Najvyšší súd  

5Cdo/422/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,   so sídlom P., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou: F., s. r. o., so sídlom G., IČO:

X., proti povinnému: I., nar. X., bytom N., o vymoženie 405,63 eur s príslušenstvom,

vedenej súdnym exekútorom JUDr. R. so sídlom E., Z. pod sp. zn. EX 2072/08, vedenej  

na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 5Er/742/2008, o dovolaní oprávneného  

proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. júna 2012 č. k. 1CoE/235/2012-39,

takto

r o z h o d o l :

I. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

II. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

III. Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal Okresný súd Veľký Krtíš o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie podľa § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku S.  

2

z 13. novembra 2007 sp. zn. SR 8344/07 zriadeného zriaďovateľom S. a. s., K., IČO: X.

(ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Veľký Krtíš uvedenej žiadosti vyhovel  

a súdneho exekútora JUDr. R. poveril vykonaním exekúcie.

Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 29. novembra 2011 č. k. 5Er/742/2008-20

exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal nahradiť účelne vynaložené trovy exekúcie  

vo výške 15,94 eur súdnemu exekútorovi JUDr. R..

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Zmluva o úvere uzatvorená medzi

oprávneným a povinným 4. apríla 2007 (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo „zmluva“) je

zmluvou o spotrebiteľskom úvere, súčasťou ktorej sú Všeobecné podmienky poskytnutia

úveru, ktoré v bode 17 obsahujú rozhodcovskú doložku. Uviedol, že základným právnym

aktom ochrany spotrebiteľa bola smernica Rady 93/13/EHS, ktorá bola do nášho právneho

poriadku prebratá Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorý novelizoval Občiansky zákonník.

Poukázal na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého spotrebiteľské zmluvy

nesmú obsahovať neprijateľné podmienky. Uviedol, že ak by neprijateľnou zmluvnou

podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade

ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu,  

ak exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval

z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom

konaní založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť

rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Túto

skutočnosť súd považoval za neprijateľnú podmienku. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ

osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa obchodným

podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Súd prvého stupňa

dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, pretože nebola  

so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho neodvolateľne podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv

a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, v danej veci boli splnené

podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2

Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon č. 244/2002 Z. z.“). Súd

uložil oprávnenému povinnosť nahradiť účelne vynaložené trovy exekúcie vo výške  

3

15,94 eur súdnemu exekútorovi, nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením

oprávneného, keďže podal návrh na vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého

exekučného titulu.  

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd sa v súlade

s ustanovením § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) stotožnil

s odôvodnením uznesenia súdu prvého stupňa, na správnosť ktorého poukázal. Uviedol, že

označenie predmetnej zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu nie je prekážkou na aplikáciu

všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré

patria aj ustanovenia § 52 a nasl. vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka

a ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa. Odvolací súd má za to, že skúmaniu

rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu,

ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná,

rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť

je sama osebe dôvodom na zastavenie exekúcie, pretože v exekúcii vedenej na podklade

takéhoto exekučného titulu nemožno ďalej pokračovať. Odvolací súd sa stotožnil so záverom

súdu prvého stupňa, že rozhodcovským rozsudkom bolo priznané plnenie právom

nedovolené, a to z dôvodov, na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia

súd prvého stupňa. Odvolací súd preto nepovažoval za potrebné osobitne reagovať na ďalšie

odvolacie námietky oprávneného, nakoľko ich považuje za nespôsobilé privodiť iné

rozhodnutie než k akému dospel súd prvého stupňa. Na námietky k trovám exekučného

konania uviedol, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie aj napriek tomu, že

rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého žiadal vykonanie exekúcie nebol spôsobilým

exekučným titulom, čím zavinil zastavenie exekúcie. Z uvedeného vyplýva, že oprávnený bol

na úhradu trov exekúcie zaviazaný dôvodne.  

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Dovolanie odôvodnil

ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/   O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol  

nad rámec zverenej právomoci, ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej veci sa už

právoplatne rozhodlo, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím

postupom odňal možnosť konať pred súdom, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že

4

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k jednotlivým dovolacím dôvodom, ktoré

bližšie nešpecifikoval, poukázal na argumentáciu, ktorá je uvedená v ním podanom odvolaní.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený svoje dovolanie doplnil podaním doručeným na súd prvého stupňa  

16. októbra 2012, v ktorom bližšie špecifikoval dôvody dovolania. Zároveň si v tomto podaní

uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky:

1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS  

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že  

za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe

rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská

doložka individuálne dojednaná?

2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku je možné ustanovenie

písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach  

v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej

doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť,

výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva

svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie

všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom

súde alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom

súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však

neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,  

v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu

založená právomoc rozhodcovského súdu?

5

3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia  

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi?

Uvedený návrh na prerušenie dovolacieho konania dovolateľ odôvodnil tým, že

Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie  

týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby

účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového

práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

(§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu

podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 /veta druhá/ O. s. p. najskôr skúmal,

či je dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1  

písm. c/ O. s. p.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie  

na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktoré sú uvedené vyššie.

V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že konanie pred Súdnym dvorom EÚ

o predbežnej otázke má povahu osobitného, nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom

Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej

únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie,

výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je

inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože

Súdny dvor EÚ v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu

6

a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu  

vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej

otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci  

pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu

účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci

aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade ani procesné vady

konania v zmysle § 237 písm. f/, resp. písm. g/ O. s. p.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho

dvora EÚ. Nie sú interpretované právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu  

sa dovolateľ domáhal. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je otázka výkladu komunitárneho

práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, preto návrh na prerušenie konania zamietol.

II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým v zmysle § 236 ods. 1 O. s. p.

možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

7

V danej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.

Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol  

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide  

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide  

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať

ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené prípustnosť dovolania

v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy len, ak by v konaní došlo  

k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)  

a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver  

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. však nie je významný subjektívny názor

8

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,

ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania

z týchto ustanovení nie je preto daná.

Dovolateľ predovšetkým namietal, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.). Túto námietka dovolateľ nešpecifikoval, nie je však

opodstatnená.

Pri posudzovaní existencie tejto vady (§ 237 písm. a/ O. s. p.) dovolací súd vychádzal

z ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy

prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,

pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány ako i z ustanovenia § 104 ods. 1 O. s. p.

/druhá veta pred bodkočiarkou/, podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov alebo  

ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení

konania príslušnému orgánu.

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. § 38 a § 44 ods. 1 Exekučného

poriadku).

Dovolateľ namietal, že v danej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať

znova.

9

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia vedie  

k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových okolností, z ktorých bol

uplatnený (t. j., ak vyplýva z rovnakého skutku).

Podľa dovolateľa súd v danom prípade v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

posudzoval vec – rozhodcovský rozsudok, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, a to vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., so sídlom P., IČO: X., proti povinnému: I., nar. X., bytom N., o vymoženie  

405,63 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn.

5Er/742/2008 na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok S. spoločnosti S. a. s.  

z 13. novembra 2007 sp. zn. SR 8344/07 nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom

súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia

namietaného oprávneným. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí

právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský

rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný. Rovnako ani vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie

na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky

len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný

súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu

a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/205/2011).  

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.

10

Podľa dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,

ktorú dovolateľ tiež bližšie nevymedzil.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania;  

ak konanie prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže

konať aj bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.

Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú

prípustnosť dovolania nezistil. Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a ktorej bol povinný

rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade  

z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávneného  

o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/  

O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých  

v danom prípade založili svoje rozhodnutie.

Oprávnený v dovolaní tiež namietal, že súd mu v konaní svojím postupom odňal

možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Musí však

ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol  

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

11

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

O procesnú vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež

v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia.

Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad

zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zastavenie neboli splnené zákonné

predpoklady. Súdy správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zastavenie

exekúcie, a to posudzovaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej

veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnym úkonom – spotrebiteľskou zmluvou). V exekučnom konaní tak realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j.

oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a z ustanovenia § 45

ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z., t. j. oprávnenie konanie o výkon rozhodnutia alebo

exekučné konanie zastaviť z dôvodov uvedených v osobitnom predpise alebo  

ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ alebo b/ alebo  

12

ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pokiaľ súdy  

po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že

nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zastavení exekúcie, tým neodňali

oprávnenému možnosť konať pred súdom.

Uvedené závery vyplývajú aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR vedeného pod sp. zn.

I. ÚS 456/2011, v zmysle ktorého je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti

s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie

dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť

(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným

titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku

rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41

Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán

s právomocou takýto rozsudok vydať. Takéto posúdenie je exekučný súd oprávnený vykonať

v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.

13

Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený

riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy. Iba platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského

súdu v rozhodcovskom konaní a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia vydaného

v rozhodcovskom konaní.

Rovnako dovolací súd je toho názoru, že exekučný súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel

a význam. Ako vyplýva aj z   judikatúry   ústavného   súdu iba   skutočnosť,   že   dovolateľ  

sa s   právnym   názorom   všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu.

Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími

dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne

prípustné.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).

14

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.  

a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.  

v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa zásady úspechu účastníkov v dovolacom

konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému

nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 30. júna 2014  

  JUDr. Beáta Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová