňuje s právnym záverom odvolacieho súdu, že prípadným
určením spoluvlastníctva navrhovateľa nedôjde k zmene právneho postavenia dovolateľa
v rámci hmotného práva, keď ustanovenie § 169 Exekučného poriadku umožňuje vykonať
exekúciu v prípade zriadenia záložného exekučného práva aj voči neskoršiemu
nadobúdateľovi priamo zo zákona.
Potrebné je poukázať na tú skutočnosť, že v prípade námietky neprípustnosti
vedľajšieho účastníctva sa subjekt, ktorý prejavil vôľu vstúpiť do konania ako vedľajší
účastník, stáva takýmto účastníkom až právoplatným rozhodnutím súdu o prípustnosti vstupu a nie oznámením vstupu do konania, ako sa dovolateľ mylne domnieva. Vecne správnym
rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu
o nepripustení dovolateľa do konania ako vedľajšieho účastníka, preto nemohlo dôjsť
k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom a tým ani k namietanej vade konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p.
K námietke dovolateľa, že odvolací súd v rozpore s ustanovením § 93 ods. 3 O.s.p.
potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka
do konania, hoci prvostupňový súd mal rozhodovať o návrhoch účastníkov o neprípustnosti
vedľajšieho účastníctva, dovolací súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná, nakoľko
prvostupňový súd správne rozhodol o námietke neprípustnosti vedľajšieho účastníka na strane
odporcu (o tzv. negatívnom návrhu v zmysle § 93 ods. 3 vety druhej O.s.p. – o nesúhlase
so vstupom vedľajšieho účastníka do konania) tak, že vstup vedľajšieho účastníka do konania
nepripustil.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie A. v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti dovolateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júla 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová