5 Cdo 423/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. Z. Č., bývajúcej v P., zastúpenej JUDr. Petrom Hríbom, advokátom, v Bratislave, Búdkova 26, proti

žalovanému Stavebné bytové družstvo občanov so sídlom v Pezinku, Na Bielenisku 4,

Pezinok, o 1 472,98 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 4 C

400/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave   z 23. apríla

2012 sp.zn. 15 Co 161/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

  Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Pezinok rozsudkom z 11. februára 2010 č.k. 4 C 400/2008-162 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia 1 472,98 € (44 375 Sk) s príslušenstvom

z   titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobkyni súd prvého stupňa uložil povinnosť

nahradiť žalovanému trovy konania 88,23 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným

dokazovaním zistil, že žalovaný uzavrel 27. septembra 1997 so žalobkyňou a jej manželom

Ing. V. Č. dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, na základe ktorej sa žalobkyňa s manželom

stali spoločnými užívateľmi družstevného bytu č. X nachádzajúceho sa

na N. Manželstvo žalobkyne a jej manžela bolo v roku 2001 právoplatne rozvedené

a výlučnou nájomníčkou predmetného bytu a členkou bytového družstva sa stala žalobkyňa.

Zmluvou z 27. septembra 2005 žalobkyňa previedla práva a povinnosti spojené s členstvom

v bytovom družstve na M. N. a I. N. a táto zmluva bola žalovanému predložená dňa 28.

septembra 2005. V súvislosti s prevodom členských práv a povinností sa žalobkyňa dohodou

uzavretou so žalovaným dňa 26. októbra 2004 zaviazala zaplatiť žalovanému nedoplatok na

úhradách za služby spojené s užívaním predmetného bytu vo výške 25 600 Sk do 30. júna

2005. Dňa 5. septembra 2005 žalobkyňa zaplatila žalovanému 25 600 Sk a dňa 27. septembra 2005 mu zaplatila penále 11 446 Sk. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že žalovaný nesprávne

vypočítal spotrebu vody za rok 2002 a keďže ona mu cenu nesprávne vypočítanej spotreby

vody zaplatila, žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. V konaní mal súd preukázané,

že v januári 2003, keď sa vykonával odpočet spotreby vody za rok 2002, žalobkyňa nebola

v byte zastihnutá a napriek výzve ani sama nevykonala odpočet podľa meračov. Preto

žalovaný pri stanovení spotreby vody za rok 2002 postupoval podľa vnútro družstevnej

smernice „Princípy rozúčtovania spotreby vody s pripomienkami“, ktorú schválilo

zhromaždenie delegátov dňa 28. novembra 2002. Podľa tejto smernice sa pre byty bez

meradiel a pre neprístupné byty stanovilo množstvo spotrebovanej studenej vody na osobu

a na rok 31 m3a spotreba studenej vody na prípravu teplej vody na osobu a na rok 25 m3.

V januári 20004 žalovaný vykonal odpočet spotreby vody podľa meračov v byte žalobkyne.

Spotrebu vody za rok 2003 potom vypočítal tak, že

od celkovej nameranej spotreby vody za roky 2002 a 2003 odpočítal spotrebu za rok 2002

stanovenú podľa smernice. Žalobkyňa porovnala údaje o spotrebe vody za roky 2002 a 2003

a porovnala ich s rokmi 2001 a 2004 dospela k záveru že spotreba vody v rokoch 2002 a 2003

bola nepomerne vyššia než v rokoch 2001 a 2004 a že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne

obohatil. Súd prvého stupňa mal za to, že žalobkyňa nepreukázala, že žalovaný na jej úkor

získal bezdôvodné obohatenie vo výške žalovanej sumy. K sume 1 472.98 eur (44 375. Sk) dospela žalobkyňa na základe vlastných výpočtov, správnosť ktorých nebola v konaní

preukázaná. Keďže žalobkyňa v čase vykonávania odpočtu spotreby vody za rok 2002

nesprístupnia vodomer, a ani sama nedodala informácie o načítanom stave na vodomere, čím

porušila smernicu o spôsobe účtovania spotreby studenej a teplej vody, žalovaný postupoval

správne, keď spotrebu vody stanovil podľa smernice „Princípy rozúčtovania spotreby vody.“

S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol

podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 23. apríla 2012 sp.zn. 15 Co 161/2010 rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Stotožnil sa so závermi, ku ktorým

dospel súd prvého stupňa, že žalobkyňa nesprístupnila byt na odpočet spotreby vody podľa

meračov v jej byte za rok 2002 a ani odpočet spotreby vody nevykonala sama a neodovzdala

žalovanému údaje získané z meračov. Tvrdenie, že odpočet stavu meračov odovzdala

zamestnankyni žalovaného, v konaní ničím nepreukázala a zostalo teda iba v rovine jej

tvrdenia. Nemožno preto vytýkať žalovanému, že spotrebu vody za rok 2002 určil podľa vnútro družstevnej smernice „Princípy rozúčtovania spotreby vody“. Táto smernica nie je

právnym úkonom v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka a preto nemožno uvažovať

o jej neplatnosti v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa síce v odvolaní

poukazovala na to, že žalovaný mal pri vyúčtovaní spotreby vody striktne vychádzať

z odpočtov na meradlách, ale nedala odpoveď na otázku, ako to mal žalovaný urobiť, keď

merače vo svojom byte žalobkyňa nesprístupnila na vykonanie odpočtu spotreby vody.

Za   správny považoval odvolací súd i záver súdu prvého stupňa, že žalobkyňa pri výpočte

výšky bezdôvodného obohatenia vychádzala iba z vlastných výpočtov, keď porovnala

spotrebu vody v rokoch 2002 a 2003 rokmi 2001 a 2004 a na základe tohto porovnania

dospela k záveru, že spotreba vody rokoch 2002 a 2003 bola príliš vysoká. Žalobkyňa síce

vychádzala z reálnych čísiel pokiaľ išlo o spotrebu vody za roky 2001 a 2004, ale

bez akéhokoľvek podkladu sa domnievala, že spotrebu vody na takejto úrovni mala aj

v rokoch 2002 a 2003.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá ho žiadala zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku

odôvodila s poukazom na § 237 písm. f/ a g/ O.s.p. Vytýkala odvolaciemu súdu že v odôvodnení svojho rozhodnutia nesprávne a nepravdivo opísal skutkový stav veci, čo

nasvedčuje nedostatočnému   oboznámeniu sa s vecou alebo   nepochopeniu podstaty sporu.

V súdnom spise boli založené doklady, ktoré preukazovali odpočet spotreby vody za roky

2002 a 2003. Žalobkyňa pritom v priebehu konania vyjadrila jasne svoj názor, ako mal

žalobca postupovať pri odpočte   spotreby. Namietala ďalej i to, že sa odvolací súd

nevysporiadal s jej námietkami ohľadom interného predpisu družstva a odôvodnenie jeho

rozhodnutia je nedostatočné. V tomto smere citovala i právnu vetu z rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 92/1996. Poukázala   na to, že napriek tomu, že

odvolací súd vyriekol právny názor na odvolacom pojednávaní a rozhodol o potrebe

doplnenia dokazovania, na ďalšom pojednávaní zmenil tento názor a rozhodol vo veci.

Napokon uviedla, že vec bola pridelená senátu odvolacieho súdu v zložení JUDr. Kuchtová,

JUDr. Břoušková a Mgr. Pekarčíková, avšak vo veci pojednával a rozhodol senát v inom

zložení, čím podľa názoru žalobkyne bolo konanie zaťažené vadou podľa § 237 písm. g/

O s.p.

K dovolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal dovolanie zamietnuť. Uviedol,

že súdy správne dospeli k záveru, že zo strany žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, ako sa domáhala žalobkyňa. Mal za to, že oba súdy konali v súlade

s ustanoveniami O.s.p. a z ich strany neprišlo k obmedzeniu práv účastníkov konania.

Najvyšší súd ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. po zistení, že dovolanie podala včas

žalobkyňa (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je

bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom,

vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo

právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania

a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,

4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok

z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali  

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však

za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova  

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh

proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok   z roku 2009).

Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť dovolania,

treba striktne dodržiavať, lebo ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu,

že neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom

konaní [čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy]

a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, porušuje základné

právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom

prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, než v ktorej bol pred takým rozhodnutím

opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe

a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov

prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec

účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože

to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím

súdu nižšieho stupňa (II. ÚS 172/03).

Dovolaním žalobkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia

§ 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto

procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je

dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo

ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,

preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného

dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., sa dovolací

súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh   na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne

zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.    

Vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Podľa názoru žalobkyne jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú

vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore   so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony  

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom  

(§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol

rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Pokiaľ žalobkyňa argumentuje údajnými nesprávnosťami, ku ktorým podľa jej názoru

došlo v procese zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, dovolací súd uvádza, že

v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde

o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,  

5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom

konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré žalobkyňa v dovolaní zreteľne namieta,

nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť

ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad

uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

Pokiaľ žalobkyňa v súvislosti so svojím tvrdením o závažnej procesnej vade uvedenej

v § 237. f/ O.s.p. (v znení do 31. decembra 2014) poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu  

sp.zn. 3 Cdo 92/1996 [vychádzajúce z názoru, že účastníkovi konania, ktorý bol

pre nesprávny právny názor súdu ohľadne podstatnej skutočnosti, dôležitej pre posúdenie

veci, vylúčený z realizácie svojich procesných práv (napríklad navrhovať dôkazy

a vyjadrovať sa k nim), bola odňatá možnosť konať pred ním – viď tiež ZSP č. 4/1997],

dovolací súd uvádza, že označené rozhodnutie bolo prijaté v zásadne odlišnom skutkovom a právnom rámci a reagovalo na tú skutočnosť, že súdy si vôbec neozrejmili, čo bolo

predmetom konania, čo účastníci navrhovali a akým smerom malo byť zamerané

dokazovanie; v prejednávanej veci bolo však zrejmé, čo je predmetom konania, čoho sa

účastníci domáhajú, čo uvádzajú na podporu svojich tvrdení a aké dôkazy navrhujú vykonať

na preukázanie nimi uvádzaných skutočností.

K tej časti dovolania, v ktorej žalobkyňa uviedla, že odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia sa nevysporiadal s právnymi názormi žalobkyne, majúc zrejme za to, že

rozhodnutie súdu nie je   nedostatočne odôvodnené, dovolací súd uvádza, že judikatúra

najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu

konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť

takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým

rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998

(viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015  

a III. ÚS 288/2015).

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo  

3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré

bude publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že

obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť

predmetnej právnej vety – dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý

považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci,

výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil

svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom

prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)

jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa,

stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie

právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Napokon, na záver tejto časti odôvodnenia,

treba dodať, že za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

žalobkyne.

Žalobkyňa poukázala v dôvodoch svojho dovolania i na   existencii tzv. inej (v § 237

ods. 1 O.s.p. neuvedenej) vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd preto uvádza, že pokiaľ k vade tejto povahy prípadne aj došlo (dovolací súd sa

touto otázkou nezaoberal), nemohla založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde ani o znak

alebo atribút rozsudku uvedeného v § 238 O.s.p., proti ktorému je dovolanie prípustné, ale ani

o procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia   § 237 ods. 1 O.s.p.

Iná vada konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je síce

relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), úspešne ho ale možno uplatniť iba

v procesne prípustnom dovolaní. Takáto vada sama o sebe (i keby k nej skutočne došlo)

prípustnosť dovolania nezakladá.

Naostatok žalobkyňa vytýkala odvolaciemu súdu, že zaťažil konanie vadou podľa

§ 237 písm. g/ O. s.p. (v znení do 31. decembra 2014)

V ustanovení § 237 písm. g/ O.s.p. sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré  

aj samostatne zakladajú procesnú vadu významnú podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi

sú: a/ rozhodovanie vylúčeným sudcom, b/ rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným.

Nesprávne obsadeným súdom (§ 237 písm. g/ O.s.p.) je súd, ktorý nie je obsadený

v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec

prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná

zákonný sudca (porovnaj tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. novembra

2008, sp.zn. II. ÚS 136/08). Zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky)  

je sudca určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie

zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú

upravuje zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie  

o veci upravená Občianskym súdnym poriadkom. Nevyhnutným predpokladom toho, aby

účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci

súdom, ktorý je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.

Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.

Zákonným sudcom je v prípade samosudcu ten sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane

predpisov vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce v zmysle § 50 ods. 1 zákona  

č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) určený tú – ktorú vec

prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu,  

sú zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec

prejednať a rozhodnúť (viď tiež § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene  

a doplnení niektorých zákonov). V danom prípade dospel dovolací súd k záveru, že v konaní

nerozhodoval nesprávne obsadený odvolací súd (Krajský súd v Bratislave).  

Dovolací súd šetrením zistil, že predmetná vec napadla na odvolací súd dňa 29. apríla

2010 a bola zapísaná do oddelenia 15 Co. Toto oddelenie pracovalo v zložení JUDr. Darina

Kuchtová (predsedníčka senátu), JUDr. Ľubica Břoušková (členka senátu) a JUDr. Soňa

Pekarčíková (členka senátu). Dodatkom č. 13 k Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2011 bolo súdne oddelenie 15 Co zrušené a nevybavené veci z tohto oddelenia boli

náhodným výberom podľa stavu k 31 augustu 2011 pridelené v pomere 2 do súdneho

oddelenia 6 Co a v pomere 8 do súdneho oddelenia 16 Co. Predmetná vec sp.zn.

15 Co 161/2010 bola takto náhodným výberom pridelená do súdneho oddelenia 6 Co, ktoré

v tom čase pracovalo v zložení JUDr. Martin Murgaš (predseda senátu), JUDr. Alena

Svetlovská (členka senátu) a JUDr. Roman Bolebruch (člen senátu). Z uvedeného je zrejmé,

že vec prejednal a rozhodol zákonný senát odvolacieho súdu, ktorému vec bola v súlade

s rozvrhom práce pridelená.

Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd odmietol jej dovolanie podľa § 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému

nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol

sa zaoberať otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ani

opodstatnenosťou tých dovolacích námietok, ktorými dovolateľka spochybňovala správnosť

skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému žalovanému   náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov

dovolacieho konania (§ 151 O.s.p.).  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. decembra 2015

  JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová