5 Cdo 429/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: R., a. s., so sídlom G., IČO: X., zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. D., s. r. o., U., IČO: X., proti povinnému: D. H., nar. X., bytom M., o vymoženie 51, 19 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 4 Er 298/2011, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 19. júla 2012, č. k. 18 CoE 19/2012-69, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.  

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

51,19 eur s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť jej túto sumu preukazovala

rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 08. marca 2010, sp. zn.  

2C 1379/2009. Súdna exekútorka JUDr. E. B. následne v zmysle § 44 zákona   č.

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a

doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok) požiadala Okresný súd Prešov

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Prešov uznesením z 18. januára 2012, č. k. 4 Er 298/2011-21 zamietol

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Mal za to, že výkon

práv oprávnenej podľa rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy

je nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval

za dôvodné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Dojednanie

rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich

dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica Rady). Súd prvého

stupňa tak dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej

spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a je

v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady. Záverom exekučný

súd dodal, že platná právna úprava ku dňu podpísania poistenej zmluvy podliehala

po 01. máji 2004 povinnostiam určeným v smerniciach Európskych spoločenstiev a Európskej

únie bez ohľadu na to, či bola prijatá pred týmto dátumom alebo po ňom, preto aj tie typy

zmlúv, ktoré Občiansky zákonník výslovne neupravoval v znení do 31. decembra 2007 môžu

mať povahu spotrebiteľských zmlúv.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd Prešove uznesením z z 19. júla 2012,  

č. k. 18 CoE 19/2012-69 napadnuté uznesenie potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania

účastníkom nepriznal. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka

predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve a navyše nebola

individuálne dojednaná. Ďalej nesúhlasil s námietkami oprávnenej, že exekučný súd nie je

oprávnený preskúmavať platnosť rozhodcovskej doložky. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a aj Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky. Odvolací súd ďalej uviedol, že ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania,

môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov, keďže z nich jednoznačne vyplývajú

skutočnosti, pre ktoré bola žiadosť o vydanie poverenia zamietnutá. Dodal, že exekučný súd

sa vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje

rozhodnutie v tomto smere aj náležite odôvodnil.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 13. augusta 2012.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a tiež aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že súdy jej svojím postupom odňali možnosť

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie súdu (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Dovolateľka

odňatie možnosti pred súdom konať videla v skutočnosti, že exekučný súd nevykonal

prieskum spisových podkladoch, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou od exekútora (nie od účastníkov konania) zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili

ako podklad a boli podstatné pre jeho rozhodnutie. Exekučný súd nevychádzal z obsahu

rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav. Oprávnenej tak bolo upreté

právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich

obsahu. Uvidela, že ak exekučný súd vykonáva vlastné dokazovanie, čo v tomto prípade

vykonal, požiadavka umožniť účastníkom exekučného konania uplatniť ich procesné

oprávnenia podľa § 122 a nasl. O. s. p. je plne v súlade s právom na spravodlivý proces.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spôsobuje jeho arbitrárnosť, ktorá zakladá dovolací dôvod

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením práva na spravodlivý

proces. Ďalej dovolateľka uviedla, že zmluvná podmienka môže byť považovaná

za neprijateľnú, až keď spôsobí hrubý nepomer v neprospech spotrebiteľa. Príkaz oboznámiť

sa s konkrétnymi právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom zistenia nekalej

povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo Európskej únie

(C-40/08, ASTURCOM). Poistník bol na osobitnom tlačive pred podpisom poistnej zmluvy

osobitne poučený a upozornený na možnosť riešenia sporov pred rozhodcovským súdom.

Toto tlačivo poisťovňa vyhotovuje na základe zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom

sprostredkovaní a poradenstve a o zmene niektorých zákonov, predtým zákon

č. 340/2005 Z. z. o sprostredkovaní poistenia a sprostredkovaní zaistenia. Tretí subjekt

nezávislý od zmluvných strán poistnej zmluvy tzv. finančný agent je povinný informovať

poistníka (spotrebiteľa) o podstatných okolnostiach poistného vzťahu. Napadnuté uznesenie

právne kvalifikuje rozhodcovskú doložku za nekalú bez akejkoľvek väzby na relevantne

zistený skutkový stav. Európsky súdny dvor pritom vo vyššie označenom prípade

ASTURCOM judikoval, že skutkové okolnosti prípadu sú pre záver o povahe rozhodcovskej

doložky relevantné. Možnou príčinou ich nezistenia exekučným súdom bolo aj vykonávanie

dokazovania bez účasti oprávnenej. Namietala, že oba súdy nezistili konkrétny skutkový stav.

Dovolanie odôvodnila tiež tým, že súdy nižších stupňov svoje rozhodnutia založili

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Ďalej poukázala

na skutočnosť, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s odvolacími

námietkami, a preto je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné.

Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

v zmysle § 243a ods. 3 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno totiž napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, (len)

pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p.

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie

súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie

nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109  

ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/

odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení, a preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.

prípustné nie je.

Vzhľadom na obsah dovolania, ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád, uvedených

v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny

názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až písm. e/ a písm. g/  

O. s. p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namieta, že súdy jej odňali možnosť pred súdom konať v zmysle

§ 237 písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia

účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým,

že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej

účasti a v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného

konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej

a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy si zabezpečili dôkazy od súdneho exekútora a vykonali

„dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku

neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej

procesných oprávnení.

Oprávnená namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu skúmať

prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť ani jej neplatnosť. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti

so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/

O. s. p. O procesnú vadu konania, uvedenú v tomto ustanovení, ide totiž tiež v prípade

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to

neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím sa totiž oprávnenému

odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde

o tento prípad.  

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto

súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi, uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. 2 Cdo 5/2012, sp. zn.  

3 Cdo 146/2011, sp. zn. 3 Cdo 167/2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, sp. zn. 5 Cdo 100/2012

a sp. zn. 6 Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu

za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom

konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).  

Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou dovolateľky, či rozhodnutia súdov nižších

stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Po preskúmaní

veci však dospel k záveru, že táto námietka dovolateľky taktiež nie je dôvodná.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.

Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj

so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich

účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka

sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Pokiaľ ide o námietku oprávnenej, spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale

je mimoriadnym opravným prostriedkom, určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a písm. b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/

O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení,

urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu vykonaného dokazovania.

Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto

dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Oprávnená napokon tvrdila, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).

  Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania, tvrdených oprávnenou (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady

konania, vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1

O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal povinnému náhradu trov tohto

konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2013

  JUDr. Viera Pepelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková